» Chung Hong, Poľsko: »Nie sme stroje!«

Voľným pokračovaním nášho miniseriálu o Foxconne je aj nasledujúci text, ktorého autormi sú rovnako členovia kolektívu gongchao.org. Článok sa venuje neúspešnému štrajku v poľskej továrni Chung Hong Electronics v roku 2012. Článok podrobne rekapituluje kontext a priebeh celého boja: od pracovných podmienok cez vznik anarchosyndikalistickej odborovej organizácie až po spontánny štrajk, výluku, represiu zo strany zamestnávateľa, kampaň aktivistov na podporu štrajkujúcich a napokon porážku. S rešpektom k neúspešnému boju, ale zároveň jednoznačne nastoľuje otázku, či sú odbory – anarchosyndikalistické či iné – adekvátnou formou organizácie boja pracujúcich.

Elektrotechnická továreň v špeciálnej ekonomickej zóne, nízke mzdy, dlhý pracovný deň, zmluvy na spôsob „prijať – prepustiť“: to, čo obvykle počujeme o Číne, Malajzii alebo Mexiku, sa odohráva aj v srdci Európy. Na konci roku 2011 sa pracujúci zorganizovali proti zlým pracovným podmienkam v továrni Chung Hong Electronics v špeciálnej ekonomickej zóne (ŠEZ) Wrocław-Kobierzyce na juhozápade Poľska. Táto taiwansko-čínska spoločnosť je subdodávateľom komponentov pre kórejskú nadnárodnú firmu LG. Chung Hong sa spočiatku snažil zamestnancov odbiť a nereagoval na ich požiadavky. Neskôr sa ich snažil potlačiť. Keď začali štrajkovať, manažment veľkú časť účastníkov okamžite prepustil. Mnohí pracujúci vstúpili do anarchosyndikalistických odborov Iniciatíva pracujúcich (Inicjatywa Pracownicza), ktoré po porážke štrajku začali kampaň proti firme, proti pracovným podmienkam v poľských ŠEZ a proti „odpadovým pracovným zmluvám“ (umowy śmieciowe). Poľská vláda od nástupu krízy využíva tieto zmluvy v čoraz väčšej miere s cieľom ďalej obmedziť práva pracujúcich. Tento článok chce objasniť a preskúmať pozadie a vývoj sporov v Chung Hongu.1

Špeciálne ekonomické zóny

Poľsko je jediným členským štátom Euróspkej únie, ktorý vytvára špeciálne ekonomické zóny (ŠEZ). Krach veľkej časti bývalého štátneho priemyslu v období takzvanej transformácie po roku 1989 spôsobil, že nezamestnanosť vzrástla na vyše dvadsať percent. Preto po roku 1995 poľská vláda vytvorila ŠEZ, aby pritiahla zahraničné kapitálové investície. Poľsko propagovalo svoje nízke mzdy a relatívne kvalifikovanú pracovnú silu, ponúkalo daňové úľavy, lacné pozemky, zníženie ciel a priame dotácie. Zmluvy EÚ takéto zóny zakazujú, no pred vstupom do Únie v r. 2004 si Poľsko vyjednalo pretrvanie zón – za určitých podmienok – do roku 2020. O ďalšom predĺžení sa v súčasnosti diskutuje.

Nesmeli sa ani zakladať nové zóny, no v priebehu rokov sa k existujúcim zónam pričleňovali ďalšie a ďalšie priemyselné oblasti. Niektoré sú ďaleko od zón, do ktorých formálne patria. Dne sú ŠEZ právne konštrukcie, ktoré v skutočnosti pozostávajú zo stoviek podzón po celej krajine. Napríklad podzóna Wrocław-Kobierzyce, v ktorej je továreň Chung Hong, sa nachádza vyše 400 kilometrov od Tarnobrzegu, zóny, do ktorej patrí. Prostredníctvom pričleňovania existujúcich priemyselných oblastí sa čoraz väčšia časť továrenskej práce integruje do ŠEZ. Dnes v zónach pracuje asi desať percent zamestnancov priemyselnej výroby v Poľsku.2 K najväčším investorom patria nadnárodné firmy ako Volkswagen, Fiat, General Motors, Toyota, Electrolux, Gilette, Michelin, Bridgestone a Kraft.3

Po začiatku krízy v roku 2008 bolo Poľsko jedinou krajinou v EÚ, ktorá v žiadnom štvrťroku nezaznamenala pokles HDP. Napriek hospodárskemu rastu však poľskí robotníci nemajú dôvod na radosť. Nezamestnanosť od roku 2008 rastie, reálne mzdy od roku 2009 stagnujú, resp. od roku 2011 klesajú.4

Pokiaľ ide o dočasnú prácu a neisté zamestnanecké vzťahy, Poľsko je na čele vývoja v Európe. Počet zmlúv na dobu určitú sa tu zvýšil z 5,8 % v roku 2000 na 27,7 % na konci roku 2010, pri priemere v EÚ 14 %. Ďalších 20,9 % zamestnancov, z ktorých väčšinu tvoria mladí ľudia, pracuje na báze dohôd namiesto pracovných zmlúv.5 Tieto „odpadové zmluvy“ sú témou aj pre odbory, strany i médiá. V ŠEZ a vôbec v továrňach však práca na dohodu nehrá veľkú úlohu. Významnú úlohu tu však hrajú pracujúci so zmluvami na dobu určitú a agentúrni pracovníci, ktorí tvoria veľkú časť pracovnej sily.6

» Špeciálna ekonomická zóna Wrocław-Kobierzyce. Nachádzajú sa tu ulice ako Kórejská, Soulská alebo Inovačná.

Chung Hong

Spoločnosť Chung Hong vznikla na Taiwane, no od roku 1996 sa jej výrobné prevádzky nachádzajú na rôznych miestach v Čínskej ľudovej republike: v Suzhou, Tianjine, Shenyangu a Yantai. Chung Hong je zmluvný dodávateľ a vyrába napríklad základné dosky pre televízory značiek ako LG, Philips, BenQ, Acer, Kingston a Samsung. V roku 2010 Chung Hong zamestnával spolu 2600 robotníkov.7

Poľská fabrika Chung Hong sa nachádza 25 kilometrov južne od mesta Wrocław v priemyselnej oblasti pri diaľnici. Po roku 2004 sa tu usadila juhokórejská elektrotechnická firma LG, ktorá si priviezla aj dodávateľov. Jedným z nich je Chung Hong Electronics, ktorý vyrába základné dosky, monitory a televízory. Závod otvorili v roku 2007. Dnes má dvesto zamestnancov. Pracujúci vo výrobe sa delia na niekoľko skupín, z ktorých každá nosí plášte odlišnej farby. Jedna skupina nanáša lepidlo na dosky, ďalšia zapája komponenty, tretia testuje funkčnosť, štvrtá opravuje chyby. Takto sa vyrobí 140 až 200 dosiek za hodinu, t. j. jedna každých 15 až 30 sekúnd. Funkčnú deľbu práce prekrýva jasne viditeľná rodová (genderová) deľba: muži robia lepšie platenú prácu (napríklad nastavujú stroje), zatiaľ čo ženy sa musia riadiť tempom strojov a aj po rokoch práce zostávajú v najnižších platových triedach.

Robotníci tu zarobia od 1500 do 1600 zlotých (asi 380 €) v hrubom, vrátane príplatkov za dochádzku a odpracované roky; dočasní zamestnanci zarobia 1400 zlotých (340 €).8 Podľa pracujúcich v Chung Hongu je to dokonca o čosi menej ako v niektorých susediacich firmách v ŠEZ. Väčšinu zamestnancov tvoria mladé ženy z malých miest pri hranici s Českou republikou. Oblasť, z ktorej pochádzajú, sa nachádza asi 100 kilometrov od ŠEZ Wrocław-Kobierzyce a nezamestnanosť v nej dosahuje 20 až 30 %. Len málo ľudí si môže dovoliť vlastné auto a cesta v preplnenom firemnom autobuse trvá do dvoch hodín. Robotníčky teda strávia až 12 hodín prácou a dochádzaním do práce. Ich deti zostávajú u starých matiek alebo iných príbuzných, pretože dostupné škôlky neexistujú.

Hung Chong má oficiálne päťdňový pracovný týždeň s dvoj- alebo trojsmenným systémom podľa sezóny. Pracovný čas je osem hodín denne s 20-minútovou prestávkou na obed. Pracujúci však pravidelne pracujú nadčas. Zvlášť obvyklé sú príkazy na prácu v sobotu. Robotníčky povinné nadčasy neznášajú, no zároveň pre nich predstavujú jedinú možnosť, ako si prilepšiť. Väčšina robotníčok má zmluvy na dobu určitú – na šesť mesiacov alebo na rok. Zmluvy sa predlžujú dovtedy, kým firme vznikne povinnosť zamestnať pracovníčku natrvalo. Namiesto toho ju prepustí. Takto prepustené sa čoskoro znovu zamestnajú v tej istej firme, znova na zmluvu na dobu určitú. Vďaka tomu firma nečelí nijakým ťažkostiam, keď sa chce zbaviť robotníčok, ktoré sa jej nepozdávajú, a môže si udržať tie, ktoré sa „osvedčili“. Robotníčky túto neistotu cítia: „Tu sa nikdy necítiš bezpečne. Jeden deň prácu máš, na druhý už nie. Nikdy nevieš, koho sa to dotkne.“

V roku 2009 Chung Hong využil finančnú krízu ako dôvod na zhoršenie pracovných podmienok. Krátili sa mzdy, príplatky a príspevky do sociálneho fondu (z ktorého sa platila dovolenka, vianočné prémie atď.) a väčšie množstvo práce sa rozdelilo medzi menší počet robotníčok. V tom istom čase sa zmenil prístup manažmentu na väčšmi konfrontačný a značne sa rozšírilo dočasné zamestnávanie. Počas špičky objednávok na jar a v lete až 50 % pracovníčok vo výrobe tvoria dočasné zamestnankyne, ktoré tu pracujú od niekoľkých dní do pár mesiacov. Ak čo len raz ochorejú a neprídu do práce, často im zmluvu nepredĺžia.

Intervencia a organizovanie

Na jeseň roku 2011 sa v závode na niekoľko mesiacov zamestnala mladá sociologička, členka anarchosyndikalistických odborov Iniciatíva pracujúcich (Inicjatywa Pracownicza).9 V rámci dizertačnej práce chcela spracovať výskum pracovných podmienok v ŠEZ.10 Čiastočne ju k tomu inšpirovali práce čínskej sociologičky Pun Ngai, najmä jej kniha Made in China, v ktorej autorka opisuje prácu na montážnych linkách v elektrotechnickej továrni v čínskom Shenzhene v polovici deväťdesiatych rokov – vykorisťovanie, zvláštne postavenie žien, ktoré tvorili väčšinu pracovníkov vo výrobe, každodenné formy odporu, rola čínskeho a nadnárodného kapitálu, ako aj spoluúčasť štátu pri donucovaní k práci v globalizovaných továrňach.11

Poľská sociologička pracovala v Chung Hongu ako pracovníčka výroby, robila rozhovory s kolegami a kolegyňami o podmienkach v továrni a rozširovala informácie o IP. Keď sa jej zmluva na dobu určitú krátko pred Vianocami skončila, v továrni už existovala skupina IP. Tá manažmentu predložila požiadavky a pripravovala sa na protestné akcie.

Nijaká odborová organizácia predtým vo fabrike nejestvovala. Malý krúžok pracujúcich však už skôr premýšľal o tom, ako konať proti zhoršujúcim sa pracovným podmienkam. Okrem iného sa stretli s predstaviteľmi rôznych odborov, no čelili nezáujmu o ich situáciu. Stretnutie s aktivistami IP bol sľubnejšie. Aktivisti im vysvetlili, ako založiť odborovú skupinu v rámci mantinelov poľského zákonníka práce.12

Hoci IP často hrá úlohu ľavicovej odborárskej opozície v spoločnostiach, v ktorých sú aktívne ďalšie odbory, vo firmách ako Chung Hong, kde iné organizácie neexistujú, je situácia iná. Pracujúci v takých firmách sa často snažia nadviazať kontakt s odbormi preto, aby dali formu tlejúcemu sporu alebo existujúcemu boju. IP je väčšmi odhodlaná zapojiť sa do náročných konfliktov než väčšie odbory, ale rozhodnutie pracujúcich založiť skupinu IP zrejme nie je vždy motivované politickým rozhodnutím. Keďže sa takéto spory často končia prepustením pracujúcich, niektoré z týchto skupín krátko nato zaniknú.

Pracujúci, ktorí prevzali iniciatívu v Chung Hongu, boli z malého mestečka Nowa Ruda, ktoré sa nachádza asi 80 kilometrov od závodu. Niektorí z nich sa v súkromí poznali už predtým. Väčšina z nich už vo fabrike pracovala istý čas a mala zmluvy na dobu neurčitú.13 Kolektívne organizovanie ďalších pracujúcich sa však ukázalo ako náročné. V dôsledku práce na zmeny, dlhého pracovného času a dochádzania z rôznych miest, museli sa zhromaždenia konať pred začiatkom zmeny alebo v nedeľu. Spoločné diskusie boli takmer nemožné, pretože zamestnanci bývajú ďaleko jeden od druhého a nemajú autá. Napriek tomu do troch mesiacov vstúpilo do IP osemdesiat z 200 zamestnancov, vrátane niekoľkých dočasných pracovníkov. S výnimkou niekoľkých členov, ktorí mali zvláštnu zákonnú ochranu proti výpovedi, zostala väčšina členov skupiny IP v anonymite, aby sa chránila proti represii zo strany manažmentu.

Už v decemebri 2011 skupina IP informovala manažment Chung Hongu o svojej existencii a predložila požiadavky: rast miezd o 300 zlotých mesačne pre všetkých, permanentné zamestnanie pre dočasných pracovníkov, obnova ročnej valorizácie miezd o infláciu, obnova sociálneho fondu, zrušenie povinných nadčasov, zachovanie firemného systému autobusovej dopravy. Okrem toho skupina žiadala informácie, na ktoré má zákonný nárok, o plánoch zmien, mzdách, sociálnom fonde atď. Vyžiadala si tiež nástenku. Manažment najprv nereagoval. Potom vyskúšal niekoľko trikov, zdržoval celý proces a vyhrážal sa pracujúcim. Najal tiež medzinárodnú právnickú firmu, ktorá poskytuje konzulting firmám v poľských ŠEZ, ako aj nového personálneho manažéra, ktorý je známy ako likvidátor odborov. Členovia odborov, ktorých mená manažment poznal, boli následne kontrolovaní a obťažovaní.

Skupina IP urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby sa dostala do pozície, v ktorej by sa dal legálne spustiť štrajk, a pokúšala sa vyhýbať formálnym chybám. Preto pristúpila na zdržovaciu taktiku manažmentu. Keď kolektívne vyjednávanie (vrátane mediácie) neprinieslo žiadne výsledky, skupina IP naplánovala hlasovanie o štrajku na jún 2012. Manažment naďalej vyvíjal tlak na odborársku skupinu a žiadal, aby hlasovanie organizovala samotná firma. Aktivisti nedokázali presadiť vlastné plány a pokúsili sa uskutočniť hlasovanie vo firemných autobusoch. Z toho je zrejmé, že sa jej dovtedy nepodarilo vyvinúť dostatočnú praktickú silu v továrni – nepodarilo sa jej zorganizovať zhromaždenia robotníkov v závode bez zásahov manažmentu, ba ani získať vlastnú nástenku. Za takých okolností (a tiež preto, lebo sa odborárom s hlasovacími urnami nepodarilo dostať do firemných autobusov) sa na hlasovaní o štrajku nakoniec zúčastnilo len 54 % pracujúcich. Z nich 89 % hlasovalo za štrajk, no vzhľadom na nízku účasť to predstavuje len 48 % permanentne zamestnanej pracovnej sily. Dočasní zamestnanci sa na hlasovaní nemohli zúčastniť, pretože nie sú považovaní za zamestnancov. Už počas prípravy štrajku sa teda aktívnym pracujúcim v odborárskej skupine nepodarilo prekonať mnohoraké hranice medzi pracujúcimi so zmluvou na dobu neurčitú, na dobu určitú a agentúrnymi pracovníkmi, ale tiež medzi ľuďmi z rôznych miest.

Štrajk

Štrajk sa mal začať v pondelok 2. júla 2012, týždeň po skončení hlasovania o štrajku. Vo štvrtok 28. júna ochranka a supervízor násilím vyhodili najaktívnejšieho člena odborovej skupiny z firemného autobusu. Dostal list s okamžitou výpoveďou. Keď sa o tom dozvedeli pracujúci v továrni, lídri odborovej skupiny a ďalších 15 z 50 robotníkov v závode spontánne prerušili prácu. Celoštátne vedenie IP telefonicky potvrdilo, že protestný štrajk proti prepusteniu odborára, ktorý sa zúčastňuje na zamestnaneckom proteste, je krytý zákonom. Aby sa vyhli permanentnému sledovaniu v dielni, pobrali sa štrajkujúci robotníci do jedálne a založili štrajkový výbor. Nečakali, že supervízori okamžite zamknú dvere medzi jedálňou a halou, čím prerušia akékoľvek spojenie so zvyškom pracujúcich, ktorí boli stále na výrobných linkách.

Manažment vyhlásil spontánny štrajk za nezákonný a pokúsil sa zvolať štrajkujúcich pracujúcich do kancelárií po jednom – neúspešne. Príslušníci firemnej bezpečnostnej služby neskôr prikázali štrajkujúcim buď zostať v jedálni, alebo opustiť priestory firmy. Obe strany zavolali políciu, manažment preto, lebo išlo „nezákonný štrajk“, pracujúci preto, lebo ich nezákonne zadržiavali v jedálni. Polícia prišla, ale hneď bez zásahu odišla. Po niekoľkých hodinách štrajkujúci opustili továreň a odviezli sa domov osobitnými firemnými autobusmi, oddelene od ostatných zamestnancov.

V nasledujúci deň sa k štrajku pridalo ďalších 14 robotníkov na rannej zmene, ale tým sa to skončilo: už sa nikto nepridal. Neobmedzený štrajk, o ktorom rozhodlo hlasovanie, sa mal pôvodne začať po víkende. No v dôsledku izolácie spontánneho štrajku sa dynamika udalostí obrátila proti aktivistom. Do piatku stihol manažment vyvinúť tlak na pracujúcich, ktorí zostali v dielni a požiadala ich, aby sa nepodieľali na štrajku. Mnohí skutočne podpísali také vyhlásenia. Kontaktu medzi štrajkujúcimi a ostatnými sa zabránilo tým, že štrajkujúcich k továrni priviezli osobitné autobusy a nedovolili im vstúpiť do dielne. Nakoniec štrajkovalo len 29 robotníkov – ani nie polovica členov odborov.

Robotníci vo výluke pokračovali v menšinovom štrajku do 10. júla, najmä zhromaždeniami na firemnom parkovisku. Mali transparenty s nápismi „Nie sme stroje“, „Manažment klame“ a „Koniec vykorisťovaniu“. Podporovali ich sympatizanti, ktorí stáli na ceste oproti bráne do továrne.

Desiateho júla všetkých štrajkujúcich (s jednou výnimkou)14 prepustili: 24 z nich dostalo okamžitú výpoveď, ďalší štyria členovia odborov, ktorí boli pred výpoveďou chránení zákonom, boli suspendovaní na neurčito. Keďže odbory v Poľsku nepreplácajú účasť na štrajku (a IP by na to beztak nemala peniaze), a pretože mzda nebola dosť vysoká, aby vydržali do konca mesiaca (bez ohľadu na štrajk), bolo dlhotrvajúce, symbolické pokračovanie v štrajku formou protestu pred závodom (ako napr. v Gate Gourmet v nemeckom Düsseldorfe v júni 2005) nemysliteľné. Prepustení pracujúci majú šancu získať na súde odškodné či dokonca prijatie späť do firmy, no takéto procesy v Poľsku trvajú veľmi dlho, takže tento aspekt nebol v danej situácii relevantný.

Kampaň

IP na tento nečakaný vývoj reagovala verejnou kampaňou. Spustila výzvu na posielanie protestných listov a e-mailov firmám Chung Hong a LG, a požiadala o finančnú podporu pre štrajkujúcich. Navrhla tiež zorganizovať zhromaždenia v iných krajinách pred sídlami a závodmi LG. Sympatizanti prekladali správy o štrajku a požiadavky do viacerých jazykov (vrátane čínštiny a kórejčiny).

Jedenásteho júla, deň po výpovediach, pochodovali prepustení zamestnanci a ich sympatizanti naprieč ŠEZ od hlavného závodu LG k továrni Chung Hongu. Pri striedaní zmien rozdávali letáky pracujúcim LG, ktoré poukazovali na spoločné problémy v továrňach a žiadali o podporu štrajku v Chung Hongu. Medzičasom sa rozšírila správa, že zamestnancov LG použili v Chung Hongu ako štrajkokazov, aby sa neprerušila výroba.

Šestnásteho júla asi tridsať prepustených zamestnancov Chung Hongu a ich podporovateľov na niekoľko hodín obsadilo kanceláriu Poľskej agentúry pre priemyselný rozvoj vo Varšave. Táto štátna agentúra zodpovedá za vydávanie licencií v poľských ŠEZ. Demonštranti žiadali, aby agentúra zasiahla a konala proti ilegálnej výluke zamestnancov v Chung Hongu. Ako sa dalo čakať, agentúra neurobila nič podobné, ale akcia pritiahla pozornosť médií. Niektoré správy útočili na anarchistov a ich „špióna“ v Chung Hongu (teda sociologičku), no iné sa zamerali na pracovné podmienky v továrni a v ŠEZ. Niektorí opoziční politici využili príležitosť na verejné vyhlásenie solidarity s pracujúcimi. Chytajúc sa slamky, sami robotníci zorganizovali tlačovú konferenciu na pôde poľského parlamentu; to však nijako nezmenilo ich situáciu.15

Krátko po konci štrajku sa v Chung Hongu začala trojtýždňová celozávodná dovolenka. Podľa zamestnancov mala spoločnosť po skončení dovolenky vážne problémy s produktivitou a kvalitou. Prepustení robotníci patrili k najskúsenejším pracovníkom a novoprijatý personál bolo treba najprv vyškoliť. Najmenej jeden prepustený robotník v septembri dostal od firmy novú ponuku a po dohode s ostatnými prepustenými ju prijal.

Počas štrajku sa vyzbierali peniaze na štrajkový fond, no nestačili na podporu 24 ľudí a ich rodín počas dlhšieho obdobia. Keďže úrad práce pozastavil prepusteným robotníkom akúkoľvek podporu (boli totiž prepustení z „disciplinárnych“ dôvodov), nemali na výber než hľadať si nové miesta. Niektorí teraz pracujú vo firmách v ŠEZ, iní za prácou dochádzajú do Českej republiky.

Záver

Robotníci a IP vysvetľujú porážku na jednej strane nepriaznivou rovnováhou síl, na druhej strane rôznymi „taktickými“ chybami: robotnícki aktivisti nemali nijaké skúsenosti s vedeným pracovných sporov. Nuž, v post-transformačnom Poľsku nie sú jediní. Ich neskúsenosť by mohla byť príčinou podceňovania bezohľadnosti vedenia spoločnosti. Dokonca ani IP ako bojovné odbory sa do podobného prípadu predtým nezapojili, takže tiež neboli pripravené na drsnosť konfliktu.

Bolo by azda múdrejšie počkať po prvej výpovedi dva dni a začať štrajk neskôr, tak ako bol naplánovaný, a nereagovať na provokácie nepremyslenými akciami? To by celkom iste demotivovalo najaktívnejších robotníkov. Mohlo to tiež zapôsobiť ako tiché priznanie porážky. Navyše, manažment by beztak zrejme skúšal urobiť nejaký iný ťah.

Pokus zapojiť zamestnancov LG a zamerať sa na celú „jednotku výroby plochých obrazoviek“ v ŠEZ Wrocław-Kobierzyce prišiel neskoro. Boj proti produktívnej kooperácii vo výrobnom reťazci mohol pomôcť strhnúť závoj, ktorý túto kooperáciu zakrýva, teda rozdelenie výroby medzi malé spoločnosti, a zároveň vytvoriť ničivejšiu moc pracujúcich. Tieto produktívne reťazce sa však stávajú viditeľnými až vtedy, keď boj v jednom článku paralyzuje celý reťazec. V tomto zmysle začlenenie robotníkov LG nebolo nutnou podmienkou úspechu štrajku u subdodávateľa. Mohlo skôr byť výsledkom tohto štrajku, ak by štrajk v Chung Hongu mal nejaký vplyv na výrobu v LG.

Toto sú „taktické“ otázky, no hlavným problémom bolo, že aktivisti zostali počas štrajku izolovaní. To tiež vedie k otázke, či boj, ktorý sa riadil zákonnými predpismi a obvyklými odborárskymi metódami, vôbec prebehol podľa predstáv ľudí z robotníckej skupiny. Pred založením odborov aktivisti hovorili, že ich kolegovia boli pasívni zo strachu pred represiou a stratou práce. Preto bolo cieľom vytvoriť bezpečný rámec – odborovú organizáciu – ktorá by robotníkov tohto strachu zbavila. IP podporovala pracujúcich v tomto pohľade na vec.

Spočiatku sa zdalo, že sú v tom úspešní, pretože do odborov vstúpila značná časť pracovnej sily a neskôr hlasovala v prospech štrajku. Počas samotného štrajku však aktivisti zostali sami, pretože tí, čo sa zapojili, boli zväčša mladí ľudia, ktorí pre spoločnosť pracovali len chvíľu a mali zmluvy na neurčito. Nezapojila sa väčšina robotníkov so zmluvami na dobu určitú, ba ani starší pracujúci. Rozdelenie na zamestnancov so zmluvami na dobu neurčitú na jednej strane, a tými, ktorí mali zmluvy na dobu určitú alebo pracovali cez agentúry na druhej strane, však zrejme nebolo hlavným faktorom. Išlo skôr o to, že skupina priateľov z Nowej Rudy nedokázala rozšíriť komunikáciu za hranice vlastnej skupiny. Väčšina robotníkov sa nikdy neodstala za pasívny súhlas s odbormi a štrajkom, pretože režim továrne, ale tiež separácie založené na životných podmienkach, rozvrhoch autobusov a nedostatku peňazí, veľmi skomplikovali kolektívne diskusie – ak ich celkom neznemožnili.

Namiesto zamerania sa na „odborársku aktivitu“ a schopnosť zapojiť sa do kolektívneho vyjednávania mohla malá, no rozhodná skupina experimentovať s akciami mimo zákonného či odborárskeho rámca. Takéto akcie – napr. organizované „poruchy kvality“ alebo spomalenie práce – mohli vytvoriť tlak na manažment, pričom robotníci by nemuseli v takej miere vystúpiť z anonymity. Do akcií tohto druhu sa tiež mohli zapojiť dočasní pracujúci.

V IP vyvolala porážka štrajku rozličné reakcie. Syndikalisticky orientovaný prúd vidí dôvody porážky v Chung Hongu v taktickej rovine a zdá sa, že v budúcich konfliktoch chce konať ešte väčšmi ako „skutočné odbory“. To by ešte viac zahmlilo hranice medzi nimi a tradičnými odbormi. Aktivistický prúd vidí odbory nie ako cieľ osebe, ale ako prostriedok na nadviazanie kontaktu s bojovnými pracujúcimi a na politickú intervenciu v triednom boji. Tento prúd je presvedčený, že čosi také môže fungovať aj v prípadoch ako Chung Hong, a nevšíma si problémy spojené so samotnou organizačnou formou odborov. Štrajky ako ten v Chung Hongu však vedú k frustrácii, a to najmä medzi mladšími aktivistami IP, ktorí boli obzvlášť aktívni a zapojení v úlohách externých podporovateľov, pričom očakávali politicky zaujímavejšie výsledky. Ľudia z tohto tretieho prúdu sa tiež kriticky vyslovujú k odborárskej stratégii.

A čo si myslia prepustení robotníci? V retrospektíve aj napriek neúspechu na svoj boj nehľadia ako na zásadne pomýlený alebo zbytočný. Poľský model rozvoja – ktorý v roku 2009 premiér Tusk oslavoval ako „rajský ostrov“ v Európe otrasenej krízou – neponúka pracujúcim nijakú perspektívu. Vedia to lepšie ako ktokoľvek iný. Štrajk v tejto podobe nefungoval, no už to, že niekto vôbec začal klásť odpor, bolo pre pracujúcich dôležitou skúsenosťou. Túto skúsenosť videli mnohí ďalší. Táto skúsenosť by mohla byť východiskom bojov, ktoré ešte len prídu.

Poznámky

1 Tento článok pôvodne vyšiel v nemčine v knihe Pun Ngai, Lu Huilin, Guo Yuha, Shen Yuan (zost.): iSlaves – Ausbeutung und Widerstand in Chinas Foxconn-Fabriken (iOtroci – Vykorisťovanie a odpor v čínskych fabrikách Foxconnu), Wien 2013. Pozri http://www.gongchao.org/de/islaves-buch.

2 Na konci r. 2011 bolo v poľských ŠEZ oficiálne zamestnaných 241 594 pracujúcich (zdroj). To predstavuje 1,7 % z 14 145 000 zamestnancov v Poľsku alebo 9,9 % z 2 440 300 zamestnancov v priemyselnej výrobe (zdroj).

3 Pozri zdroj.

4 Pozri zdroj. Táto oficiálna štatistika o mzdách nezahŕňa pracujúcich na dohodu ani pracujúcich malých firiem do 10 zamestnancov. Pozri sredniaplaca.pl

5 Pozri o tom 1, 2 a 3.

6 Nemáme o tom štatistické údaje. Pred štrajkom v Chung Hongu tvorili pracujúci so zmluvami na dobu určitú a pracovníci agentúr asi 80 – 85 % pracovnej sily vo firme.

7 Pozri stránku Chung Hong.

8 V roku 2011 bola v Poľsku minimálna mzda na úrovni 1386 zlotých v hrubom. V roku 2012 to bolo 1500 zlotých. Robotníci s Chung Hongu uvádzajú, že niektorí tu zarobia menej ako minimálnu mzdu.

9 IP má korene v anarchistickej scéne, s ktorou je stále úzko prepojená. V roku 2004 bola IP oficiálne založená ako odborová organizácia po tom, čo sa spojila so sklamanými ľavicovými odborármi z menších organizácií. IP sa organizuje na základe princípov priamej demokracie a nemá platený personál či funkcionárov. Pozri stránku IP.

10 Závery jej výskumu sú k dispozícii v poľštine v PDF.

11 Pun Ngai: Made in China: Women Factory Workers in a Global Workplace (Vyrobené v Číne: Ženské továrenské robotníčky na globálnom pracovisku), Durham, 2005. V poľštine: Pun Ngai: Pracownice chińskich fabryk, Poznań, 2010. Časť tejto knihy vyšla aj v nemčine v zborníku Pun Ngai, Li Wanwei: Dagongmei. Arbeiterinnen aus Chinas Weltmarktfabriken erzählen (Robotníčky z čínskych fabrík svetového trhu hovoria), Berlin, 2008. Pozri web tejto knihy.

12 V Poľsku môžu odbory vo firme začať legálne fungovať až vtedy, keď aspoň 10 % zamestnancov založí odborovú skupinu. Ak ide o prvú odborovú organizáciu vo firme, potom táto skupina automaticky zastupuje všetkých zamestnancov. Štrajky môžu organizovať len odbory. Proces kolektívneho vyjednávania je podobný tomu v Nemecku: zrušenie alebo vypršanie kolektívnej zmluvy (ak nejaká existovala), požiadavky, vyjednávanie, hlasovanie o štrajku, mediácia a napokon, ale len ako posledná možnosť: štrajk.

13 Spočiatku Chung Hong obmedzoval dĺžku pracovných zmlúv do takej miery, že v dôsledku počtu obnovených zmlúv musel niektorých ľudí zamestnať natrvalo. Pätnásť až dvadsať percent pracovnej sily má dnes preto zmluvy na neurčito, čo je viac ako v podobných firmách v ŠEZ.

14 Jedna štrajkujúca robotníčka počas spontánneho štrajku zostala PN.

15 Kampaň a jej mediálna ozvena zrejme hrali určitú úlohu v tom, že sa o probléme „odpadových zmlúv“ začalo verejne diskutovať. Termín sa dokonca dostal do oficiálneho politického diskurzu. Tento vývoj však prebiehal oddelene od situácie v Chung Hongu, kde nízke mzdy a zlé pracovné podmienky nemali pôvod v práci na dohodu a mimo regúl zákonníka práca, ale v bežných pracovných zmluvách (regulovaných zákonníkom práce).