» Goldmann za všechny peníze

Na blogu K. Goldmanna sa 1. 6. 2012 objavil článok s názvom Reakcionáře usvědčuje jejich vlastní neznalost!. Predkladá rozsiahlu a podrobnú kritiku brožúry Státní fiskální krize a příklad Řecka (ďalej len Státní fiskální krize), ktorú sme tento rok vydali spoločne s belgicko-francúzskou skupinou Mouvement Communiste. Goldmannova kritika sa nezastavuje pri faktických nepresnostiach a tlačových chybách. Naopak, dôraz kladie na to, čo vidí ako teoretické nedostatky nášho prístupu, z ktorých v závere vyvodzuje vážne politické dôsledky. Nasledujúci text je našou odpoveďou K. Goldmannovi.

Úvod

Predovšetkým: Sme vďační za každú kritiku, aj v prípade, že je viac či menej zlomyseľná. Goldmannov text nás prinútil vrátiť sa k publikovanej brožúre, znova premyslieť niektoré vyjadrenia a štruktúru výkladu, overiť faktické údaje, zvážiť argumenty oponenta. Kritika by podľa nás mala byť – a v tomto prípade bola – najmä príležitosťou na vyvodenie ponaučení na strane kritizovaného. Našu odpoveď preto nepovažujeme za šancu na „protiútok“ a zbavenie sa zodpovednosti za skutočné nedostatky, ale naopak, na ich priznanie, ak sa ukážu ako oprávnené, a tiež na reformuláciu a spresnenie problematických miest či metodologického prístupu. Dúfame, že v tomto zmysle bude text odpovede zaujímavý nielen pre autora kritiky, ale pre všetkých čitateľov brožúry a záujemcov o naše názory vôbec.

» Hrubí komunisti z KPK píšu odpoveď Goldmannovi

Ak ich zhrnieme bez ohľadu na poradie, v akom za sebou v kritike nasledujú, možno autorove námietky rozdeliť do niekoľkých skupín. Ku všetkým sa pokúsime vyjadriť. Časť kritiky smeruje k všeobecnému charakteru, štruktúre a formálnej úprave brožúry, k spôsobu výkladu, k používaniu faktických údajov, resp. grafov, ako aj citátov z Marxovej kritiky politickej ekonómie. Ďalšia časť námietok sa týka používania Marxových kategórií, nášho poňatia kapitálu, resp. kapitalizmu, proletariátu, štátu, významu úveru v kapitalistickej ekonomike a podobne, ako aj používania ekonomickej terminológie. Cieľom tretej skupiny Goldmannových argumentov sú faktické nepresnosti, vrátane takých údajov a vysvetlení, ktoré v našom texte podľa neho chýbajú a tak ho robia neadekvátnym. A napokon, za samostatnú skupinu námietok, hoci súvisia so všetkými predchádzajúcimi, považujeme politické závery, týkajúce sa nášho „svetonázoru“, ako to nazýva autor.

Všeobecný charakter brožúry a spôsob výkladu

Začnime teda námietkami voči celkovému nasmerovaniu nášho textu.

Uvedomujeme si, že „každá jedna složka“ tém, ktoré brožúra pokrýva, „by vydala na samostatnou publikaci“, ako píše Goldmann. Cieľom brožúry však nebolo podať vyčerpávajúci výklad genézy súčasnej krízy, ani konkurovať publikáciám, ktoré nám autor veľkoryso odporúča. Na rozdiel od autorského kolektívu Svetovej banky, ktorý je zodpovedný za publikáciu A Taxonomy of Financial Crisis Resolution Mechanisms, nemáme k dispozícii zdroje, čas a pochopiteľne ani expertné znalosti, ktoré by to umožnili. Ciele nášho „pokusu vysvětlit příčiny a následky fiskální krize států eurozóny a ilustrovat je na příkladu Řecka“, ako našu brožúru sami charakterizujeme, boli oveľa skromnejšie.

Išlo nám predovšetkým o to, vyjadriť vlastné stanovisko k niektorým otázkam, ktoré v problematike súčasnej krízy považujeme za kľúčové. V tomto zmysle je brožúra jednoducho „position paper“ so všetkými schematizmami, ktoré to so sebou nesie (napríklad úvodné odrážky, ktorých cieľom bolo vytýčiť, aspoň v bodoch, všeobecný rámec nášho pohľadu na kapitalistické krízy; na ich obsahu síce trváme, ale zároveň chápeme, že ich skratkovitosť môže viesť k úplnému nepochopeniu nášho textu, ako sa to neraz stalo v prípade Goldmanna).

Myslíme si však, že je dnes dôležité zdôrazňovať cyklický charakter kríz, súvislosť výroby a úveru, alebo povahu krízy akoozdravnéhoprocesu, ktorý umožňuje nový štart cyklu akumulácie. Tieto tézy majú svoje politické dôsledky a cieľom brožúry bolo predložiť ich, v najnutnejšej miere podložiť relevantnými ekonomickými dátami, a umožniť čitateľom, aby sa zorientovali v našom základnom náhľade na problematiku. Netreba snáď dodávať, že to, čo predkladáme, je výsledkom „zápasu“ s témou, ktorý bol pre nás samých náročný, čo sa nepochybne odrazilo v nedostatkoch textu.

Preto tiež priznávame, že spôsob výkladu, ktorý sme zvolili, má slabiny. Napokon, ak by sťažil pochopenie textu len jedinému čitateľovi – k čomu už došlo v prípade autora kritiky – musela sa stať chyba na našej strane. To isté platí pre formálne chyby, ktoré prekĺzli korektúrami. Goldmann má pravdu, keď hovorí, že citátom z Marxových rukopisov chýbajú vysvetlenia. Domnievali sme sa však, že bude zrejmé, že ich úlohou je buď ilustrovať podobnosť súčasnej situácie s tými, ktoré teoreticky opisuje Marx, alebo podporiť niektoré všeobecné tézy, ktoré predkladáme. Podobne je to v prípade grafov a tabuliek, ktoré – ako pripomína autor kritiky – by mali byť vždy (a podrobnejšie) komentované. Aj tu sme sa spoľahli na to, že čitateľ urobí časť našej práce akoby za nás. Je zrejmé, že v budúcnosti sa takým predpokladom musíme vyhnúť. Podrobnejšie sa k jednotlivým problematickým citátom z Marxa a použitiu empirických údajov vyjadríme nižšie, kde sa pokúsime uviesť ich interpretáciu na pravú mieru.

Kategórie Marxovej kritiky politickej ekonómie a ekonomická teória

Okrem politických súdov, ktoré o nás Goldmann vynáša v závere textu, považujeme za najvážnejšiu tú časť jeho kritiky, ktorá sa týka nášho používania a chápania marxovských kategórií. Goldmann nám na viacerých miestach vyčíta, že ich používame v podstate ako žargón na vyvolanie dojmu serióznosti, a nie ako skutočné teoretické pojmy slúžiace na analýzu. V našej odpovedi sa pokúsime na tieto námietky reagovať a tiež ukázať, že väčšina Goldmannových téz – tam, kde sa pokúša interpretovať Marxa – je chybná a na mnohých miestach v otvorenom rozpore s Marxovou teóriou. V jednotlivých prípadoch to doložíme odkazmi na elektronické verzie Marxových textov.

Obsah

V nasledujúcom texte postupne reagujeme na tie Goldmannove námietky, ktoré považujeme za najzásadnejšie. Pre lepšiu orientáciu uvádzame stručný zoznam všetkých bodov.

1 Cyklický charakter kríz; spoločensko-ekonomická formácia
2 Kríza v roku 1825; pojem produktívneho kapitálu
3 Intenzifikácia konkurencie a likvidácia kapitálov v priebehu krízy
4 Goldmannov zmätok v Marxovom pojme kapitálu
5 Lehman Brothers a priemyselná kríza
6 Kríza hypoték subprime a predchádzajúca expanzia
7 Potreby. „Zoznámte sa: Karel – Komodifikácia, Komodifikácia – Karel.“
8 Kapitál a výroba nadhodnoty; úver
9 Peniaze, kapitál a realizácia nadhodnoty
10 Štát
11 Súvislosť fiškálnej krízy a bankovej krízy alebo Bazilejská dohoda
12 „Nadvýroba peňazí“
13 Proletariát, šéfovia, nezamestnaní
14 Údajná redukcia kapitalizmu na peňažnú ekonomiku
15 Fiškálna kríza a štátna intervencia
16 Naivita KPK a kríza dôvery na finančných trhoch
17 Nekonzistentnosť?
18 Subprime a technologická bublina
19 Centrálne banky; HDP vs. FAS
20 Likvidita Goldmannovej slovnej zásoby
21 Investície na západe a prorokovanie „bubliny“
22 Štátne dlhopisy a nerizikové investície
23 Grécky štátny dlh a štruktúra gréckej ekonomiky
24 Supra-národné vedenie Európy
25 Kapitalizmus = tovarová výroba?
26 Reakcionárska povaha KPK
27 Záver: „fašistický svetonázor“ potomkov „robotníckej aristokracie“

1 Cyklický charakter kríz; spoločensko-ekonomická formácia

Autor nám vyčíta, že konštatujeme „banální floskuli“, podľa ktorej „kapitalismus funguje cyklicky“. Mrzí nás, že v tomto prípade došlo k nedorozumeniu a autor si tézu, s ohľadom na jej kontext skutočne nemiestne, vysvetlil tak, že hovoríme o cykle výroby a obehu. V skutočnosti sme mali na mysli čosi celkom iné: Že výskyt kríz je v kapitalistickej výrobe periodický, pretože sama kapitalistická výroba prechádza tým, čo Marx v Kapitáli označuje ako „priemyselný cyklus“. Napríklad, keď v III. zväzku (31. kapitola) píše o „nepříznivých fázích průmyslového cyklu“, prípadne o období začiatku tohto cyklu, ktoré nasleduje bezprostredne „po krisi“. V tomto zmysle tiež Marx (v tej istej kapitole) píše o „desetiletých cyklech“.

Ťažko povedať, či išlo z našej strany o floskulu. Bolo by to tak v prípade, ak by poznatok, že kríza je nutnou, nevyhnutnou a pre kapitalizmus v konečnom dôsledku prospešnou súčasťou priemyselného cyklu, bol všeobecne rozšírený. Samotný fakt, že autor kritiky údajnú floskulu nepochopil, nás však presviedča o opaku. Tézu, že kríza je prirodzenou súčasťou priemyselného cyklu, považujemev období, keď sa súčasná kríza na ľavici často chápe ako predzvesť údajnéhokonca kapitalizmu“ či ako súčasť dlhodobej, „plíživej“ krízy trvajúcej už od 70. rokov minulého storočia – za mimoriadne dôležitú a trváme na nej.

Goldmannovu námietku k uvedenej „floskule“ navyše sprevádzajú určité terminologické problémy. Píše:

„Nechme stranou, že cyklické fungování kapitalismu je vlastně cyklem výrobního způsobu a oběhu zboží, nikoliv kapitalismu samotného, který v čase proměňuje svůj výrobní způsob podle toho, jak se společensky adaptuje na nové socio-ekonomické formace (včetně těch, které ho překonávají nebo na mikroúrovních překonaly).“ (zvýraznenie KPK)

Autor sa zrejme rozhodol používať Marxove termíny aj preto, aby ukázal, že my sami Marxovi nerozumieme. Predpokladáme teda – tu i na ďalších miestach – že chce Marxove, resp. marxistické kategórie používať tak, ako ich používa Marx. V takom prípade sa však citovaná pasáž stáva nezrozumiteľnou.

Pre Marxa je totiž „výrobný spôsob“ či „spôsob výroby“ pojem, ktorý označuje práve to, čo neskoršia marxistická tradícia nazýva „spoločensko-ekonomickou“, resp. „socio-ekonomickou“ formáciou. Jedným z takých „výrobných spôsobov“ je pre Marxa práve kapitalizmus (o čom svedčí napr. úvodná veta Kapitálu, v ktorej sa hovorí o spoločnostiach, v ktorých vládne „kapitalistický výrobní způsob“, resp. ďalšie historické epochy špecifické svojimi výrobnými vzťahmi (viď napr. Marxove pojmy „asijský“, „antický“, „feudální“ a „moderní měšťácký“ výrobný spôsob v známom predslove k spisu Ku kritike politickej ekonómie.

Pojmy, resp. „triedy“ vyjadrené pojmami „výrobný spôsob“ a „socio-ekonomická formácia“ sú ekvivalentné,1 pričom „kapitalizmus“ alebo „kapitalistický výrobní způsob“ alebo „moderní měšťácký“ výrobný spôsob označujú jeden a ten istý člen týchto tried. Tvrdeniu, že kapitalizmus „proměňuje svůj výrobní způsob podle toho, jak se společensky adaptuje na nové socio-ekonomické formace“ teda chýba akýkoľvek zmysel. Napokon, dokazuje to sám autor, keď o niečo ďalej píše „kapitalismus coby socio-ekonomická formace“. Ako tomu máme rozumieť?

2 Kríza v roku 1825; pojem produktívneho kapitálu

V ďalšej námietke sa Goldmann pozastavuje nad naším vyjadrením, podľa ktorého prvou cyklickou krízou kapitalizmu bola kríza v r. 1825.2 Súhlasíme, že určovanie dátumu prvej krízy (bez prívlastkov) je arbitrárne: ak by nám išlo o akékoľvek krízy, mohli sme rovnako zmieniť tulipánovú mániu, ktorá sa prehnala Nizozemskom v 17. storočí. V texte však nehovoríme o akýchkoľvek krízach, ale o takých, ktoré sú charakteristické pre rozvinutú kapitalistickú výrobu a sú dôsledkom jej priemyselného cyklu. Tieto krízy sú charakteristické svojím rozsahom a tým, že sa prejavujú v podobe všeobecnej nadvýroby.

Nie je náhoda, že v klasickej politickej ekonómii tak dlho pretrvávalo presvedčenie, že platí Sayov zákon a všeobecná nadvýroba (general glut) nie je možná. Chýbal rozhodujúci empirický dôkaz o tom, že situácia všeobecného preplnenia trhu tovarmi skutočne môže nastať. Ten priniesla práve „všeobecná kríza“ v Anglicku v roku 1825. Dala podnet analýzam, ktoré neskôr hojne využíval Marx (ide najmä o práce Johna Fullartona). Marx túto krízu prvýkrát zmieňuje v liste P. V. Annenkovovi z roku 1846.3 Explicitnejšie sa k nej vyjadruje v Doslove k 2. vydaniu I. zväzku Kapitálu:

„Následující období 1820 – 1830 se vyznačuje v Anglii vědeckým ruchem v oblasti politické ekonomie. Bylo to období jak vulgarisace a šíření Ricardovy theorie, tak i jejího boje se starou školou. Sváděla se skvělá klání. Co bylo tehdy vykonáno, je na evropském kontinentu málo známo, protože polemika je většinou rozptýlena v časopiseckých článcích, příležitostných spisech a brožurách. Nezaujatý ráz této polemiky – ačkoli Ricardova theorie výjimečně již také slouží jako útočná zbraň proti buržoasnímu hospodářství – lze vysvětlit poměry oné doby. Na jedné straně velký průmysl sám sotva vyrůstal z dětských střevíčků; to je vidět již z toho, že teprve krisí z roku 1825 začínají periodické koloběhy jeho moderního života.“ (zdroj)

Samozrejme, je na diskusiu, či kríze z roku 1825 nepredchádzala iná, skoršia, ktorá by v ekonomike jednej krajiny demonštrovala možnosť všeobecnej nadvýroby a nutnosť, s akou krízy patria k priemyselnému cyklu. Radi sa v tomto smere necháme od Goldmanna, prípadne kohokoľvek iného, poučiť. Ťažko však možno mať marxistom za zlé, keď sa pri zmienke o prvej cyklickej kríze rozhodnú oprieť o Marxove názory.

O niečo ďalej nám Goldmann vyčíta, že vidíme kapitalizmus ako priemyselnú éru, čo sa prejavuje okrem iného v tom, že používame termín „produktívny kapitál“. Nie je nám jasné, ako máme tejto námietke rozumieť. Pri jeho spochybnení tohto termínu vzniká otázka, kde sa teda berú tovary na pultoch supermarketov. Podľa Marxovej analýzy je to práve produktívny kapitál, ktorý ich vyrába, a to bez ohľadu na to, či ich vyrába v továrni poháňanej parným strojom alebo na robotizovanej montážnej linke. Ku Goldmannovmu problematickému chápaniu kapitálu, ale aj proletariátu, sa však ešte (viackrát) vrátime nižšie.

3 Intenzifikácia konkurencie a likvidácia kapitálov v priebehu krízy

Podobne nám nie je jasné, prečo Goldmann považuje naše tvrdenie, že behom kríz dochádza k likvidácii tých kapitálov, ktoré prinášajú nižšiu ako priemernú mieru zisku (prípadne celých takých odvetví), za „absurdné“. Považujeme za fundamentálnu tézu Marxovej teórie kapitalistickej krízy, že v období krízynapríklad v podmienkach sťaženého prístupu k úveru, o ktorom ešte bude reč nižšiedochádza k intenzifikácii konkurencie medzi jednotlivými kapitálmi. Tie z nich (a dokonca celé odvetvia), ktoré nedokážu krízu využiť na reštrukturalizáciu a vytĺkanie mimoriadneho zisku, ale ani udržať sa aspoň na úrovni priemernej miery zisku, sa vystavujú riziku bankrotu. Kapitál, pokiaľ mu to situácia dovoľuje a je dostatočne mobilný, sa presúva do podnikov či odvetví, ktoré prinášajú aspoň priemernú mieru zisku. Nedostatočne ziskové podniky na to doplácajú a buď končia, alebo menia svoju orientáciu.

4 Goldmannov zmätok v Marxovom pojme kapitálu

Skutočné problémy v Goldmannovom texte sa však začínajú vo chvíli, keď sa vyslovuje k druhej odrážke na 6. strane našej brožúry.

Najprv sa mu nepozdáva naše tvrdenie, že

„finanční krize je vždy následkem těžkostí spojených se zhodnocováním produktivního kapitálu … je symptomem takových obtíží … finanční krize může být též spouštěčem nové krize zhodnocování produktivního kapitálu“ (Státní fiskální krize, s. 6)

Uznávame, je to zbytočne komplikované a málo jednoznačné. Chceli sme jednoducho povedať, že prichádzajú do úvahy obe možnosti. Finančná kríza – v zmysle krízy, ktorá zachvacuje odvetvie úrokového a fiktívneho kapitál – môže byť jednak dôsledkom problémov v priemysle (ako je to možné, o tom sa zmienime nižšie), jednak môže byť sama spúšťačom takýchto problémov (pri tom sa takisto ešte pristavíme).

Nasleduje Goldmannov prvý pokus kritizovať naše poňatie kapitálu, ktorý sa však vyznačuje hlbokými a ťažko napraviteľnými nedorozumeniami pri používaní Marxových kategórií.

Predovšetkým: V celom svojom texte nám autor vyčíta, že nerozumieme Marxovi. Vlastný zmätok však demonštruje už tým, že používa termín „finančný kapitál“, ktorý sa v Marxových textoch nevyskytuje. Pripusťme na chvíľu, že je Goldmann fanúšikom ekonóma a autora práce Finančný kapitál, Rudolfa Hilferdinga. V opojení austromarxizmom však zrejme preskočil prvý zväzok Kapitálu, pretože píše:

„Produktivní kapitál má charakter výrobních prostředků a pracovní síly. Dále se tedy dělí na kapitál konstantní a variabilní, neboli hodnotové složení a technické složení. Což jsou právě výrobní prostředky (jejich suma) a pracovní síla nutná k jejich obhospodařování.“ (zvýraznenie KPK)

Správna je len prvá veta a prvá polovica druhej vety. Termínyhodnotové zloženieatechnické zloženieneoznačujú konštantný (výrobné prostriedky), resp. variabilný kapitál (pracovná sila). to termíny pre ich vzájomný pomer z dvoch rôznych hľadísk, hodnotového (hodnotové zloženie kapitálu) a látkového či materiálneho (technické zloženie kapitálu). Dočítať sa o tom možno v 23. kapitole Kapitálu, kde Marx píše:

„Složení kapitálu lze zkoumat se dvou hledisek. Bereme-li je po stránce hodnoty, je určeno poměrem, v němž se kapitál dělí na konstantní kapitál čiti hodnotu výrobních prostředků a na variabilní kapitál čili hodnotu pracovní síly, úhrnnou sumu mezd. Po stránce materiálu fungujícího ve výrobním procesu dělí se každý kapitál na výrobní prostředky a živou pracovní sílu; v tomto smyslu je složení kapitálu určeno poměrem mezi masou užívaných výrobních prostředků na jedné straně a množstvím práce, nutným k jejich užívání na druhé straně. První složení nazývám hodnotovým složením kapitálu, druhé technickým složením kapitálu.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

» Kategórie kritiky politickej ekonómie – z pohľadu K. Goldmanna

Goldmannov pokus o prepis nášho vyjadrenia o kapitalistickom rozvoji v krajinách „jako Čína, Indie, Brazílie a Turecko“ potom nemá žiadny zmysel, pretože chybne nahrádza termín „technické zloženie“ termínom „pracovná sila“. A to je, ako ukazuje citát vyššie, celkom nezmyselná operácia.

Skutočný zmysel nášho vyjadrenia je takýto: už v období pred súčasnou krízou sa ekonomiky uvedených krajín vyznačovali masívnymi investíciami do výrobných prostriedkov, teda rastom technického zloženia kapitálu (relatívne vyšším rastom masy výrobných prostriedkov v pomere k rastu zamestnaných pracovných síl). Spolu s ďalšími okolnosťami (k nim sa ešte dostaneme) to prispelo k tomu, že v uvedených krajinách mala finančná kríza len minimálne dopady na priemyselnú výrobu, vďaka čomu počas celého obdobia krízy zostali ich ekonomiky v relatívne lepšej kondícii, ako napr. v prípade USA.

Autorov zmätok v marxovských kategóriách dovršuje príznačná otázka „Co je to kurva dodatečný kapitál?“. Ako správni paleomarxisti, ktorí sa zabudli v 19. storočí, odpovedáme najprv herbárom citátov z Kapitálu:

„Nepřihlížíme tu k té části nadhodnoty, kterou kapitalista sám spotřebovává. Právě tak nás prozatím nezajímá, zda se dodatečný kapitál připojuje k původnímu kapitálu, nebo se od něho odděluje, aby se zhodnotil samostatně“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

„Zaměstnává-li dodatečný kapitál téhož dělníka, který jej vyrobil, musí tento dělník především dál zhodnocovat původní kapitál kromě toho kupovat zpět produkt své dřívější neplacené práce větším množstvím dodatečné práce, než kolik jej stál.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

„Stále větší část jejich vlastního nadvýrobku, který stále vzrůstá a ve vzrůstajícím měřítku se přeměňuje v dodatečný kapitál, k nim znovu připlývá ve formě platidel; takže dělníci mohou rozšiřovat okruh svých potřeb, lépe vybavovat svůj spotřební fond oděvu, nábytku atd. a tvořit dokonce malé peněžní reservní fondy.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

„Pracovní síla je prodejná jen potud, pokud udržuje výrobní prostředky jako kapitál, reprodukuje svou vlastní hodnotu jako kapitál a v neplacené práci skýtá zdroj dodatečného kapitálu.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

Dodatečné kapitály vytvořené během normální akumulace (viz kap. XXII, 1), slouží převážně jako pomocný prostředek k exploataci nových vynálezů, objevů a průmyslových zdokonalení vůbec.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

V podobnom duchu by sme mohli pokračovať kapitolou o diferenciálnej rente z III. zväzku, kapitolou o fixnom a cirkulujúcom kapitáli z II. zväzku atď. Termín je teda na mieste. Čo sme jeho použitím mysleli?

Nič iné, než to, že spomínaný rast priemerného technického zloženia kapitálu v niektorých ekonomikách BRIC (a ďalej napríklad Turecka) umožnil prestáť týmto krajinám krízu práve vďaka tomu, že pomohol udržať akumuláciu, inými slovami, viedol k tvorbe dodatočného kapitálu (t. j. kapitalizovanej nadhodnoty).

Zmätky však pokračujú. Goldmann nechápe súvislosť medzi súčasnou finančnou krízou a kolobehom produktívneho kapitálu, keď sa zlou francúzštinou rozčuľuje či skôr „volá“:

„Voilá! Za finanční krizi tedy podle KpK může produktivní práce!“.4

Na začiatku súčasnej finančnej krízy boli problémy v americkom hypotekárnom sektore. Platobná neschopnosť amerických proletárskych domácností viedla k poklesu hodnoty a strate likvidity u finančných nástrojov – najmä zaistených dlhových obligácií (CDO), štruktúrovaných investičných nástrojov (SIV), a všeobecne: hypotékami krytých aktív (MBA) – viazaných na splátky hypoték. Goldmannovi očividne nič nehovorí ani to, že príjmy spomínaných domácností sa v konečnom dôsledku odvíjajú od celkovej kondície americkej ekonomiky (a teda aj priemyselného kapitálu založeného na produktívnej práci), ani to, že pád cien nehnuteľností (ktorý viedol k finančnej pohrome) bol spôsobený nadvýrobou v stavebníctve.

» Ekonomicko-filozofické rukopisy. Po »produktívnom kapitáli« ani stopy

Napriek vlastným nedostatkom čitateľom veľkoryso odporúča preštudovať si údajné Marxove vyjadrenia o kolobehu produktívneho kapitálu v Ekonomicko-filozofických rukopisoch. Nemožno s istotou vylúčiť, že Goldmann má k dispozícii jedenásť strán týchto rukopisov, ktoré sa stratili a dosiaľ neboli publikované.5 V každom prípade by však čitateľ v tom, čo z Ekonomicko-filozofických rukopisov vyšlo, márne hľadal čo i len výraz „produktívny kapitál“, nehovoriac o analýze jeho obehu.6

O Goldmannovej neznalosti Marxovej analýzy svedčí aj jeho nepochopenie termínu „výroba nové hodnoty“. K tomu len telegraficky: sám Marx ho explicitne používa v II. zväzku Kapitálu.7 Pritom zároveň platí, že termíny „výroba hodnoty“ a „nová hodnota“ používa vyslovene rutinne. Ak sa spoja, nič strašné sa nestane.

5 Lehman Brothers a priemyselná kríza

Bližšie vysvetlenie si však žiada naše vyjadrenie „průmyslová krize … po pádu Lehman Brothers“, ktoré Goldmann komentuje „banku LB si KpK patrně plete s nějakou továrnou“.

Letmý pohľad napríklad na tržby svetových automobiliek na konci roka 2008 (kedy napr. Toyota zaznamenala prvýkrát za svoju 70-ročnú existenciu stratu), teda bezprostredne po búrke, ktorú odštartoval pád Lehman Brothers, však ukazuje, čo sme mali mysli. Dočítať sa o tom možno dokonca aj na Wikipedii („Kríza v automobilovom priemysle v rokoch 2008 – 2010 bola súčasťou globálneho finančného prepadu“).

Na ilustráciu uvádzame aj údaje o Slovensku: v decembri 2008 došlo k celkovému prepadu priemyselnej výroby o 16,8 %, v automobilovom priemysle o 36 %, v januári 2009 klesol vývoz automobilov v medziročnom porovnaní o 29,9 %.

Pokiaľ ide o Česko, v januári 2009 klesla priemyslová produkcia medziročne o 23,3 percenta (po očistení od vplyvu počtu pracovných dní o 21,5 percenta), k čomu najviac prispel automobilový priemysel vrátane subdodávateľských činností (pokles v odvetví o 36,1 percenta).

Toto dôsledky finančnej krízy na priemyselnú výrobu, inými slovami, krátkodobá priemyselná kríza v rokoch 20082009 ako dôsledok finančnej krízy, a teda kríza zhodnocovania produktívneho kapitálu (pretože ak sa automobily nepredajú zákazníkom, tak sa zálohovaný kapitál skutočne nezhodnotí).

6 Kríza hypoték subprime a predchádzajúca expanzia

Týmto bodom reagujeme na autorovu potrebu – a o potrebách vôbec ešte bude reč – vysvetliť,

„jak podle KPK je »sub-prime krize« (podle KpK začína v roce 2007, podle ekonomů v roce 2006) – tedy nestandardních hypoték – výsledkem předchozí expanze v letech 2001 – 2006. A jak tato expanze souvisí s dobrou kondicí kapitalismu.“

Začnime dátumami. Goldmann neuvádza odkaz na ekonómov, podľa ktorých sa kríza v sektore subprime hypoték začína v roku 2006. Nevylučujeme existenciu takých ekonómov, ani to, že majú pravdu. Na druhej strane napr. autori pracovného dokumentu MMF o dôsledkoch hypotekárnej krízy súhlasia s datovaním krízy subprime od augusta 2007.8 Pri našom rozhodnutí o periodizácii sme vychádzali z viacerých údajov. Jednak z dátumu kolapsu prvej obete tejto krízy, britskej finančnej agentúry Northern Rock (Asset Management). Ďalej z dátumu, ktorým sa naplno rozbehol pokles cien nehnuteľností v USA (vychádzali sme z indexu Case-Shiller). A nakoniec, z obdobia, keď kolaps hypotekárneho sektora začali naplno pociťovať veľké inštitúcie ako HSBC. Sme však ochotní pripustiť, že vhodnejšie môže byť iné datovanie. Nie je však pravda, ako chce Goldmann naznačiť, že by sme v našej periodizácii boli nejakí exoti.

Pokiaľ ide o predchádzajúcu expanziu, máme na mysli jediné: Že kríza v sektore hypoték subprime nebola dôsledkom akéhosi dlhodobého úpadku kapitalizmu či „zlej kondície“ americkej ekonomiky. Bola, naopak, produktom obdobia rozmachu, ktoré sa symbolicky začína bezprecedentným postupným znížením úrokových sadzieb americkou Federálnou bankou o 550 bázických bodov počnúc rokom 2001. Po krachu dotcom sektora a páde burzových indexov to dalo mohutný podnet na investície, ktoré v značnej miere smerovali do stavebníctva a súvisiacich, resp. naviazaných sektorov.

Niekoľko údajov na ilustráciu: Len v roku 2005 sa postavilo dvakrát viac domov, ako bol ročný priemer za obdobie rokov 1990 – 1995. V rokoch 2002 – 2005 sa stavebníctvo a súvisiace činnosti podieľali na raste amerického HDP až trinástimi percentami. Na vrchole stavebného boomu v roku 2006 pracovalo v USA 1,8 milióna ľudí v stavebníctve a 1,5 milióna ľudí v realitách (zodpovedajúce čísla z roku 2002: menej ako 1,6 milióna a zhruba 1,35 milióna). Zhruba tretinu americkej spotreby v tomto období pokrývali prostriedky z hypotekárnych úverov, ktorých nárast po r. 2001 bol výsledkom prílivu kapitálu do realitného sektoru. Tento vývoj, samozrejme, zapôsobil ako silný stimul aj pre ďalšie sektory americkej ekonomiky. Preto hovoríme o expanzii, ktorá predchádzala kríze. A preto tiež trváme na tom, žekapitalismus funguje cyklickyv tom zmysle, že konjunktúry i krízy prirodzenou súčasťou priemyselného cyklu; menia sa však odvetvia, kde k nim dôjde.

7 Potreby. „Zoznámte sa: Karel – Komodifikácia, Komodifikácia – Karel.“

Goldmanna ďalej poburuje naše vyjadrenie, že „kapitalismus uspokojuje potřeby (cokoliv si o nich můžeme myslet) za dvou podmínek: pokud jsou užitečné pro akumulaci kapitálu a pokud mají zbožní formu“ (Státní fiskální krize, s. 6).

Predovšetkým nám odkazuje, že „kapitalismus coby socio-ekonomická formace se všemi svými důsledky, je redukovatelný na zbožní výrobu“. K tomuto mylnému názoru sa vraciame takmer na konci našej odpovede, v bode 25. Tu sa chceme vyjadriť len k našej údajne „weberovskej poznámke“ o potrebách, ktorá podľa Goldmanna „mimoděk odsuzuje potřeby a jejich ukojení“. Podľa Goldmanna, ak mu správne rozumieme, je odsudzovanie a odriekanie potrieb typicky „kapitalistickou cnosťou“ (ako to skutočne ukázal Weber, a ako ich kázal napr. Malthus a klasická politická ekonómia vôbec), zatiaľ čo radikálna kritika kapitalizmu sa musí jednoznačne postaviť na stranu potrieb a ich uspokojovania. Ak tvrdí toto, súhlasíme. Súhlasíme potom aj s jeho dôvetkom „Ne, nechci tím tvrdit, že marxisti mají být vyznavači konzumu spotřebovávající všechno hned a teď a po nás potopa“.

Presne to sme totiž poznámkou v zátvorke chceli povedať. Samozrejme, že komunizmus – tak podľa Marxa,9 ako podľa nás – má predstavovať spoločnosť založenú na bohatstve potrieb a bohatstve možností ich všestranného uspokojovania. No rovnako ako Marx,10 aj my sa pýtame na povahu týchto potrieb a ich uspokojovania. Nepovažujeme napríklad za racionálne, ani za ekologicky a urbanisticky udržateľné, aby sa potreby „mobility“, „cestovania“ či „dobrodružstva“ uspokojovali osobnými automobilmi so spaľovacími motormi.11 Kapitalizmu sú – aspoň zatiaľ – ďalekosiahle dôsledky automobilizmu v podstate ľahostajné, keďže uspokojovanie a neustála reprodukcia uvedených potrieb takýmto spôsobom je zisková. A tak automobilová výroba a s ňou súvisiace sektory tvoria už niekoľko desaťročí chrbticu globálnej ekonomiky. My komunizmus chápeme ako zničenie podmienok, ktoré niečo také vôbec umožňujú. Ako zničenie podmienok, v ktorých „dělník existuje pro zhodnocovací potřeby již stávajících hodnot, místo aby naopak materiální bohatství existovalo pro potřeby dělníkova rozvoje“ (zdroj), v ktorých je náš život, vrátane našich potrieb, deformovaný perverznými kapitalistickými spoločenskými vzťahmi, potrebami zhodnocovania.

Ďalšia Goldmannova poznámka sa týka nášho vyjadrenia, podľa ktorého „kapitál obchází, či dokonce ničí“ „potřebu bezprostřední společenskosti, sociality“. Podľa Goldmanna kapitál „nic takového“ nerobí. To je veľmi zvláštny názor u niekoho, kto sa oháňa Ekonomicko-filozofickými rukopismi a vôbec Marxom.

Predovšetkým: Významnou súčasťou Marxovho chápania kapitálu je téza, že kapitál – ako spoločenský vzťah – svojou expanziou likviduje a podriaďuje si jednak všetky staršie formy výroby, na ktoré naráža.12 To znamená, že staršie podoby výroby, charakteristické tradičnou deľbou práce13 a bezprostrednou spoločenskosťou práce a uspokojovania potrieb, nahrádza súkromnou deľbou práce a sprostredkovanou spoločenskosťou založenou na obehu peňazí a tovarov.

A po druhé, aj vo vnútri existujúcich a vyspelých kapitalistických ekonomík dochádza neustále k „vnútornej“ expanzii kapitálu. Pri nej si podriaďuje oblasti, ktoré dosiaľ stáli mimo kolobehu kapitalistickej reprodukcie a mení ich na odvetvia kapitalistickej ekonomiky. Klasickým príkladom je postupná premena tradičného poľnohospodárstva na modernú kapitalistickú „agrikultúru“ (ako to v Ekonomicko-filozofických rukopisoch nazýva Marx). Nemusíme však zachádzať tak ďaleko do histórie: aj dnes sme svedkami toho, ako sa rozličné oblasti života stávajú článkami kapitalistickej reprodukcie. Stačí spomenúť expanziu kapitálu do systémov verejného zdravotníctva či školstva, na „mikroúrovni“ do sektora domácej práce, ale tiež mnohoraké spôsoby, akým kapitál premieňa kultúru – vrátane „kontrakultúry“ – na predmet obchodnej činnosti. Preto napr. v šesťdesiatych rokoch vzniká v prostredí talianskeho marxizmu („operaizmu“) téza o spoločnosti ako fabrike, resp. expanzii fabriky do celej spoločnosti (Mario Tronti). Skrátka, máme na mysli to, čomu sa v mnohých súčasných (inšpirovaných Marxom, resp. Lukácsom spostredkovaným Marxom) textoch hovorí „komodifikácia“ – premena na tovar. Karel, zoznámte sa.

Zhŕňame: Kapitál likviduje oblasti, v ktorých predtým mohlo dochádzať k bezprostredne spoločenskému uspokojovaniu potrieb a mení ich na sektory, v ktorých – tak ako v každom sektore kapitalistickej ekonomiky – sú potreby sprostredkované obehom tovarov a peňazí. Cieľom komunistov je odstrániť tovarovú výrobu a peňažnú výmenu a nastoliť podmienky, v ktorých sa potreby uspokojujú bez tohto sprostredkovania.

8 Kapitál a výroba nadhodnoty; úver

Podľa Goldmanna sa naša nechápavosť odhaľuje v plnej nahote, keď tvrdíme, že „…cílem [kapitálu] je „výroba“ nadhodnoty (a nikoli jen výroba zboží samotných). Jeho krví je poté úvěr“ (Státní fiskálni krize…, s. 6).

Podľa neho „Tím KpK vlastně tvrdí, že kapitál vyrábí a kapitál je úvěrem“.

Úprimne: nie sme si istí správnosťou Goldmannovho prekladu. V citovanom vyjadrení jednoducho hovoríme, že cieľom kapitálu je výroba nadhodnoty, a že „krvou“ kapitálu, ktorá je (podobne ako krv v ľudskom tele) podmienkou fungovania celého organizmu, je úver. To je predsa čosi iné ako tvrdiť, že „kapitál vyrába“ a „kapitál je úverom“. Cieľom Goldmanna môže byť kritizovať KPK, ale to ešte nevyhnutne neznamená, že Goldmann je kritika KPK. Bez ohľadu na to: Môžeme sa sporiť o správnosti a ilustratívnosti metafory „krvi“. Nemôžeme však súhlasiť s tým, že „kapitál nevyrábí“, resp. že jeho cieľom nie je výroba nadhodnoty. Samozrejme, že bez aktívneho uplatnenia ľudskej pracovnej sily – t. j. bez práce – by neexistovali žiadne tovary, a ani žiadny kapitál. Na druhej strane je podľa nás celkom správne povedať, že kapitál (pretože si okrem „objektívnych podmienok výroby“, teda výrobných prostriedkov, privteľuje aj „subjektívnu podmienku výroby“, ľudskú pracovnú silu) vyrába tovary a vyrába nadhodnotu. Prinajmenšom Marx s takýmto vyjadrovaním nemal najmenší problém:

„Druhý rys, kterým se kapitalistický způsob výroby speciálně vyznačuje, je výroba nadhodnoty jako přímý účel a určující pohnutka výroby. Kapitál vyrábí především kapitál a to dělá jen potud, pokud vyrábí nadhodnotu.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

9 Peniaze, kapitál a realizácia nadhodnoty

Goldmann sa ďalej ohradzuje voči nášmu (podľa nás dosť triviálnemu a neproblematickému) tvrdeniu, že je pre kapitál nutné, aby sa nadhodnota stelesnená vo vyrobenom tovarovom kapitáli realizovala, teda premenila „v kapitál v dokonalejší formě, v peníze“. Uvádza pritom citát zo 4. kapitoly I. zväzku Kapitálu, ktorým chce ukázať, že naše tvrdenie nezodpovedá Marxovmu chápaniu kapitálu.

Je škoda, že si pritom neuvedomil, že citát sa vzťahuje k dejinám kapitálu. Marx tu jednoducho konštatuje, že historicky prvé formy kapitálu sú obchodný a úžernícky kapitál. Ako sa hovorí, „o tom žádná“.

My však v brožúre – keďže vlastným predmetom nášho skúmania je kapitalizmus tu a teraz – hovoríme o tom, že nutnou podmienkou plynulej reprodukcie je realizácia nadhodnoty, totiž premena vyrobených tovarov na peniaze. Tie sú „dokonalejšou formou“ kapitálu (alebo tiež hodnoty, keďže kapitál je „hodnota v procese“, prozessierender Wert) v tom zmysle, že predstavujú všeobecný ekvivalent, bezprostredne spoločenskú formu bohatstva, ktorá je preto (za normálnych okolností) bezprostredne vymeniteľná. Inými slovami, aby reprodukcia mohla pokračovať, aby kapitalista mohol vytvorenú hodnotu a nadhodnotu kapitalizovať, musí vyrobené tovary predovšetkým predať. Sklad plný nových automobilov je zbytočný, pretože (za normálnych okolností) nemôže automobily použiť na kúpu výrobných prostriedkov a prenájom pracovnej sily.

10 Štát

Podľa Goldmanna je nezmysel tvrdiť, že fiškálna kríza štátov je krízou štátov ako individuálnych kapitalistov či kapitálov, pretože dnes „kdy stát nemá roli aktivního ekonomického subjektu, ani se tímto směrem neangažuje“.

» Obsah Goldmannovej kategórie „štát“

Toto tvrdenie je samo osebe problematické. Je síce fakt, že sa miera aktivity štátu ako priameho vlastníka najmä priemyselných podnikov (a zároveň zamestnávateľa) znížila napríklad v porovnaní s obdobím tesne po II. svetovej vojne. Na druhej strane nachádzame „na západe“ i dnes množstvo príkladov veľkých nadnárodných podnikov, ktoré patria štátom (spomeňme nemecký Deutsche Telekom, ktorý je o. i. vlastníkom mobilného operátora T-Mobile). Nehovoriac o čínskych a indických štátnych megapodnikoch (vrátane jedného z najväčších producentov ocele na svete, Steel Authority of India Ltd., ktorý zároveň patrí k piatim najviac ziskovým spoločnostiam v Indii) a joint ventures.

Na funkcii štátu ako individuálneho kapitalistu sui generis však ani privatizácia jednotlivých sektorov nič nemení. Stále platí, že vo väčšine krajín je to štát (prípadne jeho komponenty – regióny, mestá), kto kontroluje jednu, viaceré, alebo všetky z nasledujúcich oblastí: daňová a monetárna politika (v ktorej je sám alebo prostredníctvom svojich inštitúcií aktívnym subjektom), investície do infraštruktúry, a v neposlednom rade mimoriadne dôležitá oblasť reprodukcie pracovnej sily (zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém). Vo všetkých týchto oblastiach hospodári s vlastnými prostriedkami a musí dbať na to, aby s nimi hospodáril racionálne, v súlade s logikou akumulácie kapitálu na jeho území. Aj štát má svoje účtovné knihy, ktoré trh starostlivo skúma, rovnako ako účtovné knihy firiem.

Keď teda hovoríme, že fiškálna kríza je krízou štátu ako individuálneho kapitalistu, chceme tým predovšetkým zdôrazniť nasledujúce. Tak ako sa finančná kríza týka kapitálov vo finančnom sektore a priemyselná kríza zase kapitálov v priemysle, tak fiškálna kríza nie je krízou akejsineutrálnejinštitúcie, ale krízou aktéra kapitalistickej ekonomiky so špecifickými funkciami. Uznávame, že naše poňatie štátu a jeho úlohy v ekonomike je neobvyklé. Považujeme ho však za užitočné, pretože dokáže vysvetliť niektoré zdanlivé paradoxy – napríklad to, že v situácii fiškálnej krízy sa rôzne funkcie štátu môžu dostať do rozporu (o tom viac ďalej).

K tomuto bodu pripojíme ešte krátku poznámku. Keď na s. 7 hovoríme o riziku „systemickej krízy“, čiže premeny krízy likvidity na krízu solventnosti, máme na mysli riziko, že súčasné problémy niektorých štátov pri získavaní prostriedkov prostredníctvom emisie dlhopisov povedú k neschopnosti týchto štátov financovať vlastný chod a obsluhovať svoje záväzky.

11 Súvislosť fiškálnej krízy a bankovej krízy alebo Bazilejská dohoda

V ďalšej námietke Goldmann tvrdí, že operujeme chybným údajom, ak tvrdíme, že

„Fiskální krize je přímým následkem bankovní krize let 2007 až 2009. Je též velmi nepřímým následkem cyklické krize zhodnocování, která trvala od roku 2008 do polovičky roku 2009“ (Státní fiskální krize, s. 7).

Príčina našej chyby údajne spočíva v tom, že nevieme o Bazilejskej dohode o dozore nad bankami. Tá podľa Goldmanna umožňuje vysvetliť, ako sa štáty na periférii dostali do súčasných problémov: zvýšené nároky na kapitalizáciu bánk, nastolené treťou verziou Bazilejskej dohody, totiž prinútili banky sťahovať prostriedky z pobočiek a dcérskych spoločností na periférii. To vyvolalo otrasy v periférnych ekonomikách a v konečnom dôsledku zhoršilo ich fiškálnu kondíciu.

Toto vysvetlenie je v poriadku a súhlasíme s ním. Goldmannova kritika nášho tvrdenia však míňa cieľ, a to z dvoch dôvodov.

Po prvé, Goldmann prinajlepšom dopĺňa to, čo tvrdíme. Podľa nás je fiškálna kríza priamym dôsledkom bankovej krízy, resp. globálnej finančnej krízy. Tretia Bazilejská dohoda bola odpoveďou na bankovú krízu, t. j. prišla v čase po jej vypuknutí. Ak Bazilejská dohoda prispela k vzniku fiškálnej krízy štátov Eurozóny, znamená to, že opatrenie podniknuté proti bankovej kríze viedlo k vzniku fiškálnej krízy. Inými slovami, fiškálna kríza je dôsledkom bankovej krízy.

Po druhé, návrh (nie implementácia) tretej Bazilejskej dohody pochádza z roka 2010. Hovoríme teda o období, keď sa Grécko už topilo v problémoch. Nepopierame, že „Bazilej“ prispela k zhoršeniu týchto problémov. Sama osebe však na vysvetlenie nestačí.

V súvislosti s touto námietkou nás Goldmann ďalej obviňuje, že uvádzame „naprosté nepravdy“, keď tvrdíme, že „došlo k nárůstu úrokových sazeb“. Na tom síce stále trváme, no obávame sa, že okrem toho došlo aj k ďalšiemu nedorozumeniu na strane kritického čitateľa. V našom texte sa totiž píše:

„Dlouho oslabovaný finanční sektor a jen postupně se zotavující finanční trhy (charakteristické systematickým odporem vůči jakémukoliv riziku) způsobily všeobecný růst úrokových sazeb pro investice do úvěrových nástrojů, a to včetně těch vydávaných státy.“ (Státní fiskální krize, s. 7)

Podľa nášho názoru je evidentné, že máme na mysli úrokové sadzby úverových nástrojov a niektorých štátnych dlhopisov (menovite tých krajín, ktoré sa ocitli v problémoch). Veríme, že Goldmann nechce spochybňovať rast úrokových sadzieb napr. Gréckych desaťročných dlhopisov,14 prípadne cien na ne viazaných swapov úverového zlyhania(CDS), za posledné štyri roky.

12 „Nadvýroba peňazí“

K ďalšiemu nedorozumeniu došlo v prípade námietky, ktorá sa týka nasledujúceho vyjadrenia: „Současnou podobou nadvýroby zboží je nadvýroba peněz“ (s. 8). Goldmann si ho vysvetlil ako konštatovanie inflácie. V skutočnosti sme mali na mysli niečo celkom iné.

Kým v minulosti boli periodické krízy z nadvýroby sprevádzané „všeobecným preplnením“ (general glut) trhu tovarmi, dnes sa jej kapitál dokáže vďaka výdobytkom, ako sú výroba just-in-time, „modularizácia“, flexibilita pracovných vzťahov atď., vyhnúť. Namiesto nadvýroby tovarov sa kríza prejavuje v podobe nahromadenia hotovosti, ktorá sa však za daných okolností – v situácii sprevádzanej nestabilitou, neistotou, poklesom dopytu atď. – neinvestuje produktívne, do rozširovania výroby atď. Že k tomu v súčasnosti naozaj došlo, dokazuje porovnanie objemu investícií a likvidných aktív amerických priemyselných firiem v grafe na s. 12, graf znázorňujúci „finance gap“ tých istých firiem na s. 13, ako aj graf na s. 14, ktorý zobrazuje prudký pokles miery investícií európskych nefinančných korporácií.

13 Proletariát, šéfovia, nezamestnaní

Bodom, ktorý má významné politické implikácie, je Goldmannova kritika nášho používania termínu „proletariát“ a údajného stotožňovania kapitalistov so „šéfmi“ v zmysle nadriadených.

O našom chápaní triedy sme už krátko písali v roku 2008 pre A-Kontra; text by mohol pomôcť vyriešiť niektoré nejasnosti.15 Vysvetľovať všetko, čo sa pojmu triedy podľa nás dotýka, by znamenalo predovšetkým vyložiť celú interpretáciu Marxovej analýzy kapitalizmu, takže sme sa do takého podniku v brožúre nepúšťali. Neurobíme to ani tu a obmedzíme sa na tri poznámky.

1. Proletariát je triedou, ktorá zahŕňa všetkých tých, ktorí sú pri získavaní životných prostriedkov odkázaní na predaj svojej pracovnej sily, teda na námezdnú prácu. Pochopiteľne sem patrí aj „priemyselná rezervná armáda“, teda nezamestnaní. Zároveň tam treba zaradiť všetkých tých, ktorí sa na pôsobenie vo funkcii pracovnej sily pripravujú, teda väčšinu študujúcich. Napokon tam patria všetci tí, ktorí sú z rôznych dôvodov už vyradení z trhu práce (napr. invalidi, dôchodcovia). Či je takéto chápanie proletariátu adekvátne, nechávame otvorené ďalšej diskusii.

2. „Šéfovia“ pre nás nie sú jednoducho nadriadení. To je len Goldmannova príliš doslovná interpretácia. „Šéf“ je v našich textoch ekvivalentom „kapitalistu“. Snáď našu odpoveď nemusíme preťažovať vysvetľovaním, že kapitalista je nositeľ pohybu PTP’, resp. PP’.

3. Samozrejme, tvrdenie, že proletariát zmizol krátko po Marxovej smrti, považujeme za absurdné až komické. Zo skúseností s obvyklými proponentmi tejto tézy vieme, že proces dokazovania býva vyčerpávajúci a v podstate nekonečný. Preto len uvádzame odkaz na krátky text o triede, ktorý síce skratkovito, ale poučne zhŕňa základné body užitočného chápania pojmu „trieda“. Ako s ním Goldmann naloží, netušíme, ale všetkým čitateľom ho vrelo odporúčame.

14 Údajná redukcia kapitalizmu na peňažnú ekonomiku

Nerozumieme Goldmannovej výčitke, podľa ktorej chápeme kapitalizmus „jen jako peněžní záležitost“. Pravdepodobne má na mysli pasáže v prvej polovici s. 9. Ich jediným zámerom je však povedať nasledujúce: úver je neoddeliteľným prvkom kapitalistickej výroby; bez úveru kapitalistická výroba nedokáže existovať.

Základným dôvodom – ktorý však v texte nezmieňujeme, pretože by bolo potrebné ho obšírne vysvetliť – je, že práve úver umožňuje vysokú mobilitu kapitálu naprieč rôznymi odvetviami, a tak aj tvorbu priemernej miery zisku:

„Úvěr musel vzniknout, aby se zprostředkovalo vyrovnávání míry zisku čili pohyb tohoto vyrovnávání, na němž je založena celá kapitalistická výroba.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

S Goldmannovým vysvetlením premeny peňazí na kapitál súhlasíme (peniaze ako peniaze skutočne nie sú kapitálom; tým sa stávajú až v pohybe PTP’, prípadne pri zložitejších formách tohto kolobehu, ako je obeh úrokového kapitálu), nie je nám však jasné, ako sa vzťahuje k textu na s. 9.

15 Fiškálna kríza a štátna intervencia

Za oprávnenú možno považovať Goldmannovu námietku, ktorá sa týka nášho tvrdenia na s. 9, že „V době, kdy je stát ve fiskální krizi, což zmenšuje míru jeho intervence do ekonomiky“. Táto veta zvádza k interpretácii, podľa ktorej sa domnievame, že miera zásahov (v najširšom zmysle slova) štátu do ekonomiky v období fiškálnej krízy klesá. To by bolo – zoči-voči operáciám, ktoré teraz neustále podnikajú centrálne banky krajín Eurozóny, ale najmä ECB – celkom absurdné.

Dovolíme si preto dať vec na pravú mieru: Chceli sme povedať, že fiškálna kríza obmedzuje možnosti štátu plniť svoje základné funkcie – predovšetkým podporovať kapitalistickú akumuláciu na svojom území stimulmi a investíciami, ako je budovanie infraštruktúry, rozvoj vedy atď. Za nejasné vyjadrenie sa všetkým čitateľom ospravedlňujeme.

V jednej z ďalších poznámok sa Goldmann vyjadruje k citátu z Marxovho Kapitálu, ktorým uvádzame časť brožúry o fiškálnej kríze (s. 10). Súhlasíme, že citát by si zaslúžil komentár. Rozhodne nešlo o to, vzbudiť dojem, že Marx sa v r. 1867 vyjadroval k fiškálnej kríze v r. 2010 – 2012. Cieľom bolo ukázať, že problematika štátneho dlhu a obchodovania s ním na finančných trhoch existovala už v 19. storočí – a že v základe Marxova analýza stále platí.

16 Naivita KPK a kríza dôvery na finančných trhoch

Podľa Goldmanna ďalej tvrdíme, že „za finanční krizí stojí to, že »…subjekty ve finančním sektoru … [si] … přestaly navzájem důvěřovat«“.

Citované slová sa v texte skutočne vyskytujú. Pozrime sa však na kontext:

„Finanční krize vypukla v okamžiku, když toto zajištění, tedy hypotéky amerických domácností v problémech, přestalo samo o sobě fungovat, to znamená, že tyto hypotéky přestaly fungovat jako protistrana (nebo podklad) ke svým derivátům zahrnutým do strukturovaných produktů. V důsledku toho si subjekty ve finančním sektoru, a v první řadě to byly banky, přestaly navzájem důvěřovat.“ (Státní fiskální krize, s. 12, zvýraznenie KPK)

Čo citovaná pasáž tvrdí?

1. Finančná kríza vypukla vo chvíli, keď došlo k problémom v hypotekárnom sektore. „Problémy“ znamenali, že výnosy zo splátok hypoték už nedokázali pokryť nároky zo strany držiteľov „vlastníckych titulov“ ako sú deriváty a rôzne druhy cenných papierov viazaných na hypotéky.

2. V dôsledku toho si subjekty vo finančnom sektore, predovšetkým banky, prestali navzájom dôverovať.

V pasáži sa nehovorí nič o tom, že by nedostatok dôvery mal byť zodpovedný za vznik finančnej krízy. Naopak, tvrdíme, že „kríza dôvery“ bola dôsledkom predchádzajúcich strát spôsobených problémami v hypotekárnom sektore. Tie viedli k tomu, že sa cenné papiere viazané na hypotéky stali nelikvidnými. Táto kríza likvidity sa prejavila ako kríza dôvery. Mieru dôvery v medzibankovom styku možno pomerne exaktne merať pomocou ukazovateľov, ako je napríklad tzv. TED spread.

17 Nekonzistentnosť?

Na nedorozumení je založená aj ďalšia autorova námietka. Tvrdí, že na s. 14 popierame svoje vlastné tvrdenie zo s. 10. Posúďte sami.

Na s. 10 píšeme:

„Hlavní rozhořčení směřuje na adresu »chamtivých bankéřů« proto, že brání výrobě tím, že prosazují »logiku, která je čistě parazitická a krátkozraká a která nebrání zájmy národní ekonomiky, ale globálních financí.« Jinými slovy, aniž bychom přitom zkomolili intence našich protivníků, lze situaci shrnout následovně: máme »dobrý«, produktivní kapitál, který je národní a těžce se dře, a poté »zlý« kapitál, který nese úrok, je kosmopolitní a zahálčivý. Onen první neexpanduje, jak jsme doufali, kvůli útokům ze strany onoho druhého, privilegovaného nositele strašlivého »mezinárodního kapitálu« a »globalizace«. Měli bychom si zapamatovat, že pravidlem je jednota mezi mnoha rozličnými formami kapitalistického fungování a že by navíc bez přeměny monetární ekonomiky kupecké společnosti na ekonomiku úvěru nebylo kapitalistického rozvoje tohoto typu.“

Na s. 14 potom píšeme:

„Národní bankovní systémy s méně sofistikovanými finančními technikami svým zemím pomohly zabránit, aby je těžce kontaminovala první vlna finanční krize.“

Goldmann komentuje:

„Tak jak to tedy je? Existuje jednota rozličných forem kapitalistického fungování, nebo jsou tu hloupé a sofistikované finanční techniky (formy kapitalistického fungování), které mezi sebou soupeří?“

O čo tu ide?

V prvej pasáži sa jednoducho konštatuje súvislosť a vzájomná podmienenosť priemyselného („produktívneho“) kapitálu a úrokového kapitálu.

V druhej pasáži hovoríme, že krajiny s menej rozvinutým bankovým, resp. finančným sektorom boli (celkom pochopiteľne) menej zasiahnuté prvou vlnou finančnej krízy. Jednoducho preto, že expozícia ich bánk a ďalších inštitúcií voči „toxickým aktívam“ bola rádovo nižšia oproti aktérom finančného sektora vo vyspelejších krajinách.

V čom ma spočívať údajné protirečenie?

18 Subprime a technologická bublina

Goldmann nám ďalej medziiným vyčíta, že sa v texte podrobnejšie nevenujeme „naprosto zásadním souvislostem“, totiž technologickej revolúcii a dotcom bubline v 90. rokoch. O týchto súvislostiach, ktoré sú skutočne zásadné, sme stručne písali ešte v roku 2009 v článku „Prierez krízou“ pre A-Kontra.16 Hovoríme o nich v každej prezentácii o kríze, ktorú sme zatiaľ organizovali. Vzhľadom na charakter brožúry Státní fiskální krize, ktorý približujeme v úvode tejto odpovede, sme sa však chceli vyhnúť opakovaniu toho, čo naši čitatelia už môžu poznať.

19 Centrálne banky; HDP vs. FAS

Na Goldmanna zapôsobili naše vyjadrenia o politike centrálnych bánk tak, ako keby sme tvrdili, že „centrální banka je tím zlem, kterého kdyby nebylo, dobře by se na světě žilo“. Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Tvrdíme len, že napriek ohromným prostriedkom, ktoré vlády prostredníctvom centrálnych bánk vynaložili na obnovu normálneho fungovania bankového sektora, v tomto sektore stále pretrváva nedôvera vyvolaná otrasmi roku 2008 a neskorším nástupom fiškálnej krízy.

Zároveň formuluje zaujímavú otázku k pasáži, v ktorej sa vyjadrujeme k nedostatočnosti HDP ako ukazovateľa kondície ekonomiky. Pýta sa, aký ukazovateľ máme na mysli, keď hovoríme o „naakumulovaných ohlásených ziskoch“ (Státní fiskální krize, s. 17). Navrhuje dve možnosti FAS130, FAS133, „jejich deriváty“ alebo nejaký iný ukazovateľ. Prvým trom návrhom celkom nerozumieme. Pod ukazovateľom FAS133 nájdeme v kapitalistickom účtovníctve výkazy o finančných nástrojoch známych ako deriváty a všeobecne o aktivitách, slúžiacich na zaisťovanie rizika. Ukazovateľ FAS130 nie je pri zisťovaní ziskovosti firiem o nič užitočnejší, pretože zahŕňa všetky zmeny v majetku firmy v dôsledku najrôznejších druhov príjmov. Ani akoukoľvek „deriváciou“ týchto ukazovateľov nezískame to, o čo podľa nás ide. Pre posudzovanie toho, ako sa (priemyselným) firmám v určitom období darí, je podľa nás vhodný indikátor EBITDA.

20 Likvidita Goldmannovej slovnej zásoby

Goldmannovou obľúbenou argumentačnou stratégiou je najprv napadnúť spôsob, akým používame určitý termín, potom zaviesť vlastnú, goldmannovskú definíciu termínu, a nakoniec prepisovať vety vytrhnuté z našej brožúry do takto prispôsobeného jazyka. Videli sme už (v bode 4), k akým bizarným dôsledkom to viedlo v prípade „hodnotového zloženia“ a „technického zloženia“. Rovnako je to v prípade jeho námietok k nášmu používaniu pojmu „likvidita“. Pozrime sa, čo píše:

„Ale přepišme si jejich větu »ve finanční sféře je naakumulováno obrovské množství likvidity, aniž by se přeměnila v prostředek platby a poté ve výrobní prostředky – aniž by se stala kapitálem«. Likvidita je první problematický termín této věty. Ekonomie nám říká, že likvidita je schopnost majetku být prodán bez toho, aby se výrazně změnila cena nebo došlo ke ztrátě hodnoty. V bankovnictví je pak likvidita schopností dostát závazkům, jsou-li na ně vzneseny požadavky, tj. například vyplatit vklady žadatelům. Likvidita trhu znamená, že na trhu v daném okamžiku existují kupci ochotní koupit a prodejci ochotní prodat.“

Potom môže naše tvrdenie prepísať do podoby, ktorá sa začína:

„ve finanční sféře je naakumulováno obrovské množství kupců ochotných koupit a prodejců ochotných prodat…“

Ako obvykle, problém je v predpokladoch. Je síce pravda, že termín likvidita sa používa vo významoch, ktoré uvádza Goldmann. Sú to však jediné významy tohto termínu? Všimnime si napríklad, čo píšu autori publikácie A Taxonomy of Financial Crisis Resolution Mechanisms, ktorú nám náš kritik na začiatku vrelo odporúčal:

„As in the Japanese case, the Thai government was slow to address the financial system distress. It attempted to keep financial institutions afloat by injecting liquidity and engaging in regulatory forbearance and issued an unlimited guarantee on banks’ liabilities as a delayed and partial response led to financial turbulence and runs on financial institutions.“ (s. 63, zvýraznenie KPK)

Uplatníme známu metódu a prepíšeme si zvýraznenú časť vety do goldmannčiny.

„Thajská vláda sa pokúsila udržať finančné inštitúcie nad vodou tým, že do nich injektovala »schopnost majetku být prodán bez toho, aby se výrazně změnila cena nebo došlo ke ztrátě hodnoty«“

Zdá sa, že to nefunguje! Skúsme radšej druhý z významov:

„Thajská vláda sa pokúsila udržať finančné inštitúcie nad vodou tým, že do nich injektovala »schopnost dostát závazkům«.“

Je isté, že to bude ten tretí!

„Thajská vláda sa pokúsila udržať finančné inštitúcie nad vodou tým, že do nich injektovala »kupce ochotné koupit a prodejce ochotné prodat«.“

Nuž, zdá sa, že autori odporúčanej publikácie pracujú s takým významom termínu „likvidita“, ktorý v Goldmannovom slovníku nefiguruje. Heslo „Liquidity“ na anglickej Wikipedii okrem iného uvádza:

„Liquidity also refers both to a business’s ability to meet its payment obligations, in terms of possessing sufficient liquid assets, and to such assets themselves.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

„Likvidita“ teda môže znamenať aj samotné likvidné aktíva, ktoré majú alebo nemajú aktéri trhu k dispozícii. Thajská banka teda neinjektovala schopnosti, ani kupcov a predajcov, ale jednoducho likvidné prostriedky. Keď sa teraz vrátime k pasáži, ktorú Goldmann kritizuje, vidíme, že znamená:

„ve finanční sféře je naakumulováno obrovské množství likvidních aktiv, aniž by se přeměnili v prostředek platby a poté ve výrobní prostředky – aniž by se stali kapitálem“

Zdá sa, že toto sme si vyjasnili. Goldmannova ekvilibristika sa však nekončí námietkami voči nášmu pojmu likvidity. Mylne ďalej predpokladá – postupujúc rovnakou metódou, ako doteraz – že „platobné prostriedky“ sú pre nás jednoducho peniaze.

Skutočný zmysel tajomnej pasáže, ktorá Goldmannovi spôsobuje také ťažkosti, je takýto: v dôsledku pretrvávajúcich problémov vo finančnom sektore, a v globálnej ekonomike vôbec, ktoré sa prejavujú ako „kríza dôvery“ (o tom viď vyššie) dochádza k tomu, že aktéri na finančných trhoch (ale aj priemyselné spoločnosti) zaobchádzajú opatrne s likvidnými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii a ktoré vedú vo svojich platobných bilanciách (v prípade nefinančných korporácií o tom svedčí aj graf na s. 12, znázorňujúci prudký rast hotovostných rezerv v pomere k investíciám po r. 2008). V dobe, keď je najbližší vývoj ekonomickej situácie neistý, radšej likvidnými aktívami šetria pre prípad, že by boli potrebné na okamžité pokrytie neočakávaných výdavkov – namiesto toho, aby tieto likvidné aktíva použili ako platobné prostriedky (čo je Marxova kategória, vyjadrujúca jednu z funkcií peňazí, a nie jednoducho peniaze; nem. Zahlungsmittel, v českom preklade „platidlo“), premenili ich (v prípade priemyselných firiem) na výrobné prostriedky a pracovnú silu, resp. investovali ich (v prípade finančných inštitúcií) napr. do akcií, a tak ich premenili na kapitál.

Nedošlo tu teda k žiadnej „redefinícii“ kapitálu: kapitál je pre nás stále „zhodnocujúca sa hodnota“. Goldmannove ťažkosti s pochopením spôsobu, akým používame pojem kapitálu, pravdepodobne súvisia s tým, že sa nedostal ďalej ako po prvý zväzok Kapitálu. Keďže nerozumie ani pojmom technické a hodnotové zloženie kapitálu, kvalifikovaný odhad by mohol znieť, že skončil pred 23. kapitolou, prípadne ju preskočil. Pripravil sa tak nielen o dobrodružné rozprávanie o pôvodnej akumulácii. Ak by totiž pokračoval, dozvedel by sa, že kapitál analyzovaný v prvom zväzku je teoretickou abstrakciou, ktorá je reminiscenciou na plán z Grundrisse spracovať „kapitál vo všeobecnosti“ (Kapital im Allgemeinen). V druhom a treťom zväzku sa analýza rozvíja a dopĺňa, takže zisťujeme, že v skutočnosti kapitál existuje nutne ako totalita konkurujúcich si individuálnych kapitálov, ktoré sú navyše rôzneho druhu (priemyselný, obchodný, úrokový kapitál), pričom každý z týchto druhov prechádza rôznymi štádiami kolobehu (v prípade priemyselného kapitálu: peňažný kapitál – produktívny kapitál – tovarový kapitál – peňažný kapitál atď.; v prípade ostatných druhov kapitálu sa vzorec kolobehu mení). Keď sa povie „kapitál“, nemusí to teda znamenať výlučne to, čo Marx o kapitáli píše v 4. kapitole prvého zväzku…

V tejto súvislosti ešte jedna poznámka: Goldmann píše, že „Výrobní prostředky jsou materiální statky užívané k výrobě zboží, aniž by došlo ke spotřebovávání tohoto materiálního statku výrobou (dochází »pouze« k opotřebování), takže výrobní prostředek je nasazován opakovaně“. Podľa toho suroviny, ktoré sa vo výrobnom procese spotrebujú úplne (takže pri opakovaní výrobného procesu ich treba nahradiť novými), zrejme nie sú výrobnými prostriedkami. Ale čo na to Marx? A prečo sa potom výrobné prostriedky delia na pracovné prostriedky a pracovné predmety? Piatu kapitolu I. zväzku Kapitálu nechávame ako cvičenie nášmu kritikovi.

21 Investície na západe a prorokovanie „bubliny“

Nášho kritika ďalej zaujalo tvrdenie, že „výrobní aktivity se v rozvinutém Západě rozvíjejí jen pomalu nebo se zmenšují“ (Státní fískální krize, s. 17). Na jeho podporu možno uviesť napríklad graf zobrazujúci pokles miery investícií nefinančných firiem po roku 2008 (s. 14). Subjektívne dojmy založené na tom, že „vidíme, kterak vznikají nové továrny“, na tom nič nezmenia.

Okrem uvedeného grafu svedčia o poklese aktivity v priemysle nasledujúce údaje:

Všetky grafy pochádzajú zo štatistických datábaz ECB.

Nič sa nemení ani faktom, že kapitál sa v tejto situácii usiluje kompenzovať nedostatok nových príležitostí lepším využitím tých existujúcich: predlžovaním pracovného dňa a intenzifikáciou práce. Goldmann tu veľmi správne upozorňuje, že sme prehliadli chybné slovné spojenie „intenzifikace pracovní doby“. Za chybu sa ospravedlňujeme. Nevidí však, že intenzifikácia práce nie je v nijakom rozpore s pomalým rozvojom výrobných aktivít v zmysle investícií do novej výroby. Je možné, že si pletie zvyšovanie produktivity práce s intenzifikáciou práce.

Nie sme prorokmi, aby sme predpovedali novú „bublinu“. Ale na fakt, že po krachu dotcom sektora existuje potreba kapitálu po novom sektore, ktorý by dokázal naštartovať nový, dlhotrvajúci cyklus akumulácie – ako sa to predtým podarilo, v chronologickom poradí, textilu, oceli a automobilu – upozorňujú marxisti už roky.

22 Štátne dlhopisy a nerizikové investície

V kontexte fiškálnej krízy pôsobí Goldmannova prednáška o štátnych dlhopisoch ako nerizikovej investícii dosť prekvapujúco. Navrhujeme preto, aby za svoje celoživotné úspory kúpil napríklad nerizikové desaťročné dlhopisy Grécka.

Ak by to chcel ešte zvážiť, nič mu nebráni naťukať si na Bloombergu do grafu porovnanie vývoja indexov GGGB10YR:IND a GDBR10:IND za posledných päť rokov. Ak sú investície do štátnych dlhopisov vo všeobecnosti také bezpečné, prečo je spread medzi nemeckými Bunds a gréckymi dlhopismi taký veľký?

23 Grécky štátny dlh a štruktúra gréckej ekonomiky

Na vážnejšiu tému: Prečo sme sa neobťažovali uviesť, že „kolem 70 % řeckého dluhu vlastní zahraniční věřitelé“ (zvýraznenie KPK)? Uznávame, že ide o dôležitý údaj, ktorého vynechanie by bolo významnou chybou.

Pozrime sa však bližšie, čo hovorí tabuľka na s. 19. Sumarizuje jednak absolútnu veľkosť štátneho dlhu Grécka, ktorú vlastní určitý typ subjektov, jednak percentuálny podiel typu subjektov na vlastníctve celkového štátneho dlhu Grécka. Vyberme z nej zahraničné subjekty (vynechajme teda grécke, resp. cyperské banky, ako aj grécke nefinančné inštitúcie a penzijné fondy):

Trh (zahraničné banky, investičné fondy, poisťovne) = 36 %
Štáty EÚ = 16 %
MMF = 5 %
Bilaterálne pôžičky = 14 %
Spolu: prekvapivých 71 %

Tabuľka na s. 20 potom zobrazuje expozíciu vybraných krajín voči štátnemu dlhu iných krajín.

Pokiaľ ide o udalosti, ktoré viedli k súčasným problémom Grécka (vrátane špekulácií so swapmi úverového zlyhania viazanými na štátne dlhopisy, úlohe Goldman Sachs atď.), podrobnejšie sa im venujeme v staršej publikácii z roku 2010.17 Nepovažovali sme za potrebné tento rozbor opakovať.

Našu zmienku o nízkom podiele exportu na gréckom HDP si Goldmann vysvetlil ako akési expertné odporúčanie Grécku orientovať sa na export. O nič také nám nešlo. Jednoducho konštatujeme, že Grécka ekonomika je málo rozvinutá, a že súčasné problémy majú korene v desaťročiach nedostatočného kapitalistického rozvoja na jeho území.

Ďakujeme za upozornenie na faktickú chybu. Podiel exportu na gréckom HDP je skutočne 22 %. Uviedli sme nesprávny údaj, 10 %, za čo sa ospravedlňujeme.

Ďalej Goldmann uvádza množstvo dát o štruktúre gréckej ekonomiky. Nie je nám celkom jasná ich súvislosť s naším textom, resp. s našimi pozíciami. Sami totiž tie isté dáta totiž uvádzame v predchádzajúcej publikácii o Grécku.18

Nie je tiež pravda, že by sme tvrdili, že sa zavedením eura zhoršila situácia Grécka. Naopak, z pohľadu financovania štátu sa situácia značne zlepšila, pretože úrokové sadzby štátnych dlhopisov napr. Nemecka a Grécka boli po roku 2001 dlho takmer rovnaké. (Inými slovami, investori vnímali grécky štátny dlh ako rovnako spoľahlivú a nerizikovú investíciu ako štátny dlh Nemecka. Samozrejme, to je dnes minulosť.) Grécku to umožnilo rásť tempom 3,5 % HDP ročne (priemer Eurozóny bol v tom čase 1,5 %). My len konštatujeme, že sa tento rozvojový model zrútil v momente, keď v dôsledku globálnej finančnej krízy začali investori s opatrnosťou hľadieť aj na investície do štátneho dlhu. Došlo k rastu úrokových sadzieb gréckych štátnych dlhopisov a problémom s financovaním chodu štátu.

Našu poznámku

„Státy, které mají potíže s refinancováním, jednají méně jako reprezentanti všeobecných zájmů kapitalistického systému a více jako indivduální kapitalisté, kteří obětují »růst« své země za vyčištění svých rozpočtů.“ (Státní fiskální krize, s. 22)

si Goldmann vysvetlil takto: „hovoří o státu jako reprezentantu individuálních kapitalistů, kteří skrze stát »čistí své rozpočty«“. V našom tvrdení sa však nehovorí o štáte ako reprezentantovi individuálnych kapitalistov. Naopak, vystupuje tam ako reprezentant všeobecných záujmov kapitalistického systému a zároveň individuálny kapitalista. To, čo sa dnes deje, možno podľa nášho názoru chápať ako konflikt medzi týmito dvoma funkciami štátu. V záujme zachovania vlastnej existencie a schopnosti splácať záväzky Grécko prijíma opatrenia, ktoré na niekoľko rokov znemožnia kapitalistický rozvoj na jeho území. V tomto zmysle koná ako individuálny kapitalista na úkor všeobecných záujmov súkromného kapitálu na jeho území.

24 Supra-národné vedenie Európy

K poznámkam, ktoré si v brožúre zaslúžili podrobnejšie rozvedenie, patrí naše tvrdenie, že „Vyhlídky na globální »nákazu« krizí evropského státního dluhu tlačí vlády k pokusům vytvořit příklady supra-národního vedení. Tento proces byl nevyhnutelný a očekávatelný, plány mu však kazí polarizace a rostoucí segmentarizace globálního trhu.“ (Státní fiskální krize, s. 22).

Goldmann má pravdu, keď tvrdí, že určité formy „supra-národného“ vedenia sa uplatňujú v podobe tlaku zo strany ECB a MMF. Poznámkou sme však narážali na snahu vytvoriť rozpočtovú úniu a dostať hospodárenie štátov Eurozóny pod priamu politickú kontrolu. Tej podľa nášho názoru bránia predovšetkým rozdiely medzi ekonomickou orientáciou a stupňom rozvoja jednotlivých krajín, ako aj segmentarizácia európskeho i globálneho trhu.

25 Kapitalizmus = tovarová výroba?

» Ruiny trhoviska v Tesalonikách, podľa Goldmanna niekdajšieho centra kapitalistického rozvoja

Pred veľkým kádrovacím finále ešte jeden teoretický bonbónik. Videli sme, že Goldmann tvrdí, že kapitalizmus sa dá redukovať na tovarovú výrobu. Preto nerozumie nášmu vyjadreniu, že „Bez úvěru akumulace kapitálu neexistuje“ (Státní fiskální krize, s. 26). Pravdepodobne si teda dokáže predstaviť globálny kapitalizmus aj bez úverového systému.

Najprv všeobecne: Je kapitalizmus len tovarová výroba? Nie. Tovarová výroba sa historicky objavuje dávno pred nástupom kapitalizmu na okraji starších výrobných spôsobov. Kapitalizmus je špecifickou podobou tovarovej výroby, ktorá sa vyznačuje tým, že sa v nej sama pracovná sila stáva tovarom (t. j. existuje námezdná práca) a tovarová forma je dominantnou, všeobecnou formou produktov práce.

Tovarová výroba teda existuje nezávisle od kapitalizmu:

„Zbožní výroba a zbožní oběh může existovat, přestože převážná masa výrobků je určena bezprostředně pro vlastní spotřebu, nepřeměňuje se ve zboží, a tedy společenský výrobní proces dávno ještě není v celém svém rozsahu ovládán směnnou hodnotou. Aby se výrobek stal zbožím, musí být dělba práce uvnitř společnosti natolik rozvinuta, že je již provedeno rozlišení užitné hodnoty a směnné hodnoty, které za bezprostředního výměnného obchodu sotva začíná. Takový vývojový stupeň je však společný historicky nejrozmanitějším společensko-ekonomickým formacím.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

Až s nástupom námezdnej práce (ktorý predpokladá odlúčenie bezprostredných výrobcov od výrobných prostriedkov, napríklad procesom „pôvodnej akumulácie“), a teda vznikom kapitalistickej výroby, sa tovarová výroba stáva všeobecnou:19

„Tento výsledek je neodvratný, jakmile je pracovní síla svobodně prodávána dělníkem samým jako zboží. Ale také teprve od této chvíle nabývá zbožní výroba všeobecného charakteru a stává se typickou formou výroby; teprve od této chvíle se každý výrobek již od počátku vyrábí pro prodej a všechno vyráběné bohatství prochází sférou oběhu. Teprve tehdy, když se základnou zbožní výroby stává námezdní práce, vnucuje se zbožní výroba celé společnosti; ale teprve tehdy může také rozvinout všechny své skryté potence.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

Ako je to s úverom? K tomu dve poznámky.

Po prvé, úverové vzťahy sa vyvíjajú spontánne už na základe tovarovej výroby. To ukazuje analýza peňazí v 3. kapitole I. zväzku Kapitálu:

S vývojem zbožního oběhu se však vyvíjejí vztahy, jimiž se zcizování zboží časově odděluje od realisace jejich ceny. Stačí tu připomenout jen nejelementárnější z těchto vztahů. Jeden druh zboží potřebuje delší dobu ke své výrobě, jiný druh kratší dobu. Výroba různých zboží je vázána na různá roční období. Jedno zboží se rodí přímo u svého trhu, jiné musí putovat na vzdálený trh. Proto jeden majitel zboží může vystoupit jako prodavač dříve, než druhý může vystoupit jako kupec. Při častém opakování týchž transakcí mezi týmiž osobami se podmínky prodeje zboží řídí podle podmínek jeho výroby. Na druhé straně užívání jistých druhů zboží, na př. domu, se prodává na určitou dobu. V takových případech teprve po uplynutí oné doby dostává kupec skutečně užitnou hodnotu zboží. Kupuje tedy zboží dříve, než je platí. Jeden majitel zboží prodává zboží, které tu je, druhý kupuje jako pouhý představitel peněz nebo jako představitel budoucích peněz. Prodavač se stává věřitelem, kupec dlužníkem. […] Úlohy věřitele a dlužníka tu vznikají z prostého zbožního oběhu.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

Úver je teda produktom predkapitalistickej tovarovej výroby. O existencii pomerne komplikovaných úverových vzťahov dávno pred nástupom kapitalizmu svedčí množstvo historických údajov.20

Po druhé, môže kapitalistická tovarová výroba existovať bez úverových vzťahov? Odhliadnime od toho, že elementárnym prípadom oddelenia scudzenia tovaru od realizácie jeho ceny je predaj pracovnej sily. Tá sa obvykle spotrebúva predtým, než sa platí jej cena, teda mzda.21 Úver však plní v kapitalistickej reprodukcii absolútne zásadnú funkciu, na ktorú sme už upozornili (bod č. 12), totiž umožňuje tvorbu priemernej miery zisku, teda aj tvorbu výrobných cien, teda aj prerozdeľovanie celkovej nadhodnoty úmerne podľa veľkosti kapitálov, bez ohľadu na ich organické zloženie. Ako by to mohlo fungovať bez úveru, Goldmann nepíše. Zopakujme si teda Marxovo tvrdenie z III. zväzku Kapitálu:

„Úvěr musel vzniknout, aby se zprostředkovalo vyrovnávání míry zisku čili pohyb tohoto vyrovnávání, na němž je založena celá kapitalistická výroba.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

26 Reakcionárska povaha KPK

Dostávame sa k záveru Goldmannovej kritiky. Tu sa pozastavuje nad niekoľkými drobnosťami – nestačí sa napríklad diviť nad tým, že cieľom komunistov má byť odstránenie peňažnej výmeny (směny). Na jednej strane teda správne chápe, že kapitalizmus, keďže je formou tovarovej výroby, možno odstrániť iba odstránením tovarovej výroby samotnej. Na druhej strane však nevidí, že peniaze sú nevyhnutnou súčasťou tovarovej výroby, takže s jej odstránením nutne mizne aj potreba peňazí.

Zásadná je však najmä zvyšná časť záveru, z ktorej vyberáme:

„(KPK) Selhali i v tom, aby se drželi marxistických pozic. Kladení důrazu na uspokojování společenských potřeb jen odhaluje reakcionářskou povahu KpK, neboť je to právě marxismus, který klade důraz na člověka jako člověka. Na člověka coby individualitu, svobodnou bytost schopnou měnit svět. Odpor KpK vůči jednotlivci ukazuje na jejich zastydnutí v době rozkvětu průmyslové éry a s tím souvisejícího rozvoje fašismu, kde jednotlivec opravdu nic neznamenal, protože důležitý je teprve svazek, fasces, neboli kolektiv ve kterém se tento jednotlivec nachází.“ (zvýraznenie KPK)

Nemáme vo zvyku odpovedať na ideologické urážky, ale predložíme aspoň dva body.

a) Goldmann očividne nerozumie výrazu „spoločenské potreby“. Pravdepodobne si myslí, že existuje aj niečo ako nespoločenské potreby – a zrejme teda aj nespoločenský človek hovoriaci nespoločenským jazykom atď. Mimochodom sa tak sám dostáva do príkreho rozporu s tým, ako potreby a človeka chápe Marx:

„Společenský ráz je tedy všeobecným rázem celého toho pohybu; tak jako společnost sama produkuje člověka jakožto člověka, tak je jím produkována. Činnost a požitek jak svým obsahem, tak i způsobem své existence jsou společenské, je to společenská činnost a společenský požitek.“ (zdroj)

„Předně předmět není předmět vůbec, nýbrž určitý předmět, který musí být spotřebován určitým způsobem, opět zprostředkovaným výrobou samou. Hlad je hlad, ale hlad, který se tiší vařeným masem pojídaným vidličkou a nožem, je docela jiný hlad, než ten, který hltá syrové maso s pomocí rukou, nehtů a zubů. Výroba tedy vyrábí nejen předmět spotřeby, nýbrž i způsob spotřeby, nejen objektivně, nýbrž i subjektivně. Výroba tedy vytváří spotřebitele.“ (zdroj)

Potreby sú pre Marxa fundamentálne spoločenské.22 Je to tak preto, lebo sám človek a všetka jeho „výbava“, ktorá ho robí človekom, sú pre Marxa fundamentálne spoločenské. Pozrime sa na Ekonomicko-filozofické rukopisy:

„Jenže i když jsem činný vědecky atd., což je činnost, kterou mohu zřídka provádět v bezprostředním společenství s druhými, jsem činný společensky, protože jsem činný jakožto člověk. Jako společenský produkt je mi dán nejen materiál mé činnosti – tak jako i řeč, v níž je činný myslitel – mé vlastní jsoucno je společenská činnost; proto to, co ze sebe udělám, dělám ze sebe pro společnost a uvědomuji si přitom sebe jako společenskou bytost.“ (zdroj)

„Především je nutno se vyvarovat, aby tu »společnost« nebyla zase vůči individuu fixována jako abstrakce. Individuum je společenská bytost. Jeho životní projev – i když se třeba nejeví v bezprostřední formě společného, s druhými zároveň vykonávaného životního projevu – je proto projev a potvrzení společenského života.“ (zdroj)

„Viděli jsme, že člověk se ve svém předmětu neztrácí jen tehdy, stane-li se mu tento předmět lidským předmětem anebo předmětným člověkem. To je možné jen tak, že se mu stane společenským předmětem, on sám sobě společenskou bytostí, tak jako se pro něj stává společnost podstatou v tomto předmětu.“ (zdroj)

Takto by sme mohli pokračovať citátmi z Nemeckej ideológie:

„Řeč je tak stará jako vědomí – řeč je praktické vědomí, existující i pro jiné lidi, tedy i pro mne samého teprve existující skutečné vědomí, a řeč vzniká, stejně jako vědomí, teprve z potřeby, z nevyhnutelnosti styku s druhými lidmi. Kde existuje nějaký vztah, tam existuje pro mne, zvíře »nemá vztah« k ničemu a vůbec nemá žádný vztah. Pro zvíře jeho vztah k ostatním neexistuje jako vztah. Vědomí je tedy hned od počátku společenským produktem a zůstává jím, dokud vůbec existují lidé.“ (zdroj)

Za Goldmannovou kritikou presvitá buď túžba nenechať na našom texte suchej nitky, obsesia, pre ktorú sa ani neobťažuje doložiť, v čom je naše poňatie spoločenských potrieb a spoločenského jednotlivca „reakcionárske“ a v čom sa nedrží marxistických pozícií – alebo jeho neznalosť Marxovej koncepcie „spoločenských potrieb“ a „spoločenskej bytosti“, z ktorej vychádzame.

Rozhodnutie, ktorá z možností je tá smutnejšia, nechávame na čitateľoch.

Dodáme len, že ak Goldmann popiera spoločenskosť človeka, sám stojí na pozíciách klasickej buržoáznej politickej ekonómie, na pozíciách „abstraktného indivídua“ a „robinzonád“, z ktorých sa Marx vysmieva okrem iného v úvodnej kapitole rukopisov Grundrisse.

b) Otázku potrieb môžeme ďalej zúžiť. Je ľudská potreba „spoločenskosti“, totiž vzťahu k iným, podľa Marxa fundamentálnou ľudskou potrebou? Samozrejme, je:

„V jistém směru připomíná člověk zboží. Protože se nerodí ani se zrcadlem v ruce, ani jako fichtovský filosof: »Já jsem já«, vidí se člověk nejdříve jako v zrcadle jen v jiném člověku. Teprve tím, že se octne k člověku Pavlovi ve vztahu jako k člověku sobě podobnému, začíná mít člověk Petr k sobě vztah jako k člověku. Zároveň se mu i Pavel jako takový, v celé své pavelské tělesnosti, stává jevovou formou druhu »člověk«.“ (zdroj)

Inými slovami, Goldmann zrejme nechápe význam tvrdenia, že komunizmus je „sdružení, v němž svobodný rozvoj každého je podmínkou svobodného rozvoje všech“ (zdroj).

27 Záver: „fašistický svetonázor“ potomkov „robotníckej aristokracie“

Odpoveď na kritiku bola pre nás príležitosťou na sebareflexiu, ako aj na to, aby sme rozviedli niektoré kategórie, ktoré sme v brožúrke použili. Výsledok posúdi čitateľ, ktorému sme sa snažili uľahčiť čítanie tým, že sme text nekontaminovali urážkami. Tie, mimochodom, bývajú skôr známkou argumentačnej neistoty ako sebavedomia.

Celú vec tým považujeme za uzavretú.

Prípadnej ďalšej polemike s autorom kritiky totiž bráni nielen jeho ledabolé zaobchádzanie s Marxovými kategóriami.

Zmysluplnej diskusii stojí v ceste aj Goldmannova typicky stalinistická úvaha, pri ktorej sa z jednotlivého (a navyše chybne interpretovaného) znaku usudzuje na „objektívne fašistický“, „sociálfašistický“ alebo „reakcionársky“ „svetonázor“ oponenta. Vďaka takémuto stalinistickému spôsobu vedenia ideologického boja mu stačí len zámienka, aby robil všeobecné závery:

„V nahotě však ukázali reakcionářskou povahu svého světonázoru i to, jak moc stojí proti člověku. Jejich fašistický kolektivismus, říznutý étosem komunistického humanismu, který ale funguje jen jako vějička pro bloudy, je ovšem třeba naprosto rázně odmítnout.“ (zvýraznenie KPK)

Azda najväčšou prekážkou je však Goldmannov predpoklad, že „celý tzv. Západní svět“ „přišel o proletariát krátce po Marxově smrti“.23 Máme teda kapitalistický výrobný spôsob bez pracujúcej triedy? Našiel si kapitalizmus cestu, ako získavať nadhodnotu, ktorá nepochádza z námezdnej práce?

Tráviť čas polemikou na papieri s takým absurdným tvrdením, zatiaľčo kapitál a štáty vedú v reálnom svete frontálny útok na pracujúcu triedu, od Veľkej Británie po Rumunsko, by bolo pre našu skupinu luxusom, ktorý si nechceme dovoliť.

Preto len konštatujeme, že sa naše politické postoje a chápanie fundamentálnych rysov kapitalizmu i jeho kritiky radikálne líšia.

My sa obraciame k pracujúcej triede, Goldmann vidí svet skôr cez návštevy predstaviteľov kapitalistického štátu, ktorý proti pracujúcej triede neváha použiť najtvrdšiu represiu.24

Poznámky

1 O tom svedčí napr. spôsob, akým druhý pojem používa Ernest Mandel v texte Ten Theses, Karl Korsch v tretej kapitole knihy Karl Marx, alebo Franz Mehring v texte On Historical Materialism. Ďalšie príklady na požiadanie doplníme.

2 „Kapitalismus funguje cyklicky, přičemž jsou jednotlivé cykly ohraničeny krizemi. První takovou krizí byla krize z roku 1825.“ (Státní fiskální krize, s. 5)

3 „Lze říci, že až do roku 1825 – období první všeobecné krize – rostly požadavky spotřeby vcelku rychleji než výroba a že vývoj strojů byl nutným důsledkem potřeb trhu.“ (zdroj)

4 Tesne predtým píše o Marxovej „Teorii nadhodnoty“, pričom má zrejme na mysli Teorie o nadhodnotě (Theorien über den Mehrwert). Na prvý pohľad máme do činenia so skutočným marxológom.

5 Bližšie o tom pozri T. Oishi, The Unknown Marx: Reconstructing a Unified Perspective, Pluto Press 2001, s. 180.

6 Prvými analýzami tohto druhu sa Marx zaoberá až v rukopisoch z r. 1861 – 1863, okrem iného v troch zväzkoch, ktoré Goldmann pozná ako „Teorii nadhodnoty“.

7 Pozri tu. V nemeckom origináli pasáž znie: „…Produktion von kein Äquivalent ersetzendem Neuwert (Mehrwert)“ (Werke 24, s. 385).

8 http://www.imf.org/external/pubs/ft/wp/2008/wp08186.pdf

9 „Viděli jsme, jaký význam má za předpokladu socialismu bohatství lidských potřeb, a proto jak nový způsob výroby, tak i nový předmět výroby. Nové činné uplatnění lidské bytostné sily a nové obohacení lidské bytosti.“ (Ekonomicko-filosofické rukopisy, zdroj)

10 Na vety citované v predchádzajúcej poznámke bezprostredne nadväzuje nasledujúca pasáž:

„V rámci soukromého vlastnictví opačný význam. Každému člověku jde o to, vytvořit pro druhého nějakou novou potřebu, aby ho donutil k nějaké nové oběti, aby ho přivedl do nějaké nové závislosti a aby ho zlákal k novému způsobu požitku a tedy i k hospodářskému zruinování. Každý se snaží vytvořit nad druhým nějakou cizí bytostnou silu, aby v ni došel ukojení své vlastni zištné potřeby. S množstvím předmětů tedy roste říše cizích bytostí, které si člověka ujařmily, a každý nový produkt je nová možnost vzájemného podvádění a vzájemného okrádání. Člověk chudne tím víc jakožto člověk, tím víc potřebuje peněz, aby se zmocnil nepřátelské podstaty, a moc jeho peněz klesá právě v opačném poměru než množství výroby, tj. je tím potřebnější, čím více vzrůstá moc peněz.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

A ďalej: „Subjektivně se to zase jeví tak, že jednak rozsah výrobků a potřeb se stává vynalézavým a ustavičně kalkulujícím otrokem nelidských, rafinovaných, nepřirozených a smyšlených choutek – soukromé vlastnictví nedovede udělat z primitivní potřeby potřebu lidskou; jeho ideály jsou smyšlenka, svévole, rozmar, a eunuch se nelichotí podleji svému despotovi a nesnaží se vydráždit hanebnějšími prostředky jeho otupělou schopnost požitku, aby se sám podloudně domohl přízně, než průmyslový eunuch, výrobce, aby se podloudně domohl stříbrňáčků, aby z kapsy souseda, kterého miluje křesťanskou láskou, vylákal zlaté ptáčky – (každý výrobek je vnadidlo, kterým chce jeden člověk k sobě přivábit podstatu druhého, jeho peníze, každá skutečná nebo možná potřeba je slabost, která přivede mouchu na mucholapku všeobecné vykořisťování společné lidské podstaty, tak jako každá nedokonalost člověka znamená svazek s nebem, stránku, kterou je jeho srdce přístupné knězi; každá nouze je příležitost, jak s nejlíbeznější tváří přistoupit k sousedovi a říci mu: Milý příteli, dám ti, co potřebuješ; ale znáš conditio sine qua non; víš, jakým inkoustem se mi musíš zapsat; beru tě na hůl tím, že ti opatřuji požitek) – vyhovuje jeho nejzvrhlejším nápadům, hraje úlohu kuplíře mezi ním a jeho potřebou, vzněcuje v něm chorobné choutky, číhá na každou jeho slabost, aby potom vyžadoval počinek za tuto službu z lásky. – Zčásti se toto odcizení projevuje tím, že na jedné straně vytváří zjemnělost potřeb a jejich prostředků, na druhé straně surovou zvlčilost, úplnou, primitivní, abstraktní jednoduchost potřeby; anebo spíše jen znovu rodí samo sebe ve svém opačném významu.“ (zdroj, zvýraznenie KPK)

11 Bližšie o iracionalite automobilizmu viď článok Konec auta? z nemeckého časopisu Wildcat, ktorý sme v českom preklade publikovali na našom blogu.

12 Podrobne to Marx ukazuje na príklade Indie v článkoch pre New York Daily Tribune z 50. rokov, ale aj na ďalších príkladoch v tzv. Etnologických zošitoch, ktoré napísal na sklonku života. Keďže ani uvedené články, ani Zošity nie sú k dispozícii v českom preklade v elektronickej verzii (a Zošity ani v „papierovej“), citácií vás tentokrát ušetríme. Na požiadanie ich radi doplníme.

13 Pochopiteľne, tá môže mať brutálnu, autoritársku a patriarchálnu, ale aj „demokratickú“ či takmer „komunistickú“ podobu, ako Marx ukazuje na príklade amerických Irokézov v Etnologických zošitoch a ruského miru v konceptoch listu V. Zasuličovej.

14 http://www.bloomberg.com/quote/GGGB10YR:IND/chart/

15 http://protikapitalu.org/clanky/poznamky-ke-tride-pro-a-kontra-307/

16 http://protikapitalu.org/clanky/prierez-krizou-pro-a-kontra-109/

17 Rozpočtová krize řeckého státu, http://protikapitalu.org/publikace/rozpoctova-krize-reckeho-statu/, s. 16 – 21.

18 Rozpočtová krize řeckého státu, http://protikapitalu.org/publikace/rozpoctova-krize-reckeho-statu/, s. 10 – 15

19 V tejto súvislosti chceme upozorniť aj na tzv. nepublikovanú šiestu kapitolu Kapitálu, „Výsledky bezprostredného výrobného procesu“, presnejšie časť Tovary ako produkt kapitálu (anglický preklad). Keďže nebola preložená, nebudeme z nej citovať. Uspokojíme sa s poznámkou, že Marx v tejto časti píše: „Kapitalistická výroba likviduje [pôvodnú] základňu tovarovej výroby, izolovanú, nezávislú výrobu a výmenu medzi vlastníkmi tovarov, čiže výmenu ekvivalentov. Výmena medzi kapitálom a pracovnou silou sa stáva formálnou.“

20 Veľmi podrobný prehľad a pozoruhodnú interpretáciu týchto dát uvádza D. Graeber, Debt: The First 5000 Years, Melville House 2011.

21 „Ve všech zemích s kapitalistickým výrobním způsobem je pracovní síla placena až tehdy, když již fungovala po dobu stanovenou v kupní smlouvě, na př. na konci každého týdne. Všude tedy zálohuje dělník kapitalistu užitnou hodnotou pracovní síly; nechává ji kupci spotřebovat, dříve než kupec zaplatil její cenu, všude tedy poskytuje dělník kapitalistovi úvěr. Že tento úvěr není pouhým přeludem, o tom svědčí nejen to, že věřitel ztrácí mzdu při bankrotu kapitalisty, nýbrž i řada faktů trvalejšího účinku.“ (zdroj)

22 Podrobnejšie o Marxovom poňatí potrieb pozri I. Fraser, Hegel and Marx: The Concept of Need, Edinburgh University Press 1998.

23 A pokiaľ ide o koncepciu „robotníckej aristokracie“ (obľúbenú medzi maoistami), Goldmann neprezrádza, ako ju chápe. Obvykle však táto koncepcia tvrdí, že sa pracujúca trieda nechala kapitalizmom „podplatiť“ a stala sa konformnou. K tomu treba poznamenať niekoľko bodov. Táto koncepcia je založená na sociologickej analýze, ktorá na proletariát hľadí optikou výšky príjmov, a nie vzťahu práca – kapitál. Nechápe, že vyššie príjmy sú často výsledkom robotníckych bojov. Vinu za separácie (vyplývajúce z toho, že „istota“ pracovného miesta alebo výška platu sa priznáva jednej časti triedy, iným však nie), ktorými sa snažia štiepiť robotnícku triedu kapitál a odbory, zvaľuje na pracujúcich. Opomína tiež bohaté empirické doklady bojov (zhrnuté napríklad v článku Guida Baldiho, ktorý sme nedávno publikovali), ktoré viedli údajne „podplatení“ robotníci s vyššími platmi či „istejšími“ pracovnými miestami. Na týchto nedostatkoch koncepcie robotníckej aristokracie, ako sa obvykle používa, nič nemení ani to, že termín „robotnícka aristokracie“ niekoľkorát použil i K. Marx či F. Engels.

24 K. Goldmann, Z Májového hnutí se může poučit i česká mládež