» Grécko: Boje v kríze

Bojovné generálne štrajky, vysoká nezamestnanosť (mladých ľudí) a silnejúci náckovia – takýto obraz nám zvyčajne prezentujú médiá. Je na tom niečo pravdy. Grécko pod dohľadom Trojky prechádza „reformami pracovného trhu“, ktoré silne pripomínajú nemeckú Agendu 2010, avšak s ďalekosiahlejšími dôsledkami. Zatiaľ čo nemecká ľavica vkladá do politických generálnych štrajkov veľké nádeje, tento článok od súdruha z Atén hovorí niečo iné: nie abstraktnej politike, áno konkrétnym akciám na pracoviskách a v mestských štvrtiach. Ilúzia „veľkej noci“, ktorá všetko zmení, je preč. Týmito slovami sa začína článok o situácii v Grécku z nemeckého časopisu Wildcat (č. 94/jar 2013), ktorého slovenský preklad si teraz môžete prečítať.

Cyklus generálnych štrajkov sa skončil

Generálne štrajky od mája 2010 do februára 2012 boli vyjadrením rozptýleného hnevu zdola. Čo však predchádzalo týmto štrajkom? Boli pripravované, napríklad zhromaždeniami a organizovaním? Aké mali dosahy na dlhodobý boj? Prispeli všetky tieto štrajky k tomu, aby ľudia nadväzovali medzi sebou kontakty, diskutovali o pracovných problémoch alebo budovali štruktúry?

Výzva k štrajku prichádzala väčšinou cez médiá. Byrokracia odborovej centrály GSEE vyzývala k štrajkom zhora, pracujúci sa na rozhodovaní vôbec nepodieľali. Otázky trvania a cieľov štrajkov sa nikdy nediskutovali. Generálne štrajky doteraz vždy slúžili opatreniam vlády. Fungovali v podstate ako poistný ventil, ktorý vypúšťa nahromadený hnev. Štrajkom nepredchádzali žiadne intervencie v podnikoch. GSEE nezastupovalo žiadne širšie spoločenstvo pracujúcich (okrem jestvujúcej robotníckej aristokracie).

Pri súčasných generálnych štrajkoch treba skúmať nové zloženie triedy a politické očakávania štrajkujúcich. Nové zloženie triedy je výsledkom obrovského zvýšenia nezamestnanosti, rozpadu „stredných vrstiev“ a rozšírenia prekérnych pracovných podmienok. Do ulíc vyšli na jednej strane ľudia z univerzít (akademici), prekérne pracujúci a nezamestnaní, na druhej strane štátni zamestnanci a odborári z verejných služieb. Títo práve zažívajú demontáž svojich práv – útok zhora smeruje v prvom rade na nich. Napriek veľkým demonštráciám len málo z nich skutočne štrajkovalo. V súkromnom sektore je štrajkovanie prakticky „zakázané“ pod hrozbou vyhadzovu. V tomto zmysle boli generálne štrajky výrazom zlosti – no výrobu skoro vôbec nenarušili.

2009 2010 2011 2012
Zamestnaní 4 471 420 4 298 356 3 907 686 3 642 102
Nezamestnaní 383 681 702 732 1 026 373 1 350 181
Miera nezamestnanosti (%) 10,5 14,5 21,4 26,4

Nezamestnanosť v Grécku v r. 2010–2012

Na demonštráciách sa viditeľným spôsobom podieľali radové odbory, malé podnikové skupiny, ľavicové strany, študentské skupiny, susedské zhromaždenia s vlastnými transparentmi. Vzhľadom na svoju krátku históriu a obmedzené kontakty v podnikoch však nemali šancu ovplyvniť vývoj. Dokázali akurát vyzývať k samo-organizovaným bojom a k politickému generálnemu štrajku (ako heslu!)

Najmä na demonštráciách počas posledného generálneho štrajku bolo zreteľne cítiť rozptýlené sklamanie a bezperspektívnosť. Nálada bola chabá a bojové odhodlanie „politizovaných“ ľudí, ako aj jednotlivých demonštrantov bolo jasne slabšie. Zdalo sa, akoby ľahký dážď alebo slzný plyn boli pre väčšinu ľudí zámienkou na to, aby si mohli hodiť kameňom a rýchlo opustiť námestie Syntagma. Hnutie v jednoduchej rutine.

Podnetom pre väčšinou generálnych štrajkov boli nové úsporné opatrenia. Vrcholom mobilizácie bol deň hlasovania o reforme v parlamente. Demonštranti dúfali alebo očakávali, že úsporné opatrenia budú stiahnuté. Tento opakujúci sa spoločenský fenomén, tento protest – často sprevádzaný pouličným bojom, povstaleckou náladou (ako 12. februára) a vysokou účasťou – dokážu vládnuci manažovať. Po tom, čo boli úsporné opatrenia po každom generálnom štrajku schválené, odchádzali ľudia sklamaní domov. Všetko to spolu vytváralo akýsi protirečivý pocit či schizofrenický zážitok, že hoci protestujúca masa v uliciach cíti svoju moc, nič sa tým nikdy nedosiahne.

Masová účasť ľudí v nedeľu 12. februára 2012, keď pouličné boje trvali niekoľko hodín, prišla po dvoch slabých a bezduchých štrajkových demonštráciách. Ľudia verili, že dokážu zablokovať ústredné politické rozhodnutie vlády. Jedni si mysleli, že to pôjde len pokojnou, masovou účasťou, druhí (hlavne metropolitná mládež) stavili na pouličné boje.

Generálne štrajky tým získavali politický charakter. Boli vlastne dohodou, stretnutím, nádejou na „veľkú noc“, ktorá prinesie „nový deň“. Na protestoch sa objavovali obrazy a symboly z minulých historických udalostí (napr. Argentína: niektorí ľudia mali na tričkách zábery z evakuácie vlády vrtuľníkmi). Keď sa potom opatrenia schválili, spoločenské sklamanie bolo tým väčšie – slepá ulička. Hranice týchto ústredných mobilizácií sa ukazovali čoraz zreteľnejšie.

Rozhodujúcou otázkou tu nie je politický generálny štrajk, ale to, že logika, resp. predstava „veľkej noci“ zlyhala. Táto predstava žiaľ viedla ľudí k istej interpretácii gréckej a globálnej krízy: že totiž ide o otázku politickej moci, teda vlády, a nie o systémovú, štrukturálnu otázku kapitalizmu. Ľavicová rétorika, ktorá dnes dúfa v prevzatie vlády, posilnila vieru mnohých ľudí v to, že nová vláda a zablokovanie úsporných opatrení môžu krízu ukončiť!

Zatiaľ čo pracujúci pociťovali materiálne dôsledky krízy každý deň tvrdšie, protesty počas generálnych štrajkov a odpor proti každodenným účinkom krízy zostávali abstraktné. Kríza je prirodzene politickou otázkou, ale nie v zmysle parlamentu, právneho štátu, poslancov, volieb, rituálnych generálnych štrajkov, prevzatia vlády, atď. Kríza je oveľa viac ako politická otázka, je to dlhodobý triedny boj, otázka pomeru síl medzi vládnucimi a pracujúcimi. Tento boj sa každodenne odohráva vo výrobnej i reprodukčnej sfére, vo štvrtiach a susedstvách, kde sa boje stávajú konkrétnymi, reagujú na každodenné potreby, budujú solidárne a komunitné štruktúry. Ide tu o to, či a ako je možné tieto boje prepojiť.

2011 2012
Muži 18,0 24,0
Ženy 24,6 31,1
Spolu 21,4 26,4

Miera nezamestnanosti v Grécku (%) podľa pohlavia, 2011–2012

Boje v telekomunikačnom odvetví

Posledných pár mesiacov sa v telekomunikačných firmách (mobilné siete, call centrá) odohrávali boje proti masovému prepúšťaniu a znižovaniu miezd. Útok zamestnávateľov má za cieľ znížiť mzdové náklady a reštrukturalizovať pracovné podmienky. Tie tu boli vždy flexibilné a prekérne, no od začiatku krízy sa ešte zhoršili. Vysoká nezamestnanosť, prepúšťanie, meškanie výplat a znižovanie miezd slúžia ako prostriedok útlaku. K tomu pridajme najímanie nových pracovníkov s nižšími mzdami a novými pracovnými zmluvami, v súlade s najnovšími reformami pracovného trhu.

Osemnásteho a devätnásteho decembra 2012 pracujúci HOL (Hellas On Line) prerušili prácu. Väčšina z nich bola z technického oddelenia (napr. inštalácia, oprava sietí) a z oddelenia služieb zákazníkom (call centrum). Sú to personálne najintenzívnejšie oddelenia, s priamym kontaktom k zákazníkom.

Práca v HOL sa má zintenzívniť, v zákazníckom centre sa má skrátiť dĺžka hovorov. Meria sa napríklad, ako rýchlo pracovník prijme hovor a odpovie na otázky. Manažment v lete požiadal o zvýšenie „čistého pracovného času“ na osobu. Každý pracovník a pracovníčka majú neustále zlepšovať vlastný čas a konkurovať si s kolegami. Množstvo práce pritom drasticky narástlo. Počas služby sa takmer nedá oddýchnuť, čo vedie k telesnému a duševnému vyčerpaniu. Pre množstvo telefonátov musia niekedy robiť nadčasy. Prijímajú sa len ľudia s kvalifikáciou na množstvo úloh. Zaškolenie nového zamestnanca trvalo predtým pár dní, teraz to môže byť až päť týždňov.

2011 2012
15–24 53,1 57,5
25–34 28,8 34,0
35–44 17,6 23,4
45–54 15,4 19,5
55–64 10,9 16,3
65–74 4,1 5,7
Spolu 21,4 26,4

Miera nezamestnanosti v Grécku (%) podľa veku, 2011–2012

Firma sa snaží vyhnúť možnému odporu proti masovému prepúšťaniu tým, že z času na čas prepúšťa starých a skúsených pracujúcich, ktorých nahrádzajú nováčikovia. Táto politika funguje aj ako hrozba zvyšným kolegom a kolegyniam. Masový útok však rozpúšťa posledné individuálne ilúzie zamestnancov o lepšej budúcnosti. Rodinná nálada v práci je už dávno minulosťou. Nespokojnosť medzi kolegami a kolegyňami vedie ku každodenným debatám a mobilizácii.

Na zhromaždení všetkých zamestnancov, ktoré zvolali odbory po prepustení jednej pracovníčky, sa odhlasovalo prerušenie práce 18. decembra 2012 od 8:00 do 12:00. Ráno zablokovali hlavný vchod do firmy, aby presvedčili ďalších kolegov. Na mobilizácii sa zúčastnili aj ľudia z iných oddelení. Nadriadení sa márne snažili štrajkujúcich presvedčiť, aby sa vrátili do práce. Preto sa obrátili na nových zamestnancov. Po pokusoch o zastrašovanie sa vo vestibule konalo ďalšie zhromaždenie, ktoré rozhodlo o pokračovaní štrajku na druhý deň.

Šéfovia sa pokúsili zabrániť prítomnosti ďalších ľudí na blokáde vchodu tým, že zmenili plán služieb a kolegov a kolegyne poslali do iných budov. Napriek tomu mnohí prerušili prácu, hoci sa nemohli zapojiť do blokády.

Potom došlo k prepúšťaniu a podnik má prejsť outsourcingom. Zhromaždenie zamestnancov ďalšie štrajky odmietlo. Účasť na mobilizácii však mala veľký význam v tom, že pomohla prekonať pocit, že človek stojí voči vedeniu osamotený. Nespokojnosť priviedla aj kolegov bez politických alebo odborárskych skúseností k tomu, že sa prvýkrát v živote zapojili do malého boja. Napriek porážke je vždy lepšie spoločne bojovať, ako sa nechať bez boja a dôstojnosti podrobiť.

Koniec odborového zastupovania?

Pätnásteho februára 2013 prestalo platiť 42 odvetvových tarifných dohôd, čo postihlo 600 000 zamestnancov. Ak počas nasledujúcich troch mesiacov (prechodné obdobie) nedôjde k podpisom nových odvetvových zmlúv, súčasné mzdy budú môcť klesnúť až na 30 percent, teda na úroveň minimálnej mzdy (586 € v hrubom, resp. 510 € v hrubom pre mladších ako 25 rokov). Od toho treba odrátať 16 percent na dane a sociálne odvody, takže zostane 492, resp. 429 €. Zamestnávateľ teraz môže vystúpiť z odvetvového zväzu zamestnávateľov a tým obísť odvetvové odbory a začať vyjednávať s akoukoľvek skupinou zamestnancov v podniku. V podstate ide o koniec „dialógu“ medzi sociálnymi partnermi: odbormi, štátom a zamestnávateľmi. Výšku minimálnej mzdy určuje podľa zákona minister práce. Celoštátna kolektívna dohoda stanovuje len základné pracovné podmienky (napr. prestávky, dovolenku, ochranu zdravia, bezpečnosť pri práci, atď.), ale už nie mzdové ohodnotenie. Nadobúdajú tak platnosť Individuálne pracovné zmluvy a firemné tarifné dohody. Podľa údajov ministerstva práce až 60 percent zamestnancov v súkromnom sektore podpísalo individuálne zmluvy so zníženou mzdou (v priemere o 22 percent menej). Zostali len štyri typy mzdových príplatkov: za odpracované roky, deti, štúdium a nebezpečnú prácu. Najnovšia reforma zákonníka práce odstránila manželský príplatok (10 percent k platu pre oboch manželov), znížila výšku odstupného, ako o 50 percent skresala príplatok za nadčasy do výšky 120 hodín ročne.

„Verejnoprospešná práca“

Pod zámienkou boja proti nezamestnanosti boli v posledných mesiacoch zavedené nové pracovné programy. V programoch „verejnoprospešnej“ práce pracuje okolo 57 000 nezamestnaných. Program trvá päť mesiacov, plat je 25 € denne (teda maximálne 625 € mesačne). Bez platenej dovolenky a bez bežných príplatkov za predchádzajúcu prax dlhšiu ako tri roky, príplatkov za štúdium alebo špecializáciu zamestnanca. Sociálne odvody platí úrad práce, t. j. financujú ich zo svojich príspevkov sami zamestnanci. Novinkou je rozhodnutie predĺžiť tieto programy na 12, resp. 24 mesiacov.

„Verejnoprospešná“ práca sa definuje ako práca „pre blaho spoločnosti“. Preto sa pracuje v nemocniciach, samosprávach (odvoz odpadu, matrika, atď.), v materských škôlkach a v iných verejných službách. Mnohí pritom priberajú činnosti, ktoré sa nenachádzajú v pracovných zmluvách; oficiálne musia byť ochotní vykonávať aj „iné úlohy“. V skutočnosti pracujú na základných, dôležitých pracoviskách vo verejných službách.

Tieto pracovné programy sú pilotným pokusom vytvoriť vo verejnom sektore novú skupinu zamestnancov. Títo „noví“ zamestnanci nemajú žiadne základné práva zamestnancov (alebo ich majú menej) a sú v zovretí nezamestnanosti a nových pracovných podmienok. Každý nový zamestnanec musí podpísať pracovnú zmluvu, v ktorom sa zrieka ochrany tarifných dohôd.

„Verenoprospešná“ práca je brigádnicka práca a zamestnávateľmi sú mimovládne organizácie (MVO). Od každého zamestnanca kasírujú päť percent z platu. Mzdu financuje ministerstvo práce z peňazí EÚ. MVO fungujú ako subdodávatelia a pracovné agentúry. Lacní pracujúci v týchto programoch plátajú diery, ktoré vo verejných službách zanecháva demontáž pracovných miest. Nachádzajú sa medzi svojím priamym (MVO) a nepriamym zamestnávateľom (verejný sektor).

Niektoré mestské samosprávy nútia týchto pracujúcich pod hrozbou prepustenia pracovať aj v sobotu či v nedeľu. Za šesťdňový pracovný týždeň však dostávajú rovnakých 625 €, hoci pracovná zmluva predpisuje 25 € na deň.

» Vývoj nezamestnanosti v Grécku od 3. štvrťroka 2011 do 3. štvrťroka 2012

Túto novú formu práce schválili v máji r. 2010 v rámci prvého memoranda s Trojkou. Ide o kópiu podobných pracovných programov z USA a Veľkej Británie, „prispôsobenú pre potreby Grécka“. Cieľom projektov je na jednej strane odbúranie verejných služieb, ktoré teraz preberajú alebo kontrolujú „humanitárne“ súkromné subjekty (MVO) s primeranými pracovnými pomermi. Okrem toho sa pokúšajú zmeniť definíciu práce. Napríklad starostlivosť o verejnú zeleň a čistenie ulíc, ktoré boli predtým úlohou samosprávy, sú teraz „verejnoprospešnou“ činnosťou MVO, ktorá nezamestnaných svojou ponukou práce „podporuje“. Vedie to k štiepeniu zamestnancov verejného sektora a oslabeniu odborov.

Konfederácia odborových zväzov GSEE je zároveň jednou z najväčších pracovných agentúr. Prostredníctvom školiaceho strediska (KEK) Inštitútu práce (INE/GSEE) zamestnáva 20 000 ľudí v samosprávach po celej krajine. GSEE tak v mene boja proti nezamestnanosti podporuje šírenie agentúrnej práce a rušenie platných pracovných podmienok a celoštátnej tarifnej dohody, za ktorých zachovanie oficiálne vystupuje! Od GSEE nezávislé odborové zväzy sa možno v budúcnosti tiež stanú kombináciami mimovládnych organizácií a zamestnávateľov (ako v Nemecku), aby mohli politicky prežiť a zachovať si rolu sprostredkovateľa.

Štátne dotácie pre nezamestnaných sa na druhej strane stávajú dotáciou práce. Nezamestnaní sú nútení podmienky prijať: mnohí sú ochudobnení, lebo podporu v nezamestnanosti minulý rok znížili o 22 percent. Dá sa predpokladať, že v blízkej budúcnosti nezamestnaným podporu úplne zastavia, ak pracovné miesto odmietnu. Pracovné programy vedú k neustálym zmenám a neustálemu hľadaniu pracovných miest, ale aj k nezaplatenej nezamestnanosti, pretože päť mesiacov práce nezakladá nárok na štátnu podporu. Človek musí mať odpracovaných minimálne sedem mesiacov na to, aby mal nárok na podporu v nezamestnanosti (ktorá trvá len päť mesiacov).

Od septembra-októbra roku 2012 organizovali pracujúci v týchto programoch v Aténach i ďalších mestách mobilizáciu a zhromaždenia. Ich hlavné požiadavky boli vyplácanie mzdy načas a zachovanie pracovného práva. Mobilizácie a protesty sa odohrali pred sídlami viacerých MVO a samospráv. „Verejnoprospešní“ zamestnanci v Heraklione (na Kréte) 27. a 28. novembra štrajkovali. Žiadali bezodkladné vyplácanie miezd na konci mesiaca a uplatňovanie pracovného práva vzhľadom na nadčasy, mzdové príplatky, preplácanie pracovnej neschopnosti, dovoleniek, príplatky za nočnú prácu, prestávky, atď. V septembri v Patrase 420 zamestnancov na štyri hodiny prerušilo prácu a obsadilo radnicu. Pracujúci z rôznych oddelení samosprávy tým dosiahli vyplatenie miezd za prvé dva mesiace práce – nemali zaplatené za tri mesiace! Predsa len malé víťazstvo!

Na hodnotenie limitov a dynamiky týchto bojov je ešte priskoro. No zlosť nad nevyplatenými mzdami už v celom Grécku vyprovokovala ľudí k tomu, aby zatlačili na priamych i nepriamych zamestnávateľov. Pre krátke trvanie pracovných zmlúv (päť mesiacov) nie je možné viesť a organizovať dlhodobé boje s tými istými kolegami a skúsenosťami. Požiadavky sa zväčša obmedzujú na dodržiavanie existujúceho pracovného práva. Niektorí majú možno ilúzie, že sa ich situácia stabilizuje: že prostredníctvom tejto krátkej pracovnej skúsenosti alebo cez dobrý kontakt so šéfom napokon dostanú isté pracovné miesto. Okrem toho aj v týchto projektoch panuje klientelizmus, to znamená, že rodinní príslušníci, známi, priatelia atď. dostanú pracovnú ponuku skôr ako tí druhí.

Stratégia šéfov je naproti tomu veľmi zjavná: využiť nezamestnanosť, „päť mesiacov pracovať, rok alebo dlhšie bez práce“, atď. Šéfovia však stále potrebujú pracujúcich, preto existuje možnosť vynachádzať a organizovať nové formy triedneho boja, ktoré by dokázali zastaviť kolesá výroby.

Nové izolované boje v podnikoch

Napriek úpadku masových štrajkových demonštrácií vznikajú v posledných mesiacoch na rozličných pracoviskách boje – a to v odvetviach a podnikoch s malou alebo žiadnou tradíciou boja. Často sú autonómne či samo-organizované, najmä tam, kde nefungujú odbory. Ľudia bez politických alebo odborárskych skúseností organizujú zhromaždenia zamestnaneckej základne a budujú bojové štruktúry. Niekedy pritom zradikalizujú podnikové rady alebo lokálne odborové organizácie.

» „Fabrika Vio.Me začne fungovať v rukách pracujúcich“ Solidárna demonštrácia a koncert (11. 2. 2013), obnovenie výroby 12. 2. 2013

Tieto štruktúry základne sú za mnohými prerušeniami práce, dlhodobými štrajkami (pracujúci z oceliarní), okupáciami podnikov (oceliarne do minulého augusta, Fintexport) a fabrikami pod kontrolou zamestnancov (Vio.Me v Solúne od februára 2013). Na bojoch sa zúčastňujú tak kmeňoví, ako aj sezónni zamestnanci – napr. v call centrách, v aténskej IKEA, miestnych a mestských samosprávach („verejnoprospešná“ práca v mimovládnych organizácicách), regionálnych úradoch alebo na univerzite v Solúne (zamestnanci zo subdodávateľských firiem). Po celom Grécku existuje zrejme ešte viac podobných, „malých“ bojov pracujúcich, o ktorých nie sú žiadne správy.

Hlavným predmetom týchto bojov sú: a) mzdová otázka: buď včasné vyplácanie miezd alebo odpor proti ich znižovaniu, b) zastavenie prepúšťania, c) odpor proti zintenzívneniu práce a prekérnym pracovným podmienkam. Tieto boje nemajú žiadny kontakt na nižšiu byrokraciu GSEE a už vôbec nie na jej vyššie orgány, od ktorých štrajkujúci už nič neočakávajú. Tradičné odbory nedokážu takéto boje kontrolovať alebo s tým majú veľké problémy. Odbory doslúžili aj ako klientelistická štruktúra: ich sprostredkovateľská rola nemá pre šéfov význam. V prehlbujúcej sa kríze postupuje štát i kapitál voči bojom stále totalitnejšie a násilnejšie.

Vyvstávajú tu dve dôležité otázky: 1) prepojenia medzi jednotlivými bojmi, 2) kontakt medzi „starými“ a „novými“ subjektmi pracujúcich v týchto bojoch. Prečo prepojenia skoro vôbec neexistujú?

  1. Mnohé boje zostali izolované, dokonca v rámci toho istého odvetvia. Nedokázali nadviazať spojenie s pracujúcimi v iných sektoroch, ani so svojimi „zákazníkmi“. Napríklad počas štrajku zamestnancov aténskeho metra vláda tvrdila, že tento štrajk ide proti verejnému záujmu, pretože cestujúci prišli o možnosti dopravy (teda nemohli ísť do práce!) Na štrajky vo verejnej doprave sa vždy útočí s podobnými argumentmi.

    Solidárne kampane iných radových odborov, ktoré v danom podniku nemajú zastúpenie, zatiaľ nedokázali porážkam bojov zabrániť (napr. v obsadených oceliarňach pri Aténach).

  2. Pracujúci, ktorí pracujú na rovnakom pracovisku s rôznymi pracovnými podmienkami (viď verejnoprospešná práca) a ktorí sa mobilizovali, zatiaľ len zriedka rozvinuli nejaké praktické prepojenia. Boje v samosprávach opakovane vykazujú tento nedostatok spolupráce. Kmeňoví zamestnanci s pomocou tradičných odborov protestujú proti plánovanému prepúšťaniu alebo kráteniu miezd, a na druhej strane bojujú sezónni pracujúci samo-organizovaným spôsobom za vyplatenie meškajúcich miezd. Možnože pri tom istú rolu hrá fakt, že starší zamestnanci majú iné existenčné problémy (napr. rodina, pôžičky) ako mladší kolegovia a kolegyne.

Časť ľavice sa pokúša tieto boje prepojiť na abstraktnej úrovni, teda bez praktických návrhov. Nepriateľom tu je memorandum s Trojkou. Opozičná ľavica (Syriza) opakovane navrhuje zvrhnutie vlády novými voľbami alebo dúfa, že byrokracia GSEE padne a oni prevezmú vedenie, ktoré ešte stále kontroluje sociálno-demokratický PASOK.

Prepojenie bojov v reprodukčnej sfére (zásobovanie elektrinou, ľudové kuchyne, poskytovanie zdravotných služieb, antirasistické a antifašistické mobilizácie) s bojmi vo výrobe je dôležitejšie ako rituálne a stále menej mobilizujúce generálne štrajky. Takéto solidárne štruktúry sa už v niektorých štvrtiach darí budovať. Reagujú na každodenné potreby ľudí, napr. zaviesť prerušený prívod elektriny alebo zorganizovať lekársku ambulanciu. Začalo sa to len pred dvoma rokmi. No z hľadiska rastúceho ožobračovania sú tieto iniciatívy príliš menšinové na to, aby mohli uspokojiť záujmy a potreby väčšiny pracujúcich.

Veľmi dôležitou sa stala podpora bojov proti prepúšťaniu a nevyplácaniu miezd. Musí sa pri tom prekonať rozdelenie na „starých“ a „nových“ zamestnancov alebo medzi domácimi a migrantmi. Všetky tieto boje sa posledné dva roky stretávajú len s represiou a ideologickými útokmi zhora. Vláda využíva rétoriku polarizácie a občianskej vojny, takže aj Syriza od decembra hovorí o „stratégii napätia“.1

Vláda stigmatizuje mobilizácie, boje pracujúcich, obsadzovanie domov a slobodných priestorov, resp. ich vyhlasuje za ilegálne. Cynicky podnecuje atmosféru násilia a autoritársku klímu v spoločnosti, aby mohla šíriť strach. Posolstvo pre všetkých je „nulová tolerancia“: vláda nedovolí žiadne ilegálne konanie alebo odpor zdola najmä proti novým investičným projektom (napr. proti ťažbe zlata na polostrove Chalkidiki: začiatkom marca vpochodovali ozbrojené jednotky zásahovej polície do mestečka Ierissos a prehľadávali domácnosti). Chcú zabrániť, aby ľudia mohli medzi sebou nadviazať spojenia a bojovať spoločne.2

(Ďakujeme L. za preklad.)

Poznámky

1 Niekoľko dní po dlhých demonštráciách 12. februára 2012 v Aténach, keď státisíce ľudí vyšli do ulíc proti schváleniu sociálnych škrtov, polícia „objavila“ zápalné látky vo vozni aténskeho metra. Šírenie takýchto „skutočností“ funguje ako príprava „tajného“ štátu na možnú stratégiu napätia alebo minimálne ako kampaň strachu z verejnej dopravy. Táto čoraz brutálnejšia klíma trvá už vyše roka.

2 Trinásteho februára 2013 sa dvaja policajti predrali do kancelárie odborov technických zamestanancov, kde sa konalo koordinačné zhromaždenie odborárov z verejného a súkromného sektoru. Chceli si overiť, či bol dodržaný verejný poriadok a bezpečnosť! Po zhromaždení odborári protestovali pred neďalekou policajnou stanicou. Prítomný policajný dôstojník im povedal, že išlo len o „obyčajnú kontrolu“.