» Guido Baldi: Tézy o masovom robotníkovi a spoločenskom kapitáli

Baldiho tézy o masovom robotníkovi zhŕňajú operaistický pohľad na premeny triedneho v boja v prvej polovici dvadsiateho storočia. Text ukazuje, ako medzinárodný cyklus bojov spolu s hospodárskou krízou viedli k nástupu nového modelu spravovania vzťahov medzi prácou a kapitálom, ktorý bol charakteristický snahou integrovať požiadavky robotníckej triedy a inštitucionalizovať triedny konflikt. Obsahuje tiež pozoruhodné poznámky na margo radového komunizmu a s ním spojených predstáv o robotníckej samospráve, ale tiež množstvo odkazov na historické boje, ktoré sú u nás dnes takmer neznáme.

Úvodná poznámka (KPK)

Slovenský preklad vychádza z anglickej verzie, ktorá vyšla v roku 1972 v časopise Radical America (ročník 6, č. 3). Tam, kde to bolo možné, sme do textu doplnili odkazy na Wikipediu či iné zdroje. Text pôvodne vyšiel pod pseudonymom „Guido Baldi“, no jeho skutočnými autormi sú Silvia Federici a Mario Montano.

Ďakujeme L., ktorý je autorom slovenského prekladu.

1

Obdobie od začiatku storočia po britský generálny štrajk v r. 1926 prináša kľúčovú novú črtu triedneho boja. Kým kapitalizmus v tomto štádiu charakterizujú hlboké protirečenia medzi vyspelými a zaostalými oblasťami a obmedzujú ho na národnú úroveň organizovania, politická autonómia a nezávislosť pracujúcej triedy dosahujú medzinárodnú úroveň: Pracujúci po prvý raz na medzinárodnej úrovni obchádzajú kapitál. Prvý medzinárodný cyklus, zhruba v období rokov 1904 – 1906, je cyklom masových štrajkov, ktoré sa niekedy rozvíjajú do násilných akcií a povstaní. V Rusku sa to začína štrajkom v Putilovovej továrni a prerastá do revolúcie roku 1905. Rok 1904 je dátom prvého generálneho štrajku v Taliansku. Spontánny štrajk baníkov za osemhodinový pracovný čas v nemeckom Porúrí v roku 1905 a generálny štrajk v Hamburgu v roku 1906 vedú triednu vlnu, ktorá sa preleje do rozľahlej siete stredne veľkých firiem. V USA sa banícke štrajky v r. 1901 a 1904, ako aj založenie IWW v r. 1905, zdajú byť predzvesťou nadchádzajúcich bojov.

2

» Zo štrajku textilných robotníkov v Lawrence, Massachussets

Druhý cyklus sa začína v roku 1911. Vidíme, že boj začínajú rovnaké triedne avantgardy: v USA sú predvojom uhoľní baníci zo Západnej Virgínie, robotníci z Harrimanovej železnicerobotníci z textiliek v Lawrence. V Rusku sú to v roku 1912 baníci zo zlatých baní na Lene. V Nemecku ide o robotníkov z masového štrajku v Porúrí v roku 1912. Prvá svetová vojna je príležitosťou pre najširšie rozvinutie triedneho boja v USA (1024 štrajkov v roku 1914, 1593 v r. 1915, 3789 v r. 1916 a 4450 v r. 1917; Národná rada práce uzákonila niekoľko víťazstiev: kolektívne vyjednávanie, rovnaké odmeňovanie žien, garantovanú minimálnu mzdu), pričom sa kladú základy pre tretí medzinárodný cyklus. Vojna prináša boom v oblasti jemnej výroby, elektrostrojárstva, optiky a v iných oblastiach, čo v Nemecku i inde enormne zvyšuje triednu váhu superkvalifikovaných pracujúcich v týchto sektoroch. Títo pracujúci tvoria chrbtovú kosť továrenských rád v nemeckej revolúcii, v Bavorskej republike rádv robotníckych okupáciách talianskych fabrík v 1919. V roku 1919, keď prebieha generálny štrajk v Seattli, sa v tomto boji mobilizuje 4 160 000 pracujúcich (20,2 % celkovej pracovnej sily). Počas medzinárodného obehu bojov sa zlomí „najslabšie ohnivko“ reťaze – Rusko. Nočná mora kapitalistov sa stáva skutočnosťou: iniciatíva pracujúcej triedy zakladá „robotnícky štát“. Trieda, ktorá sa prvýkrát na politickej aréne objavila v roku 1848 a ktorá sa naučila potrebe politickej organizácie zo svojej porážky v Parížskej komúne, sa teraz pohybuje na medzinárodnej úrovni. Osobitný druh tovaru, pracovná sila – pasívny, roztrieštený príjemca továrenského vykorisťovania – sa teraz správa ako medzinárodný politický hráč, ako politická pracujúca trieda.

3

Špecifické politické črty týchto troch cyklov boja spočívajú v dynamike ich obehu. Boj sa začína u triedneho predvoja, a až neskôr obieha celou triedou a rozvíja sa do masových akcií. Obeh bojov teda sleduje štruktúru triedneho zloženia (class composition), ktorá v týchto rokoch prevláda. Toto zloženie pozostáva z veľkej siete sektorov na rozličných stupňoch vývoja, s rôznou váhou v hospodárstve a rôznymi úrovňami zručností a skúseností. Rozštiepenia, ktoré charakterizujú takéto triedne zloženie (významným príkladom je dichotómia medzi kvalifikovanou „robotníckou aristokraciou“ a masou nekvalifikovaných), si vyžaduje rolu triednych predvojov ako politických a organizačných osí. Tieto rozštiepenia sa postupne prekonávajú prostredníctvom spojenectva medzi predvojmi a proletárskymi masami. Boje tým získavajú masový rozsah. Teda „politická zmena zloženia (re-composition) pracujúcej triedy“ sa zakladá na jej priemyselnej štruktúre, na „materiálnej artikulácii pracujúcich (pracovnej sily)“.

4

Organizačné experimenty robotníckej triedy sa v týchto rokoch nevyhnutne odvíjajú od tohto špecifického triedneho zloženia. Tak je to aj v prípade boľševického modelu – avantgardnej strany. Jej politika vnášania triedneho uvedomenia „zvonka“ musí reorientovať celú pracujúcu triedu okolo požiadaviek jej vyspelých sektorov. Jej „politika spojenectiev“ musí preklenúť medzeru medzi vyspelými pracujúcimi a masami. No rovnako je to v prípade modelu továrenských rád, ktorého príklon k samosprávnemu riadeniu výroby je materiálne spätý s postavou kvalifikovaného pracujúceho (teda pracujúceho s jedinečným, pevným, subjektívnym vzťahom k nástrojom a strojom, a s následnou seba-identifikáciou robotníka ako „výrobcu“). Továrenské rady vyjadrujú svoju „manažérsku“ ideológiu najjasnejšie v Nemecku, kde sa strojársky priemysel rozvíjal výlučne na základe výnimočných zručností pracujúcich. Práve na tejto relatívne vysokej úrovni profesionalizácie – charakteristickej vzťahom robotníka a nástrojov, ktorý sa vyznačuje precíznymi zručnosťami, kontrolou nad technológiou výroby, priamym zapojením do pracovného plánu a spoluprácou medzi funkciami plánovania a výkonu – sa pracujúci môžu so svojou „užitočnou prácou“ stotožniť v programe samosprávneho riadenia továrne. V ohni boja si tento program získava aj podporu inžinierov vo výrobe.

5

» Známy linoryt holandského grafika a ľavého komunistu, Gerda Arntza. Nápis „Räte“ vľavo dole znamená (továrenské) „rady“.

V prípade továrenských rád sa „triedne vedomie“ najjasnejšie vyjadruje ako vedomie vedomie „výrobcov“. Rady neorganizujú pracujúcu triedu na základe politického programu bojov. Štruktúra rád reprodukuje – na úrovni skupiny, dielne, závodu – kapitalistickú organizáciu práce a „organizuje“ pracujúcich podľa ich výrobnej roly, ako pracovnú silu, ako výrobcov. Keďže rady pokladajú existujúcu organizáciu výroby kapitálu (teda určité spojenie variabilného a konštantného kapitálu, pracujúcich a strojov) za základ pre svoj socialistický projekt, ich hypotéza demokratickej robotníckej samosprávy môže byť len predznamenaním robotníckeho riadenia kapitalistickej výroby, teda robotnícku samosprávu vykorisťovania samotných robotníkov.

6

Revolučný charakter každého zápasu pracujúcich však vždy musíme merať podľa jeho vzťahu k projektu kapitalistov. Z tohto hľadiska je jasné, že organizácia továrenských rád svojou reprodukciou materiálneho vyjadrenia pracovnej sily ako už existuje, zároveň zmrazuje na istej úrovni rozvoj organického zloženia kapitálu (na úrovni pevného, subjektívneho vzťahu medzi robotníkmi a strojmi). Preto tiež predstavuje výzvu pre schopnosť kapitálu robiť technologické skoky a reorganizovať pracovnú silu podľa potreby. V tomto zmysle zostávajú rady revolučnou skúsenosťou. Pokiaľ ide o ideologický aspekt samosprávneho projektu, teda hypotézu robotníckeho riadenia výroby kapitálu, ukazuje sa, že „predznamenanie pokročilejšej úrovne kapitalistického rozvoja bolo špecifickým spôsobom, akým sa pracujúci odmietali podriadiť vtedajším potrebám kapitalistov – tým, že sa pokúsili vyprovokovať zlyhanie plánu kapitálu a vyjadriť potrebu autonómnej pracujúcej triedy po dobytí moci“ (De Caro). Základná politická novinka týchto cyklov boja spočíva v odmietnutí pracujúcich nechať sa zatlačiť späť do úlohy poddajnej pracovnej sily pod kapitalistickou nadvládou, v ich dožadovaní sa moci nad výrobným procesom (či už vo forme „samosprávy“ a zmrazenia rozvoja, alebo v boľševickom pláne rozvoja pod „robotníckou kontrolou“). Pracujúci sa na medzinárodnej úrovni pokúšajú presmerovať ekonomický rozvoj, vyjadriť autonómne ciele a prevziať politickú zodpovednosť za riadenie celého výrobného stroja.

7

» Kancelária IWW po policajnej razii

Keď sa kapitalisti hýbu k protiútoku, nie sú pripravení uchopiť dve hlavné cyklov bojov: medzinárodný rozmer triedneho boja a nástup pracovnej sily ako politickej robotníckej triedy. Takže zatiaľ čo medzinárodné zjednotenie pracujúcej triedy prináša potrebu medzinárodného zjednotenia odpovede kapitálu, systém reparácií vnútený Nemecku Versailleskou zmluvou završuje štiepenie medzi kapitalistami. Hoci sú kapitalisti konfrontovaní medzinárodnou pracujúcou triedou, dokážu vnímať len svoje národné pracovné sily. Výsledkom je strategické rozdelenie na medzinárodné a domáce reakcie. Z medzinárodného hľadiska sa kapitalistom zdá, že svetová revolúcia prichádza „zvonka“, z príkladného vedenia ZSSR: z toho vyplýva politika vojenskej izolácie ruskej revolúcie. Na domácej úrovni všetci kapitalisti vedia, čo sú tradičné nástroje ich panstva: (1) násilné vyhubenie politických organizácií pracujúcich (Palmerove razie a zničenie IWW, fašizmus v Taliansku, krvavé potlačenie „Červenej armády“ v Porúrí, atď.), čo vytvára pôdu pre (2) technologické manipulovanie pracovnou silou (taylorizmus, „vedecká organizácia práce“) ako prostriedok politickej kontroly triedneho zloženia.

8

» Príslušníci polovojenského Heimwehru, ktorí sa zúčastnili potlačenia Bavorskej republiky rád

Taylorizmus, „vedecká organizácia práce“, technologický skok 20. rokov, slúži jedinému účelu: zničiť špecifickú artikuláciu pracovnej sily, ktorá bolo základom pre politickú rekompozíciu pracujúcej triedy počas prvých dvoch desaťročí 20. storočia (3. téza). Zavedenie montážnej linky pretína tradičné štiepenia v pracovnej sile, čím produkuje ozajstnú revolúciu v zložení celej pracujúcej triedy. Nástup masového robotníka, ľudského prívesku montážnej linky, je prekonaním dichotómie predvoj/masa, na ktorej stavia boľševická strana. Práve „robotnícka aristokracia“ (pracujúci údajne „podplácaní“ 8-hodinovým pracovným dňom, voľnými sobotami a vysokou úrovňou miezd), ktorú kapitál vytvoril po roku 1870, keď sa pokúšal dostať medzinárodný obeh Parížskej komúny pod kontrolu, sa stala osou obehu bojov v období rokov 1910 – 1920. Kapitál sa prostredníctvom montážnej linky, teda vo forme technológie, púšťa do priameho politického útoku na zručnosti a továrenský model profesionálnych pracujúcich z rád. Tento útok spôsobuje materiálne zničenie tej úrovne organického zloženia, ktorá sa stala základňou samosprávneho projektu. (Politická jednota medzi inžiniermi a robotníkmi sa rovnako stáva terčom útoku. S nástupom taylorizmu sa už inžinieri viac nebudú robotníkom javiť ako priami výrobcovia, ale ako púhi funkcionári vedeckej organizácie vykorisťovania. Projekt samosprávy, zbavený svojho pôvodného triedneho dosahu, sa na scéne znova objaví v karikovanej podobe, ako prichádzajúca „manažérska revolúcia“.)

9

Odpoveď kapitálu na boje teda sleduje „technologickú cestu k represii“ známu z 19. storočia. Zahŕňa zlomenie každého politického zjednotenia, aké pracujúca trieda počas daného bojového cyklu dosiahla, pomocou technologickej revolúcie v triednom zložení. Neustále manipulovanie triednym zložením prostredníctvom technologických inovácií poskytuje nástroj na kontrolu triedy „znútra“, skrz jej existovanie ako púhej „pracovnej sily“. Reorganizácia práce je prostriedkom na dosiahnutie cieľa „politickej dekompozície“ pracujúcej triedy. Keďže pracujúca trieda sa dožaduje vedenia nad celou spoločnosťou, ako vhodný politický ťah sa javí zatlačiť ju späť do tovární. V rámci tejto stratégie továreň a spoločnosť majú zostať oddelené. Špecifická forma pracovného procesu v kapitalistickej továrni (teda plán) sa má neskôr vnútiť celej spoločnosti. Spoločenská anarchia sa stavia do protikladu továrenskému plánu. Zdá sa, akoby sociálny zmier a rastúca masová výroba 20. rokov dokazovali, že tradičné zbrane boli znova úspešné. Až Veľká hospodárska kríza toto presvedčenie vyvráti.

10

V roku 1929 sa všetky nástroje technologického útoku na pracujúcu triedu obrátia proti kapitálu. Hospodárske a technologické opatrenia na pacifikáciu pracujúcej triedy v dvadsiatych rokoch (reštrukturalizácia vojnovej ekonomiky, pokračujúce technologické zmeny a vysoká produktivita práce) vytláčajú ponuku nahor, kým dopyt beznádejne zaostáva. Investície špirálovo klesajú, smerujúc k veľkému krachu. Vo veľmi reálnom zmysle slova je rok 1929 pomstou pracujúcich. Masová výroba a montážna linka, namiesto toho, aby zabezpečili stabilitu, stupňujú staré protirečenia na vyššiu úroveň. Kapitál dopláca na svoju vieru v Sayov zákon („ponuka si sama vytvára dopyt“) v podmienkach oddelenia výstupov a trhu, výrobcov a spotrebiteľov, továrne a spoločnosti, pracovnej sily a politickej triedy. Zostáva lapený v tragickej pasci medzi nedostatočnosťou ekonomických a technologických nástrojov minulosti a nedostatkom nových politických nástrojov. Tie vytvoria až Roosevelt a Keynes.

11

Zatiaľ čo Hoover znova spúšťa starú honbu za vonkajšími „medzinárodnými príčinami“, Rooseveltov prístup je celkom domáci: prerozdelenie príjmov s cieľom udržať vnútorný dopyt. Vynára sa keynesovská stratégia – udržiavanie dopytu tým, že sa povolí rast miezd a prostredníctvom verejných výdavkov sa vytvoria pracovné miesta. Zákon o štátnej priemyselnej obnove (NIRA) z r. 1933 dvíha mzdy, povzbudzuje zakladanie odborov atď. a súčasne schvaľuje obrovské investície do verejných prác prostredníctvom PWA a veľkých podporných fondov. Politický rozchod s minulosťou je enormný. Z klasického hľadiska je flexibilita miezd hlavným predpokladom. Na boje pracujúcich sa hľadí ako na vonkajšie zasahovanie do samoregulujúcej sa ekonomiky. Organizácie práce spolu s inými „inštitucionálnymi faktormi“ vraj „umelo“ udržiavajú mzdy, kým rola štátu je chrániť ekonomiku pred takými umelými zásahmi. V keynesovskom modeli sú hlavným predpokladom mzdy nepružné smerom nadol; pokladajú sa za nezávisle premennú. Štát sa stáva ekonomickým subjektom, ktorého úlohou je plánovať vhodné prerozdeľovanie príjmov na podporu „kúpyschopného dopytu“.

12

Keynesov predpoklad o neproužnosti miezd smerom nadol je „najdôležitejším objavom západného marxizmu“ (Tronti). Keď sa mzdy stanú nezávisle premennou, tradičný zákon „hodnoty práce“ sa rúca. Nijaký „zákon“, ale len práca sama prostredníctvom vlastných bojov môže určovať hodnotu práce. Triedny antagonizmus sa prenáša do srdca výroby a pokladá sa za niečo dané, na čom potom kapitál musí prebudovať svoju stratégiu. NRA je práve taký politický manéver, ktorým sa triedny antagonizmus transformuje z nepredvídateľného prvku rizika a nestability na dynamický faktor rozvoja. Nový údel (New Deal) prostredníctvom svojho dôrazu dôchodkový efekt miezd (v protiklade k púhemu nákladovému efektu) vsádza na mzdy ako na hnaciu pružinu rastu, hoci len v presne stanovených hraniciach: mzdy musia rásť harmonicky rásť spolu so ziskmi. Nevyhnutná kontrola nad dynamikou miezd si vyžaduje inštitucionalizáciu triedneho boja. Boj pracujúcich vnútri plánu kapitálu totiž znamená pracujúcu triedu vnútri štátu kapitálu. Takto vzniká potreba po dvoch nových politických aktéroch tridsiatych rokov: kapitálu ako nového „štátu-plánovača“ a pracujúcej triedy organizovanej v Hnutí práce (Labor).

13

Obrat k štátu-plánovačovi je radikálnym rozchodom so všetkými predchádzajúcimi politikami štátnej intervencie. NRA reguluje celok priemyselnej výroby. Kríza otriasla základmi istoty kapitalistickej budúcnosti. „Zákonníky“ NRA, zahŕňajúce celú kapitalistickú triedu (95 % všetkých priemyselných zamestnávateľov), garantujú, že nejaká budúcnosť existuje. Keď sa funkcia štátu redukovaná na „naprávanie chýb“ stáva vplyvom krízy prežitkom, musí štát prevziať zodpovednosť za priame investície ako „čistý prírastok“ ku kúpnej sile. Štát musí odhaliť mýtus „zdravého rozpočtu“ a presadiť rozpočtové deficity. Už nie je len právnym aktérom (buržoázna vláda zákona), ale je ekonomickým činiteľom (kapitalistický plán). (Toto všetko predstavuje historické rozhranie, začiatok dlhého politického procesu, ktorý vyvrcholí v „príjmovej politike“, v mzdových a cenových reguláciách legislatívneho programu New Frontier). A čo je najdôležitejšie, hlavnou funkciou štátu ako predstaviteľa kolektívneho kapitalistu je plánovanie samotného triedneho boja. Plán kapitálu týkajúci sa ekonomického rozvoja sa musí inštitucionálne zmocniť aj robotníckej triedy.

14

Od toho sa odvíja potreba po Hnutí práce (Labor) ako zástupcovi robotníckej triedy v kapitalistickom štáte. No technologický skok dvadsiatych rokov úplne podkopal odbory, keďže spôsobil, že ich profesionálna štruktúra zastarala: V roku 1929 už patrilo do AFL iba 7 % priemyselnej pracovnej sily. Tým, že preťal staré triedne zloženie a viedol k zmasoveniu triedy, poskytol taylorizmus materiálnu základňu pre politickú rekompozíciu na vyššej úrovni. Kým masový robotník zostával neorganizovaný, bol úplne nepredvídateľný. Preto po „Článku 7a“ zákona NRA a neskôr po Wagnerovom zákone začína kolektívny kapitalista akceptovať právo pracujúcich kolektívne sa organizovať a vyjednávať. Nebude to hladký proces: kým kapitalisti ako trieda podporujú NRA, individuálny kapitalista kladie odpor proti jeho dôsledkom na úrovni jednotlivej továrne. Zrod CIO bude znamenať víťazstvo tridsaťročného zápasu za odborové organizovanie v masovej výrobe. Odteraz budú kapitál a masový pracujúci stáť proti sebe ako štát-plánovač a organizovaná Práca.

15

Triedny boj, kedysi úhlavný nepriateľ kapitalizmu, s ktorým sa bolo treba vysporiadať krviprelievaním, sa teraz stáva hnacou pružinou plánovaného hospodárskeho rozvoja. Tento obrovský teoretický prielom znamená, že kapitalistický plán odteraz uznáva historický vývoj pracovnej sily do podoby politickej pracujúcej triedy. Čo sa kedysi považovalo za pasívny a roztrieštený objekt vykorisťovania a technologickej manipulácie sa teraz akceptuje ako aktívny a zjednotený politický subjekt. Jeho potreby sa už nedajú potlačiť násilím. Musia byť uspokojené, aby sa zabezpečilo pokračovanie hospodárskeho rozvoja. Predtým sa pracujúca trieda chápala ako bezprostredná negácia kapitálu a jediný spôsob, ako vyťažiť zisk, bolo znížiť mzdy a zvýšiť vykorisťovanie. Teraz sa tesná vzájomná závislosť pracujúcej triedy a kapitálu stala jasne viditeľnou v stratégii zvyšovania miezd, ktorého cieľom je zvýšiť zisk. Zatiaľ čo redukcia pracujúcej triedy na púhu pracovnú silu sa odrážala v strategickom delení na továreň (vykorisťovanie) a spoločnosť (represia) (9. téza), politické uznanie pracujúcej triedy kapitálom si vyžaduje zjednotenie fabriky a spoločnosti. Kapitalistický plán prerastá továreň a zahŕňa celú spoločnosť prostredníctvom centralizovaného štátu. To znamená rozvoj historických procesov vedúcich k štádiu spoločenského kapitálu: podriadenie individuálneho kapitalistu kolektívnemu kapitalistovi, podriadenie všetkých spoločenských vzťahov výrobným vzťahom a redukciu všetkých foriem práce na námezdnú prácu.

16

» Zo „sit-down“ štrajkov v meste Flint, štát Michigan (1936 – 1937)

Podpísanie NRA prezidentom (v júni 1933) znamená začiatok nového cyklu boja. Len druhá polovica roku 1933 prináša rovnaký počet štrajkov ako počas celého roku 1932, pričom sa navyše ich zúčastnilo 3,5-krát viac robotníkov. V júni 1934, pri ostrom poklese nezamestnanosti a raste miezd v priemysle o 38 %, naberá štrajková vlna obrátky: boj mobilizuje 7,2 % celkovej pracovnej sily (tento vrchol sa najbližšie zopakuje až v r. 1937). Zasiahnuté sú kľúčové sektory – medzi nimi oceliarski a automobiloví robotníci, prístavní robotníci zo západného pobrežia a skoro všetci pracujúci v textilnom priemysle – zjednotené za požiadavkami vyšších miezd, kratšieho pracovného času a uznania existencie odborov. Rok 1935 je vznikom CIO ako aj Wagnerovho zákona. Medzi letom 1935 a jarou 1937 sa zamestnanosť zvýši nad úroveň roku 1929, z indexu 89,2 na 112,3. Priemyselná výroba sa v kontexte relatívnej cenovej stability zdvihne z indexu 85 na 118 a mzdy zo 69,1 na 110,1. Zmasovenie boja pracujúcej triedy a hospodársky rozvoj oživenia kapitalizmu sú dve stránky jedného procesu. V roku 1936 boj obieha v malých továrňach a okrajových odvetviach. Vo Firestone, Goodyear a Goodrich sa začínajú štrajky „sit-down“. Rok 1937 prináša 4740 štrajkov a predstavuje vrchol v zovšeobecňovaní boja masového robotníka. Vo februári kapituluje General Motors. V marci US Steel uznáva Organizačný výbor oceliraskych pracujúcich a akceptuje jeho základné požiadavky: rast miezd o 10 % pri 40-hodinovom pracovnom týždni.

17

Kľúčovým aspektom bojov v období New Deal je nástup otázky miezd (miezd, pracovného času, odborovej organizácie), teda podielu pracujúcich na vyprodukovanej hodnote, ktorú tak kapitalisti, ako aj pracujúci uznali za bojisko v novom štádiu triedneho boja. Pre kapitál sú mzdy prostriedkom, ako udržiavať rozvoj, kým pre pracujúcich znamenajú zbraň, ktorá opätovne spúšťa triednu ofenzívu. Táto protirečivá politická povaha miezd (na jednej strane prostriedok „integrácie“ pracujúcich, na druhej strane základ pre politickú rekompozíciu triedy a útok na zisk) spôsobuje, že Roosevelt nedokáže zabezpečiť stály rast a zároveň udržať kontrolu nad pracujúcou triedou. Na hroziace zmasovenie bojov reaguje veľký biznis ekonomickou recesiou, odmietaním investovať, „politickým štrajkom kapitálu“ (B. Rauch: Dejiny Nového údelu).

18

Hospodárska recesia rokov 1937 – 1938 je prvým príkladom toho, keď kapitál využíva krízu ako prostriedok na znovuzískanie iniciatívy v triednom boji. Inflácia, nezamestnanosť a znižovanie miezd sú zbraňami, ktoré lámu ofenzívu pracujúcich a zároveň slúžia na novú politickú dekompozíciu pracujúcej triedy. Politická nutnosť hospodárskej krízy dramaticky ukazuje, že keynesovský model nestačí zabezpečiť stabilitu. Iba aktom otvoreného násilia môže kapitál znovu nastoliť svoje panstvo nad pracujúcimi. No len privodením krízy ako prostriedku na kontrolu triedy môže keynesovský model preukázať svoju skutočnú hodnotu. Zatiaľ čo v roku 1933 bolo využitie triedneho boja ako hnacieho prvku kapitalistického rozvoja jedinou alternatívou k hospodárskej recesii, o päť rokov neskôr „Rooseveltova recesia“, odhaľuje „krízu“ ako alternatívnu tvár „rozvoja“. Rozvoj a kríza sa stávajú dvoma pólmi jedného cyklu. „Štát-kríza“ je teda jednoducho momentom „štátu-plánovača“ – plánovača krízy ako podmienky nového rozvoja. Odteraz už kríza kapitálu nebude „prirodzená“, nekontrolovateľná udalosť, ale výsledok politického rozhodnutia, podstatných momentov skutočných „politických obchodných cyklov“ (Kalecki).

19

Politický aktér, ktorý dominuje triednemu boju od tridsiatych rokov, je masový robotník. Technologický skok v dvadsiatych rokoch vyprodukoval ekonomickú recesiu r. 1929, ako aj politický subjekt triedneho boja v tridsiatych rokoch (8. téza). „Vedecká organizácia“ masovej výroby si vynucuje poddajnú, ľahko nahraditeľnú pracovnú silu, ktorú možno presúvať z jedného výrobného sektoru do druhého a ktorá sa ľahko prispôsobuje každej novej úrovni organického zloženia kapitálu. V r. 1926 potrebovalo na zaškolenie len jeden deň 43 % pracujúcich vo Forde, a ďalších 36 % menej ako týždeň. Rotrieštenie a zjednodušenie pracovného procesu podkopáva statický vzťah medzi pracujúcim a pracovným miestom. Námezdná práca sa úplne oddeľuje od „užitočnej práce“. U masového robotníka „abstraktná práca“ dosahuje svoje najplnšie historické rozvinutie. Myšlienková abstrakcia známa z Marxovho Kapitálu sa tu ukazuje ako skutočná zmyslová aktivita pracujúceho.

20

Celá spoločnosť, od továrne až po univerzitu, sa stáva obrovskou montážnou linkou. Zdanlivá pestrosť pracovných miest tu maskuje skutočné zovšeobecnenie rovnakej abstraktnej práce. Nejde tu o nástup „novej pracujúcej triedy“, ani o zmasovenie beztriednej „strednej triedy“, ale o nové rozšírenie materiálnej artikulácie samotnej pracujúcej triedy. (V tomto procese však zároveň spočíva základ značnej časti ideológie. Keďže všetky formy práce sú zahrnuté do kapitálovej výroby, priemyselná výroba zdanlivo hrá čoraz menšiu úlohu a továreň zdanlivo mizne. Faktický proces rastúcej proletarizácie – pretože hlavná akumulácia kapitálu je akumuláciou samotnej pracovnej sily – sa skresľuje ako proces terciarizácie, v ktorom sa trieda rozpúšťa do abstraktného „ľudu“. Tak vzniká čudné prevrátenie, v ktorom sa pojmy „trieda“ a „proletariát“ javia ako „abstrakcie“, zatiaľ čo „ľud“ sa stáva konkrétnym.)

21

» Priekopníci operaizmu: Raniero Panzieri, Mario Tronti, Gaspare de Caro, Antonio Negri

Z hľadiska pracujúceho sa nahraditeľnosť, mobilita a zmasovenie menia na pozitívne faktory. Podkopávajú všetky delenia podľa výrobnej roly a sektorov. Poskytujú materiálnu základňu na politickú rekompozíciu celej pracujúcej triedy. Tým, že ničia hrdosť individuálneho robotníka na jeho alebo jej zručnosti, oslobodzujú pracujúcich ako triedu od stotožnenia sa s ich rolou ako výrobcov. Prostredníctvom politickej požiadavky za „viac peňazí a menej práce“ sa rastúce odcudzenie práce premieta do postupného odpútania politických bojov pracujúcej triedy od jej ekonomickej existencie ako púhej pracovnej sily. Z hľadiska pracujúcich mzdy nemôžu byť odmenou za produktivitu a prácu, ale plodmi ich bojov. Nemôžu byť funkciou potreby rozvoja kapitálu, musia byť vyjadrením autonómnych potrieb triedy. Skutočné oddelenie pracovnej sily a pracujúcej triedy dosahuje v ohni boja svoj najhrozivejší revolučný vrchol. „Je to práve oddelenie pracujúcej triedy od seba samej, od seba samej ako námezdnej práce, a tým od kapitálu. Je to oddelenie jej politickej sily od jej existencie ako ekonomickej kategórie“ (Tronti).