» Poznámky k štrajku v slovenskom školstve

Bratislavskí učitelia prejavili obdivuhodnú a na Slovensku neobvyklú iniciatívu: nezávisle od rozhodnutia vedenia odborov sa rozhodli pokračovať v ostrom štrajku. V nasledujúcich krátkych poznámkach by sme chceli upozorniť na niekoľko predností i obmedzení tejto iniciatívy a naznačiť možnosti, ako ich využiť a prekonať.

Mnohými slovenskými materskými, základnými, strednými a čiastočne aj vysokými školami sa v priebehu uplynulého týždňa prehnal ostrý štrajk. Začal sa s nevídaným nadšením ako „neobmedzený“. Po troch dňoch ho však Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy prerušil s odôvodnením, že vládu sa podarilo dotlačiť k rokovaniu, ktoré by ďalej malo prebiehať v pokoji a bez nátlaku. Na tento nepochopiteľný ústupok, ako aj na chaotickú organizáciu celého štrajku, zareagovali v stredu pracovníci bratislavského Gymnázia na ulici Ladislava Sáru (GLS) vyhlásením, v ktorom oznámili, že v štrajku pokračujú, a vyzvali zamestnancov iných škôl, aby sa k nim pridali. Vo štvrtok i v piatok na tomto gymnáziu štrajk pokračoval. V piatok sa tiež uskutočnil protestný pochod zorganizovaný zamestnancami gymnázia, na ktorom sa zúčastnili tisíce ľudí, najmä študentov stredných škôl. Ešte v ten deň sa konalo stretnutie zástupcov sedemnástich bratislavských škôl, na ktorom sa zúčastnené školy rozhodli pokračovať „štafetovým štrajkom“ a ďalšími akciami.

Zatiaľ je zrejmé, že štrajk pokračuje na gymnáziu na Metodovej ulici (hoci v utorok by už vyučovanie malo prebiehať normálne). Na Spojenej škole Novohradská je dnes (v pondelok) obmedzené vyučovanie, koná sa celodenné podujatie pre študentov, ale aj stretnutia s rodičmi, na ktorých sa bude diskutovať o ďalšej podpore zápasu učiteľov. Od utorka by na Novohradskej mala byť výuka prerušená až do splnenia požiadaviek. Od pondelka je v ostrom štrajku aj základná škola na Karloveskej ulici. Gymnázium na ulici Ladislava Sáru, ktoré tento pohyb svojou iniciatívou započalo, sa rozhodlo štrajk prerušiť, no zostáva v štrajkovej pohotovosti. Nie je vylúčené, že sa k štrajku a protestným akciám v najbližších dňoch (opätovne) pridajú ďalšie školy. Takýto zámer už ohlásili zamestnanci obchodnej akadémie na Račianskej, ktorí sú pripravení pokračovať v štrajku od 6. 12. Trenčianske gymnázium Ľ. Štúra by malo do štrajku opäť vstúpiť v utorok. Napokon, pod tlakom udalostí už aj Odborový zväz vyhlásil, že ak rokovania nebudú do stredy 5. 12. úspešné, bude štrajkový výbor rozhodovať o „ďalších protestoch“ (no pozor: o „protestoch“ – teda nie nevyhnutne o obnovení štrajku!).

Bratislavskí učitelia (s podporou ich žiakov a študentov) teda prejavili obdivuhodnú a na Slovensku neobvyklú iniciatívu: nezávisle od rozhodnutia vedenia odborov sa rozhodli pokračovať v ostrom štrajku. V nasledujúcich krátkych poznámkach by sme chceli upozorniť na niekoľko predností i obmedzení tejto iniciatívy a naznačiť možnosti, ako ich využiť či prekonať.

Štrajk je zbraň. Kto sa jej bojí?

Pôvodný „neobmedzený“ štrajk učiteľov, ako aj nasledujúca iniciatíva bratislavských učiteľov a študentov, si získali širokú verejnú podporu. Vzhľadom na politickú situáciu na Slovensku sa na strane učiteľov ocitlo dokonca niekoľko osobností, ktoré inak záujmami pracujúcich opovrhujú. Existuje však skupina, ktorá sa k štrajku vyjadrovala mimoriadne konzistentne od samého začiatku – predstavitelia zamestnávateľských združení:

» Aký je váš názor na štrajk učiteľov?

„Nemyslím si, že by sa platy mali dvíhať podľa toho, kto viac kričí. Školstvo je finančne poddimenzované, preto som za postupné zvyšovanie platov učiteľov, ale tak, aby to zohľadňovalo ekonomickú situáciu.“
(Róbert Kičina, výkonný riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska)

„Treba rešpektovať právo každého občana na štrajk. Ako človek znalý ekonomickej situácie v Európe aj u nás, si však myslím, že by bolo rozumné, keby učitelia prijali päť percent a ostrý štrajk si nechali možno na nasledujúci rok. To by bolo kompromisné riešenie. Nielen učitelia, aj veľa iných kategórií je podhodnotených.“
(Stanislav Čižmárik, šéf živnostenského zväzu)

„Situácia učiteľov nie je ani zďaleka ideálna, no je otázne, čo v súčasnej situácii štrajkom dosiahnu. Faktom je, že podobne finančne poddimenzovaných profesií je viac a ak by štát požiadavky učiteľov akceptoval v plnom rozsahu, je vysoko pravdepodobné, že by čelil podobným nárokom aj od iných profesijných skupín.“
(Ľuboš Sirota, šéf personálnej agentúry Trenkwalder)

» Aký je váš názor na štrajk škôl?

„Ohodnotenie učiteľov nie je na dostatočnej úrovni. Vzdelávať národ je treba, no v súčasnosti nie je kvôli ekonomickému vývoju ten správny čas.“
(Ľubomír Drahovský, analytik agentúry pre prieskum trhu Terno)

„Nesúhlasím. Bez toho, aby sa zrealizovali systémové zmeny v školstve, ktoré budú viesť k optimalizácii a redukcii škôl, školských zariadení, počtu učiteľov a školských zamestnancov, nie je možné bezbreho zvyšovať finančné prostriedky v školstve. Čím skôr sa zrealizujú zmeny a čím skôr sa ušetrí, tým skôr sa môže učiteľom pridať a pokojne aj viac ako 10 percent.“
(Tibor Gregor, výkonný riaditeľ zamestnávateľského Klubu 500)

» Aký je váš názor na prerušenie štrajku škôl?

„Toto rozhodnutie hodnotím pozitívne. Riešenia sa majú hľadať za rokovacím stolom, nie na ulici. Ďalej rokovať odporučila učiteľom aj tripartita, ktorá sa stretla v pondelok.“
(Tibor Gregor, riaditeľ zamestnávateľského Klubu 500)

„Vnímam to ako zodpovedné rozhodnutie. Nielen preto, že rodičia mali počas štrajku problém s tým, kto sa postará o deti, ale aj preto, že boli zverejnené negatívne vyhliadky príjmov verejných financií. Možnosť radikálneho zvýšenia platov učiteľov sa tak zmenšila. Vítam, že sa o platoch bude rokovať za stolom, nie na ulici a so zohľadnením možností verejných financií.“
(Róbert Kičina, riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska)

(z troch ankiet na SME.sk: 1, 2, 3)

Štrajk je veľmi účinná zbraň v rukách pracujúcich. Nielen preto, že spôsobuje bezprostredné ekonomické škody. Napokon, tie v prípade učiteľov nie sú také rozsiahle, ako v prípade zamestnancov dopravy či významných priemyselných odvetví. Dôvod obáv, ktoré cítiť z uvedených vyjadrení, je iný. Štrajk v akomkoľvek sektore je signálom – viac či menej intenzívnym – pre iné sektory. Aj preto je odhodlanie učiteľov také cenné, aj preto je iniciatíva zamestnancov GLS taká pozoruhodná.

Sotva možno očakávať, že tento moment bude zdôrazňovať odborový zväz. Tak ako samotný štrajk, aj hľadanie spojencov a rozširovanie jeho dosahu zostalo na pleciach učiteľov a učiteliek. Iste aj vzhľadom na zhon, ktorý sprevádzal posledné dni, na to zatiaľ nemali veľa času. Na druhej strane by sa táto perspektíva nemala stratiť – izolácia štrajku uľahčuje situáciu nepriateľovi. Prirodzeným (ale v žiadnom prípade nie jediným) spojencom pedagogických a nepedagogických pracovníkov verejného školstva sú ostatní zamestnanci verejného sektora. Spomedzi nich sa v poslednom čase opäť aktivizujú lekári a sestry. Azda by sa našli témy, ktoré by ich mohli s učiteľmi spojiť. Nezistíme to, ak sa nepodniknú praktické kroky týmto smerom.

Štafetový štrajk a víťazná méta

Zďaleka najdôležitejším výsledkom nezávislej iniciatívy bratislavských učiteľov je pokračovanie boja vo forme „štafetového štrajku“, na ktorom sa dohodli minulý piatok. Na Slovensku je tento druh štrajku novinkou a v internetových diskusiách učiteľov vzbudil pozitívny ohlas. Jeden zo zamestnancov GLS v rozhovore pre médiá uviedol, že podľa neho týmto spôsobom môže štrajk pokračovať aj „niekoľko rokov“:

„Pokiaľ zostane zavretá čo i len jediná škola, pokiaľ zostane prázdna čo i len jediná trieda, znamená to, že naši predstavitelia nezvládajú svoju úlohu pri riadení spoločnosti.“

Ako uviedol ďalší zamestnanec GLS, týždeň ostrého štrajku stojí učiteľa 160 – 170 € v čistom. Striedavý štrajk je teda forma, ktorá umožňuje udržať štrajk nažive aj v nepriaznivej ekonomickej situácii – tým, že znižuje celkovú ušlú mzdu pripadajúcu na jedného zamestnanca.

Na druhej strane je táto forma štrajku náročnejšia na koordináciu. Na odborový zväz sa dnes učitelia už nemôžu spoliehať. Štafetový štrajk preto nevyhnutne nastoľuje otázku inej formy organizovania, ktorá umožní efektívne koordinovať ďalší boj. Je zrejmé, že prvé praktické kroky v tomto smere už bratislavskí učitelia podnikli – napokon, na štafetovom štrajku sa dohodli predstavitelia až sedemnástich rôznych škôl. Je však dôležité, aby koordinácia nezostala obmedzená len na Bratislavu.

Treba sa tiež pokúsiť získať na svoju stranu vysoké školy – ich zamestnancov i študentov, ktorí v krajských mestách predstavujú nezanedbateľnú silu. Do pôvodného neobmedzeného štrajku sa učitelia na vysokých školách zrejme nezapojili aj preto, lebo absentovala akákoľvek organizačná práca zo strany odborov. (Napríklad na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského hlasovali zamestnanci o účasti na štrajku individuálne, prostredníctvom e-mailu. O štrajku sa na fakulte otvorene nediskutovalo ani medzi pedagógmi, nieto medzi študentmi. Izolovaní vysokoškolskí učitelia sa v ankete preto vyslovili pre „symbolickú podporu“ štrajku, ktorá bola napokon taká symbolická, až úplne zmizla. Našli sa však aj takí, čo sa aktívne zapojili do štrajku ako jednotlivci a zrušili svoje vyučovanie. Aj o ich podporu sa treba aktívne uchádzať.)

No aj v prípade, že sa zrodí širšia koordinácia, treba mať na pamäti, že zamestnanci v školstve ťahajú pri štafetovom štrajku vždy za kratší koniec. Striedavý štrajk je nesmierne účinnou zbraňou tam, kde sa môže oprieť o spôsob, akým je zorganizovaná sama práca. V reťazci subdodávateľských firiem alebo v dielňach veľkej fabriky môžu striedavé, krátkodobé výpadky jednotlivých článkov spôsobiť rovnaké škody, ako súčasný výpadok všetkých. Školstvo je očividne zorganizované inak: jednotlivá základná alebo stredná škola svojím štrajkom bezprostredne neohrozuje fungovanie celého systému školstva. Scenár, ktorý vyššie opísal jeden z učiteľov GLS – že by sa takýto štrajk mohol ťahať roky – je preto len zdanlivo optimistický. Pravdepodobne by viedol k postupnej demoralizácii, úpadku a porážke. Nepriateľ môže takýto štrajk jednoducho nechať „vyhniť“.

Štafetový štrajk by teda mal byť nie cieľom, ale prostriedkom. Mal by poslúžiť ako nástroj na plošnú obnovu odhodlania, ktoré sa našťastie podarilo udržať na bratislavských školách. Na ich pleciach je preto teraz veľa práce. Ich úsilie musí smerovať k rozšíreniu a eskalácii štafetového štrajku na plošný a neobmedzený štrajk.

Preto:

  • Netreba sa príliš vyčerpávať sprievodnými akciami, ktoré vytvárajú slabý tlak. Síl je zatiaľ málo, treba nimi šetriť. Demonštrácie, ako tá v piatok, môžu slúžiť ako ukážka jednoty a odhodlania. Dokážu motivovať, spájať, zviditeľňovať, a tiež budovať podporu zo strany verejnosti. Žiadne z doterajších zhromaždení však nebolo prostriedkom nátlaku porovnateľným so štrajkom. Na druhej strane iste existujú spôsoby, ako účinok verejných zhromaždení zosilniť: napríklad tým, že sa spoja s celodennou blokádou dopravnej tepny alebo významného úradu.
  • Treba prelomiť ekonomické zovretie, ktoré znemožňuje plošný štrajk. Učitelia musia – spolu so študentmi, rodičmi a vôbec všetkými, ktorí ich podporujú – nájsť spôsob, ako pokračovať v neobmedzenom štrajku napriek nepriaznivej ekonomickej situácii. Doteraz prevažne symbolickú solidaritu zo strany študentov a rodičov treba premeniť na solidaritu, ktorá je hmatateľná. Prostriedkom na to môžu byť napríklad finančné zbierky a zakladanie solidárnych výborov, ktoré by poskytovali štrajkujúcim učiteľom potrebnú technickú podporu (zabezpečenie občerstvenia, komunikačných prostriedkov, tlač letákov, ozvučenie demonštrácií atď.). Učitelia by nemali čakať, kým sa takáto iniciatíva zrodí sama. Bratislavskí študenti (a mnohí ich rodičia) už ukázali, na čej strane stoja. Bude celkom prirodzené, ak im učitelia v spoločnom dialógu navrhnú praktické spôsoby, ako v aktivitách pokračovať. Neexistuje racionálny dôvod, prečo by takáto pomoc mala v učiteľoch vzbudzovať pocity zahanbenia či trápnosti. Ide len o pretvorenie existujúcej podpory, ktorá iste všetkým aktívnym učiteľom robí veľkú radosť, do oveľa účinnejšej podoby.

Perspektíva

Bez ohľadu na to, ako súčasný zápas učiteľov dopadne, v krátkom čase stihol priniesť množstvo veľmi cenných poučení. Kroky, ktoré dnes učitelia a učiteľky podnikajú, môžu mať v budúcnosti mimoriadny význam. Posledné dni okrem iného ukázali, že učitelia sa nemôžu spoliehať na „svoj“ odborový zväz. V žiadnom prípade by sa nemalo dopustiť, aby kontakty, ktoré sa medzi učiteľmi rôznych škôl už podarilo nadviazať nezávisle od odborov (napríklad na stretnutí v piatok), postupne odišli „dostratena“. Žiadne víťazstvo, ak k nemu dôjde, nebude definitívne. Blížiace sa Vianoce znamenajú, že ak vláda v najbližších dvoch týždňoch nepristúpi na požiadavky učiteľov, bude treba v boji pokračovať po prázdninovej prestávke. Je dôležité, aby sa – ak to bude nutné – v januári nezačínalo od nuly, hoci v niektorých nevykúrených školách možno bude aj pod nulou. Dnes máme k dispozícii komunikačné prostriedky, o akých sa nám ešte začiatkom deväťdesiatych rokov ani nesnívalo. Využime ich.

Autor je členom Kolektívne proti kapitálu. Pôsobí ako doktorand na jednej z bratislavských univerzít.
(Uvítame komentáre a kritiky k tomuto článku. Spojiť sa s nami môžete na adrese kpk (zavináč) protikapitalu.org.)