» Silvia Federici: Kaliban a čarodejnica (Predslov)

V rámci príprav na prezentáciu Silvie Federici v bratislavskom klube Intergalaktická obluda, ktorá sa uskutoční 18. mája 2013 o 14:00, prinášame prvý úryvok z jej najznámejšieho titulu, Caliban and the Witch (2004) – predslov ku knihe. S čítaním sa poponáhľajte, blížia sa ďalšie preklady.

Predslov

Kaliban a čarodejnica (Caliban and the Witch) predkladá hlavné témy výskumu o ženách v období „prechodu“ od feudalizmu ku kapitalizmu, s ktorým som začala v polovici sedemdesiatych rokov v spolupráci s talianskou feministkou Leopoldinou Fortunati. Jeho prvé výsledky sa objavili v knihe, ktorú sme vydali v Taliansku v roku 1984: Il Grande Calibano. Storia del corpo social ribelle nella prima fase del capitale (Milano: Franco Angeli [Veľký Kaliban. Dejiny búriaceho sa tela v prvej fáze kapitalizmu]).

Môj záujem o tento výskum pôvodne motivovali diskusie, ktoré sprevádzali vývoj feministického hnutia v Spojených štátoch, o koreňoch „útlaku“ žien a o politických stratégiách, ktoré by malo hnutie v boji za oslobodenie žien prijať. V tom čase sa realita sexuálnej diskriminácie analyzovala z hľadiska dvoch dominantných teoretických a politických perspektív, s ktorými vystúpili dve hlavné vetvy ženského hnutia: radikálny feminizmus a socialistický feminizmus. Podľa môjho názoru však ani jedna neponúkala uspokojivé vysvetlenie koreňov sociálneho a ekonomického vykorisťovania žien. Moje námietky voči radikálnym feministkám mierili proti ich tendencii vysvetľovať sexuálnu diskrimináciu a patriarchálnu nadvládu na základe transhistorických kultúrnych štruktúr, zrejme operujúcich nezávisle od výrobných vzťahov a tried. Socialistické feministky, naopak, uznávali, že dejiny žien sa nedajú oddeliť od dejín špecifických systémov vykorisťovania a vo svojich analýzach stavali do popredia ženy ako robotníčky v kapitalistickom systéme. No limitom ich pozície, ako som jej v tom čase rozumela, bolo to, že nedokázali rozpoznať sféru reprodukcie ako miesto tvorby hodnoty a vykorisťovania, a tak hľadali korene mocenského diferenciálu medzi ženami a mužmi vo vylúčení žien z kapitalistického rozvoja – čo je zase postoj, podľa ktorého máme vysvetľovať prežívanie sexizmu v kapitalistickom univerze na základe kultúrnych schém.

Práve v tomto kontexte vznikla myšlienka vystopovať dejiny žien v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu. Tézu, ktorá tento výskum inširovala, prvýkrát vyslovili Mariarosa Dalla Costa a Selma James, ako aj ďalšie aktivistky v hnutí Mzdy za domácu prácu (Wages for Housework), v súbore textov, ktoré boli v sedemdesiatych rokoch veľmi kontroverzné, no napokon pretvorili diskurz o ženách, reprodukcii a kapitalizme. Najvplyvnejšie z týchto textov boli Ženy a subverzia spoločenstva (Women and the Subversion of the Community, 1971) od Mariarosy Dalla Costy a Pohlavie, rasa a trieda (Sex, Race and Class, 1975) od Selmy James.

Proti marxistickej ortodoxii, ktorá chápala „útlak“ žien a ich podriadenie mužom ako rezíduum feudálnych vzťahov, Dalla Costa a James tvrdili, že vykorisťovanie žien hrá v procese kapitalistickej akumulácie ústrednú úlohu, keďže ženy sú producentkami a reproducentkami najzásadnejšieho tovaru v kapitalizme: pracovnej sily. Ako napísala Dalla Costa, neplatená práca žien v domácnosti je jednak pilierom, na ktorom bolo vystavané vykorisťovanie námedzne pracujúcich – „námezdné otroctvo“ – a zároveň tajomstvom jeho produktivity (1972: 31). Mocenský diferenciál medzi ženami a mužmi v kapitalistickej spoločnosti sa nedá vysvetliť z nepodstatnosti domácej práce pre kapitalistickú akumuláciu (túto údajnú nepodstatnosť vyvracajú prísne pravidlá, ktoré vládnu životom žien), ani z prežívania večných kultúrnych schém. Namiesto toho ho treba interpretovať ako výsledok spoločenského systému výroby, ktorý explicitne neuznáva produkciu a rperodukciu robotníka ako socio-ekonomickú aktivitu a ako zdroj akumulácie kapitálu, ale namiesto toho ju mystifikuje ako prírodný zdroj či osobnú službu a zároveň profituje z toho, že je ne-námezdná.

Tým, že Dalla Costa a James zakotvili vykorisťovanie žien v kapitalistickej spoločnosti v sexuálnej deľbe práce a neplatenej práci žien, ukázali možnosť prekonania dichotómie patriarchát – trieda a dali patriarchátu historicky špecifický obsah. Zároveň vydláždili cestu reinterpretácii dejín kapitalizmu a triedneho boja z feministického hľadiska.

» Silvia Federici (hore), Leopoldina Fortunati (dole).

V tomto duchu sme s Leopoldinou Fortunati začali skúmať to, čo sa len eufemisticky dá nazvať „prechodom ku kapitalizmu“, a začali sme hľadať dejiny, o ktorých sme sa síce neučili v škole, ale ktoré sa ukázali pre naše vzdelanie ako rozhodujúce. Tieto dejiny ponúkali jednak teoretické pochopenie genézy domácej práce z hľadiska jej hlavných štrukturálnych prvkov: oddelenie výroby od reprodukcie, špecificky kapitalistické použitie mzdy na komandovanie práce nenámezdných pracujúcich a devalvácia spoločenského postavenia žien s nástupom kapitalizmu. Zároveň však poskytli aj genealógiu moderných pojmov ženskosti a mužskosti, ktorá spochybnila postmoderný predpoklad, že „západná kultúra“ má takmer ontologickú predispozíciu na zachytávanie rodu (genderu) prostredníctvom binárnych opozícií. Zistili sme, že pohlavné hierarchie sú vždy v službách projektu nadvlády, ktorý sa môže udržať len tým, že neustále, znovu a znovu rozdeľuje tých, ktorým chce vládnuť.

Kniha, ktorá bola výsledkom tohto výskumu, Il Grande Calibano. Storia del corpo social ribelle nella prima fase del capitale (1984), bola pokusom nanovo premyslieť Marxovu analýzu pôvodnej akumulácie z feministického hľadiska. Zdedené marxovské kategórie sa však pritom postupne ukazovali ako neadekvátne. K takýmto obetiam patrí Marxovo stotožnenie kapitalizmu so vzostupom námezdnej práce a „slobodného“ robotníka, ktoré má podiel na zakrývaní a naturalizácii sféry reprodukcie. Il Grande Calibano bol tiež kritický voči teórii tela Michela Foucaulta; ako sme tvrdili, Foucaultova analýza mocenských techník a disciplín, ktorým sa telo podriaďuje, ignoruje proces reprodukcie, spája ženské a mužské dejiny do nediferencovaného celku, a tak málo sa zaujíma o „disciplináciu“ žien, že nikde nespomína jeden z najobludnejších útokov na telo, ku ktorým došlo v modernej ére: hon na čarodejnice.

Hlavnou tézou Il Grande Calibano bolo, že na to, aby sme pochopili dejiny žien v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu, musíme analyzovať zmeny, ktoré kapitalizmus zaviedol do procesu spoločenskej reprodukcie, a to najmä reprodukcie pracovnej sily. Kniha teda analyzovala reorganizáciu domácej práce, rodinného života, výchovy detí, sexuality, mužsko-ženských vzťahov a vzťahov medzi výrobou a reprodukciou v 16. a 17. storočí v Európe. Táto analýza sa znovu objavuje v Kalibanovi a čarodejnici, no rozsah tejto knihy sa od Il Grande Calibano líši, pretože reaguje na iný sociálny kontext a na nárast nášho poznania ženských dejín.

Krátko po vydaní Il Grande Calibano som odišla zo Spojených štátov a prijala miesto učiteľky v Nigérii, kde som zostala takmer tri roky. Pred odchodom som svoje písomnosti odložila do pivnice v domnienke, že ich nejaký čas nebudem potrebovať. Okolnosti môjho pobytu v Nigérii mi však nedovolili na túto prácu zabudnúť. Roky 1984 až 1986 boli pre Nigériu, tak ako pre väčšinu ďalších afrických krajín, prelomové. Boli to roky, keď nigérijská vláda v reakcii na dlhovú krízu začala vyjednávať s Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou. To napokon viedlo k prijatiu programu štrukturálneho prispôsobenia (SAP, Structural Adjustment Program), univerzálneho receptu Svetovej banky, ktorý mal kdekoľvek na planéte zabezpečiť ekonomickú obnovu.

Deklarovaným cieľom programu bolo zvýšiť konkurencieschopnosť Nigérie na svetovom trhu. Čoskoro však začalo byť zrejmé, že tento proces zahŕňal nové kolo pôvodnej akumulácie a racionalizáciu spoločenskej reprodukcie, ktorej cieľom bolo zničiť posledné bašty občinového vlastníctva a komunitných vzťahov, a tak obyvateľstvu vnútiť intenzívnejšie formy vykorisťovania práce. Pred mojimi očami sa odohrával procesy veľmi podobné tým, ktoré som skúmala pri príprave Il Grande Calibano. Patril k nim útok na spoločnú pôdu a rozhodná intervencia štátu (podnietená Svetovou bankou) do reprodukcie pracovnej sily: regulácia miery rozmnožovania a v tomto prípade aj redukcia veľkosti obyvateľstva, ktoré sa považovalo za príliš náročné a nedisciplinované vzhľadom na jeho plánované zaradenie do globálnej ekonomiky. Spomedzi týchto politík, vhodné nazvaných „Vojna proti nedisciplinovanosti“, som sa stala svedkyňou mizogýnnej kampane, ktorá odsudzovala márnivosť a nadmerné požiadavky žien, a tiež vzniku ostrej debaty, ktorá sa v mnohých ohľadoch podobala querelles des femmes zo 17. storočia a dotkla sa všetkých aspektov reprodukcie pracovnej sily: rodiny (polygamnej vs. monogamnej, nukleárnej vs. rozšírenej), výchovy detí, ženskej práce, mužskej a ženskej identity či vzťahov.

V tomto kontexte nadobudla moja práca o prechode nový význam. V Nigérii som si uvedomila, že boj proti štrukturálnemu prispôsobeniu je súčasťou dlhého boja proti privatizácii pôdy a „ohradzovaniu“ nielen spoločnej pôdy, ale tiež spoločenských vzťahov, ktorého dejiny siahajú späť k pôvodu kapitalizmu v Európe a Amerike šestnásteho storočia. Uvedomila som si tiež, aké obmedzené víťazstvo si kapitalistická pracovná sila na tomto svete zatiaľ vybojovala, a ako veľa ľudí ešte stále chápe svoje životy spôsobom, ktorý je radikálne nepriateľský voči požiadavkám kapitalistickej výroby. Pre developerov, nadnárodné agentúry a zahraničných investorov to bolo a zostáva hlavným problémom krajín ako je Nigéria. Pre mňa to bol naopak zdroj veľkej energie, ktorý dokazoval, že po celom svete existujú nezanedbateľné sily, ktoré čelia vnucovaniu čisto kapitalistického chápania života. Túto energiu som získala aj vďaka stretnutiu s Ženami v Nigérii (Women in Nigeria, WIN), prvou feministickou organizáciou v tejto krajine. Pomohli mi lepšie pochopiť boje, ktoré nigérijské ženy zvádzali pri obrane svojich zdrojov a odmietaní patriarchátu, ktorý sa im vnucoval, a ktorý teraz presadzovala Svetová banka.

Do konca roku 1986 sa dlhová kríza dotkla aj akademických inštitúcií. Keďže som potom nemala z čoho žiť, Nigériu som opustila – telom, hoci nie duchom. Spomienka na útoky, ktorým ľudia v Nigérii čelili, ma nikdy neopustili. Túžba nanovo preskúmať „prechod ku kapitalizmu“ ma sprevádzala od návratu z Afriky. Na udalosti v Nigérii som sa pozerala optikou Európy 16. storočia. V Spojených štátoch ma nigérijský proletariát priviedol späť k bojom o obecnú pôdu a ku kapitalistickému disciplinovaniu žien v Európe i mimo nej. Po návrate som tiež začala učiť v rámci interdisciplinárneho programu pre študentov bakalárskeho stupňa, kde som čelila inému druhu „ohradzovania“: ohradzovaniu vedomostí, teda postupnej strate historického povedomia mladších generácií o našej spoločnej minulosti. Preto v Kalibanovi a čarodejnici rekonštruujem proti-feudálne boje stredoveku a zápasy, ktorými európsky proletariát kládol odpor nástupu kapitalizmu. Mojím cieľom pritom nie je len sprístupniť laikom evidenciu, na ktorej spočíva moja analýza, ale tiež oživiť u mladších generácií pamäť o dlhých dejinách odporu, ktorá dnes čelí hrozbe zániku. Ak chceme nájsť alternatívu voči kapitalizmu, je záchrana tejto historickej pamäti kľúčová. Možnosť takej alternatívy bude závisieť od našej schopnosti vypočuť hlasy tých, ktorí kráčali podobnými cestami.