Silvia Federici: Kaliban a čarodejnica (Úvod)

Warm-up na návštevu Silvie Federici v Bratislave pokračuje prekladom úvodu ku Kalibanovi a čarodejnici.

Úvod

Od Marxových čias je štúdium genézy kapitalizmu povinným krokom pre všetkých aktivistov a teoretikov, ktorí sú presvedčení, že hlavnou úlohou na agende ľudstva je vybudovanie alternatívy voči kapitalistickej spoločnosti. Nie je prekvapivé, že každé nové revolučné hnutie sa vracalo k „prechodu ku kapitalizmu“, pričom do tejto témy vnášalo perspektívy nových sociálnych subjektov a odkrývalo nové terény vykorisťovania a odporu.¹ Táto kniha patrí k tejto tradícii, no motívom k jej vzniku sú dve špecifické okolnosti.

Po prvé, ide o túžbu nanovo premyslieť vývoj kapitalizmu z feministického hľadiska a zároveň sa vyhnúť limitom „histórie žien“ oddelenej od dejín mužskej časti robotníckej triedy. Názov Kaliban a čarodejnica, inšpirovaný Shakespearovovu Búrkou, odráža tento zámer. Podľa mojej interpretácie však Kaliban nepredstavuje len anti-koloniálneho vzbúrenca, ktorého zápas dodnes rezonuje v súčasnej karibskej literatúre, ale je symbolom svetového proletariátu či, presnejšie, proletárskeho tela ako terénu a nástroja odporu voči logike kapitalizmu. Čo je ešte dôležitejšie, postava čarodejnice, ktorá v Búrke zostáva vo vzdialenom úzadí, stojí v tejto knihe v samom popredí ako stelesnenie sveta ženských subjektov, ktoré musel kapitalizmus zničiť: kacírky, liečiteľky, neposlušnej manželky, ženy, ktorá sa odvážila žiť sama, bosorky obeah, ktorá otrávila jedlo pánovi a podnietila vzburu otrokov.

Druhou motiváciou tejto práce je celosvetový návrat fenoménov, ktoré sa inak spájajú so vznikom kapitalizmu, v súvislosti s novou globálnou expanziou kapitalistických vzťahov. Patrí k nim nové kolo „ohradzovania“, ktoré pripravilo milióny poľnohospodárskych výrobcov o ich pôdu, alebo masová pauperizácia a kriminalizácia pracujúcich prostredníctvom masového väznenia, pripomínajúceho „veľké uväznenie“, ktoré vo svojej štúdii o dejinách šialenstva opísal Michel Foucault. Sme tiež svedkami celosvetového rozvoja nových hnutí diaspór, ktorý sprevádza prenasledovanie migrantských pracujúcich. To zase pripomína „krvavé zákonodarstvo“ Európy 16. a 17. storočia, ktorého cieľom bolo dať „tulákov“ k dispozícii lokalizovanému vykorisťovaniu. Najdôležitejšia pre túto knihu však bola intenzifikácia násilia na ženách, vrátane – v niektorých krajinách (napr. Juhoafrická republika či Brazília) – návratu honov na čarodejnice.

Prečo sú aj dnes, po 500 rokoch vlády kapitálu, na začiatku tretieho tisícročia, robotníci masovo definovaní ako bedári, čarodejnice a zločinci? Ako súvisí vyvlastňovanie pôdy a masové zbedačovanie s pokračujúcim útokom na ženy? A čo sa možno naučiť z kapitalistického rozvoja včera i dnes, keď ho preskúmame z feministického stanoviska?

Tieto otázky som mala na mysli, keď som sa vracala k „prechodu“ od feudalizmu ku kapitalizmu z hľadiska žien, tela a pôvodnej akumulácie. Každý z týchto pojmov označuje jeden z pojmových rámcov, ktoré sú pre túto knihu referenčnými bodmi: feministický, foucaultovský a marxistický. Tento úvod preto začnem niekoľkými poznámkami o vzťahu mojej analýzy k týmto rôznym perspektívam.

„Pôvodná akumulácia“ je termín, ktorým Marx v prvom zväzku Kapitálu charakterizuje historický proces, ktorý podmieňoval rozvoj kapitalistických vzťahov. Ide o užitočný termín, pretože predstavuje spoločného menovateľa, pomocou ktorého možno pojmovo uchopiť zmeny, ktoré vzostup kapitalizmu spôsobil v ekonomických a sociálnych vzťahoch. No jeho význam spočíva predovšetkým v tom, že Marx chápe „pôvodnú akumuláciu“ ako zakladajúci proces, ktorý odhaľuje štrukturálne podmienky existencie kapitalistickej spoločnosti. Tým nám umožňuje čítať minulosť ako čosi, čo prežíva až do súčasnosti. Táto okolnosť je celkom zásadná pre spôsob, akým tento termín používam v tejto práci.

Moja analýza sa však od Marxovej v dvoch ohľadoch odkláňa. Kým Marx skúma pôvodnú akumuláciu zo stanoviska mužského námezdného proletariátu a rozvoja tovarovej výroby, ja ju skúmam z hľadiska zmien, ktoré priniesla v spoločenskom postavení žien a v produkcii pracovnej sily.² Môj opis pôvodnej akumulácie preto zahŕňa množinu historických fenoménov, ktoré u Marxa chýbajú, hoci boli pre kapitalistickú akumuláciu mimoriadne dôležité. Patrí k nim (i) rozvoj novej deľby práce podľa pohlavia, ktorá podriadila ženskú prácu a ženské reprodukčné funkcie reprodukcii pracovnej sily; (ii) vybudovanie nového patriarchálneho poriadku založeného na vylúčení žien z námezdnej práce a ich podriadení mužom; (iii) mechanizácia proletárskeho tela a jeho premena, v prípade žien, na stroj na výrobu nových robotníkov. Čo je najdôležitejšie, do centra pozornosti svojej analýzy pôvodnej akumulácie kladiem hony na čarodejnice v 16. a 17. storočí, pričom tvrdím, že prenasledovanie čarodejníc v Európe i v Novom svete bolo pre rozvoj kapitalizmu rovnako dôležité ako kolonizácia a vyháňanie európskeho roľníctva z pôdy.

Moja analýza sa od Marxovej odkláňa aj v hodnotení dedičstva pôvodnej akumulácie a jej funkcie. Hoci Marx si jasne uvedomoval vražedný charakter kapitalistického rozvoja – jeho dejiny sú, ako napísal, „zapísané do análov ľudstva krvou a ohňom“ – niet pochýb o tom, že ho vnímal ako nevyhnutný krok v procese ľudského oslobodenia. Bol presvedčený, že kapitalizmus odstraňuje drobné vlastníctvo a zvyšuje produktivitu práce (na úroveň, s ktorou sa nijaký predchádzajúci ekonomický systém nemôže porovnávať), čím pripravuje materiálne podmienky na oslobodenie ľudstva od nedostatku a núdze. Predpokladal tiež, že s rozvojom kapitalistických vzťahov k ich vyspelosti postupne ustúpi násilie, ktoré dominovalo raným fázam kapitalistickej expanzie. Vykorisťovanie a disciplinácia pracovnej sily sa bude dosahovať pôsobením ekonomických zákonov (Marx 1985). V tomto ohľade sa hlboko mýlil. Každú fázu kapitalistickej globalizácie, vrátane tej súčasnej, sprevádzal návrat tých najnásilnejších aspektov pôvodnej akumulácie. Ukazuje sa, že neustále vyháňanie roľníkov z pôdy, vojna a drancovanie vo svetovom meradle, ako aj degradácia žien, sú nevyhnutné podmienky existencie kapitalizmu v každej dobe.

Treba tiež dodať, že Marx by nikdy nebol mohol predpokladať, že kapitalizmus dláždi cestu oslobodeniu ľudstva, ak by sa na jeho dejiny bol pozrel očami žien. Tieto dejiny totiž ukazujú, že aj vtedy, keď muži dosiahli istý stupeň formálnej slobody, so ženami sa vždy zaobchádzalo ako so spoločensky menejcennými bytosťami a boli vykorisťované spôsobmi, ktoré sa ponášajú na otroctvo. „Ženy“ v kontexte tejto knihy neoznačujú len skryté dejiny, ktoré treba zviditeľniť, ale tiež konkrétnu formu vykorisťovania a teda i jedinečnú perspektívu, z hľadiska ktorej možno prehodnotiť dejiny kapitalistických vzťahov.

Tento projekt nie je novinkou. Od počiatkov feministického hnutia sa ženy vracali k „prechodu ku kapitalizmu“, hoci si to nie vždy uvedomovali. Dominantný rámec, ktorý tvaroval ženskú históriu, bol istý čas chronologický. Najbežnejšie označenie, ktoré feministické historičky používali, keď hovorili o období prechodu, bola „Európa raného novoveku“, pričom to v závislosti od autorky mohlo znamenať trináste, ale i sedemnáste storočie.

V osemdesiatych rokoch sa však objavilo niekoľko prác, ktorých prístup bol kritickejší. Patrili k nim eseje Joan Kelly o renesancii a Querelles des femmes, knižka The Death of Nature Carolyn Merchant (1980), práca L’Arcano della Riproduzione (1981) od Leopoldiny Fortunati (angl. preklad 1995), Working Women in Renaissance Germany (1986) od Merry Wiesner a Patriarchy and Accumulation on a World Scale od Marie Mies (1986). K týmto prácam treba pridať mnohé monografie, ktoré za posledné dve desaťročia zrekonštruovali úlohu žien vo vidieckych i mestských ekonomikách stredovekej a ranonovovekej Európy, ako aj rozsiahlu literatúru a dokumentáciu o hone na čarodejnice a živote žien v predkoloniálnej Amerike a na karibských ostrovoch. Spomedzi prác tohto druhu chcem pripomenúť najmä prvý opis honu na čarodejnice v koloniálnom Peru, The Moon, the Sun, and the Witches (1987) od Irene Silverblatt, ako aj Natural Rebels. A Social History of Barbados (1995) od Hilary Beckles, teda prácu, ktorá je spolu so Slave Women in Caribbean Society: 1650–1838 (1990) od Barbary Bush jedným z hlavných textov o dejinách otrokýň na karibských plantážach.

TIeto akademické práce potvrdzujú, že rekonštruovať históriu žien alebo pozerať sa na dejiny z feministického hľadiska znamená fundamentálnym spôsobom redefinovať akceptované historické kategórie a zviditeľniť skryté štruktúry nadvlády a vykorisťovania. Esej Joan Kelly „Mali ženy renesanciu?“ (1984; Did Women have a Renaissance?) v tomto zmysle podkopala klasickú historickú perodizáciu, ktorá renesanciu oslavuje ako výnimočný príklad jedného z vrcholov kultúry. Práca The Death of Nature od Carolyn Merchant spochybnila presvedčenie o spoločensky pokrokovom charaktere vedeckej revolúcie, tvrdiac, že nástup vedeckého racionalizmu viedol k prechodu od organickej k mechanickej paradigme, ktorou sa legitimizovalo vykorisťovanie žien a prírody.

Mimoriadne dôležitou bola dnes už klasická práca Marie Mies Patriarchy and Accumulation on a World Scale (1986), ktorá nanovo skúma kapitalistickú akumuláciu z ne-eurocentrickej perspektívy, pričom spája osud žien v Európe s osudmi poddaných v európskych kolóniách a ponúka nové chápanie pozície žien v kapitalizme a v procese globalizácie.

Kaliban a čarodejnica stavia na týchto prácach, ako aj na štúdiách v Il Grande Calibano (viac o tejto knihe píšem v predslove). Jej historický záber je však širší, pretože spája rozvoj kapitalizmu jednak so sociálnymi bojmi a krízou reprodukcie v neskorom feudalizme, jednak s tým, čo Marx chápal ako „formovanie proletariátu“. Pritom sa kniha zaoberá aj niekoľkými historickými a metodologickými otázkami, ktoré boli v stredobode pozornosti diskusií o ženskej histórii a feministickej teórii.

Najdôležitejšia historická otázka, ktorou sa kniha zaoberá, je problém vysvetlenia popravy stoviek tisícov „čarodejníc“ na počiatku novoveku, ako aj problém vysvetlenia, prečo vzostup kapitalizmu znamenal vojnu proti ženám. Feministické teoretičky vytvorili určitý rámec, ktorý na túto otázku vrhá veľa svetla. Všeobecne sa uznáva, že cieľom honu na čarodejnice bolo zničiť kontrolu, ktorú mali ženy nad svojimi reprodukčnými funkciami, a že tento hon vydláždil cestu vzniku prísnejšieho, väčšmi utláčateľského patriarchálneho režimu. Tvrdí sa tiež, že hon na čarodejnice mal korene v sociálnych premenách, ktoré sprevádzali nástup kapitalizmu. No špecifické historické okolnosti, v ktorých sa prenasledovanie čarodejníc spustilo, ako aj dôvody, pre ktoré si vzostup kapitalizmu vyžadoval genocidálny útok na ženy, zatiaľ nie sú preskúmané. V Kalibanovi a čarodejnici na seba beriem túto úlohu a skúmam hon na čarodejnice v kontexte demografickej a ekonomickej krízy v 16. a 17. storočí, a tiež v kontexte pozemkovej a pracovnej politiky merkantilistického obdobia. Moja práca je len náčrtom výskumu potrebného na to, aby sme odhalili súvislosti, ktoré som naznačila, najmä vzťah medzi honom na čarodejnice a súčasným rozvojom novej deľby práce podľa pohlavia, ktorá ženy odsudzuje na reproduktívnu prácu. Tu však stačí preukázať, že prenasledovanie čarodejníc (tak ako obchod s otrokmi a ohradzovanie) bolo ústredným aspektom akumulácie a formovania moderného proletariátu, a to v Európe i v „Novom svete“.

Táto kniha prehovára k „ženskej histórii“ a feministickej teórii aj iným spôsobom. Po prvé, potvrdzuje, že „prechod ku kapitalizmu“ je pre feministickú teóriu prípadom precedensu, pretože redefinícia produktívnych a reproduktívnych úloh, ako aj mužsko-ženských vzťahov, ktorú v tomto období nachádzame a ktorá sa realizovala s maximom násilia a štátnej intervencie, nás ani v nejmenšom nenecháva na pochybách o tom, že sexuálne roly v kapitalistickej spoločnosti sú spoločensky konštruované. Analýza, ktorú predkladám, nám tiež umožňuje prekonať dichotómiu „rodu“ (genderu) a „triedy“. Ak je pravda, že sa sexuálna identita v kapitalistickej spoločnosti stala nositeľkou špecifických pracovných funkcií, potom by sme rod nemali pokladať len za čisto kultúrny fenomén, ale zaobchádzať s ním ako s jedným z určení triednych vzťahov. Z tohto hľadiska sa diskusie postmoderných feministiek o potrebe zbaviť sa „žien“ ako kategórie analýzy a definovať feminizmus čisto opozične javia ako pomýlené. Inými slovami, ak sa „ženskosť“ v kapitalistickej spoločnosti konštituuje ako pracovná funkcia, ktorá rúchom biologického osudu maskuje produkciu pracovnej sily, potom je „ženská história“ zároveň „triednou históriou“ a otázka, ktorú si treba položiť, znie, či sexuálna deľba práce, ktorá vytvorila tento konkrétny pojem bola prekonaná. Ak je odpoveď záporná (čo musí byť, ak sa pozrieme na súčasnú organizáciu reproduktívnej práce), potom sú „ženy“ legitímnou kategóriou analýzy a aktivity spojené s „reprodukciou“ zostávajú kľúčovým terénom zápasu žien, tak ako ním boli pre feministické hnutie v 70. rokoch, ktoré sa na tejto báze vzťahoval k dejinám čarodejníc.

Ďalšia otázka, ktorou sa v Kalibanovi a čarodejnici venujem, vychádza z kontrastu medzi perspektívami, ktoré ponúkajú feministické a foucaultovské analýzy tela, ak ich aplikujeme na chápanie dejín kapitalistického rozvoja. Feministické aktivistky a teoretičky od samých počiatkov ženského hnutia chápali pojem „tela“ ako kľúč k pochopeniu koreňov mužskej nadvlády a konštrukcie ženskej sociálnej identity. Naprieč ideologickými rozdielmi si feministky uvedomujú, že hierarchické hodnotenie ľudských schopností a stotožnenie žien s degradovaným chápaním telesnosti bolo historicky celkom zásadné pre konsolidáciu patriarchálnej moci a mužského vykorisťovania ženskej práce. Analýzy sexuality, rozmnožovania a materstva boli preto stredobodom pozornosti feministickej teórie a ženskej histórie. Feministky predovšetkým odkryli a kritizovali stratégie i násilie, prostredníctvom ktorých sa androcentrické systémy vykorisťovania pokúšajú disciplinovať a privlastniť si ženské telo. Ukázali, že ženské telá sú hlavnými terčami, privilegovanými miestami, na ktorých sa nasadzujú mocenské techniky a mocenské vzťahy. Mnohé feministické štúdie o regulácii ženskej reprodukčnej funkcie, o účinkoch znásilnenia či týrania alebo vnucovania ideálu krásy ako podmienky sociálnej akceptácie, ktoré sa objavili od začiatku sedemdesiatych rokov, sú monumentálnym príspevkom k diskurzu našej doby o tele. Vyvracajú tiež dojem bežný u akademikov, že pôvodcom tohto objavu je Michel Foucault.

Vychádzajúc z analýzy „politiky tela“ feministiky nielen revolucionovali súčasný filozofický a politický diskurz. Začali tiež navracať telu jeho hodnotu. Ide o nevyhnutný krok, ktorým sa jednak čelí negativite spojenej s identifikáciou ženskisti s telesnosťou, no zároveň sa ním vytvára väčšmi holistická vízia toho, čo to vôbec znamená, byť ľudskou bytosťou.³ Toto zhodnotenie tela má viacero podôb, od hľadania ne-dualistických foriem poznania až po pokus (u feministiek, ktoré chápu sexuálnu „diferenciu“ ako pozitívnu hodnotu) vyvinúť nový typ jazyka a „[nanovo premyslieť] telesné korene ľudskej inteligencie“.⁴ Ako upozorňuje Rosi Braidotti, telo, ktoré chceme získať späť, sa nikdy nesmie chápať ako biologická danosť. Slogany ako „vziať si späť telo“ alebo „hovoriť telo“⁵ však napriek tomu čelia kritike post-štrukturalistických, foucaultovských teoretičiek, ktoré každú výzvu na inštinktívne oslobodenie odmietajú ako iluzórnu. Feministky naopak obviňujú Foucaultov diskurz o sexualite z toho, že nedbá sexuálnej diferenciácie, pričom si však osvojuje mnohé postrehy, s ktorými prišlo feministické hnutie. Táto kritika je na mieste. Navyše je Foucault natoľko zaujatý „produktívnym“ charakterom mocenských techník, ktorými je telo obťažkané, že jeho analýza prakticky vylučuje akúkoľvek kritiku mocenských vzťahov. Takmer apologetickú povahu Foucaultovej teórie tela ešte podčiarkuje fakt, že telo chápe ako konštituované číro diskurzívnymi praktikami a viac sa zaujíma o opis toho, ako sa moc nasadzuje, než o identifikáciu zdroja tejto moci. Preto sa Moc, ktorá produkuje telo, javí ako sebestačná, metafyzická entita, ktorá je všadeprítomná, nezávislá od sociálnych a ekonomických vzťahov, a vo svojich premenách rovnako mystická ako božský Prvý hýbateľ.

Môže nám analýza prechodu ku kapitalizmu a pôvodnej akumulácie pomôcť prekonať tieto alternatívy? Som o tom presvedčená. Pokiaľ ide o feministický prístup, naším prvým krokom by malo byť zdokumentovať spoločenské a historické podmienky, v ktorých sa telo stalo ústredným prvkom a definujúcou oblasťou činnosti, v ktorej sa konštituuje ženskosť. Kaliban a čarodejnica v tomto duchu ukazuje, že telo je pre ženy v kapitalistickej spoločnosti tým, čím je pre mužských námezdných robotníkov továreň: primárnym terénom ich vykorisťovania a odporu. Ženské telo si privlastnil štát a muži, čím bolo prinútené fungovať ako prostriedok reprodukcie a akumulácie práce. Význam, ktorý telo vo všetkých svojich aspektoch – materstvo, pôrod, sexualita – nadobudlo vo feministickej teórii a ženskej histórii, preto vôbec nie je neoprávnený. Kaliban a čarodejnica tiež potvrdzuje feministické stanovisko, ktoré odmieta stotožniť telo s oblasťou súkromného a v súlade s tým hovorí o „politike tela“. Navyše vysvetľuje, ako môže byť telo pre ženy zdrojom identity i väzením, a prečo je pre feministky také dôležité, no zároveň také problematické, pripísať mu novú hodnotu.

Pokiaľ ide o Foucaultovu teóriu, dejiny pôvodnej akumulácie poskytujú množstvo príkladov proti nej, ktoré ukazujú, že ju možno obhájiť len za cenu výrazných historických opomenutí. Najzrejmejším je opomenutie honu na čarodejnice a diskurzu démonológie vo Foucaultovej analýze disciplinácie tela. Ak by sa zohľadnili, nepochybne by viedli k iným záverom. Obe totiž dokazujú represívny charakter moci, ktorá sa na ženy uvalila, a tiež neudržateľnosť údajnej spoluúčasti obetí a prevrátenia rol medzi obeťami a ich prenasledovateľmi, ktoré si Foucault predstavuje vo svojom opise dynamiky mikromoci.

Skúmanie honu na čarodejnice tiež spochybňuje Foucaultovu teóriu, pokiaľ ide o vývoj „biomoci“. Vznik tohto režimu zbavuje mystickosti, do ktorej ho Foucault zahaľuje. Foucault si všíma posun – zrejme v Európe 18. storočia – od typu moci vybudovaného na práve zabiť k inému typu, ktorý sa vykonáva prostredníctvom riadenia a podpory životných síl, akou je rast obyvateľstva. Neponúka však nijaké vysvetlenia motívov, ktoré k tomu viedli. Ak však tento posun zaradíme do kontextu vzostupu kapitalizmu, hádanka sa rozplynie, pretože podpora životných síl sa ukáže byť ničím iným než výsledkom novej starosti o akumuláciu a reprodukciu pracovnej sily. Uvidíme tiež, že podpora rastu obyvateľstva zo strany štátu môže ísť ruka v ruke s obrovským ničením života; v mnohých historických okolnostiach – spomeňme si na dejiny obchodu s otrokmi – je jedno podmienkou druhého. V systéme, v ktorom je život podriadený výrobe zisku, sa dá akumulácia pracovnej sily dosiahnuť len tým najväčším násilím, takže násilie sa, slovami Marie Mies, stáva samo najproduktívnejšou výrobnou silou.

Záverom možno povedať, že ak by Foucault v Dejinách sexuality (1978) skúmal hon na čarodejnice namiesto spovede, dozvedel by sa, že takéto dejiny nemožno napísať zo stanoviska univerzálneho, abstraktného, bezpohlavného subjektu. Zistil by tiež, že mučenie a smrť sa môžu dostať do služieb „života“ či, presnejšie, do služieb produkcie pracovnej sily, keďže cieľom kapitalistickej spoločnosti je premieňať život na schopnosť pracovať a na „mŕtvu prácu“.

Z tohto stanoviska je pôvodná akumulácia univerzálnym procesom, ktorý sa odohráva v každej fáze kapitalistického rozvoja. Nie náhodou jej pôvodný historický exemplár zanechal usadeniny stratégií, ktoré sa rôznymi spôsobmi nanovo nasadzovali tvárou v tvár každej veľkej kapitalistickej kríze a poslúžili ako prostriedok na zlacnenie nákladov na prácu a na zakrytie vykorisťovania žien a koloniálnych poddaných.

K tomu došlo i v devätnástom storočí, keď sa odpoveďou na vzostup socializmu, Parížsku komúnu a krízu akumulácie v roku 1873 stali „preteky o Afriku“ a súčasný vznik nukleárnej rodiny v Európe, ktorá sa zakladala na ekonomickej závislosti žien od mužov – to nasledovalo po vylúčení žien z námezdného pracoviska. To isté sa deje dnes, keď sa globálna expanzia trhu práce pokúša vrátiť čas, pokiaľ ide o anti-koloniálne zápasy a boje iných búriacich sa subjektov – študentov, feministiek i manuálne pracujúcich –, ktorí v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch podkopali sexuálnu a medzinárodnú deľbu práce.

Neprekvapí preto, ak sú dnes násilie a zotročenie v masovom meradle na agende rovnako, ako v období „prechodu“, hoci s tým rozdielom, že dnešnými conquistadormi sú úradníci Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ktorí kážu o hodnote peňazí tým istým ľuďom, ktorých vládnuce mocnosti sveta po storočia okrádali a zbedačovali. I dnes veľká časť rozpútaného násilia smeruje voči ženám, pretože aj v ére počítačov je dobytie ženského tela stále podmienkou akumulácie práce a bohatstva. Dokazuje to inštitucionálne úsilie o rozvoj nových reprodukčných technológií, ktoré viac ako kedykoľvek predtým redukujú ženy na maternice.

Aj „feminizácia chudoby“, ktorá sprevádza šírenie globalizácie, získava nový zmysel, ak si spomenieme, že išlo o prvý účinok rozvoja kapitalizmu na životy žien.

Politickým ponaučením, ktoré si možno odniesť z Kalibana a čarodejnice, je, že kapitalizmus sa ako spoločensko-ekonomický systém nevyhnutne hlási k rasizmu a sexizmu. Kapitalizmus totiž musí zdôvodňovať a mystifikovať protirečenia, ktoré sú do jeho sociálnych vzťahov zabudované – prísľub slobody verzus skutočnosť všeobecne rozšíreného donútenia a prísľub prosperity verzus skutočnosť všeobecne rozšírenej biedy – a to tým, že pošpiní „prirodzenosť“ tých, ktorých vykorisťuje: žien, koloniálnych poddaných, potomkov afrických otrokov a migrantov, ktorých vykorenila globalizácia.

V srdci kapitalizmu nie je len symbiotický vzťah medzi námedzne-zmluvnou prácou a zotročením, ale spolu s ním aj dialektika akumulácie a ničenia pracovnej sily, za ktorú ženy zaplatili najvyššiu cenu – svojimi telami, prácou, životmi.

Kapitalizmus preto nemožno spájať s nijakou formou oslobodenia, ani pripisovať trvácnosť tohto systému jeho schopnosti uspokojovať ľudské potreby. Ak je kapitalizmus dosiaľ schopný reprodukovať sa, je to len vďaka sieti nerovností, ktorú vplietol do tela svetového proletariátu, a vďaka svojej schopnosti globalizovať vykorisťovanie. Tento proces sa podnes odohráva pred našimi očami, tak ako posledných päťsto rokov.

Rozdiel je v tom, že aj odpor voči nemu dnes dosahuje globálne rozmery.

Literatúra

Braidotti, Rosi. (1991). Patterns of Dissonance. A Study of Women in Contemporary Philosophy. New York: Routledge.
Marx, Karl. (1985). Kapitál: Kritika politickej ekonómie, zv. I. Bratislava: Pravda.
Salleh, Ariel. (1997). Ecofeminism as Politics: Nature, marx and the Postmodern London: Zed Books.
Woolf, Virginia. (1929). A Room of One’s Own. New York: Harcourt Brace Jovanovich Publishers, 1989.

Poznámky

1 Štúdium prechodu ku kapitalizmu má dlhé dejiny, ktoré sa nie náhodou prekrývajú s dejinami hlavných politických hnutí dvadsiateho storočia. Marxistickí historici ako Maurice Dobb, Rodney Hilton a Christopher Hill sa k „prechodu“ vracali v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, v súvislosti s diskusiami, ktoré vyvolala konsolidácia Sovietskeho zväzu, vznik nových socialistických štátov v Európe a Ázii a tiež s tým, čo sa v tej dobe javilo ako blížiaca sa kapitalistická kríza. K „prechodu“ sa neskôr, v šesťdesiatych rokoch, znova vrátili teoretici tretieho sveta (Samir Amin, André Gunder Frank) v kontexte debát o neokolonializme, „nedostatočnom rozvoji“ (underdevelopment) a „neekvivalentnej výmene“ medzi „prvým“ a „tretím svetom“.

2 Tieto dve okolnosti spolu podľa môjho názoru úzko súvisia, keďže v kapitalizme sa reprodukcia generácií robotníkov a regenerácia ich každodennej schopnosti pracovať stali „ženskou prácou“, ktorá sa v dôsledku toho, že je nenámezdná, mystifikuje ako osobná služba alebo dokonca prírodný zdroj.

3 Nie je prekvapujúce, že pripisovanie novej hodnoty telu je prítomné takmer v celej literatúre „druhej vlny“ feminizmu v 20. storočí. Rovnako charakterizuje literatúru, ktorú vyprodukovala anti-koloniálna revolta a potomkovia zotročených Afričanov. Na tomto teréne, ktorý presahuje obrovské geografické a kultúrne hranice, Virginia Woolf anticipuje vo Vlastnej izbe (1929) dielo Return to the Native Land Aimé Cesaire (1938), keď ironicky nadáva svojmu ženskému publiku a spolu s ním širšiemu ženskému svetu, že nedokázali vytvoriť nič okrem detí.

„Mladé ženy, poviem vám… nikdy ste neurobili nijaký dôležitý objav. Nikdy ste neotriasli impériom ani neviedli armádu do bitky. Nenapísali ste Shakespearove hry… Aké je vaše ospravedlnenie? Dobre robíte, keď ukazujete na ulice a námestia a lesy tejto planéty, pulzujúce čiernymi a bielymi a kávovými obyvateľmi… a hovoríte, my sme mali na práci čosi iné. Bez nášho pričinenia by boli moria nepreskúmané a tie úrodné polia by zostali púšťou. Vynosili, kŕmili, umývali a učili sme, do veku azda šiestich či siedmich rokov, všetkých tisíc šesťsto dvadsaťtri miliónov ľudských bytostí, ktoré v súčasnosti podľa štatistík žijú – a to si, ak aj pripustíme, že niektorým z nás sa pritom pomáhalo, vyžaduje čas“ (Woolf, 1929: 112)

Táto schopnosť podvracať degradovaný obraz ženskosti, ktorý sa skonštruoval prostredníctvom identifikácie žien s prírodou, hmotou a telesnosťou, predstavuje moc feministickéhu „diskurzu o tele“. Ten sa usiluje odkryť to, čo mužská kontrola nad našou telesnou skutočnosťou udusila. Je však ilúziou predstavovať si oslobodenie žien ako „návrat k telu“. Ak je ženské telo – ako tvrdím v tejto práci – znakom pre pole reprodukčných aktivít, ktoré si privlastnili muži a štát a premenili ich na nástroj na výrobu pracovnej sily (so všetkým, čo to obnáša, pokiaľ ide o sexuálne roly a pravidlá, estetické kánony a tresty), potom je telo miestom zásadného odcudzenia, ktoré možno prekonať len skoncovaním s pracovnou disciplínou, ktorá ho definuje.

Táto téza platí aj pre mužov. Už Marxov obraz robotníka, ktorý sa cíti doma len vo svojich telesných funkciách, intuitívne zachytil tento fakt. Marx však nikdy nedokázal sprostredkovať celý rozsah útoku, ktorého terčom sa s nástupom kapitalizmu stalo mužské telo. Je ironické, že podobne ako Michel Foucault, aj Marx zdôrazňoval produktivitu moci, ktorej sú robotníci podriadení – produktivitu, ktorá je podľa neho podmienkou budúceho ovládnutia spoločnosti pracujúcimi. Marx nevidel, že cenou za rozvoj priemyselných schopností robotníkov bol nedostatočný rozvoj ich schopností ako spoločenských jednotlivcov, hoci si uvedomoval, že práca, vzťahy s inými a produkty práce sú robotníkom v kapitalistickej spoločnosti natoľko odcudzené, že robotníkov ovládajú ako cudzie sily.

4 Braidotti (1991), 219. Diskusiu o feministickom myslení o tele pozri v Ariel Salleh, EcoFeminism as Politics (1997), najmä kapitoly 3 – 5; a tiež Rosi Braidotti Patterns of Dissonance (1991), najmä časť s názvom „Repossessing the Body: A Timely Project“ (s. 219 – 224).

5 Mám tu na mysli projekt ženského písania, ècriture feminine, teda literárnu teóriu a hnutie, ktoré vzniklo v sedemdesiatych rokoch 20. storočia vo Francúzsku mezdi feministickými študentkami lacanovskej psychoanalýzy. Usilovali sa vytvoriť jazyk, ktorý by vyjadroval špecifickosť ženského tela a ženskej subjektivity (pozri Braidotti 1991).