» Silvia Federici: Akumulácia práce a degradácia žien

Nasledujúci text pochádza z druhej kapitoly knihy Silvie Federici Kaliban a čarodejnica (Caliban and the Witch, 2004). Kapitola má podtitul „Konštrukcia »diferencie« v období »prechodu ku kapitalizmu«“. Úryvok pokrýva strany 61 – 87.

„Pýtam sa, či všetky vojny, krviprelievanie a bieda neudreli na tvorstvo vtedy, keď sa jeden rozhodol byť pánom iného?… A či sa táto bieda neodstráni… keď všetky vetvy ľudstva budú hľadieť na zem ako na spoločný poklad všetkých.“

— Gerrard Winstanley, Nový zákon spravodlivosti (The New Law of Righteousness, 1649)

„Preňho bola roztrúseným tovarom, ktorého pocity a voľby sa brali do úvahy len zriedka: jej hlava a srdce boli oddelené od chrbta a rúk a odčlenené od jej maternice a vagíny. Jej chrbát a svalstvo boli vtlačené do práce na poli… od jej rúk sa žiadalo, aby opatrovali a kŕmili bieleho muža… Jej vagína, ktorú využíval na sexuálne potešenie, bola bránou do maternice, ktorá bola miestom jeho kapitálovej investície – touto investíciou bol sexuálny akt a výsledné dieťa bolo akumulovaným nadbytkom…“

— Barbara Omolade, „Srdce temnoty“ („Heart of Darkness“, 1983)

Prvá časť: Úvod

Rozvoj kapitalizmu nebol jedinou možnou reakciou na krízu feudálnej moci. Obrovské komunalistické sociálne hnutia a vzbury proti feudalizmu naprieč Európou boli prísľubom novej, rovnostárskej spoločnosti vybudovanej na sociálnej rovnosti a kooperácii. V roku 1525 však bol porazený najmocnejší výraz týchto hnutí, „sedliacka vojna“ v Nemecku čiže, ako ju nazval Peter Blickle, „revolúcia prostého človeka“.1 Na odplatu vtedy zmasakrovali stotisíc vzbúrencov. V roku 1535 sa „Nový Jeruzalem“, pokus anabaptistov v Münsteri priniesť kráľostvo božie na Zem, skončil krviprelievaním. Najprv ho zrejme podkopal patriarchálny obrat vodcov, ktorí tým, že prikázali polygamiu, vyvolali vzburu žien.2 Tieto porážky, spolu s rozšírením honu na čarodejnice a dôsledkami koloniálnej expanzie, znamenali koniec revolučného procesu v Európe. Ani vojenská sila však nestačila na to, aby sa odvrátila kríza feudalizmu.

Na konci stredoveku sa feudálna ekonomika rútila do záhuby, čeliac kríze akumulácie, ktorá trvala vyše storočia. Jej rozmery si možno domyslieť na základe odhadov, ktoré naznačujú, že v rokoch 1350 – 1500 došlo k zásadnému posunu v mocenskom vzťahu medzi robotujúcimi a pánmi. Reálna mzda sa zvýšila o 100 %, ceny klesli o 33 %, došlo tiež k poklesu rent, k skráteniu pracovného času a objavila sa tendencia k miestnej sebestačnosti.3 Dôkazy o chronickej krízovej tendencii akumulácie nachádzame aj v pesimizme vtedajších obchodníkov a pozemkových vlastníkov či v opatreniach, ktoré európske štáty prijali na ochranu svojich trhov, potlačenie konkurencie a prinútenie ľudí k práci za vnútených podmienok. Ako ukazujú záznamy v súpisoch feudálnych panstiev, „práca nestála ani za raňajky“ (Dobb 1963: 54). Feudálna ekonomika sa nedokázala reprodukovať, a kapitalistická spoločnosť sa z nej nemohla „vyvinúť“, pretože sebestačnosť a nový režim vysokých miezd umožnovali „bohatstvo ľudu“, „vylučovali však kapitálové bohatstvo“ (Marx 1985: 595 [slov. preklad, Bratislava, Pravda]).

Práve v reakcii na túto krízu sa európska vládnuca trieda vydala do globálnej ofenzívy, ktorá v priebehu najmenej troch storočí zmenila dejiny planéty tým, že pri svojom neúnavnom úsilí o prisvojenie nových zdrojov bohatstva, rozšírenie ekonomickej základne a podriadenie nových pracujúcich svojmu veleniu položila základy kapitalistického svetového systému.

Ako vieme, piliermi tohto procesu boli „dobytie, podmanenie, lúpežná vražda, skrátka násilie“ (Marx 1985: 592). Predstava „prechodu ku kapitalizmu“ je teda do veľkej miery fikciou. Britskí historici v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch tento pojem používali na vymedzenie obdobia – zhruba od r. 1450 do r. 1650 – v ktorom sa európsky feudalizmus rozpadal a nijaký nový socioekonomický systém zatiaľ neexistoval, hoci sa postupne formovali prvky kapitalistickej spoločnosti.4 Pojem „prechodu“ nám teda pomáha predstaviť si zdĺhavý proces zmeny, a tiež typ spoločností, v ktorých kapitalistická akumulácia existovala popri s politických formáciách, ktoré zatiaľ prevažne neboli kapitalistické. Tento termín však naznačuje postupný, lineárny historický vývoj, hoci obodbie, ktoré pomenúva, patrí k najkrvavejším a najnesúvislejším v dejinách sveta. Išlo o obdobie, ktoré zažilo apokalyptické premeny, a ktoré historici opisujú tými najtvrdšími slovami: železný vek (Kamen), vek drancovania (Hoskins) a vek biča (Stone). Pojem „prechodu“ teda nemôže evokovať ten druh zmien, ktoré skutočne vydláždili cestu vzostupu kapitalizmu, ani síl, ktoré ich formovali. Tento termín preto používam najmä v časovom zmysle, pričom sociálne procesy, ktoré charakterizovali „feudálnu reakciu“ a rozvoj kapitalistických vzťahov, označujem Marxovým pojmom „pôvodnej akumulácie“, hoci súhlasím s kritikmi, podľa ktorých treba nanovo premyslieť Marxovu interpretáciu tohto pojmu.5

Pojem „pôvodnej akumulácie“ zavádza Marx na konci prvého zväzku Kapitálu, aby opísal sociálnu a ekonomickú reštrukturalizáciu, ktorou európska vládnuca trieda reagovala na krízu akumulácie. Marxovým cieľom je zároveň ukázať (v polemike s Adamom Smithom)6, že (i) kapitalizmus sa nemohol vyvinúť bez predchádzajúcej koncentrácie kapitálu a práce; a že (ii) zdrojom kapitalistického bohatstva je separácia výrobcov od výrobných prostriedkov, a nie odriekanie bohatých. Pôvodná akumulácia je teda užitočným pojmom, pretože spája „feudálnu reakciu“ s rozvojom kapitalistickej ekonomiky a identifikuje historické i logické podmienky rozvoja kapitalistického systému, keďže termín „pôvodná“ evokuje jednak nevyhnutnú podmienku existencie kapitalistických vzťahov, jednak konkrétnu udalosť v čase.7

Marx však analyzoval pôvodnú akumuláciu takmer výlučne zo staonviska námezdného priemyselného proletariátu, ktorý bol podľa neho zároveň protagonistom revolučného procesu, odohrávajúceho sa v Marxových časoch, a zároveň základom budúcej komunistickej spoločnosti. V Marxovom podaní teda pôvodná akumulácie spočíva v podstate vo vyvlastnení pôdy európskeho roľníctva a v utvorení „slobodného“, nezávislého robotníka. Na druhej strane Marx uznával, že

„Objavenie nálezísk zlata a striebra v Amerike, vykynoženie, zotročenie a pochovanie domorodého obyvateľstva v baniach, začiatky dobývania a drancovania Východnej Indie a premena Afriky na revír obchodnej poľovačky na čiernokožcov… sú hlavnými momentmi pôvodnej akumulácie…“ (Marx 1985: 619)

Marx tiež uznával, že „nejeden kapitál, ktorý dnes vystupuje bez rodného listu v Spojených štátoch, je iba včera kapitalizovanou detskou krvou v Anglicku“ (Marx 1985: 623). No v jeho diele nenechádzame ani zmienky o hlbokých zmenách, ktoré kapitalizmus priniesol v oblasti reprodukcie pracovnej sily a v spoločenskej pozícii žien. Marxova analýza pôvodnej akumulácie nespomína ani „veľký hon na čarodejnice“ v 16. a 17. storočí, hoci táto štátom podporovaná teroristická kampaň bola celkom zásadná pre porážku európskeho roľníctva a uľahčila jeho vyhnanie z pôdy, ktorá bola kedysi v spoločnom vlastníctve.

V tejto kapitole i v ďalších sa budem týmito zmenami bližšie zaoberať, a to najmä pokiaľ ide o Európu. Budem tvrdiť, že:

  1. Vyvlastnenie prostriedkov obživy európskych pracujúcich a zotročenie amerických Indiánov a Afričanov v baniach a plantážach „Nového sveta“ neboli jediné prostriedky, ktoré sformovali a „naakumulovali“ svetový proletariát.
  2. Tento proces si vyžadoval premenu tela na pracujúci stroj a podriadenie žien reprodukcii pracovnej sily. Predovšetkým si však vyžadoval zničenie moci žien, ktoré sa v Európe i v Amerike dosiahlo vyhladením „čarodejníc“.
  3. Pôvodná akumulácia teda nebola jednoducho akumuláciou a koncentráciou kapitálu a vykorisťovateľných robotníkov. Bola tiež akumuláciou rozdielov a rozdelení vo vnútri robotníckej triedy, a tak sa hierarchie založené na rode (genderi), ako aj na „rase“ a veku, stali konštitutívnymi prvkami triednej nadvlády a formovania moderného proletariátu.
  4. Kapitalistickú akumuláciu preto nemôžeme stotožňovať s oslobodením robotníka, či už mužského alebo ženského, ako to okrem iných robia aj mnohí marxisti. Nástup kapitalizmu tiež nemožno chápať ako moment historického pokroku. Naopak: kapitalizmus vytvoril brutálnejšie a zákernejšie formy zotročenia tým, že do tela proletariátu zasadil hlboké rozdiely, ktoré pomohli intenzifikovať a zároveň skryť vykorisťovanie. Z veľkej časti práve vďaka týmto vnúteným rozdeleniam – najmä tomu medzi ženami a mužmi – kapitalistická akumulácia aj naďalej devastuje život v každom kúte tejto planéty.

» Albrecht Dürer, Pád človeka, 1510. Táto pôsobivá scéna vyhnania Adama a Evy z Rajskej záhrady evokuje vyháňanie roľníctva z pôdy, ktorá bola v spoločnej držbe. Začalo sa s ním v celej západnej Európe práve v čase, keď Dürer pracoval na tomto diele.

Kapitalistická akumulácia a akumulácia práce v Európe

Kapitál, ako napísal Marx, prichádza na svet zaliaty od hlavy až po päty krvou a špinou (Marx 1985: 627). Vskutku, ak sa pozrieme na počiatok vývoja kapitalizmu, pôsobí ako obrovský koncentračný tábor. V „Novom svete“ vidíme porobu domorodých obyvateľov v režimoch mita a cuatelchil,8 ktoré zomleli zástupy ľudí, aby sa striebro a ortuť z baní v Huancavelica a Potosi dostali na svetlo sveta. Vo východnej Európe máme „druhé nevoľníctvo“, ktorým sa k pôde prikovala populácia poľnohospodárov, ktorí nikdy predtým neboli nevoľníkmi.9 V západnej Európe vidíme ohradzovanie, hon na čarodejnice, bičovanie tulákov a žobrákov či vypaľovanie znamení na ich telá, ich väznenie v novovybudovaných robotárňach a nápravných domoch, ktoré sa stali predobrazom neskoršej väzenskej sústavy. Na horizonte vidíme vzostup obchodu s otrokmi, kým na moriach už lode prepravujú zmluvných služobníkov [indentured servants; išlo o systém dlhového otroctva najmä v britských kolóniách v Amerike, pri ktorom bol dlžník zmluvne zaviazaný odpracovať si svoj dlh, obvykle v priebehu niekoľkých rokov; počas tohto obdobia nedostával nijakú mzdu, len stravu a ubytovanie. Často, no nie výlučne, išlo o proletárov, ktorí dobrovoľne odišli z Európy do „Nového sveta“ – ich dlh potom predstavovali cestovné náklady, pozn. KPK] a odsúdencov z Európy do Ameriky.

Z tejto scenérie možno urobiť záver, že násilie bolo hlavnou pákou, hlavnou ekonomickou silou v procese pôvodnej akumulácie,10 pretože rozvoj kapitalizmu si vyžadoval obrovský skok v objeme bohatstva, ktoré si prisvojovala európska vládnuca trieda, ako aj v počte robotníkov, ktorým mohla veliť. Inými slovami, pôvodná akumulácia spočívala v obrovskej akumulácii pracovnej sily – „mŕtvej práce“ v podobe ulúpených statkov a „živej práce“ v podobe ľudských bytostí daných k dispozícii vykorisťovaniu – ktorá sa uskutočnila v takom meradle, že sa ňou nijaký proces v predchádzajúcich dejinách nemôže porovnávať.

Je pozoruhodné, že tendenciou kapitalistickej triedy počas prvých troch storočí jej existencie bolo nastoliť otroctvo a iné formy nútenej práce ako dominantný pracovný vzťah. Túto tendenciu obmedzoval len odpor robotníkov a hrozba vyčerpania pracovnej sily.

Platilo to nielen o amerických kolóniách, kde sa v 16. storočí začali formovať ekonomiky založené na nútenej práci, ale aj o Európe. Neskôr preskúmam význam otrockej práce a plantážneho systému pre kapitalistickú akumuláciu. Tu chcem zdôrazniť, že aj v Európe došlo v 15. storočí k revitalizácii otroctva, ktoré nikdy nebolo celkom zrušené.11

Ako uvádza taliansky historik Salvatore Bono, ktorému vďačíme za najpodrobnejšiu štúdiu o otroctve v Taliansku, v stredomorských oblastiach bolo v 16. a 17. storočí množstvo otrokov a ich počet sa ešte zvýšil po bitke pri Lepante (1571), ktorou sa vystupňovalo nepriateľstvo voči moslimskému svetu. Bono vypočítal, že v Neapole žilo 10 000 otrokov a v celom Neapolskom kráľovstve 25 000 (asi jedno percento populácie). Pre ďalšie mestá v Taliansku a južnom Francúzsku platia podobné čísla. V Taliansku sa vyvinul systém verejného otroctva, pri ktorom tisíce unesených cudzincov – predkov dnešných nedokumentovaných pracovných migrantov – zamestnávala miestna vláda na verejnoprospešné práce, prípadne ich prenajímala súkromným osobám, ktoré ich zamestnávali v poľnohospodárstve. Mnohí skončili pri veslách, pričom významným poskytovateľom tohto zamestnania bola vatikánska flotila (Bono 1999: 6–8).

» Albrecht Dürer, Pomník porazeným sedliakom, 1526. Tento obraz znázorňuje sedliaka, ktorý tróni na zbierke predmetov zo svojho každodenného života. Je veľmi nejednoznačný: môžno ho chápať tak, že sedliaci boli zradení, ale aj tak, že to s nimi treba zaobchádzať ako so zradcami. Preto sa interpretoval buď ako satira na búriacich sa sedliakov, alebo ako pocta ich morálnej sile. S istotou však vieme, že Dürer bol hlboko otrasený udalosťami roku 1525 a ako presvedčený luterán zrejme súhlasil s Lutherom, ktorý vzburu odsúdil.

Otroctvo je „formou [vykorisťovania], ktorú sa každý pán neustále usiluje“ (Dockes 1982: 2). Európa nebola výnimkou. To treba zvlášť zdôrazniť, aby sme sa zbavili predstavy o nejakej osobitnej súvislosti medzi otroctvom a Afrikou.12 V Európe však otroctvo zostalo obmedzené, keďže preň chýbali materiálne podmienky, hoci túžba zamestnávateľov po otroctve musela byť pomerne silná, keďže v Anglicku bolo postavené mimo zákona až v 18. storočia. Pokus znova zaviesť nevoľníctvo takisto zlyhal, s výnimkou východu, kde nedostatok obyvateľstva zvrátil balanciu síl v prospech pozemkových vlastníkov.13 Obnove nevoľníctva na západe zabránil odpor roľníkov, ktorý vyvrcholil nemeckou sedliackou vojnou. Táto „revolúcia prostého človeka“ predstavovala široký organizačný podnik, ktorý pokrýval tri krajiny (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) a zahŕňal pracujúcich zo všetkých oblastí (roľníkov, baníkov, remeselníkov, vrátane najlepších nemeckých a rakúskych umelcov),14 a znamenal predel v európskych dejinách. Tak ako boľševická revolúcia v Rusku v roku 1917, aj táto vzbura otriasla mocnými až do kosti a v ich vedomí sa spájala s anabaptistickým dobytím Münsteru, ktoré potvrdilo ich obavy z medzinárodného sprisahania s cieľom zvhrnúť ich moc.15 K porážke Münsteru došlo v tom istom roku, keď bolo dobyté Peru; jej pripomienku stvárnil Albrecth Dürer svojím „Pomníkom porazeným sedliakom“ (Thea 1998: 65; 134–35). Odplata bola neľútostná. „Na zemi od Durýnska po Alsasko ležali tisíce mŕtvol, v poliach, v lesoch či v priekopách tisícov rozobratých a spálených hradov“, „zavraždení, utýraní, nabodnutí, umučení“ (Thea 1998: 153, 146). Čas sa však nedal vrátiť späť. V rôznych častiach Nemecka i na iných územiach, ktoré boli stredobodom „vojny“, zostali zachované zvykové práva, ba dokonca formy teritoriálnej samosprávy.16

Išlo však o výnimku. Tam, kde sa odpor pracujúcich voči opätovnému zavedeniu nevoľníctva nedal zlomiť, reakciou bolo vyvlastnenie pôdy roľníkov a zavedenie nútenej námezdnej práce. Robotníci, ktorí sa pokúsili prenajímať svoju pracovnú silu nezávisle alebo opustiť svojich zamestnávateľov, boli trestaní väzením či dokonca, v prípade recidívy, smrťou. „Slobodný“ trh námezdnej práce sa v Európe nevyvinul do osemnásteho storočia, a aj vtedy získala výsadu zmluvnej námezdnej práce len obmedzená časť pracujúcich, najmä dospelých mužov, a to za cenu intenzívneho boja. Fakt, že sa otroctvo a nevoľníctvo nedali obnoviť, však bez ohľadu na to znamenal, že kríza pracovnej sily, ktorá charakterizovala neskorý stredovek, v Európe pokračovala až do 17. storočia. Zhoršila ju skutočnosť, že úsilie o maximalizáciu vykorisťovania práce ohrozovalo reprodukciu pracovnej sily. Toto protirečenie – ktoré dodnes charakterizuje kapitalistický rozvoj17 – sa najdramatickejšie prejavilo v amerických kolóniách, kde práca, choroby a disciplinárne tresty zničili dve tretiny domorodej populácie v priebehu prvých desaťročí, ktoré nasledovali po dobytí Ameriky.18 Uvedené protirečenie tiež tvorilo podstatu obchodu s otrokmi a vykorisťovania otrockej práce. Milióny Afričanov zomreli v dôsledku mučiarenských životných podmienok, ktorým boli vystavení počas cesty z Afriky a na plantážach. V Európe vykorisťovanie pracovnej sily nikdy nedosiahlo rozmery takejto genocídy, s výnimkou nacistického režimu. No aj v Európe 16. a 17. storočia spôsobila privatizácia pôdy a komodifikácia sociálnych vzťahov (teda reakcia pánov a obchodníkov na ekonomickú krízu) rozšírenie chudoby, nárast úmrtnosti a intenzívny odpor, ktorý vznikajúcej kapitalistickej ekonomike hrozil zničením. Tvrdím, že toto je historický kontext, do ktorého treba zasadiť dejiny žien a reprodukcie v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu; zmeny v sociálnom postavení žien, ktoré priniesol nástup kapitalizmu (najmä pokiaľ ide o proletárky, či už v Európe alebo v Amerike), boli primárne vynútené hľadaním nových zdrojov práce, ako aj nových foriem poručníkovania a rozdeľovania pracovnej sily.

Aby som toto tvrdenie podporila, v nasledujúcom texte budem sledovať hlavné línie vývoja, ktoré tvarovali nástup kapitalizmu v Európe – privatizáciu pôdy a cenovú revolúciu. Budem pritom tvrdiť, že ani jedna nestačila na to, aby vznikol sebestačný proces proletarizácie. Potom v hrubých rysoch preskúmam politiky, ktoré kapitalistická trieda zaviedla, aby disciplinovala, reprodukovala a rozšírila európsky proletariát, počnúc útokom na ženy, do ktorého sa vydala. Tento útok viedol ku konštrukcii nového patriarchálneho poriadku, ktorý definujem ako „patriarchát mzdy“. Napokon sa pozriem na produkciu rasových a pohlavných diferencií v kolóniách, pričosi budem klásť otázku, do akej miery mohli tvoriť terén konfrontácie alebo solidarity medzi domorodými, africkými a európskymi ženami, resp. medzi ženami a mužmi.

Privatizácia pôdy v Európe, produkcia nedostatku a oddelenie výroby od reprodukcie

Od počiatku kapitalizmu sa zbedačovanie pracujúcej triedy začínalo vojnou a privatizáciou pôdy. Išlo o medzinárodný fenomén. Do polovice 16. storočia európski obchodníci vyvlastnili väčšnu pôdy na Kanárskych ostrovoch a premenili ich na cukrové plantáže. Najrozsiahlejší proces privatizácie pôdy a ohradzovania sa odohral v Amerike, kde si do konca 17. storočia tretinu spoločnej pôdy domorodcov prisvojili Španieli v rámci systému encomienda. Strata pôdy bola tiež jedným z dôsledkov poľovačiek na otrokov v Afrike, ktoré mnohé komunity pripravili o najlepších spomedzi ich mládeže.

V Európe sa privatizácia pôdy začala koncom 15. storočia, zároveň s koloniálnou expanziou. Naberala rozličné podoby: vysťahovanie nájomníkov, navýšenie renty či štátnych daní, ktoré viedlo k zadĺženiu a odpredaju pozemku. Všetky tieto formy definujem ako vyvlastnenie pôdy, pretože aj tam, kde nedošlo na násilie, sa strata pôdy odohrala proti vôli jednotlivca alebo komunity a podkopala ich schopnosť prežitia. Treba spomenúť dve formy vyvlastnenia: vojnu – ktorej charakter sa v tomto období zmenil a začala sa používať ako prostriedok zmeny územného a ekonomického usporiadania – a náboženskú reformáciu.

» Jacques Callot, Hrôzy vojny (1633). Rytina. Muži, ktorých vojenské úrady obesili, boli bývalí vojaci, ktorí sa dali na zboj. Prepustení vojaci tvorili veľkú časť tulákov a žobrákov, ktorí zaplavili cesty Európy 17. storočia.

„Pred rokom 1494 sa vedenie vojny v Európe zakladalo najmä na menších vojnách, charakteristických krátkymi a nepravidelnými ťaženiami“ (Cunningham – Grell 2000: 95). Tie sa často odohrávali v lete, čo poskytovalo roľníkom, ktorí tvorili väčšinu armád, čas potrebný na zasiatie; armády si navzájom čelili po dlhý čas, bez intenzívnych bojov. No do 16. storočia sa vojny stali stali oveľa častejšími a objavil sa nový spôsob vedenia vojny. K tomu viedli jednak technické inovácie, ale najmä fakt, že sa európske štáty začali obracať k dobýjaniu území ako k prostriedku na vyriešenie ekonomickej krízy, ako aj to, že do vojen investovali bohatí finančníci. Vojnové ťaženia sa značne predĺžili. Armády sa zdesaťnásobili, stali sa stálymi a profesionálnymi.19 Najímali sa žoldnieri, ktorí nemali nijaké zväzky s miestnym obyvateľstvom; cieľom vedenia vojny sa stalo vyhladenie nepriateľa, takže vojna za sebou zanechávala opustené dediny, polia pokryté mŕtvolami, hladmory a epidémie, ako v „Štyroch jazdcoch Apokalypsy“ Albrechta Dürera (1498).20 Tento fenomén, ktorého traumatizujúci dosah na obyvateľstvo znázorňuje množstvo umeleckých zobrazení, zmenil poľnohospodársku krajinu Európy.

Mnohé nájomné zmluvy tiež boli anulované po tom, čo sa počas protestantskej reformácie skonfiškovala cirkevná pôda. Sama reformácia sa začala masívnou lúpežou pôdy zo strany majetných. Vo Francúzsku všeobecný hlad po cirkevných pozemkoch spočiatku zjednotil vyššie a nižšie triedy v protestantskom hnutí. Keď sa však po roku 1563 začala pôda dražiť, boli remeselníci a nádenníci, ktorí žiadali vyvlastnenie cirkvi „s vášňou, ktorá sa zrodila z rozhorčenia a nádeje“ a zmobilizovali sa na základe prísľubu, že dostanú svoj podiel, zradení (Le Roy Ladurie 1974: 173–176). Aj roľníci, ktorí konvertovali k protestantizmu, aby sa oslobodili od desiatkov, boli podvedení. Keď trvali na svojich právach, hlásajúc, že „Evanjelium sľubuje slobodu pôdy a oslobodenie od poroby“, stali sa terčami brutálnych útokov ako buriči (Le Roy Ladurie 1974: 192).21 Aj v Anglicku veľká časť pôdy zmenila majiteľa v mene náboženskej reformácie. W. G. Hoskin to opísal ako „najväčší prevod pôdy v anglických dejinách od dobytia Normanmi“ alebo, ešte presnejšie, ako „Veľkú rabovačku“.22 V Anglicku však k privatizácii pôdy došlo najmä prostredníctvom „ohradzovania“, teda fenoménu, ktorý sa začal spájať s vyvlastnením „obecného bohatstva“ pracujúcich do takej miery, že tento termín dnes antikapitalistickí aktivisti používajú na označenie každého útoku na sociálne nároky.23

V 16. storočí bolo „ohradzovanie“ technickým termínom na označenie súboru stratégií, ktoré páni a bohatí roľníci používali na likvidáciu obecného vlastníctva pôdy a rozšírenie svojich dŕžav.24 Obyčajne označoval zrušenie systému neohradených polí, teda inštitúcie, na základe ktorej obyvatelia dediny vlastnili pretržité pásy neoplotenej pôdy. Ohradzovanie zahŕňalo aj oplocovanie obecnej pôdy a stŕhanie chatrčí chudobných domkárov [cottagers], ktorí nevlastnili pôdu, ale dokázali prežiť, pretože mali prístup k zvykovým právam.25 Veľké plochy pôdy sa tiež ohradzovali preto, aby na nich vznikli zvernice pre vysokú zver, a celé dediny sa strhávali, aby uvoľnili miesto pastvinám.

» Sedliak rozvíja zástavu s nápisom „Sloboda“.

Hoci ohradzovanie pokračovalo až do 18. storočia (Neeson 1993), už pred reformáciou boli takto zničené vyše dve tisícky vidieckych komunít (Fryde 1996: 185). Zánik dedín bol taký vážny, že kráľovská koruna v roku 1518, a potom znovu v roku 1548, žiadala vyšetrenie tohto procesu. No napriek vzniku niekoľkých kráľovských komisií sa urobilo len málo pre to, aby sa proces zastavil. Namiesto toho sa začal intenzívny boj, ktorý vyvrcholil niekoľkými povstaniami, pričom ho sprevádzala dlhá diskusia o kladoch a záporoch privatizácie pôdy. Tento spor pokračuje dodnes, keďže nový podnet naň dali útoky Svetovej banky na posledné kusy obecnej pôdy na planéte.

Argument „modernizátorov“ zo všetkých častí politického spektra spočíva v skratke v tom, že ohradzovanie zvýšilo efektivitu poľnohospodárstva, takže prípadné poruchy vyvážil značný nárast poľnohospodárskej produktivity. Tvrdí sa, že pôda bola beztak vyčerpaná, a ak by bola zostala v rukách chudoby, prestala by prinášať plody (toto tvrdenie je anticipáciou „tragédie obecnej pastviny“ Garreta Hardina).26 Prevzatie pôdy bohatými umožnilo, aby si odpočinula. Vďaka tomu a vďaka poľnohospodárskym inováciám ohradzovanie údajne zvýšilo výnosnosť pôdy a zväčšilo ponuku potravín. Z tohto stanoviska sa každá chvála obecnej pôdy odmieta ako „nostalgická“, pričom sa predpokladá, že obecné vlastníctvo v poľnohospodárstve je spiatočnícke a neefektívne, takže tí, ktorí ho obhajujú, neprimerane uľpievajú na tradícii.27

Tieto argumenty však neobstoja. Privatizácia pôdy a komercializácia poľnohospodárstva nezväčšili ponuku potravín, ktorá bola k dispozícii bežným ľuďom. Zväčšené množstvo potravín bolo určené pre trh a na vývoz. Z hľadiska pracujúcich sa oboma procesmi začínajú dve storočia hladu – teda rovnakým spôsobom, ako dnes, keď je aj v najúrodnejších oblastiach Afriky, Ázie či Latinskej Ameriky rozšírená podvýživa, a to v dôsledku politiky „exportuj, alebo zhyň“, ktorú presadzujú programy štrukturálneho prispôsobenia Svetovej banky, a zničenia spoločného prenájmu pôdy. Nie je tiež pravda, že zavedenie nových techník poľnohospodárstva v Anglicku vyvážilo zápory. Naopak, rozvoj agrárneho kapitalizmu „išiel ruka v ruke“ so zbedačovaním vidieckeho obyvateľstva (Lis – Soly 1979: 102). Svedectvom o biede, ktorú vytvorila privatizácia pôdy, je fakt, že v priebehu necelého storočia od vzniku agrárneho kapitalizmu zaviedlo šesťdesiat európskych miest nejakú formu sociálnej podpory alebo k tomu smerovalo, pričom z tuláctva sa stal medzinárodný problém (Lis – Soly 1979: 87). Faktor rastu obyvateľstva k tomu prispel, no jeho význam sa preceňuje a bolo by ho treba časovo ohraničiť. Už koncom 16. storočia takmer v celej Európe populácia stagnovala alebo klesala, no pracujúci z tejto zmeny nemali nijaký prospech.

Existujú tiež mylné predstavy o účinnosti poľnohospodárskeho systému neohradených polí. Neoliberálni historici ho opisujú ako neúsporný, no aj taký podporovateľ privatizácie pôdy ako Jean De Vries uznáva, že spoločné využívanie polí malo mnohé výhody. Chránilo roľníkov pred neúrodou jednotlivých plodín, keďže každá rodina mala prístup k rôznym kúskom pôdy. Umožňovalo tiež zvládnuteľný pracovný rozvrh (každý kus pôdy si vyžadoval pozornosť v inom období) a podporovalo demokratický spôsob života založený na samospráve a sebestačnosti, keďže všetky rozhodnutia – kedy zasadiť či žať, kedy vysušiť močiar, koľko zvierat vpustiť na obecnú pôdu – prijímali zhromaždenia roľníkov.28

» Vidiecka hostina. Všetky slávnosti, hry a zhromaždenia roľníckej komunity sa odohrávali na obecnej pôde. Rytina Daniela Hopfera pochádza zo 16. storočia.

To isté platí o „obecnej pôde“. Hoci v literatúre zo 16. storočia sa znevažuje ako zdroj lenivosti a neporiadku, bola obecná pôda celkom zásadná pre reprodukciu mnohých malých pestovateľov či domkárov, ktorí prežívali len vďaka prístupu k lúkam, na ktorých mohli pásť kravy, k lesom, kde mohli zbierať palivové drevo, lesné plody a byliny, k lomom, rybníkom či otvoreným priestranstvám, na ktorých sa mohli stretávať. Okrem toho, že obecná pôda podporovala kolektívne rozhodovanie a kooperáciu v práci, bola tiež materiálnou základňou, na ktorej prekvitala roľnícka solidarita a sociabilita. Všetky slávnosti, hry a zhromaždenia roľníckeho spoločenstva sa konali na obecnej pôde.29 Spoločenská funkcia obecnej pôdy mala zvláštny význam pre ženy, keďže mali menší nárok na pôdu a menej sociálnej moci a tak ich prežitie, autonómia a spoločenský život záviseli od obecnej pôdy. Parafrázujúc výrok Alice Clark o význame trhovísk pre ženy v predkapitalistickej Európe, možno povedať, že aj obecná pôda bola pre ženy stredobodom spoločenského života, miestom stretávania, radenia a formovania ženského stanoviska k udalostiam v spoločenstve, ktoré mohlo byť nezávislé od mužského (Clark 1968: 51).

Táto pavučina vzťahov kooperácie, ktorú R. D. Tawney označil ako „pôvodný komunizmus“ feudálnej obce, sa po zrušení systému neohradených polí a oplotení obecnej pôdy rozsypala (Tawney 1967). Nielenže po privatizácii pôdy a nahradení kolektívnych pracovných zmluv individuálnymi zanikla kooperácia v poľnohospodárskej práci; prehĺbili sa tiež ekonomické rozdiely medzi obyvateľmi vidieka, pretože sa zvýšil počet chudobných osídlencov. Tí nevlastnili nič okrem domku a kravy, takže im nezostávalo nič iné, než ísť „kľačiac a s čiapkou v ruke“ žobrať o prácu (Seccombe 1992). Sociálna kohézia sa zrútila;30 rodiny sa rozpadli, mladí opúšťali dediny, aby sa pridali k rastúcemu množstvu tulákov či pocestných pracujúcich a stali sa tak súčasťou hlavného sociálneho problému tejto epochy, kým starí zostávali a museli sa o seba postarať sami. Zvlášť znevýhodnené boli staršie ženy. Keďže ich už nepodporovali deti, dostali sa na zoznamy poberateľov pomoci v chudobe alebo prežívali pomocou požičiek, malých krádeží a odložených splátok. Vzniklo tak roľníctvo polarizované nielen prehlbujúcimi sa ekonomickými nerovnosťami, ale tiež sieťou nenávisti a zlosti, ktorú podrobne dokumentujú záznamy o procesoch s čarodejnicami. Tie ukazujú, že v pozadí mnohých obvinení bol spor súvisiaci so žiadosťou o pomoc, vstupom zvierat na pôdu či nezaplateným nájmom.31

Ohradzovanie tiež podkopalo ekonomické postavenie remeselníkov. Tak ako nadnárodné korporácie dnes využívajú roľníkov, ktorých pôdu vyvlastnila Svetová banka, aby umožnila vznik „slobodných ekonomických zón“, v ktorých sa tovary vyrábajú s najnižšími nákladmi, tak aj v 16. a 17. storočí obchodní kapitalisti využili lacnú pracovnú silu, ktorá bola zrazu k dispozícii vo vidieckych oblatiach, na to, aby zlomili moc mestských gíld a zničili nezávislosť remeselníkov. Zvlášť to platilo o textilnom priemysle, ktorý sa zreorganizoval na vidiecke odvetvie založené na domáckej práci na báze systému putting out – predchodcu dnešnej „neformálnej ekonomiky“, ktorá je rovnako založená na práci žien a detí.32 Textilní robotníci však neboli jediní, ktorých práca zlacnela. Všetci pracujúci, keď raz stratili prístup k pôde, boli uvrhnutí do závislosti, akú stredovek nepoznal. Nevlastnenie pôdy dávalo ich zamestnávateľom moc znižovať im mzdu a predlžovať pracovný deň. V protestantských oblastiach k tomu došlo pod rúškom náboženskej reformy, ktorá pracovný rok zdvojnásobila tým, že zrušila dni svätých.

Nečudo, že s vyvlastnením pôdy došlo k zmene postoja pracujúcich k mzde. Kým v stredoveku sa na mzdu dalo hľadieť ako na nástroj slobody (v porovnaní s donútením, ktoré charakterizovalo robotu), po strate prístupu k pôde sa mzdy okamžite začali chápať ako nástroj zotročenia (Hill 1975: 181 a ď.).33

Nenávisť robotníkov voči námezdnej práci bola taká silná, že Gerrard Winstanley, vodca kopáčov (Diggers) vyhlásil, že ak raz človek pracuje za mzdu, nezáleží na tom, či žije pod vládou nepriateľa alebo vlastného brata. To vysvetľuje nárast počtu „tulákov“ a „ľudí bez pána“, ktorí radšej putovali a riskovali tak zotročenie či smrť (ktoré predpisovalo „krvavé“ zákonodarstvo namierené proti nim), než by pracovali za mzdu.34 Vysvetľuje to i vysilujúci odpor, ktorí roľníci kládli vyvlastňovaniu svojej pôdy, nech bola svojou veľkosťou akokoľvek skromná.

V Anglicku sa boje proti ohradzovaniu začali koncom 15. storočia a pokračovali v šestnástom a sedemnástom, keď sa strhávanie zelených plotov [levelling the enclosing hedges] stalo „najbežnejším druhom sociálneho protestu“ a symbolom triedneho konflitku (Manning 1988: 311). Vzbury proti ohradzovaniu sa často zmenili na masové povstania. Najznámejším bolo Kettovo povstanie pomenované podľa svojho vodcu, Roberta Ketta, ktoré vypuklo v Norfolku v roku 1549. Nešlo o žiadnu malú akciu pod rúškom noci. Na svojom vrchole mali povstalci 16 000 ľudí a delostrelectvo, porazili vládnu armádu s 12 000 mužmi a dokonca dobyli Norwich, v tom čase druhé najväčšie mesto v Anglicku.35 Spísali tiež program, ktorý by, ak by sa realizoval, reguloval postup agrárneho kapitalizmu a odstránil všetky bašty feudálnej moci v krajine. Skladal sa z dvadsiatich deviatich požiadaviek, ktoré Kett – sedliak a garbiar – predložil lordovi protektorovi. Podľa prvej požiadavky „odtejto chvíle nikto nesmie ohradzovať“. Ďalšie články žiadali, aby sa renty znížili na úroveň, aká prevládala pred 65 rokmi, aby „všetci freeholders [slobodní vlastníci pôdy] a copy holders [nájomcovia pôdy] mohli využívať plody obecnej pôdy“, a aby „všetci poddaní boli oslobodení, pretože boh preliatím svojej vzácnej krvi všetkých vyslobodil“ (Fletcher 1973: 142–144). Tieto požiadavky sa v praxi nepresadili. No v celom Norfolku boli vytrhané ploty a povstalcov zastavila až ďalšia vládna armáda. Pri masakre, ktorá nasledovala, ich bolo tridsapäťtisíc zabitých. Stovky ďalších utrpeli zranenia. Ketta a jeho brata Williama obesili za múrmi Norwichu.

Boje proti ohradzovaniu však pokračovali aj v jakubovskom období, pričom došlo k značnému nárastu participácie žien.36 Počas vlády Jakuba I. sa ženy zúčastnili asi desiatich percent vzbúr proti ohradzovaniu. Niektoré protesty boli čisto ženské. Napríklad v roku 1607 zaútočilo 37 žien vedených „kapitánkou Dorothy“ na baníkov, ktorí podľa žien pracovali na obecnej pôde v Thorpe Moor (Yorkshire). V roku 1608 vo Waddinghame (Lincolnshire) štyridsať žien „stŕhalo ploty a ohrady“ a v roku 1609 na statku v Dunchurch (Warwickshire) sa „pätnásť žien, vrátane manželiek, vdov, starých panien, nevydatých dcér a slúžok rozhodlo v noci zhromaždiť, vytrhať ploty a zasypať priekopy“ (Fletcher 1973: 97). V Yorku v máji 1624 ženy zničili ohradu a boli uväznené – hovorilo sa, že si „po svojom čine dopriali tabak a pivný mok“ (Fraser 1984: 225–26). V roku 1641 sa do ohradenej mokriny v Buckdene vlámal dav zložený najmä zo žien, ktorým pomáhali chlapci (tamtiež). To je len pár príkladov konfrontácií, pri ktorých ženy s vidlami a kosami v rukách kládli odpor oplocovaniu pôdy či vysušovaniu močiarov, keď bolo ohrozené ich živobytie.

Táto silná ženská prítomnosť sa vysvetľovala prevedčením, že ženy boli nad zákonom, keďže ich právne „kryli“ ich manželia. Aj muži sa vraj obliekali ako ženy, keď vyvracali ploty. S týmto vysvetlením to však netreba preháňať. Vláda čoskoro túto výsadu žien zrušila a začala zatýkať a väzniť ženy, ktoré sa zúčastnili vzbúr proti ohradzovaniu.37 Navyše, nemali by sme predpokladať, že ženy samy nemali pri odpore voči vyvlastňovaniu pôdy za čo bojovať. Práve naopak.

Tak ako pri sťahovaní, aj pri strate pôdy a rozpade dedinského spoločenstva trpeli najväčšmi ženy. Čiastočne preto, že pre ne bolo oveľa ťažšie, stať sa tuláčkami alebo migrujúcimi robotníčkami. Kočovný život ich vystavoval mužskému násiliu, zvlášť v ére, keď v spoločnosti narastala mizogýnia. V súvislosti s tehotenstvom a starostlivosťou o deti boli tiež menej mobilné, čo mnohí vedci prehliadajú, keď za dominantné formy boja považujú únik z poddanstva (prostredníctvom migrácie a iných foriem kočovania). Ženy sa tiež nemohli stať vojačkami za úplatu, hoci niektoré vstupovali do armád ako kuchárky, práčky, prostitútky a manželky38. V 17. storočí zmizla aj táto možnosť, pretože došlo k ďalšej regimentácii armád a davy žien, ktoré ich predtým sprevádzali, boli z bojísk vyhnané (Kriedte 1983: 55).

Dôsledky ohradzovania boli pre ženy vážnejšie aj preto, že po privatizácii pôdy a ovládnutí ekonomického života peňažnými vzťahmi pre ne bolo ťažšie uživiť sa. Čoraz viac boli vytláčané do sféry reprodukčnej práce, a to v čase, keď sa táto práca celkom devalvovala. Ako uvidíme, tento fenomén, ktorý v každej fáze kapitalistického rozvoja sprevádzal prechod od sebestačnej k peňažnej ekonomike, možno pripísať na vrub viacerým faktorom. Je však jasné, že komercializácia ekonomického života preň poskytla materiálne podmienky.

So zánikom sebestačnej ekonomiky, ktorá prevládala v predkapitalistickej Európe, zanikla aj jednota výroby a reprodukcie typická pre všetky spoločnosti, ktoré boli založené na výrobu pre spotrebu. Výrobné a reprodukčné činnosti sa teraz stali nosičmi rozličných sociálnych vzťahov a boli sexuálne diferencované. V novom peňažnom režime sa ako hodnototvorná činnosť chápala len výroba pre trh, kým reprodukcia pracujúceho sa začala považovať za z ekonomického hľadiska bezcennú, ba dokonca vôbec nie za prácu. Reprodukčná práca zostala platenou – hoci tými najnižšími mzdami – v prípadoch, keď sa vykonávala pre vládnucu triedu alebo mimo domova. Ekonomický význam reprodukcie pracovnej sily v domácnosti a jej funkcia v akumulácii kapitálu sa stali neviditeľnými, mystifikovanými ako prirodzené povolanie a označenými ako „ženská práca“. Popritom boli ženy vylúčené z mnohých platených zamestnaní, a ak aj pracovali za mzdu, zarobili zlomok priemernej mzdy muža.

Tieto historické zmeny – ktoré vyvrcholili v 19. storočí vytvorením ženy v domácnosti na plný úväzok – nanovo definovali postavenie žien v spoločnosti a vo vzťahu k mužom. Deľba práce podľa pohlavia, ktorá tak vznikla, nielen pripútala ženy k reprodukčnej práci, ale tiež prehĺbila ich závislosť od mužov. Umožnila tým štátu a zamestnávateľom využívať mužskú mzdu ako prostriedok na velenie ženskej práci. Oddelenie tovarovej výroby od reprodukcie pracovnej sily tiež umožnilo rozvoj špecificky kapitalistického používania mzdy a trhov ako prostriedkov na akumulovanie neplatenej práce.

Čo je najdôležitejšie, oddelenie výroby od reprodukcie vytvorilo triedu proletárskych žien, ktoré boli rovnako vyvlastnené ako muži, no na rozdiel od svojich mužských príbuzných nemali takmer nijaký prístup k mzde, a to v spoločnosti, ktorej vzťahy sa čoraz väčšmi premieňali na peňažné. Ženy tak boli vtlačené do situácie chronickej chudoby, ekonomickej závislosti a neviditeľnosti ich práce.

Ako uvidíme, devalvácia a feminizácia reprodukčnej práce bola pohromou aj pre mužských robotníkov, pretože devalvácia reprodukčnej práce nevyhnutne viedla aj k devalvácii jej produktu: pracovnej sily. Niet však pochhýb o tom, že pri „prechode od feudalizmu ku kapitalizmu“ trpeli ženy osobitným procesom spoločenskej degradácie, ktorý bol pre akumuláciu kapitálu celkom zásadný a zostal takým podnes.

S ohľadom na tento vývoj preto nemožno povedať, že oddelením výrobcu od pôdy a nástupom peňažnej ekonomiky sa realizoval boj, ktorý stredovekí nevoľníci zvádzali za oslobodenie spod poroby. Neboli to výrobcovia – mužskí či ženskí –, koho privatizácia pôdy oslobodila. „Oslobodený“ bol kapitál, keďže pôda mohla teraz „slobodne“ fungovať ako prostriedok akumulácie a vykorisťovania, a nie ako prostriedok obživy. Oslobodení boli pozemkoví vlastníci, ktorí teraz mohli na robotníkov zvaliť bremeno väčšiny nákladov na ich reprodukciu, pričom prístup k prostriedkom obživy robotníkom prideľovali len vtedy, keď boli priamo zamestnaní. Keď nebola práca, alebo by nebola dostatočne zisková, napríklad v časoch obchodnej alebo poľnohospodárskej krízy, mohli robotníkov prepustiť a nechať hladovať.

Oddelenie robotníkov od prostriedkov obživy a ich nová závislosť od peňažných vzťahov tiež znamenali, že prostredníctvom peňažných machinácií sa mohla reálna mzda znížiť a ženská práca ešte väčšmi devalvovať v porovnaní s mužskou. Nie je preto náhoda, že hneď po začiatku privatizácie pôdy začali rásť ceny potravín, ktoré dve storočia predtým stagnovali.39

» Obraz Hansa Sebalda Behama (asi 1530) s názvom „Ženy a darebáci“ ukazuje zástup žien, ktoré zvykli sprevádzať armády aj na bojisko. Ženy, vrátane manželiek a prostitútok, sa starali o reprodukciu vojakov. Všimnite si ženu vľavo, ktorá má na tvári tlmiace zariadenie.

Cenová revolúcia a pauperizácia európskej robotníckej triedy

Tento „inflačný“ fenomén, ktorý sa pre jeho ničivé sociálne dôsledky nazýva cenovou revolúciou (Ramsey 1971), pripisovali súčasníci a neskorší ekonómi (napr. Adam Smith) príchodu zlata a striebra z Ameriky, ktoré sa „do Európy lialo [cez Španielsko] obrovským prúdom“ (Hamilton 1965: vii). Je však známe, že ceny stúpali už skôr, než tieto drahé kovy začali obiehať na európskych trhoch.40 Navyše, zlato a striebro samy osebe nie sú kapitálom, a mohli sa použiť na iné účely, napríklad na výrobu šperkov, zlatých kupol alebo výšiviek na odevoch. Ak fungovali regulátory cien, schopné premeniť i pšenicu na vzácny tovar, bolo to preto, lebo vstúpili do rozvíjajúceho sa kapitalistického sveta, v ktorom čoraz väčšia časť obyvateľstva – v Anglicku jedna tretina (Laslett 1971: 53) – nemala prístup k pôde a musela si kupovať potraviny, ktoré predtým vyrábala, a tiež preto, že sa vládnuca trieda naučila používať zázračné schopnosti peňazí na znižovanie nákladov na prácu. Inými slovami, ceny rástli v dôsledku rozvoja národného a medzinárodného trhového systému, ktorý podporoval dovoz a vývoz poľnohospodárskych produktov a preto, lebo obchodníci špekulovali so zásobami potravín, aby ich neskôr predali drahšie. V septembri 1565 sa v Antverpách pod ťarchou uskladnených obilnín zrútila sýpka, hoci „chudobní doslova zomierali od hladu na ulici“ (Hackett Fischer 1996: 88).

Práve za týchto okolností spôsobil príchod amerických pokladov masívnu redistribúciu bohatstva a nový proces proletarizácie.41 Rastúce ceny ruinovali malých pestovateľov, ktorí sa museli vzdať pôdy, aby mohli nakúpiť obilie či chlieb, keď úroda nepostačovala na to, aby nakŕmili rodiny. Viedli k vzniku triedy kapitalistických podnikateľov, ktorí pomocou investícií v poľnohospodárstve a požičiavania peňazí zhromaždili obrovské majetky – v čase, keď bolo vlastnenie peňazí pre mnohých ľudí otázkou života a smrti.42

Cenová revolúcia tiež spustila historický pád reálnej mzdy porovnateľný s tým, čo sa v našej ére udialo v krajinách Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, ktoré Svetová banka a Medzinárodný menový fond „štrukturálne prispôsobili“. Do roku 1600 sa reálne mzdy v Španielsku dostali na úroveň o tridsať percent nižšiu v porovnaní s rokom 1511 (Hamilton 1965: 280). V ďalších krajinách bol pád rovnako prudký. Kým ceny potravín stúpli osemnásobne, mzdy sa zvýšili len trojnásobne (Hackett Fischer 1996: 74). Nešlo o dielo neviditeľnej ruky trhu, ale o produkt štátnej politiky, ktorá bránila pracujúcim v organizovaní a obchodníkom poskytovala maximálnu slobodu, pokiaľ ide o oceňovanie a pohyb tovarov. Ako sa dalo predpokladať, v priebehu niekoľkých desaťročí klesla kúpna sila mzdy o dve tretiny, ako to ukazujú zmeny v dennej mzde anglického tesára, vyjadrenej v kilogramoch obilia, ku ktorým došlo od 14.  do 18.  storočia (Slicher Van Bath 1963: 327):

Rok Kg obilia
1351 – 1400 121,8
1401 – 1450 155,1
1451 – 1500 143,5
1500 – 1550 122,4
1551 – 1600 83,0
1601 – 1650 48,3
1651 – 1700 74,1
1701 – 1750 94,6
1751 – 1800 79,6

Trvalo storočia, kým sa európske mzdy vrátili na úroveň, ktorú dosiahli koncom stredoveku. Situácia sa zhoršila do takej miery, že anglickí muži-remeselníci museli v roku 1550 pracovať štyridsať týždňov, aby zarobili toľko, čo na začiatku storočia za pätnásť týždňov. Vo Francúzsku (pozri graf nižšie) mzdy v rokoch 1470 až 1570 klesli o 60 % (Hackett Fischer 1996: 78).43 Prepad miezd mal zvlášť katastrofálne účinky na ženy. V 14. storočí dostávali polovicu mužskej mzdy za rovnakú prácu; v polovici 16. storočia už išlo len o tretinu zníženej mužskej mzdy, takže samy sa námezdnou prácou nedokázali uživiť – ani v poľnohospodárstve, ani v remesle a manufaktúre. Tento fakt nepochybne zodpovedá za obrovské rozšírenie prostitúcie v tomto období.44 Nasledovalo absolútne zbedačenie európskej robotníckej triedy; taký rozšírený a všeobecný fenomén, že najneskôr od roku 1550 a dlho po ňom sa robotníkom v Európe hovorilo jednoducho „bedač“.

Dôkazom o dramatickom zbedačení je zmena, ku ktorej došlo v strave robotníkov. Až na pár kúskov slaniny zmizlo z ich stolov mäso, spolu s pivom a vínom, soľou a olivovým olejom (Braudel 1973: 127 a ď.; Le Roy Ladurie 1974). Od šestnásteho do osemnásteho storočia sa strava robotníkov skladala najmä z chleba, ktorý bol hlavným výdavkom v ich rozpočte. Išlo o historický prepad (nech si už o výživových normách myslíme čokoľvek) v porovnaní s dostatkom mäsa, ktorý bol typický pre neskorý stredovek. Peter Kriedte píše, že vtedy „ročná spotreba mäsa dosiahla sto kilogramov na osobu, čo je aj na dnešné štandardy neuveriteľné čslo. Do 19. storočia toto číslo kleslo na menej ako dvadsať kíl“ (Kriedte 1983: 52). Braudel podobne hovorí o konci „mäsožravej Európy“ a ako svedka predvoláva obyvateľa Švábska, Heinricha Müllera, ktorý v roku 1550 poznamenal, že

„…kedysi sa v sedliackom dome jedlo inak. Vtedy bolo mäsa a jedla každý deň dosť; na dedinských jarmokoch a slávnostiach sa stoly prehýbali. Dnes je všetko vskutku inak. Vlastne už niekoľko rokov – aká otrasná doba, aké ceny! Potrava najlepšie postavených sedliakov je takmer horšia než niekdajšie jedlo nádenníkov a sluhov.“ (Braudel 1973: 130)

Nielenže zmizlo mäso. Obvyklým sa stal nedostatok potravín, ktorý sa ešte prehĺbil v časoch neúrody, keď tenčiace sa zásoby vystrelili cenu obilia do oblakov a odsúdili obyvateľov miest na vyhladovanie (Braudel 1966, I. zv.: 328). K tomu došlo v období hladomoru v 40. a 50. rokoch 16. storočia, a potom znova 80. a 90. rokoch, ktoré patrili k najhorším v dejinách európskeho proletariátu. Hladomor sa v nich kryje s rozšírenými nepokojmi a rekordným počtom procesov s čarodejnicami.

Cenová revolúcia a pád reálnej mzdy, 1480–1670. Cenová revolúcia vyvolala historický kolaps reálnej mzdy. V priebehu niekoľkých desaťročí stratila reálna mzda dve tretiny kúpnej sily. Reálne mzdy sa nevrátili na úroveň 15. storočia až do 19. storočia (Phelps-Brown – Hopkins, 1981).

Vysvetlivky (zľava doprava):
1. Index miezd pre južné Anglicko; 100 = priemer rokov 1451–1475;
2. Rovnaký index pre Alsasko;
3. Rovnaký index pre Francúzsko.

Nasledujúce grafy ukazujú sociálne dôsledky cenovej revolúcie. Znázorňujú rast ceny obilia v Anglicku v rokoch 1490 až 1650; postupný rast cien a majetkovej kriminality v Essexe (Anglicko) v rokoch 1566 až 1602; a pokles obyvateľstva v miliónoch v Nemecku, Rakúsku, Taliansku a Španielsku v rokoch 1500 až 1750 (Hackett Fischer, 1996).


Vysvetlivky (zľava doprava):
1. Index priemernej ročnej ceny obilia (priemer 1450–1499 = 100), 31-ročný pohyblivý priemer (prerušovaná čiara);
2. Ľavá zvislá os: ceny, pravá zvislá os: obžaloby, plná čiara: ceny, prerušovaná čiara: obažloby;
3. Zvislá os: populácia v miliónoch, plná čiara: Nemecko a Rakúsko, prerušovaná čiara: Taliansko, bodkovaná čiara: Španielsko.

Podvýživa však bola rozšírená aj v normálnych časoch, takže potraviny získali vysokú symbolickú hodnotu ako znak postavenia. Túžba po nich medzi chudobnými dosiahla epické rozmery a inšpirovala sny o pantagruelovských orgiách ako sú tie, ktoré opisuje Rabelais (Gargantua a Pantagruel, 1551) a spôsobila hrôzostrašné obsesie, ako napríklad poveru (rozšírenú medzi roľníkmi na severovýchode Talianska), podľa ktorej sa čarodejnice v noci potulujú po vidieku a kŕmia sa dobytkom (Mazzali 1988: 73).

Európa, ktorá sa vtedy údajne chystala prometeovsky otriasť svetom, čím zrejme mala privesť ľudstvo k novým technickým a kultúrnym výšinám, bola v skutočnosti miestom, kde boli ľudia stále hladní. Potrava sa stala predmetom takej intenzívnej túžby, že sa verilo, že chudobní predávajú svoje duše diablovi, aby sa k nej dostali. Európa bola tiež miestom, kde sa obyvatelia vidieka v čase neúrody živili žaluďmi, korienkami a kôrou stromov, pričom davy ľudí putovali vidiekom plačúc a zavýjajúc, „takí hladní, že by zhltli aj zrno z polí“ (Le Roy Ladurie 1974); alebo vtŕhali do miest, aby sa nasýtili z prídelov obilia či útočili na domy a sýpky bohatých, ktorí siahali po zbraniach a zatvárali mestské brány, snažiac sa zastaviť hladujúcich (Heller 1986: 56 – 63).

To, že prechod ku kapitalizmu znamenal začiatok dlhého obdobia hladu európskych robotníkov – ktorého koniec možno vysvetliť ekonomickou expanziou, ku ktorej viedla kolonizácia –, dokazuje aj fakt, že kým v 14. a 15. storočí sa proletársky boj krútil okolo požiadaviek za „slobodu“ a menej práce, v 16. a 17. storočí bol motívom najmä hlad, pričom boj na seba bral podobu útokov na pekárne a sýpky či vzbúr proti vývozu miestnych plodín.45 Úrady opisovali účastníkov týchto útokov ako „naničhodníkov“, „bedač“ či „nízkych ľudí“, no zväčša išlo o remeselníkov, ktorí v tomto období žili z ruky do úst.

Boli to práve ženy, kto inicioval a viedol chlebové vzbury. Šesť z tridsaťjeden takých vzbúr vo Francúzsku 17. storočia, ktoré skúmal Ives-Marie Bercé, zahŕňalo výlučne ženy. V iných bola účasť žien taká nápadná, že ich Bercé nazýva „ženskými vzburami“.46 Sheila Rowbotham v súvislosti s týmto fenoménom v 18. storočí dospieva k záveru, že ženy hrali v tomto druhu protestu významnú úlohu, a to v dôsledku ich roly ako tých, čo sa starajú o rodinu. No ženy boli tiež tými, koho najviac ničili vysoké ceny. Lebo keďže mali horší prístup k peniazom a zamestnaniu ako muži, boli väčšmi závislé od lacných potravín. Preto napriek svojmu podriadenému postaveniu rýchlo vytiahli do ulíc, keď ceny vzrástli, alebo keď sa rozšírili reči o vývoze zásob obilia z mesta. To sa stalo v období povstania v Cordobe v roku 1652, ktoré sa začalo „skoro ráno… keď sa chudobná žena s plačom vydala ulicami chudobnej štvrte, držiac v náručí telo syna, ktorý zomrel od hladu“ (Kamen 1971: 364). To isté sa stalo v roku 1645 v Montpellieri, keď ženy vyšli do ulíc, „aby chránili svoje deti pred vyhladovaním“ (Kamen 1971: 345). Vo Francúzsku ženy obliehali pekárne, keď si mysleli, že by mohlo dôjsť k vývozu obilia, alebo keď zistili, že si bohatí nakúpili najlepší chlieb a zvyšok bol ľahší či drahší. Davy chudobných žien sa v takých prípadoch zhromaždili pri stánkoch pekárov a žiadali chlieb či obviňovali pekárov, že skrývajú zásoby. K nepokojom dochádzalo aj na námestiach, kde sa konali trhy s obilím či na cestách, po ktorých chodili vozy so zrnom určeným na vývoz, alebo „na brehoch riek… kde lodníci nakladali vrecia“. Pri týchto príležitostiach protestujúci „prepadali vozy… s vidlami a palicami… muži odnášali vrecia a ženy si do sukien naberali toľko zrna, koľko uniesli“ (Bercé 1990: 171 – 173).

» Rodina tulákov. Rytina Lucasa van Leydena, 1520.

Boj o potraviny sa viedol aj inými prostriedkami, napríklad nelegálnym zberom, kradnutím na poliach či v domoch susedov alebo útokmi na domy bohatých. V Troyes sa v roku 1523 rozšírili zvesti o tom, že chudobní podpálili domy bohatých a chystali sa do nich vniknúť (Heller 1986: 55 – 56). Rozzurení sedliaci v Malines v Nizozemsku označovali domy špekulantov krvou (Hackett Fischer 1996: 88). Neprekvapuje preto, že „chlebové zločiny“ hrajú významnú úlohu v disciplinačých postupoch šestnásteho a sedemnásteho storočia. V procesoch s čarodejnicami sa opakujúci motív „diabolskej hostiny“ je exemplárny: naznačuje, že hodovanie na pečenej baranine, bielom chlebe a víne sa v prípade „obyčajných ľudí“ zrazu považovalo za diabolský čin. Hlavnými zbraňami chudobných v boji o prežitie však boli ich vlastné vyhladované telá. V časoch hladomoru hordy tulákov a žobrákov obkľúčili majetných, polomŕtvi od hladu a chorôb, ťahajúc ich za ruky a odhaľujúc svoje rany, čím ich nútili žiť v neustálom strachu z nákazy a vzbury. „Nemožno prejsť po ulici či zastaviť sa na námestí – napísal jeden Benátčan v 16. storočí – bez toho, aby vás obkľúčili žobrajúce davy: v ich tvárach vidíte vpísaný hlad, ich oči sú ako prstene bez drahokamov, ich telá biedne a koža vyplnená len kosťami“ (Hackett Fischer: 88). O storočie neskôr, vo Florencii, bola scéna rovnaká: „Omšu nebolo počuť,“ sťažoval sa akýsi G. Balducci v apríli 1650, „také neodbytné boli prosby bedárov, nahých a pokrytých vredmi“ (Braudel 1966, zv. II.: 734 – 735).47

Štátne zásahy do reprodukcie práce: Podpora chudobných a kriminalizácia robotníckej triedy

Boj o potravu nebol jediným frontom v bitke proti rozšíreniu kapitalistických vzťahov. Všade kládli masy ľudí odpor voči ničeniu ich niekdajších spôsobov existencie, bojujúc proti privatizácii pôde, rušeniu zvykových práv, zavádzaniu nových daní, závislosti od mzdy a neustálej prítomnosti armád v komunitách, ktorú ľudia tak nenávideli, že rýchlo zatvárali brány miest, aby zabránili vojakom usadiť sa v nich.

Vo Francúzsku došlo v rokoch 1530 až 1670 k tisícke „emotions“ (povstaní), pričom mnohé sa dotkli celých provincií a vyžadovali si zásah armády (Goubert 1986: 205). Anglicko, Taliansko a Španielsko ponúkajú podobný obraz,48 ktorý naznačuje, že predkapitalistický svet dediny, ktorý Marx odmietal ako „vidiecke idiotstvo“, dokázal splodiť boje takej vysokej úrovne, akú mali ktorékoľvek, čo kedy viedol priemyselný proletariát.

V stredoveku boli migrácia, tuláctvo a vzostup „zločinov proti vlastníctvu“ súčasťou odporu voči zbedačovaniu a vyvlastňovaniu; tieto fenomény teraz nabrali masové rozmery. Všade – ak veríme sťažnostiam vtedajších úradov – sa rojili tuláci, ktorí striedali mestá, prechádzali hranicami, spali v stohoch sena alebo sa zhromažďovali pri mestských bránach. Išlo o masu ľudí, ktorá si vytvorila vlastnú diaspóru, čo celé desaťročia unikala kontrole úradov. Len v Benátkach v roku 1545 hlásili šesť tisíc tulákov. „V Španielsku boli cesty preplnené tulákmi, ktorí zastavovali v každom meste“ (Braudel, zv. II: 740).49 Počnúc Anglickom, ktoré bolo v týchto záležitostiach vždy priekopnícke, štáty schvaľovali nové, oveľa prísnejšie ýkony proti tuláctvu, ktoré predpisovali zotročenie a trest smrti v prípade recidívy. Represia však nebola účinná a cesty v 16. a 17. storočí zostávali naďalej miestami veľkého pohybu, nepokoja a stretov. Tiahli nimi kacíri, ktorí unikali pred prenasledovaním, prepustení vojaci, vysťahovaní sedliaci, prostitútky, čachrári, zlodejíčkovia, profesionálni žobráci. No predovšetkým nimi tiahli legendy, príbehy a skúsenosti rozvíjajúceho sa proletariátu. Medzičasom vzrástla kriminalita, a to v miere, na základe ktorej možno predpokladať, že sa začal obrovský proces spätného nadobúdania a prisvojovania ulúpeného spoločného bohatstva.50

» Tuláka ženú bičom ulicami.

Dnes sa tieto aspekty prechodu ku kapitalizmu môžu zdať (prinajmenšom v Európe) ako záležitosti dávno minulé či – ako napísal Marx v rukopisoch Grundrisse (1974: 408) – ako „historické predpoklady“ rozvoja kapitalizmu, ktoré vyspelejšie formy kapitalizmu dokázali prekonať. No podstatná podobnosť medzi týmito javmi a sociálnymi dôsledkami novej fázy globalizácie, ktorej sme svedkami, naznačuje opak. Zbedačovanie, vzbury a eskalácia „zločinnosti“ sú štruktúrnymi prvkami kapitalistickej akumulácie, pretože kapitalizmus musí pracovnú silu zbaviť prostriedkov jej reprodukcie, aby jej mohol vnútiť vlastnú nadvládu.

To, že tie najextrémnejšie formy proletárskej biedy a vzbury v priemyslených oblastiach Európy do konca 19. storočia zmizli, nie je žiadnym dôkazom proti tomuto tvrdeniu. Proletárska bieda a vzbury sa neskončili; len sa zmiernili v tej miere, v akej sa nadmerné vykorisťovanie robotníkov exportovalo, najprv prostredníctvom inštitucionalizácie otroctva a neskôr pomocou pokračujúcej expanzie koloniálnej nadvlády.

Pokiaľ ide o obdobie „prechodu“, aj naďalej bolo v Európe dobou intenzívneho sociálneho konfliktu, ktoré pripravilo pôdu súboru štátnych opatrení. Tie mali – súdiac podľa ich účinkov – tri hlavné ciele: (a) vytvoriť viac disicplinovanú pracovnú silu; (b) zneškodniť sociálne protesty; a (c) pripútať robotníkov k zamestnaniam, ktoré im boli vnútené. Pozrime sa na ne poporiadku.

V úsilí o sociálnu disciplínu sa spustil útok na všetky formy kolektívnej sociability a sexuality, vrátane športov, hier, tanca, pivných slávností, osláv a iných skupinových rituálov, ktoré boli zdrojom zväzkov a solidarity medzi pracujúcimi. Trestala ich záplava zákonov: v rokoch 1601 až 1606 sa len v Anglicku objavilo 25 zákonov regulujúcich pivnice (Underdown 1985: 47 – 48). Peter Burke vo svojej práci (1978) hovorí o kampani proti „ľudovej kultúre“. Vidíme však, že to, o čo v skutočnosti išlo, bola desocializácia či dekolektivizácia reprodukcie pracovnej sily, ako aj pokus o zavedenie produktívnejšieho využívania voľného času. Tento proces v Anglicku dosiahol vrchol po občianskej vojne (1642 – 1649) s nástupom puritánov k moci, keď strach zo sociálnej nedisciplinovanosti viedol k zákazu všetkých proletárskych zhromaždení a veselíc. No „mravná reformácia“ bola rovnako intenzívna v ne-protestantských oblastiach, kde v tom istom období tanec a spev v kostole i mimo neho nahrádzali náboženské procesie. Aj vzťah jednotlivca k bohu sa privatizoval: v protestantských oblastiach došlo k zavedeniu priameho vzťahu medzi jednotlivcom a božstvom; v katolíckych sa zaviedla individuálna spoveď. Sama cirkev ako komunitné centrum prestala organizovať akékoľvek sociálne aktivity s výnimkou tých, ktoré sa týkali kultu. V dôsledku toho sa proces fyzického ohradzovania, teda privatizácie pôdy a oplocovania obecných pastvín, posilnil o proces sociálneho ohradzovania. Reprodukcia pracujúcich sa presunula z neohradeného poľa do domácnosti, z komunity do rodiny, z verejného priestoru (obecnej pôdy, kostola) do súkromného.51

Po druhé, v rokoch 1530 až 1560 bol v najmenej šesťdesiatich európskych mestách zavedený systém verejnej sociálnej podpory, a to zo strany municipalít i prostredníctvom intervencie centrálneho štátu.52 Hlavné ciele tohto kroku sú stále predmetom diskusie. Hoci veľká časť literatúry k tejto téme vidí zavedenie verejnej podpory ako odpoveď na humanitárnu krízu, ktorá ohrozovala sociálnu kontrolu, francúzsky marxistický teoretik Yann Moulier Boutang vo svojej rozsiahlej štúdii nútenej práce zdôrazňuje, že hlavným cieľom bolo „veľké pripútanie“ proletariátu, teda pokus zabrániť úniku pracujúcich.53

V každom prípade znamenalo zavedenie verejnej podpory zásadný obrat vo vzťahu štátu, pracujúcich a kapitálu, ako aj v definícii funkcie štátu. Išlo o prvé uznanie neudržateľnosti takého kapitalistického systému, ktorý by vládol výlučne prostriedkami hladu a teroru. Bol to tiež prvý krok k rekonštrukcii štátu ako garanta triedneho vzťahu a hlavného dozorcu nad reprodukciou a disciplináciou pracovnej sily.

Anticipáciu tejto funkcie nachádzame v 14. storočí. Keď spoločnosť čelila zovšeobecneniu protifeudálneho zápasu, ukázal sa štát ako jediný aktér, schopný konfrontovať triedu pracujúcich, ktorá bola regionálne zjednotená, vyzbrojená a v požiadavkách sa už neobmedzovala na politickú ekonómiu feudálneho statku. V roku 1351, keď bol v Anglicku schválený robotnícky štatút (Statute of Labourers), ktorý stanovoval maximálnu mzdu, prevzal štát formálnu zodpovednosť nad reguláciou a represiou pracujúcich, ktorú miestni páni už nedokázali zaručiť. No až so zavedením verejnej podpory si štát začal nárokovať „vlastníctvo“ pracovnej sily. Bola zavedená kapitalistická „deľba práce“ v rámci vládnucej triedy, ktorá zamestnávateľom umožnila vzdať sa akejkoľvek zodpovednosti za reprodukciu pracujúcich, s istotou, že štát zasiahne – cukrom alebo bičom –, aby riešil nevyhnutné krízy. Táto inovácia tiež znamenala skok v riadení spoločenskej reprodukcie a viedla k zavedeniu demografických záznamov (sčitovanie ľudu, zaznamenávanie úmrtnosti, pôrodnosti, uzatvárania manželstiev) a k aplikácii účtovnictva na spoločenské vzťahy. Práca úradníkov Bureau des pauvres v Lyone (Francúzsko) je v tomto smere exemplárna. Do konca 16. storočia sa naučili vypočítať počet chudobných, odhadnúť množstvo potravy, ktorú potrebuje každé dieťa i dospelý, a zaznamenávať zosnulých, tak aby si nikto nemohol nárokovať podporu v mene mŕtvej osoby (Zemon Davis 1968: 244 – 246).

Spolu s touto novou „spoločenskou vedou“ vznikla aj medzinárodná diskusia o riadení verejnej podpory, ktorá anticipovala súčasnú debatu o sociálnom štáte. Mali by podporu dostávať len „zaslúžilí chudobní“, ktorí nemôžu pracovať, alebo treba poskytnúť pomoc aj „práceschopným“ robotníkom, ktorí si nedokážu nájsť prácu? A ako veľa či ako málo by mali dostávať, aby sme ich neodradili od hľadania práce? Tieto otázky boli z hľadiska sociálnej disciplíny ústredné, keďže kľúčovým cieľom verejnej pomoci bolo pripútať pracujúcich k ich zamestnaniam. V týchto otázkach sa však len zriedka darilo nájsť konsenzus.

Kým humanistickí reformátori ako Juan Luis Vives54 a hovorcovia bohatých mešťanov uznávali ekonomický a disciplinačný prínos veľkorysejšieho a centralizovaného poskytovania charity (ktoré však nemalo presiahnuť prijateľné medze prídelov chleba), časť kléru urputne odmietala zákaz darov od jednotlivcov. No bez ohľadu na rozdiely v koncepciách a názoroch sa pomoc poskytovala tak skúpo, že vytvárala v rovnakej miere konflikt i zmier. Príjemcovia pomoci nenávideli ponižujúce rituály, ktoré sa im vnucovali, napríklad nosenie „znamenia hanby“ (predtým vyhradeného malomocným a Židom) alebo (vo Francúzsku) účasť v každoročných procesiách chudobných, pri ktorých museli pochodovať so sviečkami v rukách a spevom na perách; prudko tiež protestovali, keď almužny neprichádzali včas alebo nestačili ich potrebám. V čase rozdeľovania potravín alebo vtedy, keď boli chudobní povolaní do práce za stravu, preto v niektorých Francúzskych mestách vztýčili šibenicu (Zemon Davis, 1968: 249). S postupom 16. storočia sa príjem verejnej pomoci – vrátane tej pre deti a starých – začal podmieňovať uväznením prijímateľov v robotárňach, kde sa stali účastníkmi experimentov s rôznymi pracovnými programami.55 Útok na pracujúcich, ktorý sa začal ohradzovaním a cenovou revolúciou, viedol v priebehu jedného storočia ku kriminalizácii robotníckej triedy, teda k vzniku rozsiahleho proletariátu, ktorý bol buď uväznený v novovybudovaných robotárňach a nápravno-výchovných zariadeniach, alebo hľadal živobytie za hranicami zákona v otvorenej konfrontácii so štátom – vždy len s náskokom jedného kroku pred bičom a oprátkou.

Z hľadiska formovania usilovnej pracovnej sily išlo jednoznačne o zlyhanie. Neustále zapodievanie sa politických kruhov šestnásteho a sedemnásteho storiča otázkou sociálnej disciplíny naznačuje, že súdobí štátnici a podnikatelia si naliehavosť tohto zlyhania uvedomovali. Sociálnu krízu, ktorú tento všeobecný stav odbojnosti vyvolal, navyše v druhej polovici šestnásteho storočia ešte prehĺbila nová ekonomická recesia, ktorú z veľkej časti spôsobil dramatický úbytok populácie v španielskej Amerike po dobytí kontinentu, ako aj úpadok koloniálnych ekonomík.

Pokles obyvateľstva, ekonomická kríza a disciplinácia žien

V priebehu necelého storočia po pristátí Kolumba na americkom kontinente sa sen kolonizátorov o nekonečnej ponuke pracovnej sily (ktorý pripomína odhad bádateľov, ktorí hovorili o „nekonečnom počte stromov“ v amerických lesoch) zrútil.

Európania do Ameriky priniesli smrť. Odhady poklesu obyvateľstva, ktorý zasiahol tento región po koloniálnom vpáde, sa líšia. Historici však takmer jednoznačne pripodobňujú jeho účinky k „americkému holokaustu“. Podľa Davida Stannarda (1992) sa počas storočia po dobytí Ameriky počet obyvateľov v Južnej Amerike znížil o 75 miliónov, čo predstavovalo 95 % jej obyvateľov (1992: 268 – 305). Taký je aj odhad Andrého Gundera Franka, podľa ktorého sa „v priebehu necelého storočia znížila populácia Indiánov o deväťdesiat percent, ba v Mexiku, Peru a niektorých ďalších oblastiach až o devädesiatpäť percent“ (André Gunder Frank 1978: 43). V Mexiku počet obyvateľov klesol „z 11 miliónov v roku 1519 na 6,5 milióna v roku 1565 a na asi 2,5 milióna v roku 1600“ (Wallerstein 1974: 89). Do roku 1580 „choroby… spolu s brutalitou Španielov vyzabíjali alebo vyhnali väčšinu obyvateľov Antíl a nížin Nového Španielska, Peru a pobrežia Karibiku“ (Crosby 1972: 38). Čoskoro mala vyhubiť mnohých ďalších v Brazílii. Klérus tento „holokaust“ ospravedlňoval ako boží trest za „beštiálne“ správanie Indiánov (Williams 1986: 138); ani jeho ekonomické dôsledky však nezostali nepovšimnuté. V osemdesiatych rokoch 16. storočia začala klesať aj európska populácia, a klesala až do 17. storočia. Svoj vrchol dosiahol pokles v Nemecku, kde sa počet obyvateľov znížil o tretinu.56

S výnimkou epidémie čiernej smrti (1345 – 1348) išlo o populačnú krízu, ktorá nemala obdoby. Štatistiky, akokoľvek sú hrozné, hovoria len časť pravdy. Smrť útočila na „chudobných“. Neboli to prevažne bohatí, kto hynul, keď mor alebo kiahne vymetali mestá, ale remeselníci, nádenníci a tuláci (Kamen 1972: 32–33). Zomierali v takých množstvách, že ich telá lemovali ulice. Úrady hovorili o sprisahaní a povzbudzovali obyvateľov, aby dolapili vinníkov. Pokles populácie sa tiež zdôvodňoval klesajúcou mierou pôrodnosti a neochotou chudobných rozmnožovať sa. Ťažko povedať, do akej miery bolo toto obvinenie na mieste, keďže demografické záznamy spred 17. storočia sú dosť nepravidelné. Vieme však, že koncom 16. storčia rástol priemerný vek uzatvorenia manželstva naprieč všetkými spoločenskými triedami a že v tom istom období začal rásť počet opustených detí – tento fenomén bol novinkou. Sú tu tiež sťažnosti kňazov, ktorí z kazateľníc vinili mladých, že sa nesobášia a nerozmnožujú, aby na tento svet neprinášali nové hladné krky, ktoré by nedokázali nakŕmiť.

Vrcholom demografickej a ekonomickej krízy boli dvadsiate a tridsiate roky 17. storočia. V Európe, tak ako v kolóniách, sa trhy zmenšili, obchod zastavil, rozšírila sa nezamestnanosť. Istý čas existovala možnosť, že by sa rozvíjajúca kapitalistická ekonomika mohla zrútiť. Integrácia medzi koloniálnymi a európskymi ekonomikami totiž dosiahla bod, v ktorom recipročné dopady krízy prudko zrýchľovali jej priebeh. Išlo o prvú medzinárodnú ekonomickú krízu. Bola to „všeobecná kríza“, ako ju nazvali historici (Kamen 1972: 307 a ď.; Hackett Fischer 1996: 91).

Práve v tomto kontexte sa do popredia politickej diskusie a stratégie dostal vzťah medzi prácou, obyvateľstvom a akumuláciou bohatstva. Viedol k vzniku prvých základov populačnej politiky a režimu „biomoci“.57 Hrubosť pojmov, ktoré uplatňovala, často si pletúc ľudnatosť s populáciou, a brutalita prostriedkov, ktorými štát začal trestať každé správanie, obmedzujúce rast obyvateľstva, by nás v tomto ohľade nemal klamať. Podľa môjho názoru to bola populačná kríza 16. a 17. storočia, a nie koniec hladomoru v Európe v 18. storočí (ako tvrdil Foucault), čo premenilo reprodukciu a rast obyvateľstva na štátne záležitosti, ako aj prvoradé predmety intelektuálneho diskurzu.58 Tvrdím tiež, že aj intenzifikáciu prenasledovania „čarodejníc“ a nové disciplinárne metódy, ktoré v tomto období štát prijal na reguláciu rozmnožovania a zlomenie kontroly žien nad reprodukciou, treba takisto odvodzovať od tejto krízy. Dôkazy v prospech tohto tvrdenia sú nepriame a treba priznať, že odhodlanie európskej mocenskej štruktúry prísnejšie kontrolovať ženskú reprodukčnú funkciu posilnili aj iné faktory. Medzi ne musíme zaradiť aj rastúcu mieru privatizácie vlastníctva a ekonomických vzťahov, ktoré (v rámci buržoázie) viedli k vzniku novej úzkosti v otázkach otcovstva a správania žien. Podobne aj obvinenie, že čarodejnice obetúvajú deti diablovi – kľúčový motív „veľkého honu na čarodejnice“ v 16. a 17. storočí – možno čítať nielen ako výraz starosti o pokles obyvateľstva, ale tiež strachu majetných tried z ich podriadených, najmä žien z nižších tried, ktoré ako slúžky, žobráčky či liečiteľky mali veľa príležitostí vstúpiť do domov svojich zamestnávateľov a ublížiť im. Nemôže však byť iba náhoda, že práve vo chvíli, keď klesal počet obyvateľov a formovala sa ideológia, ktorá zdôrazňovala centralitu práce v ekonomickom živote, boli do európskych zákonníkov zavedené ťažké tresty pre ženy vinné z reprodukčných zločinov.

Poznámky

1 Peter Blickle namieta voči pojmu „sedliackej vojny“ vzhľadom na sociálnu skladbu tejto revolúcie, do radov ktorej patrili aj mnohí remeselníci, baníci a intelektuáli. Sedliacka vojna spájala ideologickú hĺbku vyjadrenú v dvanástich „artikuloch“, ktoré vzbúrenci predložili, so silnou vojenskou organizáciou. K dvanástim „artikulom“ patrili: zrušenie nevoľníctva, zrušenie malého desiatku, zrušenie zákonov o pytliactve, potvrdenie práva na ťažbu dreva, zmenšenie rozsahu roboty, zníženie nájmov, potvrdenie práva na používanie obecnej pôdy a zrušenie daní zo smrti (Blickle 1985: 195–201). Výnimočné vojenské zručnosti, ktoré vzbúrenci preukázali, záviseli sčasti od účasti profesionálnych vojakov, vrátane tzv. landsknechtov – slávnych švajčiarskych vojakov, ktorí tvorili európsku žoldniersku elitu. Landsknechti stáli v čele sedliackych armád, ktorým dali k dispozícii svoju vojenskú odbornosť. Zároveň pri mnohých príležitostiach odmietli za úplatu zasiahnuť proti vzbúrencom. V jednom prípade zdôvodnili svoje odmietnutie tým, že sami pochádzajú zo sedliackeho prostredia a v období mieru ich obživa závisí od roľníkov. Keď bolo jasné, že landsknechtom nemožno veriť, nemeckí vladári zmobilizovali vojakov Švábskej ligy, ktorí pochádzali zo vzdialenejších regiónov. O dejinách landsknechtov a ich účasti v sedliackej vojne pozri Reinhard Baumann, I Lanzichenecchi (1994: 236–256).

2 Z politického hľadiska predstavovali anabaptisti spojenie „neskoro stredovekých sociálnych hnutí a nového protiklerikálneho hnutia, na ktoré dala podnet reformácia“. Tak ako stredovekí kacíri, aj oni odsudzovali ekonomický individualizmus a lakomstvo a podporovali určitú formu kresťanského komunalizmu. K dobytiu Münstera došlo na začiatku sedliackej vojny, keď sa nepokoje a mestské povstania rozšírili z Frankfurtu do Kolína a ďalších miest severného Nemecka. V roku 1531 cechy prevzali kontrolu nad Münsterom, premenovali ho na Nový Jeruzalem, a pod vyplvom anabaptistických migrantov z Holandska v ňom nastolili komunálnu vládu založenú na zdieľaní statkov. Ako píše Po-Chia Hsia, písomné záznamy Nového Jeruzalema boli zničené, takže príbeh sa zachoval len v tom podaní, s ktorým prišli jeho nepriatelia. Nemôžeme teda predpokladať, že udalosti sa odohrali tak, ako boli prerozprávané. Podľa dostupných záznamov sa ženy v meste spočiatku tešili vysokej miere slobody; napríklad „sa mohli rozviesť s nevernými manželmi a vstúpiť do nových manželstiev“. Veci sa zmenili v roku 1534 rozhodnutím reformovanej vlády zaviesť polygamiu, čo vyvolalo „aktívny odpor“ žien, na ktorý vláda zrejme reagovala väznením a dokonca popravami (Po-Chia Hsia 1988a: 58–59). Prečo došlo k takému rozhodnutiu, nie je jasné. Táto epizóda by si však zaslúžila ďalší výskum vzhľadom na rozdeľujúcu úlohu, ktorú remeselné cechy zohrali v „prechode“, pokiaľ išlo o ženy. Vieme totiž, že cechy vo viacerých krajinách viedli kampane za vylúčenie žien z námezdného pracoviska. Nič tiež nenaznačuje tomu, že by vystupovali proti prenasledovaniu čarodejníc.

3 O vzostupe reálnych miezd a poklese cien v Anglicku pozri North – Thomas (1973: 73). Mzdy vo Florencii pozri v Carlo M. Cipolla (1994: 206). O poklese hodnoty produktu Anglicka pozri R. H. Britnel (1993: 156–171). O stagnácii poľnohospodárskej výroby v celom rade európskych krajin pozri B. H. Slicher Van Bath (1963: 160–170). Podľa Rodneyho Hiltona v tomto období došlo ku „kontrakcii vidieckych a priemyselných ekonomík… ktorú ako prvá zrejme pocítila vládnuca trieda… Lénne príjmy, priemyselné a obchodné zisky začali klesať… Vzbury v mestách uviedli priemyselnú výrobu do stavu dezorganizácie a vzbury na vidieku posilnili roľnícky odpor voči plateniu rent. Renty a zisky tak klesli ešte hlbšie“ (Hilton 1985: 240–241).

4 O Mauricovi Dobbovi a diskusii o prechode ku kapitalizmu pozri Harvey J. Kaye, The British Marxist Historians. New York: St. Martin’s Press, (1984), 23–69.

5 Ku kritikom Marxovho pojmu „pôvodnej akumulácie“ patria Samir Amin (1974) a Maria Mies (1986). Kým Samir Amin sa zameriava na Marxov eurocentrizmus, Mies zdôrazňuje Marxovu slepotu voči vykorisťovaniu žien. Inú kritiku predkladá Yann Moulier Boutang (1998), ktorý Marxa viní z vytvorenia dojmu, že cieľom vládnucej triedy v Európe bolo oslobodiť sa od nadbytočnej pracovnej sily. Moulier Boutang zdôrazňuje, že to bolo naopak: cieľom vyvlastnenia pôdy bolo pripútať pracujúcich k ich zamestnaniam, a nie povzbudiť mobilitu. Kapitalizmus – ako podčiarkuje Moulier Boutang – sa vždy zaoberal najmä tým, ako zabrániť úniku práce (16–27).

6 Ako upozorňuje Michael Perelman, pojem „pôvodnej akumulácie“ v skutočnosti zaviedol Adam Smith. Marx ho odmieta pre ahistorický spôsob, akým ho Smith používa. „Aby zdôraznil svoj odstup od Smitha, Marx na začiatok nadpisu jednej zo záverečných kapitol prvého zväzku Kapitálu, v ktorej sa venuje skúmaniu pôvodnej akumulácie, pridal pejoratívny prívlastok »takzvaná« [ide o 24. kapitolu, pozn. prekl.]. Marx v podstate odmieta Smithovu mýtickú »predchádzajúcu« akumuláciu, aby obrátil pozornosť na skutočnú historickú skúsenosť“ (Perelman 1985: 25–26).

7 O vzťahu historického a logického rozmeru „pôvodnej akumulácie“ a jeho dôsledkoch pre politické hnutia súčanosti pozri Massimo De Angelis, „Marx and Primitive Accumulation. The Continuous Character of Capital »Enclosures«“, The Commoner, www.commoner.org.uk; Fredy Perlman, The Continuing Appeal of Nationalism, Detroit: Black and Red, 1985; Mitchel Cohen, „Fredy Perlman: Out in Front of a Dozen Dead Oceans“ (nepublikovaný rukopis, 1998).

8 Opis systémov encomienda, mita a catequil pozri (okrem iného) v André Gunder Frank (1978: 45); Steve J. Stern (1982) a Inga Clendinnen (1987). Gunder Frank opisuje encomiendu ako „systém, v ktorom sa práva na prácu indiánskych spoločenstiev poskytli španielskym pozemkovým vlastníkom“. V roku 1548 však Španieli „začali nahrádzať encomienda de servicio takzvaným repartimientom (v Mexiku nazývaným catequil a v Peru mita), ktoré od náčelníkov indiánskych spoločenstiev vyžadovalo, aby španielskym juaz repartidor (rozdeľujúcim sudcom) dodávali mesačne určitý počet pracovných dní… Španielsky úradník zase rozdelil túto ponuku práce medzi licencovaných prenajímateľov pracovných síl, ktorí mali pracujúcim platiť istú minimálnu mzdu“ (1978: 45). O pokusoch Španielov spútať prácu v Mexiku a v Peru v priebehu rôznych fáz kolonizácie, a tiež o dôsledkoch katastrofického poklesu domorodej populácie, pozri opäť Gunder Frank (tamtiež, 43–49).

9 O „druhom nevoľníctve“ pozri Immanuel Wallerstein (1974) a Henry Kamen (1971). Na tomto mieste musím zdôrazniť, že nanovo porobení roľníci už vyrábali pre medzinárodný trh s obilím. Inými slovami, napriek zdanlivo zaostalému charakteru pracovného vzťahu, ktorý im bol vnútený, boli v tomto novom režime integrálnou súčasťou rozvíjajúcej sa kapitalistickej ekonomiky a medzinárodnej kapitalistickej deľby práce.

10 Parafrázujem tu Marxovo vyjadrenie z prvého zväzku Kapitálu, podľa ktorého „Samo násilie je ekonomická potencia“ [v slovenčine pozri Karl Marx, Kapitál, I. zv., Bratislava: Pravda 1985, 620]. Oveľa menej presvedčivý je Marxov súvisiaci postreh, že „Násilie je pôrodnou babou každej starej spoločnosti, ktorá nosí v sebe plod novej spoločnosti“ [tamtiež]. Po prvé, pôrodné baby na svet privádzajú nový život, nie deštrukciu. Táto metafora tiež naznačuje, že kapitalizmus sa „vyvinul“ zo síl, ktoré zreli v lone feudálneho sveta – lenže práve to sám Marx vyvracia svojou analýzou pôvodnej akumulácie. Marxovo prirovnanie násilia k tvorivým schopnostiam pôrodnej babice tiež prekrýva závojom nevinnosti proces akumulácie kapitálu a sugeruje jeho nevyhnutnosť, osudovosť a v konečnom dôsledku pokrokovosť.

11 Otroctvo nebolo v Európe nikdy celkom odstránené a prežívalo v roztrúsených ložiskách, najmä v podobe domáceho otroctva žien. Koncom 15. storočia sa však znova objavuje dovoz otrokov: z Afriky do Portugalska. Pokusy nastoliť otroctvo v Anglicku pretrvávali ešte počas 16. storočia. Ich výsledkom (po zavedení verejnej sociálnej podpory) bolo vybudovanie robotární a nápravných zariadení. Anglicko bolo v Európe ich priekopníkom.

12 Pozri o tom Samir Amin (1974). Existenciu európskeho otroctva v 16. a 17. storočí (i neskôr) treba zdôrazňovať aj preto, lebo európski historici na tento fakt často „zabúdajú“. Podľa Salvatore Bona je táto zábudlivosť výsledkom „pretekov o Afriku“, ktoré sa ospravedlňovali ako misia s cieľom odstrániť otroctvo na africkom kontinente. Bono tvrdí, že európske elity si nemohli dovoliť priznať, že otrokov používali priamo v Európe, údajnej kolíske demokracie.

13 Immanuel Wallerstein (1974), 90–95; Peter Kriedte (1978), 69–70.

14 Paolo Thea (1998) presvedčivo rekonštruuje príbeh nemeckých umelcov, ktorí sa pridali k sedliakom.

„Počas protestantskej reformácie niektorí z najlepších nemeckých umelcov 16. storočia opustili svoje ateliéry, aby sa pridali k bojujúcim sedliakom. Boli autormi dokumentov, z ktorých dýchala kresťanská chudoba, spoločné zdieľanie statkov a prerozdelenie bohatstva. Niekedy… sa umelci na podporu veci dokonca chopili zbraní. V nekonečnom zozname tých, ktorí po vojenských porážkach v máji a júni 1525 čelili obvineniam podľa trestného zákonníka (ktorý víťazi voči porazeným neľútostne uplatňovali), nachádzame aj slávne mená. Medzi nimi sú [Jorg] Ratgeb, ktorého rozštvrtili v Pforzheime (Stuttgart), [Philipp] Dietman, ktorého sťali vo Wurzburgu, [Tilman] Riemenschneider, ktorého znetvorili rovnako vo Wurzburgu alebo [Matthias] Grunewald, ktorého vyhnali z dvora v Magonze, kde pracoval. Holbein mladší bol udalosťami taký otrasený, že ušiel z Bazileja, teda mesta, ktoré bolo rozdelené náboženským konfliktom.“

Aj vo Švajčiarsku, v Rakúsku či Tirolsku sa do sedliackej vojne zapájali umelci, vrátane tých slávnych, ako bol Lucas Cranach (Cranach starší), ale najmä celých zástupov menej známych maliarov a rytcov (tamtiež, 7). Thea upozorňuje, že hlbokú účasť umelcov na veci sedliakov preukazuje aj prehodnotenie vidieckych tém, zobrazujúcich život roľníkov, v súdobom nemeckom umení 17. storočia (tancujúci sedliaci, zvieratá, rastliny) (tamtiež, 12–15; 73, 79, 80). „Vidiek ožil… v povstaní získal svoju osobnosť, ktorá bola hodna znázornenia“ (tamtiež, 155).

15 Európske vlády v 16. a 17. storočí hľadeli na každú formu sociálneho protestu práve cez prizmu Nemeckej sedliackej vojny, a túto optiku uplatňovali aj pri represii. Ozveny anabaptistickej revolúcie pocítilo aj alžbetínske Anglicko i Francúzsko, kde viedli k maximálnej obozretnosti a rozhodnosti, keď došlo k akémukoľvek spochybneniu existujúcich autorít. Výraz „anabaptista“ sa stal kliatbou, znakom potupy a zločinných úmyslov, tak ako „komunista“ v Spojených štátoch 50. rokov či „terorista“ v súčasnosti.

16 Dedinské autority a privilégiá sa udržali vo vnútrozemí niektorých mestských štátov. Vo viacerých teritoriálnych štátoch roľníci aj naďalej odmietali „poplatky, dane a robotu“; „nechajú ma vykričať sa a nič mi nedajú,“ sťažoval sa opát v Schussenriede na sedliakov, ktorí pracovali na jeho pôde (Blickle 1985: 172). V Hornom Švábsku síce nevoľníctvo nebolo odstránené, no niektoré z najdôležitejších nárokov roľníkov, týkajúce sa dedenia a sobášnych práv, boli potvrdené Memmingenskou zmluvou z roku 1526. „Aj na Hornom Porýní sa v niektorých oblastiach dospelo k dohodám, ktoré boli pre sedliakov prínosné“ (tamtiež, 172–174). Vo švajčiarskom Berne a Zürichu bolo zrušené nevoľníctvo. Zlepšenia životných podmienok „prostého človeka“ sa podarilo dojednať aj v Tyrole a Salzburgu (tamtiež, 176–179). No „skutočným dieťaťom revolúcie“ bolo územné zhromaždenie, zavedené po roku 1525 v Hornom Švábsku. Poskytlo základ systému samosprávy, ktorý fungoval až do 19. storočia. Nové územné zhromaždenia sa objavovali aj po roku 1525 a realizovali „v oslabenej podobe jednu z požiadaviek roku 1525: aby prostý človek mohol byť súčasťou územných stavov popri šľachte, klére a mešťanoch.“ Blickle uzatvára, že „Tam, kde táto požiadavka zvíťazila, nemožno hovoriť o tom, že by feudálni páni korunovali svoje vojenské víťazstvom politickým, [pretože] vladár bol stále viazaný súhlasom prostého človeka. Až neskôr, po vzniku absolutistického štátu, sa vladárovi podarilo oslobodiť od tohto súhlasu.“ (tamtiež, 181–182).

17 Keď francúzsky antropológ Claude Meillassoux vo svojej práci Maidens, Meal and Money (1981) píše o rastúcom zbedačovaní, ktoré celému svetu priniesol rozvoj kapitalizmu, tvrdí tiež, že toto protirečenie predznamenáva budúcu krízu kapitalizmu: „Imperializmus – ako prostriedok reprodukcie lacnej pracovnej sily – vedie kapitalizmus do zásadnej krízy, pretože hoci i dnes žijú vo svete milióny ľudí… ktorí nie sú priamo zapojení do kapitalistického zamestnania… koľko z nich ešte dokáže – napriek sociálnemu rozkladu, hladu a vojnám, ktoré kapitalizmus prináša – sebestačne si vyrábať vlastnú obživu a nakŕmiť svoje deti?“ (1981: 140).

18 O rozsahu demografickej katastrofy, ktorú spôsobila „kolumbovská výmena“, sa dodnes vedú polemiky. Odhady poklesu populácie v Južnej a Strednej Ameriky v prvom storočí po príchode Kolumba sa veľmi lšia, no súčasný názor vedcov takmer jednoznačne prirovnáva jeho účinky k americkému holokaustu. André Gunder Frank píše: „V priebehu čosi vyše stovky rokov klesla indiánska populácia o deväťdesiat percent, ba v Mexiku, Peru a niektorých ďalších oblastiach až o deväťdesiatpäť percent“ (1978: 43). Noble David Cook podobe tvrdí, že „Na území súčasného Peru žilo možno deväť miliónov ľudí. Počet obyvateľov, ktorí tu žili po sto rokoch od prvého kontaktu s Európanmi predstavoval asi desatinu z ich počtu na začiatku európskeho vpádu do Ánd“ (Cook 1981: 116).

19 O zmenách charakteru vojny v Európe raného novoveku pozri Cunnningam – Grell (2000), 95–102; Kaltner (1998). Cunningham a Grell píšu: „V deväťdesiatych rokoch 15. storočia sa za veľkú armádu považovalo 20 000 mužov. V päťdesiatych rokoch 16. storočia to už bol dvojnásobok, kým ku koncu tridsaťročnej vojny už mali vedúce európske mocnosti poľné armády blížiace sa k 150 000 mužom“ (2000: 95).

20 Dürerova rytina nie je jediným znázornením „štyroch jazdcov“. Autormi ďalších sú Lucas Cranach (1522) a Mattheus Merian (1630). Znázornenia bojísk, ktoré zobrazujú zabíjanie vojakov a civilistov, horiace dejiny a zástupy obesených tiel, sú príliš početné na to, aby som ich menovala. Vojna je zrejme hlavnou témou maľby 16. a 17. storočia, pričom preniká do každého obrazu, vrátane tých, ktoré sú napohľad venované posvätným témam.

21 V tomto výsledku sa ukazujú dve tváre reformácie – ľudová a elitárska – ktoré sa zanedlho rozdelili a vydali opačnými smermi. Kým konzervatívna strana reformácie zdôrazňovala cnosti práce a hromadenia bohatstva, jej ľudová strana žiadala spoločnosť založenú na princípe rovnosti v „božej láske“ a obecnej solidarity. O triednych rozmeroch reformácie pozri Henry Heller (1986) a Po-Chia Hsia (1988).

22 Hoskins (1976), 121–123. V Anglicku cirkev pred reformáciou vlastnila dvadsaťpäť až tridsať percent nehnuteľností v krajine. Henrich VIII. z tejto pôdy predal šesťdesiat percent (Hoskins 1976: 121–123). Z konfiškácie najväčšmi ťažila a novozískané pozemky nadšene ohradzovala nie stará šľachta, ani tí, ktorých živobytie záviselo od obecnej pôdy, ale najmä vidiecka šľachta (gentry) a „noví muži“, najmä právnici a kupci, ktorí boli v predstavivosti roľníkov tvárami chamtivosti. Práve na týchto „nových mužoch“ si roľníci často vybíjali zlosť. Detailným záberom víťazov a porazených veľkého presunu pôdy, ku ktorému viedla anglická reformácia, je tabuľka č. 15 v Kriedte (1983: 60), podľa ktorej sa vlastníkom 20 až 25 percent cirkevnej pôdy stala vidiecka šľachta. Nasledujú najdôležitejšie stĺpce tabuľky:

Rozdelenie pôdy podľa sociálnych skupín v Anglicku a Walese:

1436* 1690
Veľkí vlastníci 15 – 20 15 – 20
Vidiecka šľachta (gentry) 25 45 – 50
Yeomeni/freeholderi 20 25 – 33
Cirkev a koruna 25 – 33 5 – 10
(* nezahŕňa Wales)

O dôsledkoch reformácie v Anglicku na nájom pôdy pozri tiež prácu Christophera Hilla, ktorý píše:

„Nemusíme si ešte idealizovať opátstva ako nejakých zhovievavých nájomcov, aby sme videli, že je čosi pravdy na súčasných tvrdeniach, že noví majitelia pôdy skrátili nájomné termíny, zvýšili nájmy a vysťahovávali nájomníkov… »A vy vari neviete,« povedal John Palmer skupine nájomníkov, ktorých vysťahovával, »že z kráľovskej milosti padli všetky príbytky mníchov, rádových bratov a sestier, a preto je teraz čas, aby urodzení ľudia strhli domy takých biednych naničhodníkov, ako ste vy?«“ (Hill 1958: 41)

23 Pozri Midnight Notes (1990); pozri tiež The Ecologist (1993), ako aj pokračujúcu diskusiu o „ohradzovaní“ a „commons“ v časopise The Commoner, najmä č. 2 (september 2001) a 3 (január 2002).

24 Termín „ohradzovanie“ označoval predovšetkým „obklopenie pôdy kríkmi, priekopami alebo inými prekážkami voľnému prechodu ľudí a zvierat, pričom takýto plot bol známkou výlučného vlastníctva a obsadenia pôdy. Ohradzovaním sa teda rušilo kolektívne využívanie pôdy, ktoré obvykle sprevádzal určitý stupeň obecného vlastníctva pôdy, a nahrádzalo sa individuálnym vlastníctvom a samostatnou držbou“ (G. Slater 1968: 1–2). V 15. a 16. storočí existovalo niekoľko spôsobov, ako odstrániť kolektívne využívanie pôdy. Legálnymi cestami boli: (a) skúpenie prenajatej pôdy a príslušných spoločných práv; (b) vydanie kráľovského povolenia na ohradenie alebo schválenie zákona o ohradení parlamentom; (c) dohoda medzi pozemkovým vlastníkom a nájomníkmi, zakotvená v súdnom dekréte; (d) čiastočné ohradenie pôdy, ktorá leží ladom, na základe Mertonských (1235) alebo Westminsterských (1285) štatútov. Roger Manning však upozorňuje, že za týmito „zákonnými metódami… sa často skrývalo použitie násilia, podvodu alebo zastrašovania voči nájomníkom“ (Manning 1998: 25). E. D. Fryde podobne píše, že na vyvolanie masového vysťahovania sa používalo „dlhodobé obťažovanie nájomníkov, spolu s hrozbami vysťahovaním pri čo i len drobnej zákonnej príležitosti“, ako aj fyzické násilie, a to „najmä počas rokov chaosu 1450–85 [t. j. počas vojny ruží]“ (Fryde 1996: 186). Thomas More v Utópii (1516) vyjadruje úzkosť a bezútešnosť, ktorú toto masové vyháňanie spôsobilo, keď píše o ovciach, ktoré sa stali takými divokými a nenásytnými, že „zhltnú aj samých ľudí“. „Ovce,“ dodáva, „hlcú, žerú a ničia celé polia, domy a mestá.“

25 Michael Perelman v práci The Invention of Capitalism (2000) zdôrazňuje význam „zvykových práv“ (napr. na lov) a upozorňuje, že často práve ony rozhodovali medzi prežitím a totálnou núdzou (38 a ď.).

26 Esej Garreta Hardina o „tragédii obecnej pastviny“ (1968) bola jednou zo stálic ideologickej kampane na podporu privatizácie pôdy v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. „Tragédiou“ je v Hardinovom poňatí nevyhnutnosť hobbesovského egoizmu ako určujúceho faktoru v ľudskom správaní. Podľa neho sa na hypotetickej obecnej pastvine každý pastier usiluje o maximalizáciu vlastného zisku, bez ohľadu na dôsledky, ktoré má jeho konanie pre ostatných pastierov, takže „všetci sa ženú do zkazy, sledujúc pritom svoje najlepšie záujmy“ (In Baden – Noonan, 1998: 8–9).

27 Obhajoba ohradzovania na základe „modernizácie“ má dlhé dejiny, ale novú energiu jej dodal neoliberalizmus. Jej hlavným zástancom je Svetová banka, ktorá často žiada, aby vlády v Afrike, Ázii, Latinskej Amerike a Oceánii výmenou za poskytnutie úveru sprivatizovali pôdu (World Bank 1989). Klasickú obhajobu, vychádzajúcu zo zvýšenia produktivity po ohradení, podáva Harriett Bradley (1968, pôv. vyd. 1918). Novšia akademická literatúra volí vyváženejší prístup porovnania „nákladov“ a „ziskov“, ktorého príkladom sú práce G. E. Mingaya (1997) a Roberta S. Duplessisa (1997: 65–70). Spor o ohradzovanie už prekročil hranice jednotlivých disciplín, takže o ňom diskutujú aj literárni vedci. Príkladom interdisciplinárneho presahu je práca Richard Burt – John Michael Archer (zost.): Enclosure Acts, Sexuality, Property and Culture in Early Modern England (1994), najmä príspevky Jamesa R. Siemona, „Landlord Not King: Agrarian Change and Interarticulation“ a Williama C. Carrolla, „The Nursery of Beggary: Enclosure, Vagrancy, and Sedition in the Tudor-Stuart Period“. William C. Carroll zistil, že v tudorovskom období sa objavila energická obhajoba ohradzovania a kritika obecnej pôdy, ktorú sformulovali hovorcovia ohradzujúcej triedy. Podľa tohto diskurzu ohradzovanie povzbudzovalo súkromné podnikanie, ktoré zase viedlo k zvýšenej poľnohospodárskej produktivite, kým obecná pôda bola „živnou pôdou a semeniskom zlodejov, zbojníkov a žobrákov“ (Carroll 1994: 37–38).

28 DeVries (1976), 42–43; Hoskins (1976), 11–12.

29 Obecná pôda bola dejiskom ľudových slávností a ďalších kolektívnych aktivít, napríklad športov, hier a stretnutí. Jej oplotením bola podkopaná aj sociabilita, charakteristická pre dedinskú komunitu. K obradom, ktoré zmizli, patrila jedna z veľkonočných procesií (angl. Rogationtide) naprieč poľami, ktorej cieľom bolo požehnať budúcej úrode. Po ohradení polí sa už nemohla konať (Underdown 1985: 81).

30 O rozpade sociálnej kohézie pozri (okrem iného) David Underdown, Revel, Riot and Rebellion: Popular Politics and Culture in England, 1603–1660 (1985), najmä 3. kapitolu, ktorá tiež opisuje úsilie staršej šľachty o odlíšenie sa od nouveaux riches, zbohatlíkov.

31 Kriedte (1983), 55; Briggs (1998), 289–316.

32 Domácky priemysel bol predĺžením veľkostatkárskeho, vidieckeho priemyslu, ktorý kapitalistickí obchodníci reorganizovali, aby využili veľkú zásobu práce uvoľnenú ohradzovaním. Týmto krokom sa kupci usilovali vyhnúť vysokým mzdám a moci spojenej s mestskými gildami. Tak vznikol systém putting-out – systém, v ktorom kapitalistickí obchodníci rozdelili vidieckym rodinám vlnu alebo bavlnu na pradenie či tkanie, a často aj pracovné nástroje, a potom si vyzdvihli hotový produkt. O význame systému put-out a domáckeho priemyslu pre rozvoj britského priemyslu svedčí to, že takto fungoval celý textilný priemysel, teda najdôležitejší sektor v prvej fáze kapitalistického rozvoja. Domácky priemysel mal pre zamestnávateľov dve hlavné výhody: bránil nebezpečenstvu „spolčovania“ a zlacňoval náklady na prácu, keďže pri práci doma mal robotník zdarma k dispozícii domáce služby a spoluprácu detí a manželky. Tá spolu s deťmi vystupovala ako pomocníčka a dostávala nízku „vedľajšiu“ mzdu.

33 Námezdná práca sa stotožňovala s otroctvom do takej miery, že levelleri odňali námezdným pracujúcim hlasovacie právo, pretože ich nepovažovali za dostatočne nezávislých. „Prečo by mal slobodný človek zo seba robiť otroka?“ pýta sa Líška, postava v Mother Hubbard’s Tale Edmunda Spensera (1591). Gerard Winstanley, vodca kopáčov (Diggers) zase vyhlásil, že ak raz človek pracuje za mzdu, nezáleží na tom, či žije pod vládou nepriateľa alebo vlastného brata (Hill 1975).

34 Herzog (1989), 45–52. Literatúra o tulákoch je veľmi rozsiahla. K najdôležitejším prácam na túto tému patria A. Beier (1974) a B. Geremek (1994).

35 Fletcher (1973), 64–77; Cornwall (1997), 137–241; Beer (1982), 82–139. Na začiatku 16. storočia sa do mnohých vzbúr proti ohradzovaniu zapojila aj nižšia vidiecka šľachta, ktorá využívala ľudový hnev voči ohradzovaniu, skupovaniu či premene pôdy na zvernice na vyrovnávanie si účtov s nadriadenými. Po roku 1549 však „vodcovská úloha vidieckej šľachty v sporoch o ohradzovanie ustupuje, pričom iniciatívu vo vedení poľnohospodárskych protestov častejšie preberajú malí vlastníci, remeselníci a domkári“ (Manning 1988: 312): Manning opisuje typickú obeť protestov proti ohradzovaniu ako „outsidera“. „Obchodníci, ktorí sa snažili vykúpiť si cestu do radov pozemkovej šľachty, boli pri nepokojoch zvlášť zraniteľní, tak ako nájomcovia statkov. Noví vlastníci statkov a poľnohospodári boli obeťami protestov v 24 zo 75 prípadov prejednávaných v Hviezdnej komore. Ďalšia, úzko súvisiaca kategória, sa skladá zo šiestich neprítomných urodzených pánov“ (Manning 1988: 50).

36 Manning (1998), 96–97, 114–116, 281; Mendelson – Crawford (1998).

37 Na rast účasti žien na vzburách proti ohradzovaniu vplýval rozšírený názor, že ženy sú „mimo zákona“ a môžu beztrestne stŕhať ploty (Mendelson – Crawford 1998: 386–387). Súd Hviezdnej komory však robil všetko pre to, aby ľudí vyviedol z tohto omylu. V roku 1605, rok po schválení zákona Jakuba I. o čarodejníctve, súd rozhodol, že „ak sa ženy dopustia nedovoleného vstupu na pozemok, zúčastnia sa nepokojov alebo sa inak previnia, pričom je voči nim a ich manželom vedené konanie, potom títo [manželia] musia zaplatiť trovy a škody, a to i v prípade, že bol vstup na pozemok či iný priestupok spáchaný v ich neprítomnosti“ (Manning 1988: 98).

38 Pozri o tom, okrem iného, Maria Mies (1986).

39 Do roku 1600 stratili reálne mzdy v Španielsku tridsať percent kúpnej sily v porovnaní s rokom 1511 (Hamilton 1965: 280). O cenovej revolúcii, pozri najmä dnes už klasickú prácu Earla J. Hamiltona, American Treasure and the Price Revolution in Spain, 1501–1650 (1965), ktorá skúma jej vzťah americkému zlatu; prácu Davida Hacketta Fischera, The Great Wave: Price Revolutions and the Rhythms of History (1996), ktorá analyzuje prudké cenové skoky od stredoveku až po súčasnosť – najmä 2. kapitolu (66–113); a zborník zostavený Peterom Ramseym, The Price Revolution in Sixteenth Century England (1971).

40 Braudel (1996), zv. I., 517–524.

41 Ako ekonomický vývoj v tomto období zhrnul Peter Kriedte (1983),

„Kríza vyostrila príjmové a majetkové rozdiely. Zbedačovanie a proletarizáciu sprevádzala zvýšená akumulácia bohatstva… Výskum o Chippenhame v Cambridgeshire ukazuje, že obdobia neúrody [koncom 16. a začiatkom 17. storočia] viedli k rozhodujúcemu obratu. V rokoch 1544 až 1717 celkom zmizli stredne veľké hospodárstva. Podiel majetkov s rozlohou 90 a viac akrov sa zároveň zvýšil z troch na štrnásť percent; podiel domácností bez pôdy stúpol z 32 na 63 percent“ (Kriedte 1983: 54–55).

42 Wallerstein (1974), 83; Le Roy Ladurie (1928–1929). Rastúci záujem kapitalistických podnikateľov o poskytovanie pôžičiek bol azda dôvodom, prečo vo väčšine miest a krajín v Európe došlo v 15. a 16. storočí k vyhnaniu Židov: Parma (1488), Miláno (1489), Ženeva (1490), Španielsko (1492) a Rakúsko (1496). Vyháňanie a pogromy trvali ďalšie storočie. Dovtedy, kým za Rudolfa II. v roku 1577 nedošlo k obratu, nemohli Židia vo väčšine európskych miest legálne žiť. Hneď ako sa požičiavanie peňazí stalo lukratívnym obchodom, bola táto činnosť – predtým považovaná za nehodnú kresťana – rehabilitovaná, ako to ukazuje nasledujúci dialóg sedliaka a bohatého mešťana, ktorý vyšiel anonymne v Nemecku okolo roku 1521:

Sedliak: Čo ma k tebe privádza? Nuž, chcel by som vidieť, ako tráviš čas.

Mešťan: Ako by som ho trávil? Sedím tu a počítam si peniaze, nevidíš?

Sedliak: Povedz mi, mešťan, kto ti dal toľko peňazí, že všetok čas tráviš tým, že ich počítaš?

Mešťan: Chceš vedieť, kto mi dal peniaze? Poviem ti to. Na dvere mi zaklope sedliak a požiada ma, aby som mu požičal desať či dvadsať guldenov. Pýtam sa ho, či vlastní dosť dobrej pôdy na pastviny alebo pekné políčko. Hovorí, „Áno, mešťan, mám dobrú lúčku a pekné pole, dokopy sú hodné sto guldenov.“ Ja na to: „Výborne! Sľúb ako záruku svoju lúku a pole, a ak súhlasíš s úrokom jeden gulden ročne, požičiam ti dvadsať guldenov.“ Tešiac sa z dobrej správy, sedliak odvetí: „Rád ti sľúbim.“ „Musím ti však povedať,“ pokračujem zase ja, „že ak niekedy nezaplatíš úrok včas, vezmem si tvoju pôdu a urobim z nej svoju.“ To však sedliaka netrápi a už podpisuje svoju pastvinu a pole ako záruku. Požičiam mu peniaze a on rok-dva platí úrok presne včas; potom príde zlá úroda a už so splátkou mešká. Skonfiškujem mu pôvodu, vysťahujem ho, a lúka i pole sú moje. A toto robím nielen so sedliakmi, ale i s remeselníkmi. Ak remeselník vlastní dobrý dom, požičiam mu naň sumu peňazí, a onedlho je dom môj. Takto zhromaždím veľa majetku a bohatstva, a preto trávim všetok čas počítaním peňazí.

Sedliak: A ja som si myslel, že len Židia sú úžerníci! Teraz vidím, že už aj kresťania.

Mešťan: Úžera? Kto hovorí o úžere? Nikto tu nie je úžerník. To, čo dlžník spláca, sú úroky (G. Strauss: 110–111).

43 V súvislosti s Nemeckom Peter Kriedte píše:

„Novší výskum ukazuje, že stavbár v Augsburgu [v Bavorsku] dokázal počas prvých troch desaťročí 16. storočia z ročného príjmu adekvátne uživiť manželku a dve deti. Potom sa životná úroveň začala znižovať. V období rokov 1566 až 1575 a od roku 1585 až do vypkunutia tridsaťročnej vojny nedokázala jeho mzda pokryť životné minimum rodiny“ (Kriedte 1983: 51–52). O zbedačovaní európskej robotníckej triedy v dôsledku ohradzovania a cenovej revolúcie pozri aj C. Lis – H. Soly (1979), 72–79. Ako píšu, v Anglicku „medzi rokmi 1500 a 1600 vzrástli ceny obilia šesťnásobne, kým mzdy tronjásobne. Nečudo, že pre Francisa Bacona boli robotníci a domkári boli »žobráci s domom«.“ Vo Francúzsku v tom istom období klesla kúpna sila domkárov a námezdných robotníkov o 45 percent. „V Novej Kastílii sa námezdná práca a bieda považovali za synonymá“ (tamtiež, 72–74).

44 O vzostupe prostitúcie v 16. storočí pozri Nickie Roberts, Whores in History: Prostitution in Western Society (1992).

45 Manning (1998); Fletcher (1973); Cornwall (1977); Beer (1982); Bercé (1990); Lombardini (1983).

46 Kamen (1971), Bercé (1990), 169–179; Underdown (1985). Ako upozorňuje David Underdown:

„Často sa poukazuje na významnú úlohu, ktorú hrali ženy v [chlebových] nepokojoch. V Southamptone v roku 1608 skupina žien odmietla čakať, kým sa korporácia poradí o tom, čo urobiť s loďou, ktorú práve nakladali obilím pre Londýn. Nalodili sa a zhabali náklad. Za pravdepodobné hlavné účastníčky nepokojov boli považované ženy aj v prípade incidentu vo Weymouthe v roku 1622. V Dorchesteri v roku 1631 skupina žien (niektoré z nich boli chovankyne robotárne) zastavili voz, mylne si mysliac, že vezie pšenicu; jedna sa sťažovala na miestneho obchodníka, ktorý „poslal preč do zámoria najlepšie plody zeme ako maslo, syr, pšenicu atď.“ (1985: 117). O úlohe žien v chlebových nepokojoch pozri aj Sara Mendelson – Patricia Crawford (1998): „ženy hrali významnú rolu v obilných nepokojoch [v Anglicku].“ Napríklad „v Maldone v roku 1629 nastúpil dav vyše stovky žien a detí na lode, aby zabránil odvozu obilia.“ Viedla ich „kapitánka Ann Carter, neskôr súdená a obesená“ za vedúcu úlohu v proteste (tamtiež: 385–386).

47 V podobnom duchu sa nesú poznámky lekára v talianskom Bergame o hladomore v roku 1630:

„Hnus a hrôza, ktorú vzbudzuje šialený dav polomŕtvych ľudí, čo obťažujú na každom rohu ulice, na námestiach, v kostoloch, pred bránami a robia život neznesiteľným, ako aj odporný smrad, ktorý z nich stúpa a neustále divadlo smrti… tomu neuverí nik, kto to nezažil“ (cit. v Carlo M. Cipolla 1993: 129).

48 O protestoch v Európe 16. a 17. storočia, pozri Henry Kamen, The Iron Century, najmä kap. 10, „Popular rebellion. 1550–1660“ (331–385). Ako píše Kamen, „Kríza rokov 1595 – 1597 zasiahla celú Európu, s ozvenami v Anglicku, Francúzsku, Rakúsku, Fínsku, Uhorsku, Litve a na Ukrajine. Zrejme nikdy predtým v európskych dejinách sa toľko ľudových vzbúr nestretlo v čase“ (336). V Neapole vypukli vzbury v rokoch 1595, 1620, 1647 (tamtiež: 334–335, 350, 361–363). V Španielsku vypukli vzbury v roku 1640 v Katalánsku, v roku 1648 v Grenade, v Cordobe a v Seville v roku 1652. O nepokojoch a vzburách v Anglicku 16. a 17. storočia, pozri Cornwall (1977); Underdown (1985) a Manning (1988). O vzburách v Španielsku a Taliansku, pozri tiež Braudel (1976, zv. II.), 738–739.

49 O tuláctve v Európe pozri okrem Beiera a Geremeka aj Braudel (1976), zv. II, 739–743; Kamen (1972), 390–394.

50 O vzostupe majetkových zločinov v dôsledku cenovej revolúcie pozri Chartu na s. 141 tejto knihy. Pozri tiež Richard J. Evans (1996), 35; Kamen (1972), 397–403; a Lis – Soly (1984). Lis a Soly píšu, že „dostupné dôkazy naznačujú, že celková miera kriminality v alžbetínskom a ranostuartovskom Anglicku skutočne prudko stúpla, najmä v rokoch 1590 až 1620“ (218).

51 V Anglicku k chvíľam sociability a kolektívnej reprodukcie, ktoré zanikli v dôsledku straty neohradených polí a obecnej pôdy, patrili procesie, ktoré sa konali na jar a mali požehnať poliam (a po oplotení sa už konať nemohli), ako aj zábavy, ktoré sa konali prvého mája pod vztýčeným májom (Underdown 1985).

52 Lis – Soly (1979), 92. O inštitúcii verejnej pomoci pozri Geremek, Poverty. A History (1994), kap. 4., „The Reform of Charity“ (142–177).

53 Yann Moulier Boutang, De L’esclavage au salariat (1998), 291–293. Len čiastočne súhlasím s Moulierom Boutangom, keď tvrdí, že podpora v chudobe nebola ani tak odpoveďou na biedu, ktorú vytvorilo vyvlastnenie pôdy a rast cien, ako skôr opatrením, ktorého cieľom bolo zabrániť úniku pracujúcich a vytvoriť tak miestny trh práce (1998). Ako som už uviedla, Moulier Boutang preceňuje stupeň mobility, ktorý mal vyvlastnený proletariát k dispozícii, keďže neberie do úvahy odlišnú situáciu žien. Navyše podceňuje mieru, v ktorej bola podpora výsledkom boja – boja, ktorý sa nedá redukovať na únik práce, lebo k nemu patrili aj prepady, vpády más vyhladovaných vidiečanov do miest (ktoré boli vo Francúzsku v polovici 16. storočia obvyklým javom) a iné druhy útokov. V tejto súvislosti nie je náhoda, že Norwich, centrum Kettovoho povstania, sa krátko po porážke tejto vzbury stal centrom a modelom reforiem sociálnej podpory.

54 Španielsky humanista Juan Luis Vives, ktorý podrobne poznal systémy sociálnej podpory vo Flámsku a Španielsku, bol jedným z hľavných zástancov verejnej charity. V diele De Subvention Pauperum (1526) tvrdil, že „svetská autorita, a nie cirkev by mala byť zodpovedná za pomoc chudobným“ (Geremek 1994: 187). Zdôrazňoval tiež, že úrady by mali práceschopným hľadať prácu, pričom trval na tom, že „spustnutí, nečestní, zlodejskí a leniví by mali dostať tú najťažšiu a najhoršie zaplatenú prácu, aby ich príklad slúžil na výstrahu ostatným“ (tamtiež).

55 Hlavnou prácou o vzostupe robotárne a nápravného zariadenia je The Prison and the Factory: Origins of the Penitentiary System Daria Melossiho a Massima Pavariniho (1981). Autori ukazujú, že hlavným cieľom väznenia bolo zlomiť pocit identity a solidarity chudobných. Pozri tiež Geremek (1994), 206–229. O plánoch, ktoré zosnovali anglickí vlastníci, aby uväznili chudobných v miestnych farách, pozri Marx, Kapitál, zv. I. (slov. vyd. 1985, 597–598, pozn. pod čiarou č. 197). O Francúzsku pozri Foucault, Dejiny šialenstva, najmä druhú kapitolu [v čes. vydaní má kapitola názov „Veliké uvěznění“].

56 Kým Hackett Fischer spája pokles populácie v Európe v 17. storočí so sociálnymi účinkami cenovej revolúcie (91–92), Peter Kriedte predkladá komplexnejší obraz, tvrdiac, že demografický úpadok bol výsledkom kombinácie malthusovských i socio-ekonomických faktorov. Tento úpadok bol podľa neho reakciou jednak na nárast populácie začiatkom 16. storočia, jednak na prisvojenie si väčšej časti poľnohospodárskeho príjmu pozemkovými vlastníkmi (63).

Zaujímavý postreh, ktorý podporuje moje argumenty o spojení medzi demografickým úpadkom a pro-pôrodnými štátnymi politikami, ponúka Robert S. Duplessis (1997), ktorý píše, že zotavenie sa z populačnej krízy 17. storočia prebehlo rýchlejšie než po epidémii čiernej smrti. Po epidémii roku 1348 trvalo storočie, kým počet obyvateľov začal rásť. V 17. storoči sa proces rastu reaktivoval v priebehu menej ako 50 rokov (143). Tieto odhady naznačujú, že v Európe 17. storočia bola oveľa vyššia miera pôrodnosti, čo azda možno pripísať neľútostnému útoku na všetky formy antikoncepcie.

57 „Biomoc“ je pojem, ktorý Foucault používa v Dejinách sexuality (1978), keď opisuje posun od autoritárskej formy vládnutia k menej centralizovanej, zameranej na „podporu moci života“, v 19. storočí. „Biomoc“ vyjadruje rastúci záujem štátu o hygienickú, sexuálnu a trestnú kontrolu jednotlivých tiel, ako aj rastu populácie, jej pohybov a zaradenia do ekonomickej sféry. Podľa tejto paradigmy šiel vzostup biomoci ruka v ruke s nástupom liberalizmu a znamenal koniec súdneho a panovníckeho štátu.

58 Zavedením tohto rozlíšenia odkazujem na úvahu kanadského sociológa Bruca Curtisa o foucaultovských pojmoch „populácie“ a „biomoci“. Curtis stavia proti sebe pojem „ľudnatosti“, ktorý bol aktuálny v 16. a 17. storočí, a „populácie“, ktorý sa stal základom modernej demografie v 19. storočí. Ukazuje, že „ľudnatosť“ bola organickým a hierarchickým pojmom. Keď tento pojem používali merkantilisti, zaujímala ich tá časť spoločenského telesa, ktorá vytvára bohatstvo, t. j. aktuálni alebo potenciálni pracujúci. Neskorší pojem „populácie“ je atomistický. „Populácia sa skladá z určitého počtu nediferencovaných atómov, rozdelených v abstraktnom priestore a čase,“ píše Curtis, „pričom majú svoje vlastné zákony a štruktúry.“ Tvrdím však, že medzi týmito dvoma pojmami existuje kontinuita, pretože tak v merkantilistickom, ako aj v liberálnom období kapitalizmu sa obyvateľstvo dávalo do súvislosti s reprodukciou pracovnej sily.

Literatúra

Po preklade sme takí unavení, že nemáme silu prepisovať zoznam literatúry, tobôž v ňom vyhľadávať len tie tituly, ktoré sú citované v tomto úryvku. Stiahnite si naskenovaný zoznam literatúry. Všetky citáty z Marxovho Kapitálu pochádzajú zo slovenského vydania prvého zväzku, ktoré vyšlo v Bratislave r. 1985 (vyd. Pravda).

Celú knihu Silvie Federici v PDF nájdete na Libcome: Caliban and the Witch.