» Študenti v boji proti nadvláde Pekingu a hongkonskej oligarchii

Bylo stejné jako hnutí Occupy ve Spojených státech či Španělsku, nebo jiné? Překročilo občanské a demokratické limity Occupy? V čem? A v čem ne? Nabízíme náš pohled na hnutí v Hongkongu.

Medzitriedne masové hnutie bez triednej dynamiky

Viac ako mesiac nepokojov, zrážok a diskusií po celom Hongkongu, jednej z metropol globálneho kapitalizmu a jednom z najdôležitejších centier druhej najväčšej ekonomiky sveta – mimoriadne významná udalosť pre svetový proletariát a nepochybne aj pre vládnucu triedu planéty. Revolty sa priamo a aktívne zúčastnili desaťtisíce proletárov, či už námezdných, alebo nie. Svojou kolektívnou mobilizáciou zohrali v hnutí rozhodujúcu úlohu univerzitní, a neskôr stredoškolskí študenti.

Skupina občianskej neposlušnosti OCLP (Occupy Central with Love and Peace, Okupujte štvrť Central láskou a mierom), ktorá bojuje za demokraciu v Hongkongu, chcela prvého októbra 2014, v deň štátneho sviatku, zmobilizovať desaťtisíc ľudí. Ich cieľom bolo počas troch dní okupovať ulicu Chater Road v obchodnej a úradnej štvrti Central. Benny Tay Yiu-ting, profesor práva a jeden zo zakladateľov organizácie, poskytol 2. septembra Bloombergu rozhovor, v ktorom uviedol, že dátum vybrali tak, „aby hongkonskej ekonomike vznikli čo najmenšie škody“. OCLP sa podarilo s úradmi vyjednať, aby okupácia prebehla 1. až 3. októbra v okolí verejného parku.

Úspechy iného hnutia, ktoré naštartoval zväz vysokoškolákov a ku ktorému sa pridali stredoškolskí študenti, skrížili tieto plány. 22. septembra vyzvala HKFS (Hongkonská federácia študentov) na bojkot vyučovania na dvadsiatich hongkonských kampusoch, do ktorého sa zapojilo asi 30 000 študentov.1 O dva dni nato sa k hnutiu pripojila organizácia stredoškolákov Scholarism. 26. septembra museli študentské organizácie opustiť Tamar Park, aby uvoľnili miesto pro-pekinskej demonštrácii. Rozhodli sa preto obsadiť oblasť neďaleko sídla vlády. Dvaja študentskí lídri, ako aj Wong, predstaviteľ organizácie Scholarism, boli zatknutí, čo len povzbudilo hnutie a rozšírilo ho aj na iné sektory obyvateľstva.

Zoči-voči tomuto rozsiahlemu pohybu sa lídri OCLP, ktorí boli v kontakte so študentským zväzom, rozhodli vyhlásiť, že vypuklo hnutie občianskej neposlušnosti. Medzitým však došlo k tomu, že okupácia už neprebiehala v štvrti Central, ako sa plánovalo, ale v časti Admiralty. Navyše, ako pripustil jeden zo spoluorganizátorov Occupy, Chan Kin-man, veľká časť účastníkov nechcela byť vedená OCLP a opustila svoje pôvodné miesto. Mnohí sa vydali na miesta, ktoré sa stali ďalšími centrami okupácie, ako Causeway Bay či Mong Kok. Mnohí aktivisti Occupy začali vracať svoje legitimácie.

28. septembra sa tisíce protestujúcich, najmä študentov, pokúsili obsadiť rôzne miesta: na ostrove Hong Kong išlo o administratívne budovy v štvrtiach Central a Admiralty, kým v obchodných štvrtiach Causeway Bay a Kow Loon to boli dve obchodné oblasti, Tsim Sha Tsui a Mong Kok. Výsledkom represie boli desiatky zranených a takmer sto zatknutých, no v porovnaní s tým, čo sa často deje v Európe – nehovoriac o štandarde v iných ázijských krajinách – mali udalosti pomerne pokojný priebeh. Účasť poriadkovej polície, ktorá napádala zhromaždenia a použila proti nim slzotvorný plyn, však pobúrila veľkú časť hongkonského obyvateľstva.

Desaťtisíce ľudí sa preto pridali k vysokoškolským a stredoškolským študentom. Mladí pracujúci všetkých kategórií, starší ľudia, muži i ženy, manuálne pracujúci, zamestnanci z kancelárií, pracovníci finančného sektora a IT, ľudia v slobodnom povolaní, ženy v domácnosti, dôchodcovia, remeselníci… všetci sa pridávali k hnutiu, často s požehnaním svojich šéfov (ktorí však nezašli tak ďaleko, aby im preplatili neodpracovné dni strávené účasťou na okupácii). Triedne zloženie tohto hnutia bolo teda pomerne heterogénne.

Pokiaľ ide o organizácie, možno tu identifikovať:

  • HFKS, založenú v roku 1958 na obranu demokracie; má 58 000 členov na ôsmich univerzitách. Je v opozícii voči pekinskému režimu a zúčastnila sa demonštrácií na podporu protestov na námestí Tchien-an-men v roku 1989.
  • OCPL, založená univerzitným profesorom práva, Bennym Tai Yiu-tingom, reverendom Chu-Yiu-mingom a profesorom sociológie Chan Kin-manom v januári 2013; žiada všeobecné volebné právo a volá po občianskej neposlušnosti.
  • Scholarism, založenú stredoškolskými študentmi v máji 2011; považuje sa za nátlakovú skupinu proti „Morálnemu a národnému vzdelávaniu“.2 V septembri 2012 sa zúčastnila okupácie ministerstva školstva.

Existuje tiež skupina Civic Passion (Občianska vášeň), menšie hnutie, ktorého popularita rastie. Začiatkom roka 2012 ho založil Wong Yeung-tat. Toto militantné zoskupenie krajnej pravice bojuje za odtrhnutie Hongkongu od Číny a bráni „domácich“ pred „inváziou z kontinentu“. Hoci je isté, že táto organizácia si dokázala získať nových členov svojím rozhodným a ofenzívnym postojom voči vládnucej oligarchii, nikdy nedokázala ohroziť pozíciu demokratických vodcov OCLP a HKFS. Celé hongkonské hnutie sa počas svojej existencie nikdy celkom nedokázalo vymaniť spod kontroly týchto dvoch politických síl.

Geografia Hongkongu

Osobitná administratívna oblasť Hongkong (1079,25 km2, 6,77 mil. obyvateľov v r. 2013) je rozdelená na štyri časti: ostrov Hong Kong (kolíska mesta, 79,38 km2, 1,26 mil. obyv.), Kowloon (46,93 km2) a Nové územia (na kontinente, 777,52 km2, 3,54 mil. obyv.) a iné ostrovy (175,12 km2, 142 000 obyv.).

Ideológia hnutia zahŕňala aj kresťanské prvky. Kresťanské symboly, kríže či portréty Ježiša boli na barikádach veľmi viditeľné. Konali sa tu aj spontánne náboženské obrady. Medzi organizátormi hnutia majú kresťania mimoriadne zastúpenie. Wong je evanjelikál, Benny Tai je takisto kresťan, Chu Yiu-ming je baptistický kňaz. Aj v opačnom tábore však nachádzame kresťanov, najmä anglikánskych – ich biskup, Paul Kwong, ostro kritizoval protestujúcich. Hoci niektoré kostoly otvorili svoje brány demonštrantom, väčšina tak neurobila. Carrie Lam, číslo 2 v hongkonskej exekutíve, ako aj Donald Tsang, predchádzajúci šéf exekutívy, sú katolíci. Polovica obyvateľstva sa nehlási k žiadnemu vierovyznaniu (asi 3,6 milióna ľudí zo 7,2 mil.). Katolícka cirkev sa v Hongkongu udomácnila v roku 1841 a rovnako ako protestantské cirkvi mala voľné pole pôsobenia. Dnes je v Hongkongu 480 000 protestantov a 360 000 katolíkov. Pre zvyšné konfesie sú čísla nasledujúce: budhisti 1,5 milióna; taoisti 1 milión; moslimovia 220 000; hinduisti 40 000; sikhovia 10 000. Po počiatočných obavách zo straty náboženskej slobody a privilégií sa veľká časť kresťanskej cirkevnej hierarchie rozhodla kolaborovať s komunistickou stranou, ktorá ju nijako neprenasledovala.

Blokády a reakcie na ne

Pod nenásilným povrchom hnutia si možno všimnúť, že toto hnutie mladých i starších ľudí išlo do konfrontácií s políciou, pretláčalo a obiehalo jej barikády či odolávalo jej útokom. Zrejme bez akýchkoľvek príkazov od kolektívu OCLP sa mladí ľudia, najmä mladí pracujúci, rozhodli rozšíriť okupáciu na dve ďalšie ekonomicky významné oblasti: Causeway Bay na hongkonskom ostrove v časti Tsim Sha Tsui a najmä na Mong Kok v časti Kowloon. Prvé barikády vznikli v Mong Koku večer 28. septembra. Cieľom otvorenia tohto nového frontu bolo prinútiť políciu, aby rozložila svoje sily, a tak pomôcť demonštrantom v štvrtiach Central a Admiralty. Práve v Mong Koku došlo k najnásilnejším zrážkam s políciou, ale tiež s „anti-okupačnými“ skupinami.

1. októbra, v deň čínskeho štátneho sviatku, dosiahlo hnutie svoj vrchol: viac ako 100 000 účastníkov na demonštrácii, ktorá sa tiahla na viac ako troch kilometroch. Počet sa neskôr znížil na pár tisícov, potom na pár stoviek. V tú noc bolo na štyroch miestach okupácie len pár desiatok účastníkov.

Základnou chybou v postupe hnutia bolo ultimátum, adresované Chun-Ying Leungovi, šéfovi hongkonskej exekutívy, podľa ktorého mal rezignovať najneskôr do polnoci vo štvrtok 2. októbra. Išlo o chybu, pretože ak sa oponent nevzdá, ale naopak, prejde do ofenzívy, a vy nie ste pripravení ho predbehnúť, potom márnosť takého ultimáta len demoralizuje hnutie. Len pár tisíc protestujúcich bolo pripravených ísť do toho naplno. Počas hodín a dní, ktoré nasledovali, sa represívnym silám spolu s pešiakmi organizovaného zločinu podarilo protestujúcich vytlačiť. Najrozhodnejší militanti hnutia sa držali barikád a usilovali sa odolať útokom, občas kombinovaným, zo strany polície a „anti-okupantov“. Gangstri Triád, taxikári a vodiči kamiónov tvorili úderné jednotky, ktoré s pomocou polície či bez nej rozoberali barikády.

Voči „anti-okupačným“ útokom a pokusom polície zlikvidovať blokády sa postavilo len 2 – 3 000 ľudí. Keď ich odohnali z jednej barikády na ceste, demonštranti rýchlo postavili nové, v presvedčení, že blokovanie dopravy v meste je hlavnou pákou na to, aby vybojovali aspoň čiastočné splnenie svojich požiadaviek. Keďže nedokázali odolávať útokom stoviek dobre vybavených poriadkových policajtov, snažili sa využívať svoju pohyblivosť. Občas sa im podarilo predbehnúť policajtov a rýchlo sa zreorganizovať na inom mieste.

Vždy, keď sa represia zintenzívnila, vzrástol počet protestujúcich. Najmä po tom, čo hongkonská exeuktíva prerušila rokovania s HKFS. Úrady sa preto pri likvidácii barikád museli spoliehať na vyčerpanie síl demonštrantov. Televízia odvysielala verejnú diskusiu študentských lídrov s predstaviteľmi vlády. Demonštranti si od nej – celkom správne – nič nesľubovali. Jediným výsledkom je, že vláda prisľúbila oznámiť pekinskej vláde, že v Hongkongu sú vážne problémy.

Napriek pochybeniam sa policajná operácia v Hongkongu vymyká z tradície brutality čínskeho režimu. Represívna akcia bola postupná a kontrolovaná: za žiadnu cenu sa nesmelo zopakovať námestie Tchien-an-men. Úrady dokonale pochopili slabiny hnutia. Boli presvedčené, že ho dokážu pohltiť bez toho, aby došlo k priveľkým škodám, a to pomocou kombinácie ponúk na rokovanie s vedúcimi organizáciami a represie nízkej intenzity. Zdá sa, že to fungovalo.

Pokiaľ ide o tábor kapitalistov, tí najdôležitejší buď otvorene podporovali pekinskú vládu, alebo ostro kritizovali politické nepokoje, ktoré by mohli uškodiť ich portfóliám. So Li Ka-shing, najbohatší muž Ázie, vyzval študentov, aby išli domov, hoci, ako povedal, rozumie ich pohľadu na vec (samozrejme!).

Tradícia politických demonštrácií – a v menšej miere aj štrajkov

Každoročne sa v Hongkongu konajú demonštrácie s desiatkami až stovkami tisícov účastníkov proti pekinskej kontrole nad hongkonskou politikou.

Tu je krátke zhrnutie hnutí, ktoré v Hongkongu vznikli za posledných 25 rokov.

1989: demonštrácie na podporu hnutia na námestí Tchien-an-men. Spolu 1,5 milióna ľudí, čiže tretina obyvateľov Hongkongu. Tieto demonštrácie „Prvého júla“ alebo „Novoročné“ protesty pokračovali v priebehu niekoľkých rokov.

2003: 350- až 700-tisíc ľudí protestovali proti článku 23 (zákon proti subverzii), zlej ekonomickej situácii, ako aj spôsobu riešenia epidémii SARS. V septembri viedli demonštrácie k stiahnutiu článku 23.

2004: protesty asi 200 000 ľudí proti priamej voľbe šéfa exekutívy.

2009: významné demonštrácie k 20. výročiu hnutia na námestí Tchien-an-men.

2013: 1. januára sa konala demonštrácia s účasťou asi 100 000 ľudí proti C. Y. Leungovi.

2013: 40-dňový štrajk prístavných robotníkov vedený Hongkonskou konfederáciou odborových zväzov a podporovaný Hongkonskou federáciou študentov. Štrajk sa skončil polovičným víťazstvom – nárastom miezd o 9,8 % namiesto dvadsiatich percent, ktoré žiadali štrajkujúci. Na rozdiel od kontinentálnej Číny môžu nezávislé odbory v Hongkongu legálne existovať a sú často vedené pro-demokratickými militantmi. Viacerí z nich si pamätajú Tchien-an-men či ešte staršie udalosti.

2013: začiatkom októbra vstupuje asi 450 z 1400 zamestnancov fabriky na Coca-Colu poločnosti Swire do štrajku. Po dvoch dňoch sa štrajk skončil a manažment súhlasil s rokovaním o pracovných podmienkach s odbormi a prisľúbil skrátiť pracovný čas.

2014: veľké demonštrácie pri príležitosti 25. výročia Tchien-an-menu.

2014: 1. júla žiada 100- až 500-tisíc demonštrantov slobodné voľby v roku 2017.

Treba poznamenať, že mnohé z týchto hnutí prinútili vládu k ústupu, a to aj napriek tomu, že sa demonštrácie, akokoľvek boli masové, konali zväčša mimo finančných a administratívnych štvrtí a mali len malý vplyv na hongkonskú ekonomiku.

Veľmi obmedzená mobilizácia pracujúcich, no so širokou solidaritou

28. septembra vyzvali federácie výrobcov nápojov, učiteľov a prístavných robotníkov v HKCTU3 na štrajk s nasledujúcimi požiadavkami: prepustiť zatknutých demonštrantov; prestať potláčať pokojné zhromaždenia; zrušiť „falošné všeobecné volebné právo“ a nahradiť ho spravodlivým volebným systémom; rezignácia Leung Chun Yinga.

Asi 200 vodičov továrne na Coca-Colu spoločnosti Swire (z celkového počtu 1400 zamestnancov) prerušilo prácu na dva dni (28. a 29. septembra; na druhý deň však v štrajku pokračovalo len 40 vodičov) a asi sto ďalších odmietlo pracovať nadčasy. Podľa Medzinárodnej konfederácie odborových zväzov (ITUC) štrajkovalo 29. septembra spolu 10 000 pracujúcich.

Hoci predstavitelia vedenia stavbárskych odborov, ktoré patria do pro-pekinskej federácie (HKFTU), prišli za protestujúcimi a žiadali ich, aby odstránili barikády, v nasledujúci deň prišlo asi tucet robotníkov z tohto sektora demonštrovať svoju solidaritu s hnutím. Svoje stavbárske zručnosti využili tým, že poskytovali kurzy stavby barikád. Podobne aj dva odborové zväzy pracovníkov verejného sektora (patriace k pro-pekinskej HKFTU) otvorene kritizovali hnutie, no tisíce štátnych zamestnancov sa prihlásili k solidarite s bojom pomocou petície na Facebooku. Mnohí verejní zamestnanci prišli do práce so žltou stužkou, symbolom hnutia.

Protestujúci spočiatku používali ako barikády provizórne pospájané kovové bariéry. Technológia sa postupne vylepšovala v cykle deštrukcie a rekonštrukcie, ako aj vďaka pomoci, ktorú poskytli rôzni pracujúci. Stavbári využili svoje znalosti pri konštruovaní bambusových lešení, ktoré sú ľahké, ale veľmi pevné. Mladý účastník okupácií, ktorý sa zúčastnil hnutia v Mong Koku a v štvrti Admiralty, poznamenal: „Myslím, že kultúra na týchto dvoch miestach sa líši. Ľudia v Mong Koku pochádzajú z rôznych vrstiev, témy, o ktorých sa tu hovorí, sú skôr sociálne.“

V Admiralty, teda na mieste, ktoré väčšmi kontrolovali organizátori, „je atmosféra skôr umelecká a študentská“. K okupácii Mong Koku, štvrti butikov a veľkých obchodov, sa pristúpilo napriek odporúčaniam uznaných organizácií hnutia. Tí, ktorí sa jej zúčastnili, často opakovali, že sa neriadia príkazmi OCLP. Práve tu demonštranti, neraz pracujúci rôzneho veku, formulovali ekonomickú kritiku zameranú na otázky práce, miezd a bývania. Zväčša však nedošlo k tomu, aby sa konkretizovali do organizovaných, kolektívnych požiadaviek. Protestujúci hovorili, že nepotrebujú vedenie ani zo strany študentskej Federácie, ani iných skupín. „Nepotrebujeme reprezentáciu. Toto je masové hnutie,“ povedal jeden z nich a obvinil organizátorov, že sú príliš ochotní ku kompromisom.

V Mong Koku museli účastníci okupácie bojovať s taxikármi, vodičmi nákladiakov a maskovanými mužmi, očividne gangstermi Triád. Polícia sa občas snažila udržať obe strany od seba, takže následky bojov boli mierne, bez úmrtí či vážnych zranení. Nakoniec sa polícii podarilo vytlačiť niekoľko stoviek vyčerpaných obrancov barikád v Mong Koku a Admiralty (nie všetci pritom boli na mieste po celý čas – niektorí sa vracali až po práci). Barikádami sa presekala reťazovými pílami. Admiralty však bola pokojnejším miestom kontrakultúry, pričom umelecké aktivity (maľba, hudba, tanec, origami) sem prilákali aj početných turistov. Tanec s dáždnikmi pripomenul jednému z novinárov scénu z Mary Poppinsovej.

Zriedkavé a slabé reakcie z kontinentu

Na Jinanskej univerzite v Guangzhou je 5000 študentov z Hongkongu (z celkového počtu 35 000). Niektorí z nich hovorili o ťažkostiach pri vysvetľovaní situácie iným študentom. Na druhej strane študuje v Hongkongu takmer 10-tisíc študentov z kontinentálnej Číny. Hoci len malá časť sa pridala k hnutiu, ešte menej ich podporovalo centrálnu vládu. Väčšina sa obávala tvrdšej represie. Tým, že rozširovali informácie, však študenti z kontinentu pomohli prelomiť ticho o hnutí. Čínske médiá museli hnutie odsúdiť a nemohli ho jednoducho ignorovať.

Vo veľkých čínskych mestách došlo len k symbolickým demonštráciám, do ktorých sa nezapojilo viac ako pár desiatok ľudí. Čoskoro boli potlačené. V Macao prilákala povolená solidárna demonštrácia 800 ľudí. Menšia skupina sa dokonca vydala do Hongkongu.

Zaujímavým príkladom bol Wukan, aglomerácia s 15 000 obyvateľmi v susednej provincii Guangdong. V roku 2011 tu násilné konfrontácie medzi obyvateľmi a políciou viedli ku kompromisu, ktorý bol vyjednaný na najvyššej úrovni regiónu. Skorumpovaní šéfovia regiónu boli prepustení a lídri revolty mohli kandidovať v miestnych voľbách, ktoré vyhrali. Zvolených rebelov však medzičasom zatkli za „korupciu“ a starí šéfovia sa vrátili na svoje posty. Pár dní po začiatku okupácií v Hongkongu si pár desiatok ľudí posadalo v okolí miestnych úradných budov s dáždnikmi. Vysvetlili, že hongkonské hnutie so záujmom sledujú a chcú vyjadriť solidaritu s rebelmi v Hongkongu.

Aká radikalizácia?

Spolu s nárastom represie sa tu i tam objavovala nespokojnosť protestujúcich so sebavedomým vedením HKFS a OCLP. Tento nesúhlas sa pretavil do akcie. Radikalizované sektory demonštrantov spochybňovali najmä pacifizmus a nadmernú pasivitu pouličných okupácií.

Po krachu rokovaní s hongkonskými úradmi sa študentská Federácia a Scholarism obrátili priamo na čínskeho prezidenta. Kritizujúc miestnych predstaviteľov, ktorí vraj chybne interpretovali politiku centra, tieto organizácie vyhlásili, že hnutie v nijakom prípade nie je jednou z „farebných revolúcií“ – t. j. jedným z hnutí, ktoré najmä vo východnej Európe viedli k pádu režimov –, ale len zápasom za „autentickú demokraciu“. A táto demokracia by nechcela spochybňovať princíp „jedna krajina, dva systémy“, ktorý vznikol po roku 1997. Toto vyhlásenie je zhrnutím pozície všetkých troch organizácií, ktoré chceli viesť hnutie. Poslúžilo tiež ako zdôvodnenie výzvy na demontáž barikád, napriek vôli tých, ktorí ich strážili – vraj preto, aby nebola blokovaná doprava.

Zoči-voči policajnému násiliu povedal protestujúcim Wong, mladý vodca Scholarism, aby nesmerovali svoj hnev voči poriadkovým silám, aby ich neurážali a nenapádali. Podobne keď sa konfrontácie zintenzívnili po tom, čo úrady zrušili plánované stretnutie so študentskými vodcami, vodcovia opäť kritizovali násilie zo strany polície, ale aj zo strany protestujúcich. Keď boli voči okupujúcim vydané súdne príkazy, vodcovia organizácie vyhlásili, že pokračovanie v okupácii je len na individuálnom rozhodnutí každého a že neplnoletí by sa do hnutia už nemali zapájať.

Na obsahovej úrovni sa v hnutí počas jeho vzostupnej fázy objavili aj slogany na podporu Tibeťanov a Ujgurov, no spolu s heslami, ktoré pripomínali revoltu na námestí Tchien-an-men v roku 1989, rýchlo vymizli, len čo sa nepokoje zmiernili a exekutíva prešla do ofenzívy.

Podobne aj chudobní migranti z iných krajín Ázie,4 ktorí vykonávajú tú najmenej kvalifikovanú prácu, v tých najhorších podmienkach a s najnižšími mzdami, pričom pre niektorých (napr. domácich služobníkov hongkonských boháčov) sa podmienky blížia otroctvu, boli z hnutia vytlačení malými., no aktívnymi elementmi ako Civic Passion.

Filipínski migranti, najmä ženy pracujúce ako „chyžné“, dostali krátko po začiatku protestov prísne varovanie od svojho konzulátu, aby sa im vyhýbali. V týchto varovaniach, ktoré boli ostrejšie než všetky vyhlásenia hongkonskej polície, sa tvrdilo, že účastníčkam protestu hrozí za účasť na výtržnostiach väzenie až na 12 mesiacov. Táto taktika zrejme fungovala a odstrašila Filipínky z ulíc.5

Hoci demonštranti často upozorňovali aj na problémy nezamestnanosti a bývania, žiadna z frakcií hnutia nesformulovala konkrétne požiadavky okrem tej pôvodnej, ktorá volala po „skutočnej“ či „autentickej demokracii“. Požiadavky hnutia sa v konečnom dôsledku týkali rezignácie šéfa exekutívy a najmä vyhlásenia volieb politických lídrov založených na všeobecnom volebnom práve, bez predvýberu kandidátov zo strany centrálneho štátu.

Hongkong, vedený stranou miestnych biznismenov, hrá v Číne stále dôležitú ekonomickú úlohu

Prudký rast ekonomiky kontinentálnej Číny znížil podiel Hongkongu na spoločnom HDP z 16 % v roku 1997 na dnešné 3 %. Podobne aj podiel Hongkongu na exporte klesol z 51 % na 17 %. Mesto však naďalej zostáva vstupným prístavom pre zahraničný kapitál, a to tak ľudský, ako aj finančný. Flotácia veľkých čínskych spoločností v Hongkongu ich prinútila zlepšiť manažment, a práve prostredníctvom Hongkonskej burzy cenných papierov získala Čína kontrolu nad Londýnskou burzou kovov (London Metals Exchange), ktorá je najdôležitejšou svojho druhu na svete. Aj internacionalizácia čínskeho juanu sa opiera o Hongkong.

Veľkí hongkonskí kapitalisti, či už takí, ktorí tu boli od britských koloniálnych čias ako spoločnosť Jardine Matheson – patriaca k rodinnemu impériu Keswickovcov, ktorí svoj majetok nadobudli pred 150 rokmi obchodom s ópiom a inými tovarmi – alebo nováčikovia ako Li Ka-shing, našli u straníckeho vedenia v Pekingu pochopenie.

Mnohí z nich získali svoje bohatstvo obchodom s realitami – 70 % trhu s bývaním kontroluje päť skupín –, ktorý tu profituje z nedostatku obývateľnej pôdy. Iní zarábajú na koncesiách, ktoré im vláda poskytla v oblasti telekomunikácií, prístavných činností a dopravy. V distribúcii majú dominantné postavenie dve skupiny.

Títo veľkí kapitalisti sú demonštrantom – ktorí zablokovali riaditeľstvo impéria Li Ka-shinga, prinútili tretinu obchodov patriacich rodine Cheg Yu-tunga, aby zatvorili, a donútili klientov najluxusnejšieho hotela Mandarin Oriental, patriaceho Jardine, aby pešo prešli 400 metrov k svojím autám, lebo cesta bola zablokovaná – dobre známi.

V rozhovoroch s novinármi z medzinárodnej ekonomickej tlače Chun-Ying Leung jasne vysvetlil, že všeobecné volebné právo by mohlo dať moc do rúk najchudobnejším, ktorí tvoria väčšinu populácie. Na stretnutí so študentskými lídrami spomenul Rimsky Yuen, minister spravodlivosti, príklad minimálnej mzdy: podľa neho hrozí, že jej úroveň by mohlo určovať zhromaždenie zastupujúce väčšinu. Mali by však byť zastúpené všetky kategórie občanov. Ak to tak bude, potom úrady budú môcť vládnuť v harmónii s veľkými kapitalistami Hongkongu.

V roku 1958 čínsky predseda vlády Čou En-laj oboznámil britského premiéra Macmillana s možnosťou, že by bol Hongkong „samosprávnym územím ako Singapur“. Túto pozíciu zastávali aj miestni politicky mocní kapitalisti.

Hnutie, ktoré prekonalo niektoré slabiny iných hnutí Occupy, no celkom sa od nich neoslobodilo

Hnutie v Hongkongu sa líši od iných hnutí typu Occupy, ktoré, hoci podobne kritizovali nečinnosť a skorumpovanosť centrálnych a miestnych vlád, predkladali aj ekonomické požiadavky týkajúce sa nezamestnanosti, nízkych miezd, vysokých životných nákladov a rastúceho nájomného. Pod popolom hongkonskej demokratickej vzbury objavili najlepšie informovaní predstavitelia vládnucej triedy sociálnu otázku, zredukovanú na problém príjmovej nerovnosti. Stredoškolskí a vysokoškolskí študenti, ktorých v Hongkongu spovedali médiá, často spomínali svoj hnev na vysoké životné náklady, nájomné, ťažkosti s hľadaním slušnej práce atď. Podobnú situáciu nachádzame aj v iných baštách kapitalizmu. Vcelku vzaté sa však požiadavky hnutia týkali rezignácie šéfa exeuktívy, C. Y. Leunga, a vyhlásenia všeobecných volieb bez predvýberu kandidátov.

Hnutie bolo menšinové nielen vnútri spoločnosti ako celku, ale dokonca aj na univerzitách a stredných školách. Vďaka tomu, že došlo k zastaveniu obehu tovarov, však – paradoxne – malo aj ekonomické dôsledky pre niektoré sektory, napríklad distribúciu a dopravu, a to dokonca v oveľa väčšom rozsahu než iné hnutia Occupy, vrátane tých najsilnejších, ako napr. Syntagma (Atény), Puerta del Sol (Španielsko), Oakland (USA), Tel-Aviv (Izrael) či dokonca Tahrir (Egypt).

Iné aspekty hongkonského demokratického hnutia prekračovali slabiny iných Occupy.

Po prvé, ako sme zdôraznili na začiatku tohto textu, jeho masový charakter. Asi 100 000 ľudí porušilo zákaz demonštrovania a žiadalo rezignáciu miestnej vlády, v krajine, kde pravidlom je otvorená represia. Už to samo je kvalitatívnym skokom.

Po druhé, vytrvalosť hnutia. Mesiac tvrdých nepokojov, pravidelných útokov zo strany polície a neformálnych gangov reakcionárov a kriminálnych podnikateľov ukázal, akí odhodlaní sú hongkonskí rebeli. Toto odhodlanie dozrievalo dlhý čas a systematicky sa začalo vyjadrovať od chvíle, keď sa mesto dostalo pod čínsku kontrolu.

A napokon, nástup kolektívnej dynamiky, ktorú nemožno redukovať na okupácie, a ktorej vznik ani nebol s nimi spojený. Univerzitní a stredoškolskí študenti, stojaci na čele protestov, konali spoločne a ich organizácia predchádzala okupačné hnutie a umožnila ho. Bez ohľadu na zbožné priania sa „multitúda“ nesformovala do podoby antagonistického sociálneho telesa prostredníctvom hnutia Occupy. Odohralo sa to presne naopak. Vopred organizované segmenty študentov boli schopné poskytnúť desiatkam tisícov izolovaných proletárov prostriedky na kolektívne vyjadrenie.

Posledným pozitívnym faktorom je, že hnutie okupovalo a čiastočne zablokovalo činnosť jedného z najpokročilejších a najhustejšie obývaných produktívnych území na planéte. Ide o územie (Admiralty), na ktorom sa koncentruje celý rad finančných katedrál Ázie, ako aj sídla niekoľkých nadnárodných firiem.

Hongkong: pohľad na sociálnu situáciu

Hongkong je ukážkou toho, čo by mohlo byť, a čo už aj je realitou v mnohých rozvinutých kapitalistických krajinách, kde konkurencia s novými silnými hráčmi z Ázie vytvorila tendenciu k poklesu miery zisku.

Už v roku 1997 išlo o oblasť s jednou z najväčších mier príjmovej nerovnosti. Odvtedy sa priepasť medzi najbohatšími kapitalistami (majetok Li Ka-shinga, ktorý obchoduje s realitami a energiou a zároveň ovláda prístav, sa zväčšil z 12,4 na 31,4 miliárd dolárov) a viac alebo menej kvalifikovanými pracujúcimi významne zväčšila. Podľa svojho Giniho koeficientu je Hongkong je viac nerovný ako USA, Veľká Británia, ba dokonca Singapur. Koeificient Honkongu sa zvýšil z 0,43 v roku 1971 na 0,518 v roku 1996. Nárast sa spomalil, no pokračoval, takže v roku 2011 dosiahol koeficient úroveň 0,537.

Priemerné nájomné domácností sa pohybuje okolo 3000 dolárov mesačne. Dvadsať percent obyvateľstva žije pod úrovňou chudoby. Viac ako 30 % obyvateľov žije v sociálnych bytoch. Vláda pripúšťa, že nedostatok nového bývania s prijateľným nájmom je hlavným problémom. Keďže nájomné je vysoké, veľa ľudí býva v preplnených bytoch. Hoci mzdy stagnujú, je tu takmer plná zamestnanosť. Nezamestnanosť je sotva niekedy vyššia ako 3 %. Pri tom všetkom podľa Forbesu 45 hongkonských miliardárov vlastní majetok vo výške 214 miliárd dolárov.

Viacerí študenti hovoria o ťažkostiach s hľadaním práce, ktorá by zodpovedala ich vzdelaniu. Hoci okupačné hnutie nepredkladalo explicitne ekonomické požiadavky, pre mnohých ľudí je protest spôsobom, ako vyjadriť frustráciu a nespokojnosť. Podľa oficiálnych štatistík sa mzdy absolventov za posledných 17 rokov zvyšovali len o 1 % ročne, čo je hlboko pod rastom cien a zvlášť nájmov. Mnohí študenti a absolventi sú nútení zostať bývať u rodičov. Niektoré kvalifikovanejšie pozície sa presunuli do kontinentálnej Číny. Do Hongkongu, najmä do finančného sektora, tiež prichádzajú kvalifikovaní pracujúci z Číny a odinakiaľ, čo zvyšuje konkurenciu.

Situácia je ešte ťažšia pre pracujúcich v menej formálnych sektoroch. V hoteloch a reštauráciách vzrástli nominálne mzdy od roku 1998 len o 17 %, čo v absolútnych číslach znamená prepad životnej úrovne. V sektore vzdelávania zmizli mnohé niekdajšie benefity, napríklad podpora štúdia v zahraničí. Ani tu neudržali mzdy krok s infláciou.

Odvetvie Počet zamestnancov
Priemysel 105 308
Stavebníctvo 70 578
Zahraničný obchod
a veľkoobchod
554 628
Maloobchod 260 246
Doprava, skladovanie,
pošta, kuriérske služby
167 241
Ubytovanie a stravovanie 274 195
Poisťovníctvo a financie 207 700
Nehnuteľnosti 125 938
Profesionálne a obchodné služby 337 408
Sociálne a osobné služby 454 210
Spolu 2 654 682

Tabuľka 1. Zamestnanosť podľa odvetvia (2012) (Hong Kong Annual Digest of Statistics, 2013)

Tieto pozitívne body však nestačia na to, aby prevážili limity, ktorými hnutie trpelo od samého začiatku.

Prvým z nich bola absencia explicitného sociálneho obsahu. Hnutie za politickú demokraciu bez sociálnej duše sotva vytvorilo podmienky na to, aby pritiahlo široké vrstvy proletárov, zasiahnuté zhoršením životných a pracovných podmienok. Tisíce proletárov zostali v úlohe pozorovateľov, alebo prinajlepšom len solidarizovali s hnutím, ktoré nechápali ako svoje vlastné.

Po druhé
, tento občiansky protest sa nechopil bezprecedentnej šance obsadiť produktívne územie, ktoré je také významné pre kapitál. Neschopné presadiť ofenzívnu stratégiu založenú na blokovaní ekonomiky – tohto základu všetkej štátnej moci – uzavrelo si hnutie cestu k tomu, aby sa mohlo hlbšie zakoreniť v miestach, kde vzniklo a z ktorých sa potom muselo stiahnuť, keď jeho intenzita a rozsah začali ustupovať. Myslíme tým stredné a vysoké školy. Žiadna z nich nebola okupovaná.

Po tretie, účastníci okupácií rýchlo opustili univerzity a stredné školy. Tie však boli jedinými produktívnymi územiami,6 kde boli zakorenení. Univerzity a stredné školy slúžili najmä ako základňa na stretávanie sa s ostatnými demonštrantmi. Stredo- a vysokoškoláci boli jedinými skupinami, ktoré rozvíjali kolektívnu činnosť. Pracujúci, ktorí sa zapojili do hnutia, tam prichádzali ako jednotlivci. Táto slabina od začiatku obmedzovala možnosť sformovania kolektívneho telesa, schopného rozpracovať kritiku, ktorá by prekročila jednoduchú opozíciu voči inštitúciám a hongkonskej exekutíve. Izolované výzvy na oslobodenie čínskych politických väzňov, pokusy o spochybnenie čínskej koloniálnej nadvlády nad Hongkongom a inými pohraničnými oblasťami, solidárne vyhlásenia smerom k Ujgurom v Xinjiangu a k Tibeťanom – to všetko na veci nič zásadne nemení. Absencia kolektívnej reflexie tiež umožnila krajne pravicovej skupine Civic Passion, aby sa prezentovala ako najrozhodnejší nepriateľ centrálnej moci v Pekingu.

Hongkonské hnutie za všeobecné volebné právo nikdy neprekročilo rámec buržoáznej politickej demokracie. Naopak, v istom zmysle ho radikálnym spôsobom posilnilo, a to masovou kolektívnou akciou. No spoločenské sily, ktoré ho katalyzovali, zažili, ako chutí moc, a to aj napriek porážke, ktorú zažili. Dynamika, ktorá sa spustila, miestami umožnila, aby ľudia začali s praktickou kritikou existujúceho poriadku a začali načrtávať hrubé rysy iného poriadku, založeného na kolektivite a boji. Blokáda mesta, narušenie jeho činnosti, prevzatie produktívnych území poznačilo vedomie ľudí, bez ohľadu na buržoázno-demokratickú klietku hnutia. Pokusy aktívnych minorít o oslobodenie sa spod pacifizmu, hlásaného OCLP a HKFS, svedčia o začiatku politickej autonomizácie. Týmto aktívnym minoritám sa nevyhlo extrémistické pokušenie pustiť sa do zápasu, ktorý nemožno vyhrať – najmä vtedy, keď sa šéfovi hongkonskej exekutívy určilo nezmyselné ultimátum. Ak by odmietol, študentskí lídri hnutia prisľúbili okupáciu budov miestnej vlády. Tento sľub narazil na stenu represie a nevyspelosti hnutia, ktoré nebolo pripravené na militarizáciu a konfrontáciu.

MC a KPK, 11. listopadu 2014

Poznámky

1 Spolu je v Hongkongu osem štátnych univerzít s 15 kampusmi a 115 000 študentmi, ako aj osem súkromných univerzít s 14 kampusmi a 87 000 študentmi.

2 „Morálne a národné vzdelávanie“ malo byť novou formou etickej výchovy, ktorá sa zaviedla na základných školách v r. 2012 a na stredných školách v r. 2013. Predchádzajúca podoba tohto predmetu sa zameriavala na vágne morálne hodnoty ako „rešpekt voči ostatným“. V novej podobe mal predmet otvorene podporovať čínsky systém jednej strany. Nie je prekvapujúce, že čelí silnej opozícii zo strany študentov i rodičov. V čase písania tohto textu bolo jeho vyučovanie odložené.

3 Hongkonská konfederácia odborových zväzov (HKCTU) vznikla v júli 1990, zoskupuje 61 odborových zväzov a má asi 170 000 členov. Je nezávislá od pekinskej vlády, na rozdiel od Hongkonskej federácie odborových zväzov (HKFTU), ktorá vznikla v apríli 1948 a má 62 členských zväzov s asi 341 000 členmi. Korene HKCTU siahajú k združeniam kresťanských robotníkov, ktoré vznikali po roku 1966. Podieľala sa tiež na založení Hongkonskej strany práce (Labour Party) v decembri 2011.

4 V roku 2006 pochádzali z: Filipín (120 000), Indonézie (90 000), Indie (20 000), Nepálu (16 000), Thajska (12 000), Pakistanu (12 000). Spolu okolo 270 000 v porovnaní so 70 000 „bohatými“ migrantmi (z Európy, Japonska atď.) a 800 000 migrantmi s kontinentálnej Číny.

5 South China Morning Post, 1. októbra 2014.

6 Produktívne územia definujeme vo vzťahu k sociálnej produkcii a reprodukcii kapitálu, ktorá môže, ale nemusí zahŕňať priamu výrobu hodnoty. Univerzity, stredné školy atď. sú miestami reprodukcie spoločenskej pracovnej sily. Rodina je predovšetkým miestom reprodukcie individuálnej, jednotlivej pracovnej sily (hoci aj rodina napomáha socializáciu jednotlivcov v práci a prostredníctvom práce). V škole (ak dobre funguje) sa učíme rozvíjať vlastné pracovné schopnosti a integrovať ich do zospoločenštenej, kolektívnej práce. Miesta formovania spoločenskej pracovnej sily sú teda miestami reprodukcie spoločenského kapitálu, hoci samy priamo nevyrábajú hodnotu.