Vystúpenie Silvie Federici + brožúra v PDF

Prinášame slovenský prepis vystúpenia Silvie Federici v Bratislave, ktorý zahŕňa aj časť diskusie s účastníkmi. Tí z vás, ktorí prezentáciu zmeškali, sa teraz môžu oboznámiť nielen s jej obsahom, ale tiež stiahnuť si brožúru »Bod nula«, ktorú sme na akcii predstavili.

Teraz k dispozícii v PDF: Silvia Federici: Bod nula (Texty o mzde za domácu prácu)

Brožúra má 42 strán formátu A5 a nájdete v nej tri texty:

K textom sme pripojili kratšie poznámky, ktoré objasňujú kontext ich vzniku. V prekladoch sme tiež opravili niekoľko preklepov a iných chýb. Stiahnuť brožúru v PDF.

Úvod

Chcem poďakovať Kolektivně proti kapitálu za pozvanie do Bratislavy. Veľmi sa teším, že som dnes tu. Je to vôbec prvýkrát, čo som navštívila Slovensko. Som tiež veľmi rada – a bolo to pre mňa prekvapením – že tu vidím preklady niekoľkých textov, ktoré som napísala.

V dnešnej prezentácii sa pokúsim oboznámiť vás s vývojom, ktorým prešla moja práca, teoretická i politická. Začnem preto krátkou životopisnou poznámkou.

Z Parmy do USA

Pochádzam z malého talianskeho mesta Parma, ktoré je svetoznáme výrobou syra a šunky. Tu som v povojnovom období vyrastala. Toto mesto bolo v Taliansku známe aj ako súčasť regiónu, ktorému sa hovorilo Červená Emilia: išlo o jednu z oblastí Talianska, v ktorých bola miestna samospráva pod kontrolou Komunistickej strany. Samozrejme, povojnová atmosféra bola silne politická a v škole sme veľa času venovali politickým diskusiám. Keď som mala sedemnásť, osemnásť, veľkou témou v mojej triede na strednej škole bola otázka, či vstúpiť do Komunistickej strany, alebo nie.

Keďže Parmu ovládala Komunistická strana, išlo zrejme o posledné mesto, ktoré si začalo všímať zásadné zmeny, vrátane politických, ktoré sa odohrávali v zvyšku Talianska. Napríklad nový cyklus robotníckych bojov, ktorý sa začal v šesťdesiatych rokoch, viedol medzi ľavicovými intelektuálmi a aktivistami k zrodu celkom nového typu kritiky, celkom nového pokusu nanovo premyslieť komunizmus, marxizmus. Výsledkom bolo hnutie, ktorému sa začalo hovoriť operaizmus.

Išlo o hnutie, ktoré bolo silno koncentrované vo veľkých priemyselných oblastiach a v Ríme. Keď som v roku 1967 dostala štipendium a možnosť študovať na univerzite v Spojených štátoch, nevedela som ešte vôbec nič o tom, čo sa v tomto hnutí deje. Odišla som do USA najmä preto, lebo som sa chcela dostať preč z Talianska, byť nezávislá, odísť od rodiny a spoznávať svet. Samozrejme, vstupovala som do sveta, ktorý sa otriasal. V šesťdesiatom siedmom vzniká černošské hnutie – „Black Power“ –, na viacerých miestach krajiny prepukajú divoké štrajky. Prostredie, do ktorého som vstúpila, bolo teda veľmi zaujímavé. Študentské hnutie, hnutie proti vojne vo Vietname… a v priebehu niekoľkých rokov aj začiatok feministického hnutia. To sa „oficiálne“ zrodilo v lete roku 1969.

Keď hovorím „oficiálne“, myslím tým, že obvykle sa pôvod amerického feministického hnutia 70. rokov odvodzuje od konferencie, ktorá sa konala v Chicagu v lete roku 1969. Išlo o konferenciu SDS (Students for a Democratic Society), hlavnej protivojnovej organizácie. Na tejto konferencii došlo k rozkolu. Z jednej skupiny odštiepencov vznikla skupina Weather Underground, z ďalšej zase feministické skupiny. Tie počas celej konferencie trvali na tom, že sa treba vážne zaoberať ženskou otázkou, otázkou diskriminácie žien, a to aj vnútri samého hnutia. Keď videli, že muži na tieto návrhy reagujú zväčša negatívne, rozhodli sa odštiepiť a založiť autonómne ženské hnutie.

Od operaizmu k Wages for Housework

V USA som prešla veľmi rýchlym procesom politizácie a začala sa zapájať. Spolupracovala som so študentskými organizáciami, protivojnovými organizáciami, a v šesťdesiatom deviatom, sedemdesiatom roku som sa pridala k niekoľkým feministickým čitateľským skupinám. Samozrejme, ťažilo ma veľa otázok o vzťahu medzi feminizmom a marxizmom – už v tom čase som sa totiž hlásila k ľavici. Keďže pochádzam z komunistického mesta, kúsok komunizmu do mňa akoby vrástol. Otázka vzťahu medzi rodom (genderom) a triedou – teda medzi tým, čo dnes nazývame rodom, a triedou, pretože vtedy sme nehovorili o rode, ale jednoducho o ženách – to bolo čosi, nad čím som vtedy dosť premýšľala. Bodom obratu bolo stretnutie s talianskymi emigrantmi, ktorí prišli do New Yorku a predtým boli súčasťou operaistického a post-operaistického hnutia v Taliansku. Išlo o ľudí, ktorí spolupracovali s Mariom Trontim, Sergiom Bolognom, a založili v roku 1969 časopis La Classe, neskôr vstúpili do Potere Operaio, jednej z organizácií operaistického hnutia. To oni ma prví oboznámili s tým, čo sa dialo v Taliansku. O hnutiach novej ľavice v Taliansku som sa ako Talianka teda dozvedela až v New Yorku… Ako nadšenú študentku ma naverbovali do projektu, ktorého cieľom bolo preložiť a vydať antológiu dokumentov talianskej novej ľavice, aby sa s nimi mohla oboznámiť americká ľavica.

Preložili sme veľa materiálov, ale niečo sme i sami písali. Pokúšali sme sa vytvoriť akúsi syntézu nových myšlienok, s ktorými prišlo operaistické a post-operaistické hnutie, a oboznámiť s ňou ľavicové hnutie v USA. Pri tejto práci som s ďalším súdruhom, ktorý sa volal Mario Montano, napísala text Tézy o masovom robotníkovi a spoločenskom kapitáli, ktorý je teraz preložený do slovenčiny.

„Masový robotník“ bol v očiach operaistického hnutia mýtickým subjektom triednho boja. Predstavoval nový typ robotníckej triedy, ktorý Mario Tronti oslavoval v texte Operai e Capitale (Robotníci a kapitál). Išlo o nový typ továrenského pracujúceho, ktorý na rozdiel od robotníka tradičného komunistického hnutia nepociťoval žiadnu hrdosť na vlastnú prácu. S prácou a akoukoľvek formou kapitalistického, priemyselného plánovania sa vôbec neidentifikoval. Namiesto toho ho hnala veľmi bezprostredná túžba odmietnuť prácu, a spolu s ňou i celú kapitalistickú organizáciu vykorisťovania. Masový robotník bol pre hnutia a skupiny zo šesťdesiateho ôsmeho, deviateho roku (Lotta Continua, il Manifesto a najmä Potere Operaio) skutočne centrálnou postavou, stredobodom revolučného projektu.

S týmito talianskymi teóriami a hnutiami som mala dosť komplikovaný vzťah, pretože už vtedy som disponovala určitým feministickým povedomím. No naučila som sa od nich niečo, čo považujem za veľmi dôležité. Ide o Trontiho myšlienku, ktorá sa objavuje aj v množstve neskorších marxisticko-autonomistických textov: na prvom mieste je robotnícka trieda, až potom kapitál. Čo to znamená? Ide o stanovisko, na základe ktorého sa kapitalistický rozvoj nechápe ako nejaký nezávislý, objektívny samovývoj kapitalizmu, ale ako vývoj, ktorý je neustále vyvolávaný triednym bojom. Ponaučenie, ktoré si celý život nesiem so sebou, spočíva teda v tom, že predovšetkým sa treba pozerať na boje. Ak chceme pochopiť určitú formu kapitalistického rozvoja a premeny, musíme začať analýzou triedneho boja.

Pri príprave spomínanej antológie operaistického hnutia som sa dostala k textu, ktorý sa pre mňa stal nesmierne dôležitým. Išlo o článok Mariarosy Dalla Costa, „Ženy a subverzia spoločnosti“, ktorý napísala v roku 1971. Tento text sa medzičasom stal akoby klasikou; bol preložený do množstva jazykov. Ak ho tu nepoznáte, rozhodne odporúčam preložiť ho. Bol mimoriadne dôležitý. Keď som si ho prečítala, povedala som si: To je ono. To je text, na ktorý som čakala. V istom zmysle som v ňom totiž našla odpovede na všetky otázky, o ktorých som premýšľala – vzťahu medzi bojmi žien, feminizmom, a triednym bojom, marxizmom. Bolo to ako zjavenie. Čítala som ho vo vlaku. Odišla som z Bostonu, kde som pracovala na Tézach o masovom robotníkovi a spoločenskom kapitáli, a nastúpila do vlaku do New Yorku s textom Dalla Costa v rukách. Keď som vystúpila, bola zo mňa feministka na plný úväzok.

Bolo to na jar roku 1972. V lete toho roku som sa vydala do Talianska. Jedna z prvých vecí, čo som tam podnikla, bolo stretnutie s Mariarosou Dalla Costa. Prišla som tam uprostred veľkého medzinárodného stretnutia, kde boli nielen ženy z rôznych regiónov Talianska, ale aj iných častí sveta. Na tomto stretnutí sa rozhodlo o vytvorení Medzinárodného feministického kolektívu (International Feminist Collective), teda organizácie, ktorá neskôr spustila medzinárodnú kampaň Miezd za domácu prácu (Wages for Housework).

Nová perspektíva

Chcela by som teraz zhrnúť hlavné tézy Žien a subverzie spoločnosti a ukázať, prečo sa tento text stal takým dôležitým, ba v istom zmysle vlastne zakladajúcim dokumentom. Rozhodne bol základným textom pre mňa, pre moju politickú a teoretickú perspektívu, ako aj pre mnoho iných žien. Bolo to preto, lebo k otázke ženského útlaku, teda k známej otázke, ktorou sa zaoberá množstvo socialistických a marxistických textov, pristupoval úplne novým spôsobom. Na otázky, prečo sú ženy v kapitalizme vykorisťované špecifickým spôsobom, a prečo majú podstatne menej spoločenskej moci ako muži, dával veľmi odlišné odpovede.

Podľa štandardnej odpovede otcov-zakladateľov socializmu majú ženy v kapitalizme menej spoločenskej moci preto, lebo sú vylúčené zo sféry spoločensky nutnej práce. Veľká časť ženskej práce sa odohráva v domácnosti, v procese reprodukcie, a ženy sú v tomto zmysle mimo veľkovýroby, priemyselnej výroby, ktorá sa vždy chápala ako hnacia sila kapitalizmu. Lenin to vyjadril azda najjasnejšie. To vyjadrenie, myslím, citujem v texte Protiplánovanie z kuchyne: podľa Lenina ženy trpia neprítomnosťou kapitalizmu, nie jeho prítomnosťou. Dalla Costa zastáva veľmi odlišné stanovisko. Tvrdí, že to, čo nazývame domácou prácou, a čo sa vždy chápalo ako niečo „mimo“ kapitalistických vzťahov, je v skutočnosti tým najdôležitejším druhom práce v kapitalistickej spoločnosti. Je to totiž práca, ktorá produkuje pracovnú silu; práca, bez ktorej by sa nijaký iný druh práce nemohol odohrávať. Kapitalistická výroba totiž nemôže existovať bez pracujúcich.

Táto perspektíva predkladá veľmi odlišný obraz kapitalistickej organizácie práce. Ak si kapitalistickú organizáciu práce predstavíme ako pyramídu, podľa tejto perspektívy je základňou tejto pyramídy práca v domácnosti. Tá je oblasťou, v ktorej sa vyrába najdôležitejšia ingrediencia, najdôležitejší tovar v kapitalistickej ekonomike – sám robotník. Mariarosa tvrdí, že táto práca sa zdá neviditeľná, ba dokonca sa vôbec nepovažuje za prácu. Nie preto, že by nebola dôležitá – naopak. Neviditeľnou je preto, lebo je neplatená. A v kapitalizme, ktorý je ekonomikou založenou na peňažných transakciách, sa peniaze a práca, peniaze a mzda, stali synonymami. Pri absencii mzdy sa sama práca v domácnosti stala neviditeľnou. Vždy bola zobrazovaná ako niečo prirodzené. Nie ako spoločenská práca, teda práca, ktorá má do činenia so spoločnosťou, so spoločenskou výrobou, ale ako čosi, čo súvisí so ženskou povahou, osobnosťou; ako čosi, čo prináleží ženskosti.

Z tejto perspektívy sa mení pohľad na veľa vecí. Po prvé, domácnosť sa už nejaví ako akási veľmi súkromná, intímna sféra. Z tejto perspektívy sa domácnosť ukazuje byť určitým druhom továrne, stredobodom výroby pracovnej sily.

Po druhé, z tohto uhla pohľadu vidíme osobné, súkromné, rodinné vzťahy, vzťahy k deťom, sexualitu, vzťah medzi mužom a ženou – tieto vzťahy vidíme ako výrobné vzťahy. Vidíme, že na nich nie je nič prirodzené a večné, a že kapitalizmus ich v skutočnosti včlenil do procesu akumulácie, pričom ich premenil tak, aby vyhovovali potrebám produkcie určitého typu robotníka. Tento uhol pohľadu teda umožňuje odmietnuť naturalizujúcu perspektívu, ktorá sa nám vždy vnucovala.

Z tohto uhla pohľadu sme tiež začali nanovo analyzovať, čo je to mzda, čo je mzda ako mechanizmus a kapitalistický spoločenský vzťah. Uvedomili sme si, že mzda má oveľa významnejší politický rozmer, než je zrejmé z klasických socialistických či marxistických textov. Mzda je v kapitalizme nástrojom na vytváranie rozdelení vo vnútri robotníckej triedy, počnúc rozdielmi založenými na pohlaví a rode. Tí pracujúci, ktorí dostávajú mzdu, vykonávajú moc nad tými, ktorých práca je nenámezdná. V prípade vzťahu medzi ženami a mužmi sa mzda ukázala ako veľmi účinný prostriedok na poskytnutie moci mužovi, ktorá mu umožňuje veliť ženskému telu a ženskej práci. Kapitalistická trieda teda prostredníctvom jednej mzdy získava dvoch robotníkov. Muži sú pritom prostredníci – bola im delegovaná moc, ktorou zabezpečujú fungovanie tejto dohody. Prostredníctvom mzdy teda kapitalizmus jednak vykorisťuje oveľa väčšie množstvo neplatenej práce, než len neplatenú prácu počas pracovného dňa. Zároveň pomocou mzdy organizuje rozdelenia, hierarchie vo vnútri robotníckej triedy, ktoré umožňujú účinne skrotiť jej moc. Táto stratifikácia má pacifikačný účinok: muži dostali akési domáce slúžky ako kompenzáciu za moc, ktorú stratili na pracovisku, v továrni. Ide o kompenzáciu za poníženie a podriadenie, ktoré každodenne zažívajú v práci. Keď sa vrátia domov, ich dom je ich hrad. Kapitalizmus tomuto prísloviu dal veľmi špecifický význam.

Vychádzajúc z tejto perspektívy sme tiež začali nanovo uvažovať o kapitalizme ako systéme. Namiesto toho, aby sme sa sústredili len na pozíciu žien v kapitalizme, začali sme sa zaoberať otázkou, čo je kapitalizmus z pohľadu reprodukcie a všetkých jej subjektov, nielen žien. Pochopili sme, že celkom zásadným faktorom kapitalistickej organizácie práce je kvalitatívna separácia medzi výrobou tovarov, teda výrobou pre trh, a reprodukciou pracovnej sily, reprodukciou robotníka. Pochopili sme, že tieto dve oblasti, ktoré v mnohých predkapitalistických spoločnostiach, v spoločnostiach, ktoré nevyrábajú pre trh, v spoločnostiach, v ktorých je cieľom výroby úžitková hodnota, sú tieto dva procesy – výroba a reprodukcia – jednotné. V kapitalizme sa oddeľujú. Len výroba pre trh, výroba tovarov, sa javí ako výroba, ako produktívna. Naproti tomu všetky činnosti, ktoré spadajú do sféry reprodukcie robotníka – rozmnožovanie, výchova detí, domáca práca –, sú mimo oblasti ekonomiky, a vôbec sa nejavia ako práca. To platí i dnes. Ak sa pozriete napríklad na spôsob, akým sa vo väčšine krajinách meria hrubý domáci produkt, zistíte, že výchova dieťaťa sa nepovažuje za produktívnu pre kapitál, nepovažuje sa za produktívnu činnosť. Naproti tomu zabitie dieťaťa či, presnejšie, všetky tie činnosti, ktoré vstupujú do nákladov na vojnu, sa považujú za produktívne. Tvoria súčasť výroby spoločenského bohatstva, kým výchova dieťaťa nie.

Separácia výroby tovarov pre trh a reprodukcie pracovnej sily je mimoriadne efektívnym a užitočným prostriedkom, ktorý poslúžil nielen na to, aby sa skrylo obrovské množstvo vykorisťovania a mystifikovalo sa ako „prirodzené“. Umožnil tiež znížiť náklady na pracovnú silu, pretože tieto náklady nesú ženy. Separácia osobného a politického, súkromného a verejného – tieto separácie sú súčasťou mechanizmu, prostredníctvom ktorého sa udržiava rozdelenie dvoch sfér činnosti, výroby a reprodukcie. Slúžia ako prostriedok na znejasnenie, mystifikáciu a zakrytie všetkej nezaplatenej práce, ktorá sa vykonáva v domácnosti. V tomto zmysle sme teda redefinovali klasický politický slogan, podľa ktorého osobné je politické. Áno, osobné je politické, pretože to, čo sa odohráva vo sfére osobného, súkromného – v domácnosti, v rodine, sexuálnom živote – je v skutočnosti výrobný proces. Ide o neuralgický, strategický bod, v ktorom sa produkuje robotnícka trieda, v ktorom sa odohráva veľmi dôležitý moment reprodukcie robotníckej triedy. Preto je táto oblasť taká politicky dôležitá a predstavuje verejnú, nielen súkromnú záležitosť.

Mzda za domácu prácu ako nástroj

Pre našu organizáciu, ktorá sa stala medzinárodným kolektívom (mali sme skupiny v mnohých častiach USA, v Kanade, Taliansku, Anglicku, Nemecku atď.), z tejto analýzy v 70. rokoch prirodzene vyplynula otázka boja za mzdy za prácu v domácnosti.

Mzdy za prácu v domácnosti boli pre nás požiadavkou i politickou, bojovou perspektívou. Predstavovali veľmi dôležitý nástroj. Po prvé, išlo o nástroj na odkrytie celej tejto obrovskej oblasti práce a vykorisťovania, ktorá bola dosiaľ skrytá. To bol prvý významný výsledok, ktorý sme od tejto požiadavky očakávali. Myslím, že v tomto sme boli úspešné. Zdá sa mi, že sme odviedli vynikajúcu prácu, pokiaľ ide o zvyšovanie povedomia o fakte, že skutočne ide o prácu, a nie lásku.

Po druhé, požiadavka miezd za domácu prácu bola pre nás dôležitá preto, lebo má schopnosť denaturalizovať prácu v domácnosti a poukázať na jej spoločenský rozmer. Ako píšem v Mzde proti domácej práci, táto naturalizácia bola vždy veľmi efektívnym nástrojom ako nám zabrániť v boji proti domácej práci. Vždy, keď proti nej začnete bojovať, berú vás nie ako štrajkujúcu robotníčku, ale ako zlú ženu či manželku. Pre nás bolo teda mimoriadne dôležité ukázať, že táto práca nielen reprodukuje našu rodinu a stará sa o jej potreby, ale robí to veľmi špecifickým spôsobom. Očakáva sa od nás, že budeme reprodukovať naše deti, manželov a príbuzných takým spôsobom, aby boli vhodnými pre vykorisťovanie. Očakáva sa, že ich budeme reprodukovať ako pracovnú silu pre kapitalistickú organizáciu práce.

Preto sme tiež hovorili, že boj proti domácej práci nepoškodzuje tých, ktorí sú jej prijímateľmi (manželov, deti, príbuzných), ale umožňuje naštartovať proces oslobodenia ich samých. Boj proti práci v domácnosti nám umožní transformovať reprodukčnú prácu: premeniť ju z reprodukcie pracovnej sily, reprodukcie robotníkov a ich schopnosti pracovať, na niečo celkom iné, na reprodukciu ľudí pripravených bojovať, na reprodukciu bojov. Požiadavku za mzdy za domácu prácu sme začali používať aj ako nástroj na rozpletenie týchto rozličných aspektov reprodukčnej práce. Vďaka tomu sme si mohli všimnúť, že reprodukčná práca, ktorá reprodukuje naše životy a nás ako jednotlivcov, sa tiež v kapitalizme stáva reprodukciou subjektov vykorisťovania. Chceli sme, aby naša kampaň pomohla presmerovať reprodukciu smerom k reprodukcii triedneho boja.

Samozrejme, mzdy za domácu prácu sme žiadali aj preto, lebo sme chápali, že možnosť disponovať vlastnými peniazmi by pre ženy znamenala väčšiu moc vo vzťahu k mužom. Vďaka tomu by ženy neboli od mužov závislé a nemuseli s nimi zostávať len preto, lebo nemajú peniaze. V takej situácii bolo vtedy veľa, veľa žien: museli žiť s násilníckym mužom. Keď napríklad polícia takého muža zadržala, jeho žena sama neraz prišla na druhý deň na stanicu a žiadala, aby ho prepustili, pretože sama by neprežila. Išlo teda aj o otázku závislosti od mužov.

Išlo však aj o to, aby ženy, ktoré sa rozhodnú nájsť si platenú prácu, neboli závislé od jediného príjmu. V takej situácii sú totiž celkom slabé. Naša skúsenosť bola taká, že vždy, keď si ženy našli prácu mimo domácnosti, išlo o zamestnanie s veľmi zlými pracovnými podmienkami. Šéfovia vedia, že prichádzate z plantáže, že zúfalo potrebujete peniaze, že ste zvyknuté pracovať zadarmo, a že oveľa ochotnejšie ako muži vezmete akúkoľvek prácu alebo prijmete podmienky, ktoré by muž odmietol. Ženy totiž majú za sebou celú históriu neplatenej práce.

Wages for Housework po štyroch desaťročiach

Mzdy za prácu v domácnosti pre nás nikdy nemali byť konečným cieľom. Vybojovanie požiadavky nemalo znamenať koniec boja. Malo ísť o kampaň, ktorá zmení mocenské vzťahy medzi ženami a mužmi, ale tiež medzi ženami a kapitálom. Za zvlášť dôležité sme považovali, že sa môže stať zjednodcujúcim terénom pre celé feministické hnutie. Tvrdili sme, že všetky ženy sú ženami v domácnosti: aj v prípade, že nemáte dieťa a manžela, ste ženou v domácnosti. Keďže táto práca sa naturalizuje a chápe ako črta ženskosti, definuje sa prostredníctvom nej definuje každá žena. Kdekoľvek ste, na každú z vás sa pozerajú ako na ženu domácnosti. Napríklad fakt, že cudzí muž na ulici alebo v autobuse sa cíti oprávnený komentovať vaše telo či dotýkať sa ho, úzko súvisí s predstavou, že ženy sú „obecným majetkom“, že ich služby sú mužskému svetu prirodzene k dispozícii a nepovažujú sa za prácu.

Myslím si, že kampaň Wages for Housework, hoci sa nikdy nestala masovou, splnila dôležitú funkciu. Rozšírila povedomie o tom, že práca v domácnosti je prácou. Myslím si tiež, že naše aktivity viedli k zmene perspektívy aj v iných oblastiach, napríklad pokiaľ ide o sexuálnu prácu, prostitúciu. Aj tu sa ukázalo, že ide o prácu, nie o „zločin“, a že prostitútky sú pracujúce.

Wages for Housework však nikdy neboli veľmi populárne vo feministickom hnutí. Naopak, útočili na nás, skutočne zo všetkých strán.

Útočili na nás liberálne feministky, ktoré bojovali za rovnosť – presnejšie, v USA išlo o schválenie dodatku ústavy o rovnosti mužov a žien; mimochodom, taký dodatok dosiaľ nebol schválený.

Útočili na nás socialistické feministky, ktorých predstava o revolúcii sa zakladala na tom, že ženy sa pridajú k triednemu boju v továrňach – na to sme reagovali tým, že my už predsa sme súčasťou robotníckej triedy, takže sa k nej nemusíme pridávať, a že už máme prácu, a hoci sa môžeme zamestnať aj mimo domácnosti, nemalo by sa zabúdať na to, že beztak už pracujeme. Nemali by sme sa teda tváriť, ako to chcú kapitalisti, že práca sa vykonáva len na námezdnom pracovisku. Boli sme teda terčami útokov. Jedným z obvyklých obvinení bolo, že mzdy za prácu v domácnosti by inštitucionalizovali pozíciu ženy v domácnosti – inými slovami, že táto kampaň uzatvára ženy do domácností. Na to sme odpovedali: my už v domácnostiach sme, nik nás tu nemusí zatvárať, my už tu sme inštitucionalizované!

Myslím si, že udalosti za posledných tridsať rokov ukazujú, že pravda bola na našej strane.

Cesta, ktorou sa vydal stredný prúd ženského hnutia, pri ktorej je v centre stratégie oslobodenia vstup na námezdné pracovisko, sa ukázala ako neúčinná. Súčasné podmienky žien sú veľmi vzdialené od emancipácie či oslobodenia, ktoré feministické hnutie očakávalo od vstupu na námezdné pracovisko. Súvisí to s tým, kedy ženy začali v masovom meradle vstupovať na pracoviská – prinajmenšom v Európe, v USA, Kanade a inde, pretože nástup žien do platenej práce rozhodne nebol celosvetovým fenoménom. Do roku 2005, 2010 malo v týchto krajinách aspoň 70 % žien, a to vrátane žien s malými deťmi, nejaké námezdné zamestnanie. Toto zamestnanie im však neprinieslo nič, čo by sa podobalo oslobodeniu. Skôr naopak.

Po prvé, ženy vstúpili na pracoviská v období demontáže starých námezdných pracovísk. Osemdesiate roky boli obdobím demontáže veľkých priemyselných komplexov, outsourcingu, prekarizácie, útoku na sociálnu podporu, útoku na pracovné podmienky. Ženy teda vstúpili na pracoviská s veľmi zlými pracovnými podmienkami.

Po druhé, tým, že ženské hnutie všetku svoju energiu a úsilie sústredilo na zápas o podmienky námezdnej pracovnej sily, úplne opustilo boj o otázky reprodukcie. Výsledkom je to, že sme nedokázali odraziť útok na podmienky reprodukcie, ku ktorému došlo. Škrty v sociálnych službách, starostlivosti o deti a starších, v bývaní… Viete, my sme napríklad hovorievali, že by sme nemali platiť nájom za bývanie. Domácnosť je pre nás továreň. Žena v domácnosti je jediný robotník, ktorý musí platiť nájom za pobyt v továrni, kde pracuje, akoby išlo o nejaké privilégium! Toto bola perspektíva, ku ktorej sme sa hlásili my. Namiesto toho však došlo k tomu, že sme neboli schopné vytvoriť front, masovú mobilizáciu, ktorá bola potrebná, aby sme odrazili spomínané útoky.

K námezdnej pracovnej sile sme sa pridali prostredníctvom procesu maskulinizácie. Inými slovami, neboli sme schopné zmeniť námezdné pracovisko takým spôsobom, aby ženy i muži mohli mať rodinu, priateľov, deti a čas pre seba. Nijaká taká zmena sa nepodarila. Práve naopak: tí, čo sú dnes zamestnaní, trávia v práci viac času než predtým. Výsledkom je obrovská kríza reprodukcie a obrovská kríza v ženských životoch.

Kríza reprodukcie

Chcem sa teraz prepracovať k záveru, pretože k ďalším témam by som sa rada vrátila a podrobnejšie ich rozvinula v diskusii s vami.

Chcem len povedať, že dnes je kríza, o ktorej hovorím a ktorá sa v USA týka žien, detí a starších, veľmi jasne viditeľná aj na štatistických údajoch. Ženám sa nepochybne podarilo získať oveľa viac autonómie voči mužom. Nezískali však autonómiu voči kapitálu a autonómiu vo vlastných životoch. Ako som hovorila, mnohé ženy dnes majú dve, tri zamestnania. Predstava, že objem nezaplatenej práce v našich životoch sa zmenšil, je iluzórna. Je to mýtus. Časť domácej práce sa komercializovala. Ženy, ktoré majú viac peňazí, si môžu dovoliť zamestnať imigrantky – a táto oblasť predstavuje krízu sama osebe. Pre väčšinu žien však platí, že jediná neplatená práca, ktorá zmizla, je práca, ktorú boli schopné odmietnuť. Mnohé ženy odmietajú mať deti, vydať sa, alebo jednoducho zanedbávajú domácnosť.

Veľa práce v domácnosti sa však vrátilo a neustále sa vracia v nových podobách, a to v dôsledku škrtov v sociálnych službách a zdravotnej starostlivosti. V Spojených štátoch dnes farmaceutické spoločnosti a výrobcovia zdravotníckeho materiálu vyrábajú na montážnych linkách medicínske zariadenia na domáce použitie. Veľa práce, ktorá sa vykonávala na klinikách, v nemocniciach, sa má teraz odohrávať v domácnosti. Existuje napríklad dialyzačný prístroj, ktorý sa dá používať doma, takže nemusíte ísť na kliniku. Samozrejme, o chod prístroja sa musia postarať členovia domácnosti.

Štatistiky tiež ukazujú, že v rodinách s nízkymi príjmami sú to dnes 10-, 12-ročné deti, kto sa stará o starších príbuzných. Otec a matka pracujú, prípadne odcestovali za prácou mimo bydliska. Celá generácia detí vyrastá s kľúčom od domu na krku. Už ako päťročné musia samy vedieť trafiť domov.

V Spojených štátoch dnes žije generácia chudobných detí, ktoré sú predávkované liekmi. Užívajú denne päť, šesť rôznych liekov. Zrazu majú deti veľa nových chorôb: rôzne formy autizmu, hyperaktivita, dyslexia… Učitelia, rodičia, farmaceutické spoločnosti do nich pchajú lieky. Deťom sa nedostáva inej pozornosti, pretože všetci pracujú nad únosnú mieru. Ženy samy sú najväčšími užívateľkami antidepresív. Majú tiež vysokú mieru pokusov o samovraždu. Nie však dokonaných samovrážd – ženy sú zrejme presvedčené, že si nemôžu dovoliť naozaj sa zabiť. Pokúšajú sa o to, aby svetu dali vedieť, aké sú zúfalé.

Musíme nájsť riešenie. Na záver svojich prednášok vždy vyzývam k novej feministickej mobilizácii (ktorá by zahŕňala i mužov), ktorej cieľom bude transformovať proces reprodukcie, opäť nad ním získať kontrolu a reorganizovať ho kooperatívnym spôsobom. Znamená to vytvárať spoločenstvá starostlivosti a odporu, ktoré by nám umožnili vybudovať moc na konfrontáciu so štátom. Konfrontáciu, prostredníctvom ktorej si znovu prisvojíme bohatstvo, ktoré je v ich rukách, no patrí nám.

Diskusia

Kto by platil mzdy za domácu prácu – bol by to štát, alebo zamestnávateľ?

Mzdy za prácu v domácnosti sme žiadali od štátu.

Jedna z hlavných línií kritiky voči našej kampani v tom čase znela, „Čo si ten štát počne, veď to je nemožné, veď skrachuje!“. Tvrdili to dokonca aj ľudia v hnutí. Samozrejme, v nasledujúcich rokoch sme videli ako sa, najmä v USA, míňajú bilióny (trillions) dolárov na vojny. Obranný rozpočet USA je dnes nepredstaviteľný. Ďaleko presahuje to, čo sme si vtedy dokázali predstaviť. Tento argument je teda nepravdivý.

Chcem tiež pripomenúť, že sme žiadali mzdy za domácu prácu, nie mzdy pre ženy v domácnosti. Na mzdu, ktorú by sme žiadali, by mal nárok ktokoľvek, kto vykonáva túto prácu. V tom čase ešte neexistovala požiadavka „všeobecného základného príjmu“, ale to isté pod iným názvom žiadali skupiny v Británii, ktoré viedli kampaň za „sociálnu mzdu“. My sme si mysleli, že požiadavka miezd za domácu prácu je efektívnejšia, pretože má spomínanú „odhaľovaciu“ schopnosť a vytvára tlak na kapitál a štát. Hovorí: my vykonávame prácu, z ktorej vy profitujete. V tomto zmysle išlo o potenciálne mocnejšiu požiadavku. Požiadavky totiž nie sú len „požiadavky“; sú to nástroje na mobilizáciu. Sila požiadavky spočíva aj v tom, že dokáže zjednotiť ľudí, zmeniť mocenské vzťahy, demystifikovať existujúce pojmy. V tomto zmysle sme našu požiadavku považovali za efektívnejšiu.

Existuje štrukturálny rozdiel medzi mzdou za domácu prácu a inými sociálnymi dávkami, ktoré poskytuje štát?

Predovšetkým chcem povedať, že v priebehu kampane sme sa dosť zdráhali hovoriť o podrobnostiach. Jednotlivé detaily sa môžu zásadne meniť podľa toho, akú máte moc. Ak zmobilizujete dvesto, dvestotisíc, dva milióny ľudí – sú to vždy celkom odlišné svety. V tomto kontexte sme rozdiel medzi sociálnou podporou a našou požiadavkou videli v tom, že sociálna podpora predstavuje určitý druh charity.

Je však pravda, že v USA existoval program sociálnej podpory, ktorý podľa nás feministky mali brániť. Išlo o program pomoci matkám so závislými deťmi, pochádzajúci z tridsiatych, štyridsiatych rokov. Mal názov Aid to Families with Dependent Children. Hoci v názve má rodiny, v konečnom dôsledku bol jeho recipientkami vždy ženy. Považovali sme ho za prvú podobu mzdy za domácu prácu, pretože sa v ňom uznávalo, že výchova detí je prácou. Žiaľ, od konca sedemdesiatych rokov sa takéto programy stali terčom útokov. Na sociálnych úradoch mnohým ženám odopierali dávky – žiadali od nich, aby na úrad priviedli muža-otca dieťaťa, od ktorého teda boli závislé, hoci s ním napríklad nechceli žiť.

V deväťdesiatych rokoch Clintonova administratíva tento program úplne zdecimovala, čo sa interpretovalo ako veľký úspech. „Prešli sme od welfare [sociálna podpora] k workfare [podpora podmienená prácou]!“ Po Clintonovej reforme sú chudobné matky nútené nájsť si zamestnanie, a to i v prípade, že majú malé dieťa, o ktoré sa popri zamestnaní nemôžu adekvátne postarať. Ženské, feministické hnutie nezorganizovalo na obranu tohto programu nijakú veľkú kampaň. To je veľmi zlé a smutné, pretože príjemkyne sociálnych dávok boli zobrazované ako príživníčky, ako lenivé ženy, ktoré nechcú pracovať. My sme viedli kampaň na ich podporu, tvrdiac, že útok na ženy na podpore je útokom na nás všetky. Štát totiž vlastne tvrdil, že práca vykonávaná pri výchove detí nie je prácou, že sme všetky príživníčky a že máme pracovať zadarmo.

Je však jasné, že celý systém sociálnej podpory je štruktúrou, ktorá vznikla podľa modelu charitatívnych organizácií s veľmi byrokratickými formami kontroly nad prijímateľmi podpory. My sme o nič také nestáli. Naša požiadavka mala iné zámery. Prvým cieľom bolo zmobilizovať ženy, spojiť ich a vytvoriť moc, akú ani ženské hnutie dovtedy nemalo. Presnejšie, išlo nám o to, vziať moc, ktorú získalo ženské hnutie vo svojom prvom období, a transformovať ju na niečo konkrétne, na čosi, čo by prospelo všetkým ženám. To nám stačilo – o tom, čo bude ďalej, sa malo rozhodnúť až potom.

Podľa môjho názoru dnes mzdy za domácu prácu nestačia. Mnohé z diskusií, ktoré v súčasnosti vediem so ženami i mužmi, sa týkajú vytvorenia nových, kooperatívnych štruktúr v komunitách. To neznamená, že na mzdy za domácu prácu, a vôbec na boje za peňažné požiadavky, treba zabudnúť. Naopak. Myslíme si však, že sa toho musí udiať oveľa viac. Musíme napríklad vytvárať – v rámci toho, čo nazývame komunitou, ale čo v skutočnosti ešte nie je skutočnou komunitou – nové typy solidarity a sociálneho vlákna, ktoré ekonomická reštrukturalizácia v posledných desaťročiach zničila. Hovoríme teda o commons, o reprodukčných commons, a to vo viacerých ohľadoch.

Základnou myšlienkou je vytvoriť štruktúry, na základe ktorých by sa dali začať budovať kooperatívne formy reprodukcie, či už ide o starostlivosť o deti, starších alebo zdravotnú starostlivosť. Na základe týchto štruktúr by sa tiež dalo znova začať uvažovať o reorganizácii bývania a domácej práce – a to spôsobom, ktorý je väčšmi spoločenský, menej izolujúci a prekonáva väzenskú formu, v ktorej sa práca žien tradične odohráva. Myslím si, že ide o veľmi dôležitú tému. V súčasnosti sa intenzívne zaujímam o spôsoby, ako zorganizovať kolektívnejšie podoby reprodukcie, ktoré by prelomili aj tradičnú separáciu medzi domovom a susedstvom, domácnosťou a štvrťou. To je čosi, na čom v súčasnosti pracujem.

Aby som uviedla konkrétny príklad, jednou z foriem krízy, s ktorou mnohí a mnohé máme skúsenosti, je situácia, v ktorej sa treba starať o starších alebo chorých príbuzných. Dodnes ide o prácu, ktorú zvyčajne robia ženy, ale robí ju aj veľa mužov. Často ide o ďalšiu prácu popri platenom zamestnaní a popri neplatenej starostlivosti o deti. Ide o veľmi náročnú prácu, ktorej človek často čelí úplne sám. A nezriedka sa stáva, že z tejto práce človek sám ochorie. Ide o prácu, ktorá si vyžaduje kolektív. V tomto smere sme však odkázané na inštitúcie: na nemocnice či hospice. Téma reprodukčných commons sa dotýka aj tohto problému: Ako iným spôsobom zorganizovať starostlivosť o starších alebo chorých? Ako som hovorila, táto práca je veľmi náročná na ľudskú činnosť. Nedá sa úplne industrializovať. Otázka teda znie: aké štruktúry chceme? Ako sa v komunitách začať organizovať?

Cieľom pritom nemá byť nahrádzať štát. My vieme, že štát vyvlastnil a vyvlastňuje časť nášho bohatstva. Toto bohatstvo si chceme opätovne prisvojiť. Potrebujeme však vytvoriť spôsoby, pomocou ktorých sa budeme rozhodovať o tom, čo je nevyhnutné; potrebujeme štruktúry, ktoré zabránia tomu, aby takáto práca padala na plecia jednotlivcov, dusila a ničila ich.

To isté platí o starostlivosti o deti a podobne.

Iste, existujú určité služby, občas s podporou miestnej samosprávy alebo štátu, ktoré majú zabezpečiť kooperáciu v oblasti reprodukcie v komunitách. Ukazuje sa však, že tieto služby sú vždy zorganizované s komerčnými cieľmi a v komerčnom rámci. To nestačí. My sami sa musíme rozhodnúť o tom, čo by najlepšie zodpovedalo našim potrebám, a potom za tieto potreby bojovať.

Ďalšie témy

Od tohto bodu diskusia pokračovala zhruba ďalšiu hodinu a dotkla sa viacerých ďalších tém:

  • dlh ako forma velenia nad prácou, ktorá dnes nadobúda nevídané rozmery; boj proti dlhu ako téma súčasných diskusií v USA;

  • organizácia kolektívnych reprodukčných činností v rámci Occupy Wall Street;

  • projekt slobodnej univerzity ako príklad „znalostných“ commons (knowledge commons);

  • myšlienka samo sa reprodukujúcich hnutí, ktoré berú ohľad na potreby účastníkov, týkajúce sa reprodukcie;

  • „nezamestnanosť“ a hľadanie zamestnania ako forma práce;

  • architektúra amerického predmestia ako politický projekt, ktorého cieľom bola pacifikácia kolektivity amerických pracujúcich, utvorenej počas veľkej hospodárskej krízy a druhej svetovej vojny.

Všetkým ďakujeme za účasť!