Jednou z tém, ktorým sa v KPK síce dlhodobo venujeme, no prácu na nich prerušuje potreba reagovať na aktuálne udalosti, sú dejiny triednych bojov v Španielsku – pred občianskou vojnou a počas nej. Pri práci na tejto téme vznikli aj nasledujúce predbežné poznámky, venované pokusom o zrušenie peňazí v poľnohospodárskych anarchistických kolektívoch i v mestskej ekonomike. Upozorňujeme, že ide o pracovný text, ktorý netreba chápať ako hotové a uzavreté stanovisko KPK. Uvítame k nemu akékoľvek pripomienky a kritiku.
Úvod
Predmetom týchto poznámok bude problematika „zrušenia peňazí“, a to v dvoch ohľadoch. Letmo sa pozrieme jednak na opisy reálnych skúseností s rôznymi peňažnými experimentmi v Španielsku, prevažne v poľnohospodárskych kolektívoch. Po druhé, všimneme si spôsob, akým autori týchto textov – historici a anarchistickí teoretici – hodnotia tieto pokusy, resp. z akých teoretických pozícií pri uvažovaní o peniazoch a vzťahu peňazí a kapitálu vychádzajú.1
Závery týchto poznámok o ideológii (španielskeho) anarchizmu, resp. CNT a FAI, treba brať s rezervou. Autori, ktorými sa budeme zaoberať, sú buď teoretické „špičky“ (de Santillan, Souchy), alebo historici či publicisti mimoriadne naklonení anarchizmu (Leval, Dolgoff a ich zdroje). Sotva reprezentujú názory španielskych anarchistov vyčerpávajúco. Čo je horšie, sami sa peniazom venujú skôr okrajovo. Myslíme si však, že tak ako pri našom hodnotení vzťahu španielskych anarchistov k štátu či k taylorizmu, aj pri skúmaní ich názorov na peniaze a otázky rozdeľovania možno dospieť k síce obmedzeným, ale nie celkom nezaujímavým záverom.
Napokon, otázka peňazí je neodmysliteľná od akýchkoľvek úvah o prechodnom období. Úzko súvisí s fundamentálnym problémom – ako zlikvidovať tovarovú výrobu, regulovanú zákonom hodnoty. Tieto poznámky vychádzajú z predpokladu, že bez dôslednej teoretickej kritiky peňazí a pochopenia ich vzťahu k tovarovej výrobe nemožno týmto problémom zásadne pohnúť. V tomto názore sa možno oprieť o Marxovu kritiku politickej ekonómie, ktorá – proti Proudhonovi a teóriám „pracovných peňazí“ – ukazuje nevyhnutnú súvislosť peňazí s tovarovou výrobou. Ako uvidíme, teoretici, ktorých názory sú predmetom týchto poznámok, trpeli v tomto ohľade zásadnými deficitmi.
Hoci idey niekoľkých teoretikov nemožno považovať za príčinu praktických neúspechov španielskych experimentov, platí, že tieto názory nevznikali vo vákuu a tvorili súčasť „španielskej reality“. Ich skúmanie je teda celkom opodstatnené. Treba však mať na pamäti, že to, o čom hovoríme, sú skôr názory a interpretácie teoretikov ako samotný sociálny obsah španielskej revolúcie.
Text má dve časti: v prvej sa pozrieme na praktické pokusy riešiť „otázku peňazí“, ako o nich píše Leval a historici či súčasníci, ktorých uvádza Dolgoff. V druhej časti sa zameriame na súdobú i neskoršiu teoretickú reflexiu tejto otázky.
Prax. „Zrušenie peňazí“ v revolučnom Španielsku
Pokusy skoncovať s peniazmi sa v kontexte španielskej revolúcie v podstate obmedzujú na prax agrárnych kolektívov na vidieku. Ako píše Leval,
„V regiónoch ako Kastília, Katalánsko a Levant, kde bol republikánsky štát hlbšie zakorenený, sa udržala »peseta«, oficiálna národná mena založená na zlatom štandarde. […] Tam, kde bol štát slabší, sa každá dedina vysporiadala s výmenou po svojom. V takýchto lokalitách, predovšetkým v Aragónsku, vydali miestne kolektívy až 250, ba dokonca 300 druhov miestnych peňazí, poukážok, kupónov, prídelových knižiek, kovových známok, lístkov, atď.“
V španielskych poľnohospodárskych kolektívoch sa v rôznych kombináciách a v rôznej intenzite stretávame s:
- pokusmi celkom odstrániť peňažnú výmenu – vo vnútri kolektívu – a nahradiť ju komunistickou distribúciou podľa potrieb;
- nahradením peňažnej výmeny naturálnou výmenou medzi kolektívmi, resp. medzi kolektívom a mestom;
- rôznymi systémami prídelov spotrebných artiklov, ako aj odmeňovania na základe vykonanej práce, ktoré využívali lokálne peniaze.
Pokusy o úplné odstránenie peňazí však neboli veľmi úspešné ani vo vidieckych kolektívoch. Podľa Peiratsa
„Pod neustálym tlakom politicko-vojenských okolností museli byť prvé pokusy odstrániť peniaze a mzdy opustené a nahradené rodinnou mzdou [family wage].“
Snaha nastoliť komunistickú distribúciu sa teda objavovala len kde-tu v prvých mesiacoch po revolúcii.
Rodinná mzda bol systém rozdeľovania, ktorý sa v kolektívoch údajne stal pomerne obvyklým. Množstvo produktov, ktoré rodina (resp. samostatne žijúci jednotlivec) dostala, záviselo od okolností – najmä od dostupnosti produktov určitého druhu v danom regióne. Existovalo teda niekoľko variantov tohto systému:
- rozdeľovanie založené na fixnom množstve pre každú rodinu, ktoré určoval administratívny orgán (výbor);
- rozdeľovanie založené na fixných množstvách, závislých od počtu členov rodiny;
- rozdeľovanie založené na vykonanej práci.
Rozdeľovanie podľa práce tiež fungovalo v rôznych podobách. Peirats uvádza príklad kolektívu v Leride (Katalánsko), kde roľnícke rodiny dostali spotrebiteľskú knižku. Do nej sa vždy zaznamenalo množstvo produktov, ktoré rodina získala z kolektívneho skladu. Každý týždeň sa zapísal aj rozdiel medzi odvedenou prácou a spotrebovanými produktmi. V Montblancu (Tarragona) dostávali pracujúci mzdy v miestnej mene, ktorú mohli použiť len na nákup spotrebných produktov.
Naopak, Llombai (Valencia) je príkladom distribúcie založenej na fixnom množstve, ktoré mohlo pozostávať zo vzácnych produktov (na prídel) a zo vzácnych, no nie nevyhnutných produktov (rotujúca distribúcia), a dopĺňalo sa voľne distribuovanými produktmi, ktoré boli dostupné v relatívne veľkých množstvách (ovocie, zelenina).
Iným príkladom je Alcora (Castellón), kde každá rodina dostala kartičku, ktorá sa na pracovisku každý deň štikla. Podľa kartičiek sa rozdeľovali kupóny v hodnote piatich pesiet, ktoré možno vymeniť za spotrebné produkty. Kupóny neobiehali a dali sa použiť len na nákup artiklov určených na spotrebu. Komunitu reprezentoval regionálny výbor, ktorý mal v rukách všetky financie Alcory, asi 100 000 pesiet. Jednou z funkcií výboru bolo získavať od iných miest produkty, ktoré si Alcora nedokáže vyrobiť sama, a to buď naturálnou výmenou, alebo kúpou za peniaze.
Transakcie medzi kolektívmi, resp. medzi vidiekom a mestom, prebiehali rôzne: Dolgoff píše, že medzi kolektívmi sa odohrávali bez peňazí (naturálnou výmenou), kým pri styku s vládou a voľným trhom kolektívy používali pesetu. Ďalší historici uvádzajú jednak príklady barteru (tak Calanda v Aragónsku vymieňala olej za barcelonský textil), jednak kombinácií naturálnej a peňažnej výmeny (Adamuz vo Valencii). Mestskí kupci údajne spočiatku odmietali akceptovať naturálnu výmenu, no „predlžujúca sa vojna viedla k nedostatku nevyhnutných statkov a dokonca prídelov, nastúpila inflácia, a tak radi prijali takúto výmenu (barterový systém)“ (Peirats).
Bez ohľadu na naturálnu formu transakcií medzi kolektívmi a rozdeľovania vo vnútri kolektívov podľa Levala platí, že kolektívy boli „nútené používať »pesetu« ako meradlo hodnoty [standard of value] a jednotku rozdeľovania“. Napríklad alcorské kupóny, o ktorých sme sa zmienili vyššie, mali na zadnej strane vytlačenú hodnotu „5 pesiet“ a na prednej strane „1 kg chleba“. Štátna mena založená na zlatom štandarde teda tvorila pozadie všetkých experimentov – snáď s výnimkou pokusov o komunistickú distribúciu v prvých mesiacoch.
Úverová a menová politika v revolučnom Španielsku, na ktorej tieto experimenty stáli, sa aj po prečítaní Dolgoffa a Levala zdá byť záhadou – spolu s detailmi fungovania zahraničného obchodu. Centrálnym orgánom tejto politiky bola podľa Soucheho Banka práce (Bank of Labor) so sídlom v Barcelone a filiálkami po celej krajine. Disponovala finančnými prostriedkami „všetkých kolektivizovaných závodov, zospoločenštených odvetví priemyslu, ako aj odborov“, pričom financie smerovala od lepšie prosperujúcich kolektívov ku kolektívom, ktoré potrebovali úver. Hotovostné transakcie sa zredukovali na minimum; banka vyrovnávala účty medzi kolektívmi nie prostredníctvom hotovosti, ale výmenou za produkty alebo služby. Transakcie podliehali úroku vo výške 1 % na pokrytie nákladov. Nie je zrejmé, akú formu mal tento úrok: či išlo o bezhotovostný účtovný odpis, alebo – ale to je ťažko predstaviteľné – o 1 % v naturáliách.
Pokiaľ ide o fungovanie úveru, Souchy uvádza takýto príklad:
„Kolektivizované továrne na obuv potrebujú úver vo výške 2 000 000 pesiet. Robotníkom vyplácajú vždy plné mzdy, hoci v dôsledku nedostatku kože museli skrátiť pracovný čas. Napriek tomu vyplácajú 500 robotníkom plné týždenné mzdy bez zrážok za stratený čas. Ekonomický výbor preskúma situáciu v tomto odvetví. Zistí, že nie je nadbytok obuvi. Povolenie úveru umožní kúpu kože a modernizáciu mnohých zastaraných tovární, čo povedie k nižším nákladom a nižším cenám, a tak aj k vyššej spotrebe. Reorganizovaný a rehabilitovaný obuvnícky priemysel bude potom schopný pomôcť iným odvetviam, ktoré to potrebujú. Na základe tejto priaznivej správy sa úver povoľuje.“
Barcelonská Banka práce zároveň spravovala zahraničný obchod. Souchy tvrdí, že tak ako pri domácom obchode, aj tu sa usilovala vyhnúť transakciám v hotovosti a uprednostňovala naturálnu výmenu.
Iným príkladom fungovania bankového sektora je banka, ktorú založila Roľnícka federácia v Levante (Peasant Federation of Levant). Leval píše o ich zámere „založiť si vlastnú banku… aby sa veci medzi našimi kolektivizovanými dedinami neprestali hýbať, a na obchod s inými mestami… namiesto toho, aby sme vláde dovolili vziať nám pôdu pod nohami.“ Táto banka
„prostredníctvom federatívnych pobočiek koordinovala výmenu a predaj produktov v republikánskom Španielsku a regulovala všetky záležitosti, týkajúce sa zahraničného obchodu. Banku [roľníckej] Federácie spravovali, samozrejme, odbory zamestnancov banky.“ (Souchy)
Ako dodáva Mintz, jedným z dôvodov, ktoré viedli k založeniu tejto banky, boli aj „ťažkosti spôsobené lokálnymi peniazmi“ a „chýbajúca jednotná mena“.
Teória. Anarchistické peniaze, anarchistický úver?
Pozrime sa teraz na to, ako tieto experimenty hodnotia anarchistickí teoretici a historici, a ako pri tom uvažujú o peniazoch. Všeobecné komentáre všetkých spomínaných autorov sú v podstate kladné: Peňažné experimenty viedli k spravodlivému a rovnostárskemu rozdeľovaniu statkov a služieb, bránili hromadeniu pokladov a špekulácii (Dolgoff) a tvorili súčasť úsilia organizovať prácu na základe solidarity a vzájomnej pomoci (Souchy). Oceňujú aj istú „predstavivosť“ a praktickú odvahu, ktorú kolektívy preukázali pri riešení problémov spojených s výmenou a rozdeľovaním.
Na druhej strane však títo autori pociťujú istý rozpor medzi anarchistickou teóriou a praxou, ktorého najvýraznejším prejavom je zlyhanie pokusov o okamžité nastolenie komunistického rozdeľovania v poľnohospodárskych kolektívoch, ako aj existencia „anarchistických“ bánk, peňazí a úveru. Pri pokusoch vysvetliť tento rozpor sa prejavujú jednak teoretické nedostatky týchto autorov, jednak ideologická motivácia ich argumentov, ktorých cieľom je obhájiť progresívnosť španielskej ekonomiky stoj čo stoj.
Tak Dolgoff píše, že
„V zložitej organizovanej spoločnosti sa bez nejakého druhu peňazí, jednotného meradla [standard] vo výmene nekonečného množstva najrôznejších druhov statkov a služieb, nemožno zaobísť. Z tohto uhla pohľadu sú »peniaze« meradlom hodnoty statkov a služieb v rovnakom zmysle, ako sa metrický systém používa na meranie vzdialeností alebo rozmerov a hmotnosti predmetov. Tak ako metrický systém nahradil iné systémy merania, aj peňažný systém sa môže meniť. Deväťdesiatdeväť percent svetových transakcií sa neodohráva v tvrdej mene, ale prostredníctvom rôznych poukazov, ako sú šeky, bankovky, úverové karty, obchodné známky, atď. To však neznamená, že došlo k »zrušeniu peňazí«. Znamená to len nahradenie jedného symbolu výmeny iným.“
Souchy v podobnom duchu uvádza, že
„V udržateľnom spoločenskom poriadku bude treba peniaze – ako symbol, ktorý uľahčuje výmenu statkov a služieb – prispôsobiť revolučnej ekonomike. Treba ich používať výlučne ako najefektívnejší prostriedok na vykonávanie transakcií, aký bol kedy vynájdený.“
Základné teoretické zdôvodnenie prítomnosti peňazí v revolučnej – t. j. prechodnej – ekonomike nachádza Dolgoff u Malatestu, podľa ktorého tu peniaze zostávajú „jediným prostriedkom (okrem celkom tyranskej diktatúry alebo maximálne idylickej zhody) na automatickú reguláciu výroby a rozdeľovania, k akému ľudský rozum zatiaľ dospel“. Preto podľa Dolgoffa peniaze majú miesto aj „po zrušení štátu a kapitalizmu, s príchodom nadbytku, ale pred úplným uskutočnením anarchistickej spoločnosti“.
Vzniká otázka, ako sa peniaze, banky a úvery kolektívov líšia od peňazí, bánk a úverov kapitalistov. Dolgoff vyzdvihuje, že barcelonská Banka práce zredukovala hotovostné transakcie na minimum a odpisovala len 1 % úrok, takže „nebola kapitalistickou bankou, ktorá zarába peniaze úžerou“. Ani ďalšie banky, ako napríklad tá, ktorú založila Roľnícka federácia v Levante, preňho „neboli kapitalistickými bankami, t. j. úverovými žralokmi, ktorí akumulujú bohatstvo úžerníctvom, investíciami, ovládaním majetku a vykorisťovaním práce“. Pre Soucheho predstavujú experimenty kolektívov spôsob, „ako organizovať prácu na základe solidarity a vzájomnej pomoci prostredníctvom organizácie vzájomného úveru [mutual credit] spôsobom, ktorý sa ponáša na Proudhonove banky vzájomného úveru“. Preto podľa neho „ekonomika založená na robotníckej kontrole, vzájomnej pomoci a samospráve nemá nič spoločné s kapitalistickou ekonomikou s neobmedzeným vykorisťovaním a drastickou konkurenciou“.
Tieto argumenty sú sotva niečím iným, než rétorickým cvičením, pri ktorom sa klasické vzťahy tovarovej ekonomiky nálepkujú ako ne-kapitalistické. Na druhej strane však prezrádzajú Dolgoffove a Soucheho teoretické východiská v otázke peňazí. Hlavným teoretickým dielom španielskeho anarchizmu o ekonomických otázkach je pre Dolgoffa práca Po revolúcii (After the Revolution)2 Diega Abada de Santillana, ktorý mal – ako vieme – aj nemalý vplyv na praktickú podobu ekonomiky Katalánska.
V tejto práci de Santillan predkladá víziu ekonomiky, v ktorej všetky domáce i zahraničné transakcie vykonáva federácia koordinačných „Výborov úveru a výmeny“ (Councils of Credit and Exchange). Podľa Dolgoffa mali fungovať ako zúčtovacie ústavy (clearing houses), ktoré by v bezhotovostnom styku vyrovnávali nerovnováhy medzi kolektívmi. Inými slovami, ide o teoretický predobraz Banky práce.
Poskytovanie úveru by sa v podmienkach samosprávne riadených „Výborov“ stalo podľa de Santillana „spoločenskou funkciou“, a prestalo by byť záležitosťou „súkromnej špekulácie a úžery“:
„Úver bude založený na ekonomických možnostiach spoločnosti, a nie na úrokoch a zisku. […] Ak bude nevyhnutné – čo zrejme bude – vytvoriť symbol výmeny ako reakciu na potreby obehu a výmeny výrobkov, Výbor vytvorí na tieto účely jednotku, ktorá bude slúžiť výlučne ako prostriedok, a nie ako peňažná mocnosť.“
Predbežné závery
Pokúsme sa teraz zhrnúť to málo, čo sme sa mohli dozvedieť od Levala, Dolgoffa a ostatných autorov. Predmetom ich kritiky, pokiaľ ide o „kapitalistické“ peniaze a úver, je:
- bezbrehé, neregulované hromadenie peňazí (v podobe pokladu),
- premena peňazí na kapitál, ktorá predpokladá súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov,
- „nezaslúžené“ obohacovanie sa bánk a finančného sektoru prostredníctvom úveru.
Zrejme aj preto tak vyzdvihujú fakt, že transakcie v anarchistickom Španielsku prebiehali v bezhotovostnej peňažnej forme, resp. v naturálnej forme. Zároveň zdôrazňujú, že lokálne peniaze neobiehali (ad 1.) a dali sa použiť len na nákup spotrebného tovaru, a nie výrobných prostriedkov (ad 2.), a že transakcie boli takmer bezúročné (ad 3.). Nezabúdajme však, že za všetkými týmito transakciami sa – podľa toho, čo vieme od Levala – skrývalo národné účtovníctvo, založené na pesete a predvojnových cenách; že teda ceny a mzdy boli vlastne vždy peňažné, hoci bezprostredne v takej forme nemuseli vystupovať.3
Revolučné riešenie otázky peňazí spočíva podľa našich autorov v nastolení takého poriadku, ktorý odstráni „záporné stránky“ peňazí, resp. ekonomických vzťahov vôbec, ktoré vedú k bodom 1. – 3. Spoločným znakom ich postoja je, že peniaze a úver v konečnom dôsledku chápu ako neutrálny ekonomický nástroj, prostriedok na uľahčenie ekonomického styku. Všetci uvedení autori redukujú peniaze na jednu technickú funkciu, na obeživo, kde vystupujú v podobe ľubovoľných symbolov.
Druhou stranou údajnej neutrality peňazí je ich prirodzenosť, „naturalita“. Pre Soucheho predstavujú „vynález“, najefektívnejší prostriedok na riešenie problému, ktorý sprevádza každú komplexnú spoločnosť. U Dolgoffa sa peniaze redukujú na „meradlo“, ktoré sa zásadne nelíši od metra, kilogramu alebo litra. Malatesta, o ktorého sa opiera, rovnako považuje peniaze za produkt ľudského rozumu, ktorý sa vedome nasadzuje do praxe ako čosi veľmi užitočné. Tieto nekritické postoje k peniazom, ktoré pochádzajú z klasickej politickej ekonómie, kulminujú v Dolgoffovom presvedčení, že „kolektívy dokázali vyriešiť problém rozdeľovania, ktorý je v konečnom dôsledku problémom peňazí a výmeny“ (kurzíva KPK). Z peňazí sa tak robí nadhistorická nutnosť, ktorú stačí oslobodiť od „nedostatkov“ príznačných pre ich kapitalistickú podobu.
Za paralelu tohto chápania peňazí z inej oblasti možno považovať názory španielskych anarchistov na organizáciu výroby, resp. na prácu ako takú. Adorovanie modernizácie výroby a taylorizmu je založené na rovnakom „formalizme“ a ignorovaní ich sociálneho obsahu. V oboch prípadoch je na príčine plytká kritika, v centre ktorej nestojí spoločenská práca v jej konkrétnych historických podobách, ale čisto technický pojem práce.
Sociálny obsah kategórie peňazí, ktorý takáto koncepcia prehliada, spočíva v nasledujúcom:4
- To, čo sa v peniazoch vyjadruje, nie je žiadna prírodná vlastnosť tovarov, ale ich hodnota – množstvo spoločensky nutného pracovného času, potrebného na reprodukciu tovaru. Dolgoffovo prirovnanie k metrickému systému teda nie je na mieste.
- Toto vyjadrenie hodnoty ako „stuhnutiny“ bezrozdielnej ľudskej práce predpokladá redukciu rozličných konkrétnych prác na abstraktnú prácu. Praktický mechanizmus, ktorý túto redukciu realizuje, spočíva v tvorbe všeobecnej miery zisku prostredníctvom konkurencie jednotlivých kapitálov. „Automatická regulácia“ výroby a rozdeľovania, o ktorej sníval Malatesta, nie je ničím iným, ako pôsobením zákona hodnoty.
- Pretože práca výrobcu v tovarovej ekonomike je súkromnou prácou, ako súčasť spoločenskej práce sa môže osvedčiť len prostredníctvom výmeny, t. j. vo vzťahu k všeobecnému ekvivalentu. Predstava, že peniaze možno bezprostredne nahradiť „pracovnými peniazmi“ (ktoré by predstavovali určité množstvá pracovného času), no zároveň zachovať súkromno-vlastnícku deľbu práce (hoci založenú na samosprávnych kolektívoch), je preto mylná. Predpokladom zrušenia peňazí a nastolenia komunistickej distribúcie je zavedenie komunistických vzťahov vo výrobe.
- Peniaze nie sú produktom ľudského umu, ani zámerným výsledkom ľudského konania, ale nevyhnutným, nevedomým produktom rozvoja tovarovej ekonomiky; vyrastajú z určitých spoločenských vzťahov a sú s nimi spojené – ich existencia nie je otázkou svojvoľných rozhodnutí aktérov, ale naopak, vždy je podmienená existenciou spoločenských vzťahov, ktorým peniaze zodpovedajú.
Poznámky
1 Opierame sa pritom o dva zdroje: Dolgoff, S. The Anarchist Collectives: Workers‘ Self-management in the Spanish Revolution 1936–1939 a Leval, G. Collectives in the Spanish Revolution [fr. orig. Espagne Libertaire (1936–1939)]. Dolgoffova kniha je vlastne komentovaná antológia, ktorá obsahuje texty I. Puenteho, A. Soucheho, D. A. de Santillana, G. Levala a ďalších.
2 Pôvodný názov práce z roku 1936 znel Ekonomický organizmus revolúcie (The Economic Organism of Revolution); v roku 1937 vyšla pod názvom Po revolúcii: Ekonomická obnova Španielska dnes (After the Revolution: Economic Reconstruction in Spain Today).
3 Celkom v súlade s Marxovým názorom, že hoci vo funkcii obeživa možno peniaze nahradiť ľubovoľným symbolom, na ich zásadnom charaktere ako miery hodnôt, a na spoločenských vzťahoch, ktorým zodpovedajú, sa tým nič nemení.
4 Tu len krátko zhŕňame niektoré zo záverov, ku ktorým dospieva Marxova kritika politickej ekonómie.