» Gianni Sbrogiò: Spomienky operaistického militanta I.

V roku 2008 sme v spolupráci s nemeckým časopisom Wildcat pripravili česko-slovenský preklad filmu Porto Marghera: Posledné ohne, ktorý sleduje históriu robotníckych bojov v talianskom petrochemickom priemysle. Súčasťou DVD je aj booklet (na stiahnutie v PDF), ktorý podrobnejšie opisuje historický kontext a význam tzv. operaizmu (z tal. operaio, robotník; v angl. niekedy workerism). Išlo o špecifický prúd v povojnovom talianskom marxizme, ktorý okrem množstva iných skupín a teoretikov (spomeňme napr. J. Hollowaya, ktorý v roku 2011 vystúpil na pražskom May Day) významne ovplyvnil aj naše chápanie politiky.

Teraz prinášame preklad rozhovoru s Giannim Sbrogiòm, jedným z aktérov udalostí, ktoré opisuje spomínaný film. V rozhovore sa možno dočítať napríklad o tom, akú štruktúru mali organizácie ako Potere Operaio a ako fungovali na regionálnej či celoštátnej úrovni, ako v nich prakticky vyzerala spolupráca intelektuálov a robotníkov, resp. „externistov“ a „internistov“, o limitoch zastupiteľskej politiky, ale tiež tom, ako sa boje pracujúcich v Taliansku vyvíjali – na pozadí meniacich sa ekonomických podmienok a reakcií štátu – od ich rozkvetu v šesťdesiatych rokoch až po intenzívnu represiu a rozklad koncom rokov sedemdesiatych.

Rozhovor pôvodne vyšiel pod názvom „Mali sme fixnú ideu, že nechceme byť žiadni delegáti“ v časopise Wildcat 78 (zima 2006/2007). Gianni Sbrogiò bol od roku 1967 aktivistom Potere Operaio (Potop) a Robotníckeho výboru Porto Marghera, neskôr Autonómneho zhromaždenia Porto Marghera. Od r. 1968 až do zatknutia v r. 1980 pracoval ako účtovník Ammi, továrne na zinok v Porto Marghera.

Ďalšia časť rozhovoru sa nachádza v booklete k DVD Posledné ohne. Tam nájdete aj slovníček s vysvetlením mien a pojmov, ktoré sa tu používajú.

Rozhovor vznikol v Padove v roku 2006. Uvedieme ho v dvoch častiach.

Organizačné formy

„Classe Operaia založila skupinu Potere Operaio v Porto Marghera v lete 1967“. Čo to znamená? Mali ste pravidelné stretnutia a pevne určené miesto?

„Založenie“ znamenalo, že sa udržiaval pravidelný kontakt medzi intelektuálmi z Potop, ako aj mnohými ďalšími, a robotníkmi z Petrolchimico. Tí sa s intelektuálmi stretávali pri diskusiách. Nešlo o pravidelné zhromaždenia. Jednoducho sme sa stretli, aby sme diskutovali či organizovali nejaké veci, napr. analyzovali výrobný cyklus či diskutovali o tom, ako viesť určitý boj. Na to sme si prenajali priestory v blízkosti továrne, ktoré sme si udržali až do začiatku 80. rokov.

Bol Robotnícky výbor Porto Marghera a skupina Potop v Porto Marghera jedna a tá istá vec?

Skupina Potop, to sme boli my: tí, ktorí nadviazali kontakt s intelektuálskymi operaistami z Potere Operaio. Aby sme líniu Potop vniesli do tovární, založili sme Robotnícky výbor Porto Marghera ako ďalšiu skupinu. Bolo tam veľa takých robotníkov, ktorí nikdy neboli na celoštátnom stretnutí Potop, no ktorí vedeli, že patria do štruktúry, ktorá nejako súvisí s Potop. Prvé kontakty sme nadviazali so siedmimi, ôsmimi robotníkmi. Potom sa organizačné jadro, nazvime to „aktivisti“, zväčšilo. No nikdy nás nebolo niekoľko stovák. Hoci nás bolo tak málo, darilo sa nám organizovať celé dielne, a v roku 1968 dokonca celú fabriku. V našich priestoroch sme sa stretávali ako malý krúžok, ktorý robil rozhodnutia. Konali sa tam však aj dielenské zhromaždenia, kde sme organizovali napríklad skracovanie práce či boj o kvalifikácie. Nešlo o nejakú uzavretú kanceláriu – priestory mohol využívať každý. Ľudí sme pozývali prostredníctvom ústnej propagandy v dielňach: „Dnes večer máme stretnutie, na ktorom sa budeme rozprávať o tomto a tomto probléme, príď!“ A zhromaždenie bolo zložené z tých, ktorí prišli. V každej továrni bol jeden zodpovedný človek, ktorý mal kľúče od dverí, takže sa dalo stretnúť či urobiť letáky.

Kto robil letáky? Vy sami? Alebo intelektuáli z Padovy povedali: „Toto musí byť napísane takto a takto…“?

Leták robil vždy ten, kto si ho zobral na starosti. Takže niekedy v roku 1967 mi brat povedal: „Tento leták napíšeš ty!“ Bol to spôsob, ako na mňa preniesť zodpovednosť. Išlo o môj prvý leták. Keď som skončil, stretli sme sa, aby sme ho prediskutovali. Na konci bol celkom zmenený. Tak, ako som ho napísal ja, nebol dobrý. Prirodzene, na začiatku boli niektorí lepší v písaní a čítaní, a texty sa písali po diskusii na schôdzi intelektuálov, študentov z Padovy. Samozrejme, s informáciami, ktoré sme im dali my. Čím viac skúseností sme mali my, chlapi z Ammi, tým viac sme písali sami. Mali sme kopírku, s ktorou sme sa naučili zaobchádzať. Keď bolo treba urobiť niekoľko tisíc letákov, ľudia nám, samozrejme, pomohli. Len málo žien. Naši „anjeli kopírky“, ako sme ich vtedy volali, boli muži. V tom čase pracovali v želieziarskych a chemických továrňach v Porto Marghera takmer výlučne muži, aj v kanceláriách. Nanajvýš v jedálni boli ženy. Neskôr sa to zmenilo.

Ako ste sa organizovali na národnej úrovni?

Zorganizovali sme niekoľko veľkých stretnutí, aj celoštátnych. Na tých bol aj [Antonio] Negri, [Franco] Piperno a mnohí ďalší. Pokúšali sme sa vydiskutovať celotaliansku nosnú líniu. Na to myslel každý z nás, aj keď sa to nedalo prakticky presadiť. Na začiatku sme my z Marghera boli typickí „fabrikisti“, Milánčania mali svoje témy širších sociálnych hnutí, Turínčania sa identifikovali s Fiatom, Rimania so stavebnými robotníkmi a študentmi… vôbec to nebolo homogénne. Keď si prečítate noviny Potere Operaio z toho obdobia, zistíte, že tam bolo veľa línií a nám sa nepodarilo ich zjednotiť.

Aký bol vzťah medzi vami a robotníckymi akciami? Pripravovali ste niektoré akcie? Diskutovali ste o tom predtým či potom?

Aj tak, aj tak. Vezmime si konkrétny príklad boja o 5000-lírovú prémiu pre všetkých v rokoch 1968 – 1969. Mali sme niekoľko prípravných stretnutí, aby sme zistili, ako to funguje najlepšie. Zúčastnili sa robotníci i takzvaní intelektuáli, študenti a profesori, jednoducho každý, kto bol poruke. Napríklad počas boja o 36-hodinový týždeň nebola naša kancelária otvorená od sedemnástej hodiny ako obvykle, ale aj o polnoci, aby sa dalo diskutovať s robotníkmi z neskorej šichty, ktorá trvala od 14. do 22. hodiny.

Od začiatku mohli vo výbore pracovať aj intelektuáli zvonka?

Áno! Aby ste mi rozumeli, nemali sme ani stanovy, ani členské preukazy. Vtedy to bolo veľmi pohyblivé. To, nakoľko sa niekto do skupiny vložil, záviselo od jeho vlastnej vôle, od jeho inteligencie, schopnosti prevziať zodpovednosť. Boli takí, ktorí sa síce podieľali na bojoch, no s organizáciou nemali nič spoločné. Ku koncu nás bolo čoraz menej… 15 súdruhov, možno trochu viac, ktorí sa v podstate cítili zodpovední za všetko. S intelektuálmi sme stále udržiavali kontakt. No namiesto o „intelektuáloch“ by som hovoril skôr o „internistoch“ a „externistoch“. „Internista“ bol človek, ktorý sa sám nachádzal v bojovej situácii, či už v škole, v továrni či mestskej štvrti, praktizoval autoriduzione [svojvoľné neplatenie za služby, napr. elektrinu, dopravu atď.], skracoval si pracovný čas, bojoval za 36-hodinový týždeň alebo proti ohrozovaniu zdravia. „Externisti“ boli aktivistami pri Potop či Robotníckom výbore Porto Marghera, no chodili do inej práce, a teda sami neboli v tejto bojovej situácii. Prirodzene, fungoval tu vzťah dávania a brania, v ktorom sa každý svojím spôsobom pokúšal prispieť k tomu, aby sa našla správna línia. Fungovalo to tak bez ohľadu na to, či súdruh-externista bol doktor či pracoval na prehranom mieste v nejakej spustnutej firme, kde sám nemohol dokázať nič, alebo to bol Negri či iný intelektuál z Padovy alebo odinakiaľ.

Ako vzniklo Autonómne zhromaždenie Porto Marghera?

Autonómne zhromaždenie vzniklo, keď sme začali nadväzovať kontakty s inými továrenskými skupinami, ktoré neboli v Potop. To bolo v roku 1972, keď robotníci z Petrolchimico odmietli prijatie zmluvy o mzdových sadzbách v chemickom sektore. Pokúšali sme sa zorganizovať túto nespokojnosť a postarať sa o rozšírenie hnevu. Preto sme oslovili aj robotníkov z Lotta Continua a neorganizovaných, ktorí roztrhali svoje odborárske preukazy. Tak vzniklo Autonómne zhromaždenie. Autonómne pre nás znamenalo: autonómne od politických skupín, od odborov, od strán. Organizácia teda mala byť zároveň masovou i politickou. Nezačínali sme od nuly, naopak, pokúšali sme sa nanovo organizovať so skúsenosťami, ktoré sme mali z predchádzajúcich bojov – s tými, ktoré sme dovtedy nabrali. Priestory Potop prevzalo Autonómne zhromaždenie. Stretávali sme sa však aj v nových sociálnych centrách v Marghera. Vtedy sme sa značne rozrástli. Zúčastnilo sa viac robotíkov, keďže pri tom boli aj tí, ktorí sa neorganizovali v politických skupinách. Túto organizačnú štruktúru sme vytvorili vtedy, keď sa celé politické skupiny dostali do krízy. Začali sme s vydávaním našich novín, Lavoro Zero, ktoré sme sádzali voskovými matricami.

Pokračovali ste aj vo výskume?

Pre nás sa všetko krútilo okolo robotníckych výskumov, to bol takpovediac operaistický svetonázor. Kamkoľvek sme prišli, bola to naša prvá starosť: Do každej fabriky sme išli najprv spoznať výrobný cyklus a nadviazať kontakt s tými, ktorí o tomto cykle mali nejaké poňatie, ktorí chceli niečo zmeniť, ktorí mali požiadavky. Tak sme postupovali vždy. V centre pozornosti vždy stála analýza pracovného procesu. Boli sme operaistami od nášho vzniku až po zánik.

Čo videlo k tvrdému postoju voči externistom od roku 1973? Vyskytovali sa boje medzi rôznymi líniami?

To bolo v čase krízy politických skupín. My v Potop sme boli v roku 1973 prví, krátko potom prišla kríza v Lotta Continua. V Potop sa nám už nedarilo prenášať do továrne naše pokusy o organizačné a obsahovo-politické skoky vpred. Preto sme sa rozhodli zaujať odstup, no pritom zachovať politický dialóg.

Jednou z hlavných príčin konca politických skupín bola podľa môjho názoru diskusia o spôsoboch boja, potom, čo sa rozbehli ozbrojené akcie. Aj my sme rozmýšľali o tom, že musí nastať istý skok v boji, ktorý sme organizovali, v jeho formách, no nakoniec sa stalo presne to, čo sme nikdy nechceli, a čo ani Potop ako organizácia nikdy nechcela, teda rozdelenie ekonomického a politického boja. V istom bode stál na jednej strane odborársky boj, a niekde inde sa robili politické rozhodnutia, a síce politicko-vojenské. Preto sme cítili potrebu vybudovať vzťahy s inými továrenskými skupinami mimo organizácie. Nadviazali sme kontakt s robotníkmi z Alfa Romeo, Pirelli a Siemensu v Miláne, s pracujúcimi vo Volsci v Ríme a s robotníkmi v iných mestách. To sa začalo koncom roku 1972. Robili sme spoločné noviny, zorganizovali kongres v Bologni, usporiadali rôzne stretnutia. A pokiaľ ide o internistov a externistov, pokúšali sme sa zostať pevnými. Ten, kto išiel na národné stretnutie, musel pracovať vo fabrike, teda byť „internistom v bojovej situácii. Na tomto bode sme všetci prísne trvali. Tieto snahy pokračovali dva alebo tri roky. Potom opäť prišli tie isté problémy. Od roku 1975 sme celoštátne stretnutia vynechávali a postupne s tým celkom prestali. Súviselo to aj s vnútornými krízami, predovšetkým však s tým, že na národnej úrovni sa znova rozbehla presne tá istá logika centralizovania, istej celoštátnej politickej línie. Táto fáza zhromaždení a koordinovania autonómnych zhromaždení prešla do fázy, v ktorej bola reč o Autonomia Operaia Organizzata. Na tom sme sa nijako nepodieľali. Neboli sme za stranu. Pre nás bola „strana“ štuktúrou, ktorá umožňovala spojiť politický boj s bojom v továrni, možnosť zovšeobecneniť to. Pre nás bola strana masovým organizmom, ktorý bral veci do vlastných rúk. Nefungovalo to, a preto sme sa na tom už nepodieľali, keď boj pokročil na vyššiu úroveň. Tak, ako v tom čase v Potop, aj neskôr v Autonomia Operaia Organizzata sme v tomto ohľade stáli na strane porazených. Mali nás za tých, ktorí sa rozhodli pre niečo iné, teda, pokračovať lokálne. No ja by som to vôbec nevidel ako akýsi lokalizmus! Bol to jednoducho iný spôsob organizovania, iný, ako predtým v Potop a neskôr v Autonomia Operaia Organizzata.

(Pokračovanie nabudúce.)