» Nové štrajky v Číne

Nasledujúci článok od „priateľov gongchao.org“ skúma premeny bojov migrantských pracujúcich v Číne za niekoľko posledných rokov. Paradigmatický príkladom je podľa autorov dlhotrvajúci štrajk v obuvníckych závodoch Yue Yuen z apríla 2014, o ktorom sa písalo nielen v svetových, ale aj českých a slovenských médiách.

Priama akcia je v Číne dôležitou formou politickej participácie.
– SCMP, 28. apríla 20141

Počet štrajkov migrantských pracujúcich v Číne v posledných rokoch rastie. Čína je druhou najdôležitejšou ekonomickou mocnosťou sveta a ústredným uzlom globálnych výrobných reťazcov, takže štrajky nevplývajú len na sociálnu a politickú textúru tejto krajiny. Ako sa čínske štrajky vyvíjali za posledné dve desaťročia, a čo ich charakterizuje dnes?

V knihe, ktorá vyšla v Číne v roku 2012 a zakladá sa na rozhovoroch so štrajkujúcimi pracujúcimi v delte Perlovej rieky (DPR), opisuje Hao Ren a kolektív autorov vývoj bojov pracujúcich od 90. rokov.2 Po potlačení tienanmenského povstania v roku 1989 a dočasnom prerušení trhových reforiem, ktoré nasledovalo, sa režim Čínskej komunistickej strany (ČKS) v roku 1992 opäť začal zasadzovať za zrýchlenú reštrukturalizáciu čínskej ekonomiky. Vzrástli zahraničné investície, milióny migrantských pracujúcich sa presťahovali do DPR a iných priemyselných centier, aby pracovali v nových továrňach. Podmienky v nich boli charakteristické vysokou úrazovosťou, nízkymi mzdami, častým nevyplácaním miezd, dlhými nadčasmi a vysokou intenzitou práce. Šikana a zlé zaobchádzanie zo strany manažérov boli rozšírené, ale migrantskí pracujúci sa bránili – násilím či skrytými formami odporu. V rokoch 1993 – 1994 sa zahraničnými továrňami, napríklad japonskou fabrikou Canon v Zhuhai, prehnala prvá vlna štrajkov. Štátna migračná politika (hukou), ktorá rozdeľuje populáciu na obyvateľov miest a vidieka, sa presadzovala prostredníctvom kontrol, deportácií a policajného násilia voči „ilegálom“. V roku 1995 bol prijatý zákonník práce a oficiálny úrad práce pravidelne zasahoval do konfliktov na pracoviskách. Podľa Chrisa Chana chcel štát „absorbovať radikálne akcie pracujúcich a nasmerovať ich do legálnych kanálov manažovaných vládou“.3

Vstup Číny do WTO (World Trade Organization, Svetová obchodná organizácia) v roku 2001 viedol k ďalšiemu nárastu objemu zahraničných investícií. Hoci došlo k uvoľneniu vnútornej migračnej politiky, nové priemyselné centrá orientované na export ako DPR naďalej pociťovali nedostatok pracovnej sily. Mnohí (potenciálni) migranti totiž odmietali akceptovať zlé, slabo platené pozície. V rokoch 2003 až 2007 prudko vzrástol počet divokých štrajkov a v DPR došlo k ďalším štrajkovým vlnám, najmä v zahraničných firmách. Jay Chen toto obdobie vidí ako „bod obratu“ v rozvoji masových protestov v Číne.4

Odvtedy sa podmienky v továrňach postupne o čosi zlepšovali, intenzita práce sa mierne znížila, pokleslo množstvo nadčasov a používanie násilia voči robotníkom. Nominálne mzdy podstatne vzrástli, čo je zrejmé aj z pravidelných štátnych zvýšení minimálnej mzdy. Napríklad v špeciálnej ekonomickej zóne v Shenzhene sa minimálna mzda zvýšila z 574 renminbi (70 € pri dnešnom kurze) v roku 2001 na 1000 juanov v roku 2008 (120 € pri dnešnom kurze). Prudko však vzrástli aj ceny.

Hao ren a kol. opisujú, ako štrajky vznikali za pomoci letákov a mobilných telefónov, a ako sa protesty napodobňovali v ďalších firmách. Podľa Chrisa Chana sa migrantskí pracujúci po roku 2000 naučili rozširovať boj za hranice firmy, na ulicu. Zvolávali médiá, blokovali diaľnice a šírili správy pomocou internetu. V mnohých prípadoch sa do štrajkov popri robotníkoch z výroby zapojili aj príslušníci nižšieho manažmentu či dokonca administratívni pracovníci. Úrady na protesty opakovane reagovali policajným násilím či zatýkaním štrajkových aktivistov.

Globálna kríza v rokoch 2008 a 2009 viedla v Číne k vlne prepúšťania, a to zvlášť v DPR. Režim komunistickej strany odložil zvyšovanie minimálnych miezd, zmodernizoval zákonník práce a mediačné mechanizmy, aby posilnil štátnu mašinériu na usmerňovanie bojov. Kapitál využil krízu na zlepšenie svojej koordinácie a organizácie a pokúsil sa presunúť náklady krízy na pracujúcich – a na štát. V prípadoch krachu firiem úrady opakovane zasiahli a zaplatili dlžné mzdy. Pracujúci reagovali defenzívnymi bojmi proti presunom výroby, prepúšťaniu, zatváraniu tovární, nevyplácaniu miezd atď.

Po oživení ekonomiky v rokoch 2009 – 2010 a opätovnom nástupe nedostatku pracovnej sily sa situácia obrátila – pozícia pracujúcich sa posilnila. V roku 2010 došlo k novej vlne štrajkov. Jej počiatočným bodom bol štrajk robotníkov Hondy vo Foshane, ktorí si vybojovali 35-percentný nárast miezd. Podľa Hao Ren a kol. Následne nabralo odhodlanie pracujúcich na sile, preukazovali vzájomnú solidaritu a vytrvalosť. Ofenzívne štrajky vybojovali všeobecné zvýšenie miezd. Na niektorých miestach robotníci žiadali, aby sa odbory dostali pod kontrolu pracujúcich.

Štrajky neohrozene pokračovali v rokoch 2011 až 2013, píše sa v nedávnej správe China Labour Bulletin (CLB), a v období rokov 2010 až 2013 vzrástli mzdy v továrňach o ďalších 50 percent.5 Mnohé firmy sa pokúsili vyvážiť vyššie mzdy skrátením nadčasov a príplatkov, zavedením časových kont a zvýšením zrážok za stravu a ubytovanie. Kapitál tiež zintenzívnil využívanie dočasnej agentúrnej práce a krátkodobých zmlúv, čo mu jednak umožňuje lepšie reagovať na fluktuácie vo výrobe, ale aj – rozdeľovať pracovnú silu. V roku 2011 bolo v Číne pracovalo prostredníctvom agentúr dočasného zamestnávania 60 miliónov ľudí.6

Výnimočný štrajk, ku ktorému došlo v apríli 2014, ilustruje charakter súčasného triedneho konfliktu v DPR:

Štrajk v obuvníckych fabrikách Yue Yuen v Dongguane

Kapitalisti budú vždy kapitalistami
– robotník firmy Yue Yuen, ktorá vyrába obuv Adidas, po štrajku v Dongguane7

Až 50 000 robotníkov zo všetkých šiestich obuvníckych závodov Yue Yuen v Dongguane na juhu Číny8 začalo v apríli 2014 štrajkovať. Išlo o doteraz najväčší štrajk migrantských robotníkov v jedinej zahraničnej firme. Spoločnosť Yue Yuen patrí taiwanskej Pou Chen Group a ide o jedného z najväčších zmluvných výrobcov obuvi na svete. V roku 2013 táto spoločnosť vyrobila viac ako 300 miliónov párov topánok – jej produkcia tvorial dvadsať percent celkovej svetovej výroby športovej obuvi a obuvi na voľný čas.9 Viac ako 400 000 zamestnancov (2012) v továrňach Yue Yuen v Číne, Indonézii a vo Vietname vyrába topánky pre vyše tridsať značiek, medzi inými pre Nike, Adidas a Reebok.10

Yue Yuen v Dongguane zamestnáva 60 000 pracujúcich v šiestich továrňach, ktoré vyrábajú najmä pre Adidas a Nike. Po započítaní nadčasov a príplatkov zarobia zamestnanci Yue Yuen (vrátane riadiacich pracovníkov) v priemere 3000 juanov mesačne (360 €). Nástupný plat robotníka za pásom je však na úrovni miestnej minimálnej mzdy, 1310 juanov (160 €), a po započítaní príplatkov a individuálnych, skupinových a dochádzkových príplatkov, resp. bonusu za odpracované roky, dosahuje 2200 až 2800 juanov (265 – 340 €). Pri poklese objednávok a spomalení výroby môžu byť mzdy ešte nižšie.11

Asi 70 percent robotníkov vo výrobe tu tvoria ženy. Vo fabrikách, ktoré vyrábajú podrážky, ide o 50 percent, v závode na odliatky sú vo väčšine muži. Vyše 70 percent zamestnancov pracuje pre Yue Yuen viac ako päť rokov a 10 až 15 percent viac ako desať rokov. Mnohí z týchto skúsených robotníkov začali v Yue Yuen pracovať vo veku 18 alebo 19 rokov, pričom prácu im sprostredkovali príbuzní alebo iní známi z domovského mestečka. Títo skúsení pracujúci sa medzi sebou dobre poznajú a tvorili chrbticu nedávneho konfliktu.12

Vzťahy medzi taiwanskými top-manažérmi a čínskym personálom (lídrami na linkách, predákmi) na jednej strane a robotníkmi na druhej strane sú napäté (okrem závodu na odliatky, kde väčšinu zamestnancov tvoria kvalifikovaní muži a pracovné vzťahy sú tu väčšmi uvoľnené). Riadiaci personál (často prepojený rodinnými vzťahmi či známosťami z rodných miest) meria efektivitu práce, napomína robotníkov a vyvíja na nich tlak, aby pracovali rýchlo a zväčšovali objem produkcie. Napríklad to, čo sa predtým robilo za desať hodín, treba teraz urobiť za osem hodín. „Produktivita práce za pásom sa vždy meria stopkami. Každý pohyb má štandardizované trvanie. Objem produkcie sa určuje podľa tohto štandardu. Ľudia však nie sú stroje – ako teda môžu nepretržite udržať rovnakú rýchlosť a presnosť počas ôsmich hodín? Človek sa unaví a musí ísť aj na toaletu, no nie? Táto metóda určovania objemu produkcie je iracionálna a nehumánna.“ (robotník z Yue Yuen, apríl 2014)13

V posledných rokoch sa pracujúci v Yue Yuen už viackrát zapojili do protestov a menších štrajkov. Napríklad v roku 2008 boli stovky robotníkov v závode na odliatky nespokojné so zmluvami a odmietli ich podpísať. Zamestnávateľ zavolal políciu, ktorá zapečatila brány továrne, takže nikto nemohol nastúpiť do práce. Robotníci sa potom zhromaždili pred bránami vládnej budovy v Dongguane.14 V minulých bojoch dochádzalo aj k tomu, že niektorí čínski nižší manažéri sami mobilizovali robotníkov, keď nesúhlasili s rozhodnutiami taiwanského top-manažmentu.15

Nedávny štrajk vypukol po tom, čo sa robotníci dozvedeli, že firma neplatila v plnej výške príspevky na sociálne poistenie, bez ktorých robotníci neskôr nebudú mať nárok na plný starobný dôchodok.16 Namiesto toho, aby tieto odvody platila ako percento skutočnej mesačnej mzdy, hradila ich firma len z miestnej minimálnej mzdy. Penzijný fond je pre robotníkov mimoriadne dôležitý, pretože – pokiaľ za nich zamestnávatelia riadne platia odvody – z neho majú nárok na starobný dôchodok, resp. môžu požiadať o vyplatenie nasporenej čiastky v hotovosti v prípade, že prestúpia do inej firmy alebo sa presťahujú do inej provincie.

Nové systémy sociálneho zabezpečenia, založené na príspevkoch od zamestnancov i zamestnávateľov, zaviedol čínsky štát po rozpustení ľudových komún na vidieku začiatkom osemdesiatych rokov a po reštrukturalizácii a čiastočnej deštrukcii starého systému zabezpečenia v mestách (tzv. „železná miska ryže“) v deväťdesiatych rokoch. Nie každý zamestnanec je však krytý, systém je podfinancovaný, trpí korupciou a obchádzaním zo strany zamestnávateľov, a celkovo nefunguje dobre. Mnohé menšie firmy jednoducho neplatia odvody, kým niektoré veľké spoločnosti ich platia, tak ako Yue Yuen, len z minimálnej mzdy, nie tej skutočnej. Obe skupiny firiem tvrdia, že inak by prišli o beztak nízke marže a stratili by výhody z nízkych nákladov na prácu.17 Nad firmami, ktoré riadne neplatia odvody, vláda priviera oči.

„Firma nás desať rokov klamala,“ uviedla robotníčka z Yue Yuen. „Krajský úrad práce, úrad sociálneho zabezpečenia a firma nás všetci svorne klamali.“18 Ďalším zdrojom nahromadenej nespokojnosti, ktorá viedla k štrajku, boli nízke mzdy, ako aj okolnosť, že sa už dlhšie nezvyšovali. Vždy, keď sa minimálna mzda v Dongguane zvýšila, Yue Yuen znížila príplatky. Kedysi firmu považovali za relatívne dobrú továreň, no to už neplatí. Miera fluktuácie je vysoká a, ako na margo štrajku povedal jeden z pracujúcich, „Robotníci túto príležitosť využili na to, aby ventilovali svoj hnev!“.19

Chronológia

Celá konfrontácia sa začala, keď 5. apríla 2014 stovky robotníkov v Dongguane zablokovali most.20 Keď firma nereagovala, 14. apríla vstúpili robotníci vo viacerých jej závodoch do štrajku a viac ako 10 000 ich protestovalo v uliciach. Zaútočili na nich stovky príslušníkov poriadkovej polície, ktorí ich bili a zatkli niektorých z tých, čo držali transparenty.21 Polícia neskôr zostala v areáli továrne a zatýkanie pokračovalo aj počas štrajku. Medzi zatknutými boli najmenej dvaja aktivisti z miestnych mimovládnych organizácií, venujúcich sa právam pracujúcich.22 Robotníci žiadali nové zmluvy, zlepšenie pracovných podmienok a doplatenie chýbajúcich odvodov.

Pätnásteho apríla sa štrajk rozšíril na všetkých šesť tovární Yue Yuen v Dongguane, takže sa už týkal 50 000 robotníkov, ktorí na začiatku svojej zmeny síce „pípli“ svojimi zamestnaneckými kartami, ale do práce nenastúpili. Šestnásteho apríla spoločnosť vyzvala na vyjednávanie. Z radov robotníkov sa prihlásilo niekoľko dobrovoľných delegátov. Keď firma odmietla akékoľvek ústupky, vyjednávanie skrachovalo a niektorí zo zástupcov pracujúcich boli zatknutí – údajne za asistencie funkcionárov štátnych odborov ACFTU.23 Sedemnásteho apríla prisľúbil manažment Yue Yuen vyplácať ďalšie odvody počnúc prvým májom v plnej výške, ale len pod podmienkou, že aj robotníci budú platiť svoju časť príspevku. Robotníci vyhlásili, že sa do práce nevrátia skôr, než firma pristúpi na okamžité doplatenie podlžnosti – a to v hotovosti, pretože zamestnanci v tejto veci už neverili ani firme, ani štátu.

Osemnásteho apríla demonštrovali pred továrňami ženy a deti zatknutých zástupcov robotníkov a žiadali ich prepustenie. V ten istý deň sa k štrajku pridalo ďalších 2000 robotníkov z komplexu Yue Yuen v provincii Jiangxi, ktorý vyrába najmä obuv Adidas.24 Dvadsiateho prvého apríla firma prisľúbila vyplácať zamestnancom od 1. mája mesačné vreckové vo výške 230 juanov (30 €). „Robotníci túto ponuku odmietli, ústupok označili za urážku a vyjadrili nedôveru v to, že by firma sľub splnila. V reakcii na ružové letáky odborov, ktoré ohlasovali vreckové, len odvrkli, že už prišli o roky dôchodku na nevyplatených príspevkoch a táto strata by sa nevyrovnala ani v prípade, že by odteraz dostávali plné príspevky a 230-juanové vreckové. Mnohí robotníci už v továrni pracovali viac ako desať rokov a blížil sa čas ich odchodu do dôchodku. Zostávajúci čas by nestačil na to, aby sa im nazbieral dostatočný budúci dôchodok, a ani uvedené vreckové by si už nemohli dlho užívať. Iní pracujúci vyslovili podozrenie, že po návrate do práce by si firma jednoducho našla spôsob, ako ich prepustiť a zo získaných výhod by nemali nič.“25

Navyše, je tu ďalší problém, ktorý sa týka príspevkov na sociálne zabezpečenie: nielen firma Yue Yuen, ale ani sami zamestnanci si neplatili plné odvody. „Väčšina pracujúcich v Yue Yuen teraz nechce splácať nedoplatky na odvodoch, pretože by ich museli hradiť z vlastného vrecka a to si nemôžu dovoliť. Dlhodobí zamestnanci musia vyrovnať sociálne poistenie vo výške desiatok tisícov juanov! Kde na to majú vziať?“26 Robotníci preto žiadali, aby Yue Yuen zaplatila jedno i druhé: odvody zamestnávateľa aj zamestnancov.

22. apríla sa v Hong Kongu, na Taiwane, v Austrálii a v USA konali demonštrácie na podporu zamestnancov Yue Yuen. Štátne odbory ACFTU medzitým v Dongguane opäť intervenovali a pokúsili sa zastaviť štrajk. „Myslím, že to spolu koordinovali – odbory, fízli a zamestnávateľ. Spoločne udreli na robotníkov.“27 Polícia teraz uzavrela brány továrne, aby robotníci nemohli vstúpiť ani odísť, takže na začiatku zmeny ani nemohli „pípnuť“ svojimi kartami pred návratom na ubytovne. Neskôr manažment dochádzkové hodiny úplne odstránil.28

24. a 25. apríla povolali miestne úrady ešte viac poriadkových policajtov a rozmiestnili ich v továrňach a okolí. Polícia zatýkala robotníkov, ktorí nenastúpili do práce – išlo o to, zvýšiť tak na prijatie dohody. V areáloch tovární sa pohybovali aj policajti v civile a zatýkali tých, čo odmietali návrat do práce. „Yu Yuen Shoe Factory sa zmenila na Väznicu Yue Yen!“, povedal jeden z robotníkov.29 Ďalší poznamenal: „Nemáme inú možnosť, ako vrátiť sa do práce. Čo zmôžeš, keď nad tebou stojí človek so štítom, obuškom a prilbou?“30 Do 28. apríla sa asi dve tretiny zamestnancov vrátili do práce. Robotníci v jednom závode pokračovali v štrajku.31

Zhodnotenie

Štrajk bol organizovaný zdola. Robotníci na mobilizáciu k protestom používali svoje smartfóny a internetové chatovacie miestnosti. Najnižší manažment a sčasti aj najskúsenejší robotníci hrali rozhodujúcu úlohu, no tak ako v iných prípadoch, ani tu nevystupovali otvorene, aby sa vyhli odvete zo strany manažmentu. Hĺbka organizácie však nebola rovnaká vo všetkých závodoch a oddeleniach. V niektorých továrňach boli robotníci pripravení a pomerne dobre organizovaní, v iných sa jednoducho pridali k štrajku bez akejkoľvek vnútornej organizačnej jednoty.32 Objavili sa tiež správy o tom, že Yue Yuen podplatila dielenských manažérov, ktorí preto buď zostali pasívni, alebo síce hrali úlohu pri organizácii štrajku, no napokon vyvíjali na robotníkov nátlak – využívali príbuzenské siete a násilie na to, aby ich prinútili k návratu do práce. Lídri na linkách za to nedostali nič, no podľa jedného robotníka už jednoducho nedokázali znášať tlak a donútili pracujúcich k práci.33

„Pracujem tu pätnásť rokov a neodídem bez riadnej odpovede,“ povedala 46-ročná robotníčka z Hunanu. „Mnohé moje kolegyne sú ženy. Mysleli si o nás, že si s nami ľahko poradia, ale my im ukážeme.“34 Štrajkujúci robotníci Yue Yuen pevne vytrvali počas dvoch týždňov a odmietali ponuky na dohodu, ktorými by sa problémy vyriešili len čiastočne. Skôr ako by sa vzdali alebo boli prepustení, chceli v rukách vidieť hotovosť. To vysvetľuje ich odhodlanie, keďže nie je obvyklé, aby v Číne štrajky vydržali tak dlho.

„Štrajk neuspel, nezískali sme to, čo sme chceli.“35 Hlavným dôvodom neúspechu je štátna represia a fakt, že niektorí pracujúci prestali bojovať po spomínanom 230-juanovom ústupku, alebo síce pokračovali, no s pesimizmom, keďže už neočakávali lepší výsledok, a tak sa napokon vzdali. Štát intervenoval silou, posielal poriadkovú políciu a vyhrážal sa robotníkom. No napriek rozsahu štrajku a faktu, že pracujúci vyšli do ulíc, nerozhodol sa boj potlačiť okamžite, vyčkával. Neskoršia represia však bola úspešná.

„Hoci sme sa vrátili do práce, stále sme plní hnevu. Všetci sa cítime ublížení. Napohľad sa štrajk vyriešil, no hlbšie problémy sú stále tu. Celkovo vzaté, sme frustrovaní. Zvlášť nespokojní sme so štátnou represiou voči pracujúcim. Všetkých nás hnevá, že nás nútia do práce.“ Tento hnev viedol k niekoľkým útokom na príslušníkov nižšieho manažmentu.36

Yue Yuen ohlásila, že štrajk stál firmu 27 miliónov dolárov v priamych nákladoch, ušlom zisku a dodatočných nákladoch na leteckú prepravu, a že dohoda zvýši tohtoročné náklady na zamestnancov o 31 miliónov dolárov.37 Firma už niekoľko rokov presúva výrobu z Dongguanu do vnútrozemských provincií Číny, ako aj do Vietnamu a Indonézie, a to aj napriek obavám z nedostatočnej infraštruktúry a nižšej produktivity. Rastúce požiadavky a bojovnosť pracujúcich, ktoré viedli k vyšším mzdám, povzbudili kapitál k pohybu. Nike a Adidas začali presúvať výrobu do vnútrozemských oblastí alebo napríklad do Vietnamu, kde sú mzdy ešte nižšie.

Už počas štrajku Adidas reagoval rýchlo a presunul objednávky: „Aby sme minimalizovali dopad [štrajku] na naše operácie, presúvame v súčasnosti niektoré z budúcich objednávok, alokovaných pôvodne na Yue Yuen v Dongguane, na iných dodávateľov,“ napísala e-mailom hovorkyňa Adidasu. Nemecký výrobca športového oblečenia „má k dispozícii vysoko flexibilný výrobný reťazec.“38 Adidas tiež počas štrajku presťahoval zariadenie zo závodov Yue Yuen do iných tovární v provincii Guangdong.39

Nové štrajky v Číne

V raných štádiách štrajku robotníci dokonca dúfali, že by vláda mohla hrať úlohu mediátora konfliktu. Keď zásahy odborov zintenzívnili represiu, pracujúci pochopili skutočné zámery vlády. Sú to žoldnieri a lokaji zamestnávateľa. Oheň sa im podarilo uhasiť, ale uhlíky zostanú a opäť sa vznietia. V ďalšom štrajku budeme rozhodne lepšie zorganizovaní a pripravení na boj!
– Robotník z Yue Yuen po štrajku v apríli 201440

Pokiaľ ide o počet účastníkov v jedinej firme, bol štrajk v Yue Yuen najväčším štrajkom migrantských robotníkov v Číne od začiatku boomu v 90. rokoch. Do štrajkov sa obvykle zapájajú desiatky, stovky alebo tisíce robotníkov. Tentoraz ich bolo až 50 000. Štrajk sa rozšíril do ďalšej provincie, čo je sľubné znamenie, no ďalej sa nepohol. Trval asi dva týždne, čo je oveľa viac ako obvyklých pár hodín či dní. Nepodarilo sa mu však eskalovať za hranice limitov, ktoré už z Číny poznáme: súčasťou štrajku boli prerušenia práce, demonštrácie, pár zrážok s políciou, ale konflikt neviedol k celkovému povstaniu. Skončil sa určitými ústupkami, ale neznamenal pre pracujúcich zásadný prelom.41

Ciele protestujúcich robotníkov sa v poslednom období zmenili a znásobili. Ich boje sa už netýkajú len zvyšovania miezd alebo zlepšovania pracovných podmienok, ale aj pracovnej istoty (zoči-voči zatváraniu fabrík a presunom výroby) a sociálneho poistenia. Štrajk v Yue Yuen tiež odráža demografickú zmenu v zložení pracujúcich a ich migračných vzorcoch. Veľká vlna migrácie do priemyselných centier ako Dongguan sa začala v deväťdesiatych rokoch, a hoci mnohí migranti sa neskôr vrátili do vnútrozemských dedín a mestečiek, milióny zostali v mestách. Niektorí z nich teraz odchádzajú do dôchodku (v Číne obvykle v šesťdesiatke u mužov a v päťdesiatke u žien) a nemajú žiadnu šancu vrátiť sa na dedinu a venovať sa poľnohospodárstvu. Preto žiadajú dôchodky, na ktoré majú nárok (pokiaľ ich zamestnávatelia platili odvody do sociálneho poistenia).

V čoraz nestabilnejšom ekonomickom prostredí a v kontexte strachu z konca boomu pretrváva v čínskych priemyselných centrách nedostatok pracovnej sily, ktorý mení pomer síl medzi kapitálom a pracujúcimi. Schopnosť robotníkov organizovať sa a bojovať v posledných rokoch vzrástla vďaka využívaniu sociálnych médií. S novým hardvérom v podobe smartfónov sa internet dostal do vreciek miliónov pracujúcich. Nový softvér, ako napríklad čínska obdoba Twitteru weibo alebo WeChat im umožňuje posielať správy, fotky a filmy. Oba nástroje sa používajú na organizovanie i verejné odhaľovanie pracovných podmienok, ktoré má vytvoriť tlak na kapitál a štát. Zároveň sa tým podkopáva nadvláda štátnych médií. Stále viac štrajkov sa šíri a spúšťa nové protesty v iných továrňach (pričom niekedy ide o závody tej istej spoločnosti). Štrajk v Yue Yuen je súčasťou série protestov pracujúcich, ktorá sa začala v marci a zahŕňala obchody Wal-Mart a niekoľko tovární, vrátane Samsungu, Nokie a IBM, ale aj ďalšie sektory, napríklad učiteľov, upratovačov ulíc, taxikárov a vodičov autobusov.42 Popri štrajkoch v Číne pokračujú aj násilné výbuchy verejného hnevu. V jednom prípade boli davom v Cangnane (provincia Zheijang) zbití predstavitelia manažmentu mesta (chengguan) po tom, čo obťažovali pouličného predavača a zabili človeka, ktorý incident fotografoval.43

Nie je však zatiaľ jasné, aký dôležitý a exemplárny bude štrajk v Yue Yuen a celá štrajková vlna z jari roku 2014 pre budúci vývoj triednych vzťahov – napríklad v porovnaní so štrajkovou vlnou v štátom vlastnených podnikoch po roku 2000 alebo tou v lete 2010. Obe tieto vlny mali ďalekosiahle dôsledky: v prvom prípade štát zmenil rétoriku a zaviedol nové sociálne politiky, v druhom prípade migrantská robotnícka trieda samu seba ustanovila ako legitímneho aktéra čínskej spoločnosti a politiky.

V uplynulých rokoch sa úrady držali mimo protestov a štrajkov, pokiaľ boli malé, no keď sa konflikty rozšírili alebo zasiahli väčšie spoločnosti, obvykle sa do nich zamiešali. Podľa CLB polícia intervenovala v 20 percentách skúmaných štrajkov, obvykle keď robotníci „vyšli do ulíc“ alebo „narúšali verejný poriadok“.44 V polovici roku 2012 a v druhej polovici roku 2013 sa počet policajných zásahov a zatknutí štrajkových aktivistov drasticky zvýšil. V roku 2012 tiež úrady výraznejšie postupovali proti mimovládkam, ktoré podporujú pracujúcich.

Reakcia čínskej centrálnej vlády na Yue Yuen a iné nedávne štrajky však opäť demonštrovala dilemu, ktorej štát čelí: na jednej strane má záujem na zvyšovaní miezd, ktoré je nevyhnutnou podmienkou zväčšenia čínskeho vnútorného trhu a zmiernenia závislosti od exportu a dôsledkov nižšieho zahraničného dopytu. Na druhej strane sa obáva eskalácie triedneho konfliktu, ktorá by nemala len ekonomické, ale aj politické dôsledky pre vládu ČKS a kapitálu ako takého. V nedávnych bojoch to viedlo k situáciám, keď bol štrajk povolený v určitých medziach a po určitý čas, no napokon potlačený, keď tento čas prekročil alebo viedol k zrážkam v uliciach.45 Čiastočne sa v tom odráža odlišný záujem centrálneho štátu, ktorý hrá úlohu „kolektívneho kapitalistu“, snažiaceho sa zabezpečiť sociálnu stabilitu a pretrvanie systému akumulácie kapitálu, a lokálneho štátu, ktorý je priamo prepojený s procesom vykorisťovania a akumulácie zisku prostredníctvom pôžičiek, vlastníckych vzťahov atď.

Organizované divoké štrajky

Je prekvapujúce, že Hao Ren a kol. vo svojej knihe dospeli k záveru, že v minulých rokoch boli mnohé zastavenia práce, demonštrácie a blokády ulíc v DPR ešte stále „spontánne“.46 Jay Chen naopak zdôrazňuje, že „individuálny odpor a kolektívne protesty v mnohých prípadoch neboli spontánne a intuitívne, ale starostlivo plánované a zorganizované akcie. Protestné stratégie tiež boli čoraz viac optimalizované.“47 Prípady štrajkov, uvedené v knihe Hao Ren a kol., takisto vykazujú prípravu, solidaritu, cirkuláciu informácií a procesy učenia počas bojov. Poskytujú dôkazy o každodenných protirečeniach, ktorým robotníci čelia na montážnych linkách, v ubytovniach či kantínach, a ukazujú, že kooperácia medzi robotníkmi nie je len základom výroby, ale aj odbojného organizovania.

Význam štrajkov a štrajkových vĺn spočíva v tom, že môžu poskytnúť impulz tomuto odbojnému organizovaniu. Štrajkujúci robotníci majú príležitosť uvedomiť si, že ich problémy sú zároveň problémami mnohých ďalších pracujúcich. Skúsenosť s bojom ich môže vytrhnúť z izolácie, vzájomnej konkurencie a sociálnej mizérie, a ponúknuť im spôsoby, ako postupovať kolektívne. Tento proces možno v Číne pozorovať už niekoľko rokov. Obiehajú skúsenosti zo štrajkov, vyhodnocujú sa štrajkové taktiky, testujú sa kolektívne stratégie, vynárajú sa aktivisti, ktorí vysielajú signály na solidárne akcie. Šíri sa vedomie, že zastavením práce si možno vydobyť ústupky a uniknúť z kolobehu vzájomného predháňania sa.

Boje sa obvykle týkajú ekonomických požiadaviek, ale tiež nenaplnených očakávaní, každodennej otročiny, nespravodlivosti a ponižovania. Štrajky a iné formy odporu sa stali širšie akceptovanými, nielen medzi migrantskými pracujúcimi, po štrajkovej vlne roku 2010. Niektorí dokonca nastupujú do práce v továrni len preto, aby sa od robotníkov učili a podporovali ich boje.48

CLB píše, že robotníci v Číne „si čoraz viac uvedomujú, že (…) to celkom iste zvládnu aj sami a vystačia si bez odborov“, ale „budú mať oveľa lepšiu šancu vytvoriť si silnú, jednotnú a udržateľnú pozíciu na pracovisku, ak dokážu odbory získať späť pre seba.“49 Je však reforma a prevzatie odborov podmienkou dlhodobého zlepšenia podmienok pracujúcich? CLB ignoruje úlohu, ktorú odbory zohrávajú pri rozdeľovaní pracujúcich, oslabovaní bojov a dokonca pri zhoršovaní vykorisťovania napríklad v Juhoafrickej republike, v Brazílii či Indii, a tiež to, ako odbory ponúkajú svoje služby pri integrácii a pacifikácii bojov.

Divoké štrajky, viac ako čokoľvek iné, môžu byť známkou samostatnej aktivity robotníckej triedy. Môžu účastníkom pomôcť prekonať rozdelenia, zbaviť sa paternalizmu odborárskych hierarchií a konštituovať sa ako hnutie, ktoré presahuje hranice rituálov sociálneho partnerstva. Prakticky možno asimilácii bojov zabrániť, ak sa budú protestujúci riadiť náhľadmi, ktoré sformulovali Hao Ren a kol.: „Štrajky sa dali ľahšie zorganizovať tam, kde sa robotníci už skôr tajne dohodli a urobili nejaké akcie – najmä v podobe skrytého spomaľovania práce“; „je veľkou výhodou, ak sú k dispozícii kádre, ktoré môžu štrajk viesť z pozadia. To platí aj v prípade, keď je štrajk organizovaný a má podporu určitého jadra pracujúcich. Možno tak zabrániť represii štrajku kapitalistom a pokračovať v boji organizovaným spôsobom.“50

Najmä v regióne s takou vysokou koncentráciou kapitálu, ako v DPR, je dôležité vytvárať skupiny pracujúcich, ktoré bránia represii, no zároveň odmietajú podieľať sa na výstavbe hnutia pracujúcich, ktoré by bolo naklonené kapitalizmu – namiesto toho by sa v každom štrajku mali zamerať na rozvoj svojej schopnosti bojovať, svojho ničivého potenciálu, a svojej moci transformovať spoločenský poriadok.

Poznámky

1 scmp.com
2 Pozri úvodný príspevok v Hao Ren et al.: Streiks im Perlflussdelta. ArbeiterInnenwiderstand in Chinas Weltmarktfabriken (Viedeň, 2014). V čínštine pozri laborpoetry.com
3 Chan, Chris King-chi: „Contesting Class Organization: Migrant Workers’ Strikes in China’s Pearl River Delta, 1978–2010“, International Labor and Working-Class History, č. 83 (jar 2013): s. 112 – 36.
4 Chen, Chih-Jou Jay: „Die Zunahme von Arbeitskonlfikten in China: Ein Vergleich von ArbeiterInnenprotesten in verschiedenen Sektoren“, in: Eggers, Georg et al.: Arbeitskämpfe in China. Berichte von der Werkbank der Welt (Viedeň, 2013), s. 78 – 105.
5 CLB (China Labour Bulletin): „Searching for the Union. The Workers’ Movement in China 2011–13“, feburár 2013: clb.org.hk.
6 Tamtiež.
7 portside.org (citát z článku v New York Times)
8 Dongguan sa za posledné dve desaťročia stal priemyselným mestom s ôsmimi miliónmi obyvateľov. Nachádzajú sa medzi Shenzhenom a Guangzhou a je centrom exportne orientovanej ekonomickej štruktúry zmluvnej výroby, t. j. výroby komponentov alebo montáže prefabrikovaných prvkov do produktov veľkých medzinárodných značiek. Väčšinu robotníkov tvoria migranti z rurálnych oblastí a iných provincií.
9 4-traders.com
10 yueyuen.com; bloomberg.com; sinosphere.blogs.nytimes.com
11 corpwatch.org
12 blog.sina.cn (v čínštine), clb.org.hk
13 clb.org.hk
14 Tamtiež.
15 Tamtiež.
16 Podobne ako na Slovensku, aj v Číne musia firmy zo zákona platiť príspevky na starobný dôchodok, zdravotnú starostlivosť a dávky v nezamestnanosti, ktoré spolu môžu tvoriť aj viac ako 10 percent mzdy zamestnanca. Anglické vysvetlenie pozri na china-briefing.com a chinalawblog.com.
17 chinalaborwatch.org
18 revolution-news.com
19 clb.org.hk
20 Chronológia štrajku je k dispozícii na ilabour.org (v čínštine).
21 Na jednom z transparentov bolo napísané „Vráťte nám sociálne poistenie, vráťte mi úspory na bývanie“, pozri video na youtu.be a ďalšie na bbc.com.
22 Fotky polície a zatýkania pozri na revolution-news.com a revolution-news.com.
23 ilabour.org
24 scmp.com
25 Poznámky autorov z návštevy Dongguanu a diskusií s robotníkmi v apríli 2014.
26 clb.org.hk
27 clb.org.hk
28 portside.org
29 clb.org.hk. Podľa tohto robotníka tiež z rozhovorov s policajtmi vyplynulo, že sympatizujú s robotníkmi, ale podľa vlastných slov sa musia riadiť rozkazmi.
30 Tamtiež.
31 bloomberg.com; clb.org.hk
32 Tamtiež.
33 Tamtiež.
34 clb.org.hk
35 breitbart.com
36 clb.org.hk
37 bloomberg.com
38 bloomberg.com
39 chinalaborwatch.org
40 clb.org.hk
41 V tejto súvislosti sa komentár, že tento štrajky bol „kolektívnym vyjednávaním prostredníctvom vzbury“ zdá prehnaný (pozri wire.novaramedia.com).
42 Pozri prehľad na clb.org.hk; o štrajku taxikárov v Dongguane: scmp.com; o upratovačoch vo Foshane: ilabour.org; o shenzhenských vodičoch autobusov: clb.org.hk, clb.org.hk, ilabour.org; o štrajku učiteľov v Henane: http://www.highbeam.com/doc/1G1-365467396.html, clb.org.hk; o Walmarte: globaltimes.cn, clb.org.hk; o IBM: clb.org.hk; o Nokii: clb.org.hk.
43 refworld.org, revolution-news.com
44 Pozri poznámku č. 5.
45 america.aljazeera.com
46 Pozri poznámku č. 2.
47 Pozri poznámku č. 4.
48 Pozri napríklad film „Die neue Generation – Fabrikarbeiter in Südchina“ („Nová generácia – robotníci z fabrík v južnej Číne“), ktorý nakrútil režisér z rodiny migrantských robotníkov, ktorý sa vydal pracovať do továrne a dokumentoval každodenný život v nej: de.labournet.tv.
49 Pozri poznámku č. 5.
50 Pozri poznámku č. 2.