Silvia Federici: Kapitál a ľavica

Druhou súčasťou brožúry Counter-Planning from the Kitchen z roku 1975, ktorej autorkami sú Nicole Cox a Silvia Federici, je text „Kapitál a ľavica“. Autorky sa v ňom ako aktivistky kampane Wages for Housework dištancujú od ľavicového projektu manažovania a racionalizácie kapitálu, a zaraďujú kampaň do kontextu robotníckeho projektu, ktorého cieľom je zničiť kapitál.

Teraz k dispozícii v PDF: Silvia Federici: Bod nula (Texty o mzde za domácu prácu)

Brožúra má 42 strán formátu A5 a nájdete v nej tri texty:

• Silvia Federici: Mzda proti domácej práci (1975)
• Nicole Cox a Silvia Federici: Protiplánovanie z kuchyne (1975)
• Nicole Cox a Silvia Federici: Kapitál a ľavica (1975)

K textom sme pripojili kratšie poznámky, ktoré objasňujú kontext ich vzniku. V prekladoch sme tiež opravili niekoľko preklepov a iných chýb. Stiahnuť brožúru v PDF.

Kapitál a ľavica

S tradičnou slepotou voči dynamike triednych hnutí interpretuje ľavica koniec určitej fázy ženského hnutia ako koniec hnutia samého. A tak sa – pomaly, ale isto – snaží znovu získať politický terén, ktorý bola v šesťdesiatych rokoch nútená opustiť. Keď sa teraz vzduch zdá čistý, vidíme, ako ľavica odkladá svoju „feministickú“ masku a chrlí svoje najmilšie tézy, ktoré ženské hnutie svojou mocou držalo na uzde, ale ktorých sa ľavica nikdy celkom nevzdala. Prvou a najvýznamnejšou spomedzi týchto téz je, že oni, a nie ženy, môžu najlepšie rozhodnúť o tom, čo skutočne potrebujeme a ktorým smerom by sa ženské hnutie malo uberať.

V šesťdesiatych rokoch, keď ženy hromadne opúšťali ľavicové skupiny, musela ľavica predstierať oprávnenosť autonómie. (Mala už za sebou bolestivú skúsenosť totálneho odmietnutia zo strany autonómneho černošského hnutia.) S nevôľou museli ľavičiari pripustiť, že aj ženy sú súčasťou revolúcie. Dokonca sa bili do pŕs pre svoj novoobjavený sexizmus. No čo je najdôležitejšie, naučili sa hovoriť úctivým a pokorným tónom. Teraz, mysliac si, že sú na pohrebe feminizmu, hovoria opäť zvýšeným hlasom. Nielen preto, aby mali posledné slovo, ale tiež preto, aby hodnotili naše výdobytky a nedostatky. Príbeh, ktorý rozprávajú, znie povedome. Slovami jedného zo samozvaných „feministov“: „ženy potrebujú aj socialistické hnutie… nijaké hnutie, ktoré je zložené výlučne zo žien, zaň nemôže byť náhradou“¹. Kým teda ženské hnutie fungovalo, bolo všetko v poriadku, ale napokon sa ukazuje, že nás musia viesť oni. A aby nás mohli viesť, musia najprv opätovne nastoliť správnu politickú líniu.

Starý známy príbeh

Táto línia nie je ničím novým. Opäť nám hovoria, že politika nie je kuchynská záležitosť, že náš zápas za oslobodenie nás ako žien – náš zápas za zničenie práce v domácnosti, našich vzťahov v rodine, prostituovania našej sexuality – je rozhodne podriadený „skutočnému triednemu boju“ v továrni či prinajlepšom vedľajší popri ňom. Nie je náhoda, že cieľom väčšiny dnešných ľavičiarskych polemík proti autonómii ženského hnutia je poprieť, že Wages for Housework predstavuje feministickú, a teda aj robotnícku stratégiu v boji proti kapitálu. Uvedomujú si, že Wages for Housework znamená menej práce, menej závislosti, menej vydierania, jedným slovom, viac moci pre ženy – a tej sa boja. Prečo je to tak?

Jednou z možných odpovedí je, že muži sa boja straty svojich mužských „privilégií“: ak by ženy mali viac vlastných peňazí, jedného dňa by muži mohli nájsť svoje kuchyne a postele prázdne. Azda je to pravda, no existuje aj hlbší dôvod, ktorý nám doteraz unikal len preto, lebo sme po rokoch indoktrinácie uverili, že ľavica je na strane robotníckej triedy. Dôvod, prečo sa ľavica aktívne pokúša zabrániť nám v získaní väčšej moci, nespočíva len v tom, že muži sú mužskí šovinisti, ale v tom, že ľavica sa celkom stotožnila s kapitalistickým uhlom pohľadu. Ľavica sa vo všetkých svojich podobách nezaujíma o zničenie kapitálu, teda nadpráce, ktorú sme nútení vykonávať, ale o jeho zefektívnenie. Ich revolúcia je reorganizáciou kapitalistickej výroby, ktorá má racionalizovať naše otroctvo, a nie zrušiť ho. Preto vždy, keď robotnícka trieda odmietne pracovať, ľavica má okamžite starosti o to, „kto bude zametať ulice“.

Preto si tiež ľavičiari vždy vyberajú svojich „aktérov revolúcie“ v tých sektoroch robotníckej triedy, ktorých práca je najväčšmi racionalizovaná. Tí robotníci, ktorí v najväčšej miere prispievajú k akumulácii kapitálu, sú údajne tí najpovolanejší riadiť ju. Ako sa priamočiaro vyjadril André Gorz: „Továrenskí robotníci sú revoluční preto, lebo sa neboja, že po revolúcii prídu o zamestnanie“.² Robotníci teda nie sú revoluční preto, lebo sú proti svojmu vykorisťovaniu, ale preto, lebo sú výrobcami; nie preto, lebo odmietajú prácu, ale preto, lebo pracujú. Aká vzdialená je robotnícka trieda od tohto „stanoviska“ možno vidieť v tom, koľko energie ľavica vynakladá na kritiku nedostatku „triedneho vedomia“ u robotníkov, teda ich „vedomia výrobcov“. Ľavicu desí fakt, že robotníci – mužskí i ženskí, námezdní a nenámezdní – chcú viac peňazí, viac času pre seba a viac moci, a nezaoberajú sa tým, ako racionalizovať výrobu.

V našom prípade je jedna vec jasná. Ľavica útočí na každý boj, ktorý by ženám mohol dať viac moci. Ako primárne pracujúce v domácnosti sa totiž nechytáme na „produktívnu rolu“, ktorú ľavica pripísala „robotníckej triede“. Čo to znamená, najlepšie vyjadril Wally Secombe v New Left Review:

Revolučná premena je možná len preto, lebo proletariát je priamo zapojený do zospoločenštenej práce a preto je ako trieda nositeľom predpokladov socialistického spôsobu výroby. Kým je práca žien v domácnosti privatizovaná, zostávajú neschopnými anticipovať nový poriadok či postaviť sa na čelo nových výrobných síl a zničiť starý poriadok.³ (kurzíva autorky)

Secombe celkom veľkodušne pripúšťa, že v čase kapitalistickej krízy (t. j. keď sa kapitál už rozpadá, údajne sám od seba, nezávisle od nás) môžu „mobilizácie žien v domácnosti“ okolo vhodných požiadaviek (napr. výbory na sledovanie cien) „prispieť“ k revolučnému zápasu. „Za takých okolností nie je neobvyklé, že sú objektívne zaostalé vrstvy vrhnuté vpred“. Faktom však zostáva, že „ženy v domácnosti nebudú rozhodujúcou hnacou silou boja žien“.⁴ Keďže z medzinárodného hľadiska drvivá väčšina žien pracuje v prvom rade a predovšetkým v domácnosti, ide tu o odpísanie žien z akéhokoľvek revolučného procesu. Inými slovami, o úplnú akceptáciu nášho vykorisťovania.

„Čínsky model“

Nie je to prvýkrát, čo nás „revolucionári“ po konci zápasu posielajú späť do kuchyne (tentoraz s prísľubom, že si „podelíme prácu v domácnosti“). Ak sa dnes tento proces javí menej jasne, je to len preto, že v úplnom súlade s plánmi kapitálu sa nás tá istá ruka, čo nás tlačí späť do domácností, zároveň pokúša vtlačiť do tovární,⁵ aby sme sa „pridali“ k triednemu boju či, presnejšie, aby sme sa vyškolili pre našu „budúcu úlohu vo výrobe“. Dlhodobý program, ktorý pre nás majú, je takzvaný čínsky model: zospoločenštenie a racionalizácia domácej práce a samospráva, vlastná kontrola v továrni. Inými slovami, trochu viac továrne do rodiny (vyššia efektivita a produktivita domácej práce) a trochu viac rodiny do továrne (viac individuálnej starostlivosti, zodpovednosti, identifikácie s prácou). V oboch prípadoch sa ľavica hlási k pestovaným kapitalistickým utópiám.

Samospráva a vlastná kontrola sú výrazom pokusu o nastolenie situácie, v ktorej je robotnícka trieda nielen vykorisťovaná, ale zároveň sa podieľa na plánovaní svojho vlastného vykorisťovania. Nie je náhoda, že kapitál používa slovo „odcudzenie“ takmer tak často ako ľavica a ponúka rovnaké utišujúce prostriedky: „obohatenie práce“ (job enrichment), „participácia pracujúcich“, „robotnícka kontrola“, „participatívna demokracia“. Pokiaľ ide o racionalizáciu a zospoločenštenie domácej práce (jedálne, ubytovne atď.), kapitál sa často pohráva s touto možnosťou, pretože takáto racionalizácia by mu mohla ušetriť nejaké drobné.

Taký bol plán aj v Rusku, kde zrýchlenie reprodukcie pracovnej sily, t. j. domácej práce, v záujme „oslobodenia“ ženských rúk pre potreby tovární bolo po revolúcii jednou z hlavných priorít. Ideálom, ktorý tu inšpiroval socialistických plánovačov, bola tak ako v snoch ľavice „spoločnosť výrobcov“, v ktorej sa všetko podriaďuje výrobe. Z tohto hľadiska sa „bytová komúna“ so svojimi kolektívnymi kuchyňami, stravovacími zariadeniami, záchodmi, ubytovaním atď. zdala ako dokonalé riešenie šetriace peniaze, priestor i čas a umožňujúce „zvýšiť kvalitu a produktivitu práce“.⁶ Len v dôsledku „tvrdohlavého odporu pracujúcich más“⁷ sa od takýchto projektov postupne upúšťalo. Anatole Kopp podáva správu o zhromaždení žien v Novosibirsku, ktoré žiadalo „čo i len päť metrov štvorcových, pod podmienkou, že pôjde o súkromný priestor“.⁸ Do roku 1930 museli boľševickí mestskí plánovači uznať, že:

…každý je rozčarovaný z takzvanej „bytovej komúny“… „komunálneho podvodu“, v ktorom je robotnícka izba dosť veľká len na to, aby sa v nej dalo spať… „Komunálneho podvodu“, ktorý obmedzuje životný priestor a pohodlie (viď rady pred umývadlami, toaletami, šatňami, stravovacími zariadeniami…) a začína v radoch pracujúcich más vzbudzovať nespokojnosť.

Od tridsiatych rokov ruský štát podporuje nukleárnu rodinu ako najefektívnejší organizmus na disciplináciu robotníkov a zaistenie ponuky pracovnej sily. Aj v Číne štát napriek určitej miere zospoločenštenia podporuje nukleárnu rodinu. V každom prípade ruský experiment ukázal, že ak je raz cieľom výroba, práca, potom zospoločenštenie domácej práce môže znamenať len ďalšiu reglementáciu našich životov – ako nás to učia príklady škôl, nemocníc, kasární atď. Také zospoločenštenie nijako neruší rodinu, ale ju jednoducho rozširuje – napríklad v podobe „politických a kultúrnych výborov“, ktoré fungujú na úrovni komunít i fabrík v Rusku a Číne. Vzhľadom na existenciu továrne kapitál potrebuje rodinu. Presnejšie, disciplína továrne je založená na disciplíne rodiny a naopak. Nikto na tento svet neprichádza ako robotník. Preto v srdci kapitálu, nech už nosí hviezdy a pruhy alebo kosáky a kladivá, vždy nachádzame glorifikáciu rodiny.

Na západe kapitál racionalizuje a zospoločenšťuje domácu prácu už veľa rokov. Štát v čoraz väčšej miere plánuje veľkosť, životné podmienky, bývanie, policajný dohľad, vzdelávanie, podávanie liekov a indoktrináciu rodiny. A ak v tom nebol úspešnejší, je to len vďaka vzbure nenámezdných členov rodiny – žien a detí. Práve táto revolta zabránila tomu, aby sa rodina stala produktívnejšou, ba ju občas urobila kontraproduktívnou.

Ľavica pre tento kapitalistický neúspech pri disciplinovaní rodiny vyplakáva už dlho. Súdruh Gramsci už v roku 1919 skonštatoval:

…Tyto všechny prvky komplikují a velmi ztěžují každou reglementaci sexuální sféry a každý nový pokus vytvořit novou sexuální etiku, která by odpovídala novým výrobním a pracovním metodám. Na druhé straně je třeba dospět k takové reglementaci a k vytvoření nové etiky… Pravda je, že nový typ člověka, který vyžaduje racionalizace průmyslu a práce, se nemůže rozvinout, dokud sexuální pud nebude regulován v souladu s touto racionalizací a nebude také sám zracionalizován.⁹

Dnes je ľavica síce opatrnejšia, no o nič menej odhodlaná pripútať nás ku kuchyni, či už v jej súčasnej, alebo racionálnejšej, produktívnejšej podobe. Ľavičiari nechcú odstrániť prácu v domácnosti, pretože nechcú odstrániť prácu v továrni. V našom prípade by chceli, aby sme vykonávali oba druhy práce. Tu sa však na ľavici odráža tá istá dilema, ktorá dnes trápi aj kapitál: kde môžu byť ženy produktívnejšie – na montážnej, alebo na novorodeneckej linke? Kapitál nás potrebuje vo fabrikách ako lacnú pracovnú silu, aby sme nahrádzali iných robotníkov, ktorí sú pridrahí. No zároveň nás potrebujú doma, aby potenciálni buriči zostali mimo ulíc. Zdanlivý rozdiel medzi trockistickou líniou – domáca práca je barbarstvo, t. j. všetky ženy do tovární – a libertínskou líniou – domáca práca je socializmus, t. j. žiadna práca by nemala byť platená – je len taktickým rozdielom vnútri tej istej kapitalistickej stratégie.

Libertíni tvrdia, že domáca práca sa vymyká akémukoľvek spoločensko-ekonomickému zaradeniu: „ženská domáca práca v kapitalizme nie je ani produktívna, ani neproduktívna“ – Lisa Vogel;¹⁰ „Možno prídeme k záveru, že domáca práca nie je ani výrobou, ani spotrebou“ – Carol Lopate;¹¹ „Ženy v domácnosti sú a nie sú súčasťou robotníckej triedy“ – Eli Zaretsky.¹² Kladú domácu prácu mimo kapitálu a tvrdia, že ide o „spoločensky nutnú prácu“, pretože sú presvedčení, že v takej či onakej podobe bude nutná i za socializmu. Lisa Vogel tak tvrdí, že domáca práca „…je predovšetkým užitočnou prácou a za správnych podmienok [sic] má schopnosť naznačiť nám budúcu spoločnosť, v ktorej by všetka práca bola predovšetkým užitočnou prácou…“.¹³ Tento motív sa ozýva u Lopate vo vízii rodiny ako posledného útočiska, v ktorom „žijú naše duše“,¹⁴ a vrcholí v Zaretskeho tvrdení, že „ženy v domácnosti sú súčasťou robotníckej triedy a jej hnutia: nie preto, lebo vyrábajú nadhodnotu, ale preto, lebo vykonávajú spoločensky nutnú prácu“.¹⁵

V tomto kontexte neprekvapuje, ak Zaretsky tvrdí, že „napätie medzi nimi [feminizmom a socializmom]… bude dlho pokračovať i v období socializmu… triedny konflikt a spoločenský antagonizmus po nastolení socialistického režimu nemiznú, ale naopak, objavujú sa často v ostrejšej a jasnejšej podobe.“¹⁶ Teda takto: ak dôjde k takémuto druhu „revolúcie“, budeme prvé, kto proti nej bude bojovať.

Ak ľavica neustále navrhuje to isté, čo aj kapitál, bolo by nezodpovedné nenazývať veci pravými slovami. Obvinenie, že Wages for Housework by inštitucionalizovali miesto žien v domácnosti, sa ozýva so všetkých ľavých brehov. Popritom sa radujú, že sa postupne inštitucionalizujeme v továrňach. V momente, keď ženské hnutie dalo moc ženám, ktoré sú inštitucionalizované v domácnosti i v továrni, ľavica sa náhlila nasmerovať tento podvratný pohyb do kanála ďalšej neodmysliteľnej kapitalistickej inštitúcie: do odborov. Tým sa teraz ľavica rozlúčila s budúcnosťou.

Touto brožúrou sa chceme od ľavice konečne odlíšiť na základe triednej línie. Nôž, ktorý túto líniu vyryl, je feministický, ale neoddeľuje mužov od žien, lež robotnícku triedu od technokracie, ktorá by ju chcela riadiť. Hanbili sme sa a boli sme príliš zaostalé, aby sme to takto jasne povedali už skôr. Ľavica nás k tomu teraz donútila svojím obvinením z antikomunizmu (resp. z toho, že ak nie sme s nimi, sme so štátom). Rovnakým spôsobom americký štát vydieral búriacich sa obvineniami z komunizmu a ruský štát vydieral búriacich sa obvineniami z trockizmu.

ZBOHOM TOMU VŠETKÉMU.

New York, máj 1975

Poznámky