Silvia Federici: Protiplánovanie z kuchyne

Od náštevy Silvie Federici v Bratislave nás delí týždeň. V prekladoch pokračujeme klasikou marxistického feminizmu o tom, ako aj z kuchýň urobiť štáby strategického plánovania boja proti kapitálu.

Teraz k dispozícii v PDF: Silvia Federici: Bod nula (Texty o mzde za domácu prácu)

Brožúra má 42 strán formátu A5 a nájdete v nej tri texty:

• Silvia Federici: Mzda proti domácej práci (1975)
• Nicole Cox a Silvia Federici: Protiplánovanie z kuchyne (1975)
• Nicole Cox a Silvia Federici: Kapitál a ľavica (1975)

K textom sme pripojili kratšie poznámky, ktoré objasňujú kontext ich vzniku. V prekladoch sme tiež opravili niekoľko preklepov a iných chýb. Stiahnuť brožúru v PDF.

Poznámka KPK

Autorkami nasledujúceho článku sú Nicole Cox a Silvia Federici. Pôvodne vyšiel v roku 1975, na vrchole búrlivých diskusií o kontroverznom hnutí Wages for Housework (viac o ňom sa dočítate v úvodnej poznámke k nášmu prekladu textu Silvie Federici, Mzda proti domácej práci). Názov článku (orig. Counter-Planning from the Kitchen) odkazuje na známy text Billa Watsona, „Protiplánovanie v dielni“ (orig. Counter-Planning on the Shop floor, 1971). Watsonov text, založený na skúsenosti s prácou v automobilovej fabrike v Detroite v r. 1968, zdôrazňoval, že na kapitalistickom pracovisku pretrváva situácia „dvojakej moci“: moci kapitálu (šéfov) a moci pracujúcich. Podobne, ako svoje kroky plánuje kapitál (organizácia pracovných zmien, zdokonaľovanie výrobných postupov, prijímanie zamestnancov atď.), robia to i pracujúci, ktorí podľa Watsona proti plánu kapitálu stavajú svoj vlastný „protiplán“ (counter-plan: absentérstvo, sabotáže, spomaľovanie práce, ale i otvorené formy boja a organizácie) ako výraz svojej moci.

Používanie terminológie plánovania, plánu a protiplánu v súvislosti s triednym bojom má, samozrejme, dlhšiu tradíciu. Plánovitosť kapitalistickej výroby na úrovni jednotlivého podniku a pracoviska (v protiklade k anarchickosti trhu) zdôrazňovali talianski operaisti, teda teoretický okruh, o ktorý sa vo veľkej miere opiera Silvia Federici, a ktorý významne ovplyvnil zakladateľky Wages for Housework. Už operaisti tiež hovorili o protipláne: nakoniec, Contropiano bol i názov jedného z talianskych časopisov prelomu 60. a 70. rokov, ktorý publikoval o. i. články Maria Trontiho. Operaizmus zároveň priniesol úvahy o štáte ako „plánovačovi“ (stato-piano), ktorý plánovitým použitím peňažnej a rozpočtovej politiky, ako aj integráciou nárokov pracujúcich napríklad prostredníctvom odborov, pomáha kapitálu čeliť krízam a bojom pracujúcich.

Všetky tieto motívy sa ozývajú aj v texte Nicole Cox a Silvie Federici. Čo je však dôležitejšie, autorky v texte uvažujú o tom, aké sú zdroje moci proletárskych žien v súdobom kapitalizme a ako túto moc organizovať proti kapitálu.

---

Tento text pôvodne vznikol ako reakcia na článok Carol Lopate s názvom „Women & Pay for Housework“ („Ženy a pláca za domácu prácu“), ktorý sa objavil v časopise Liberation.¹ Redakcia časopisu však našu odpoveď odmietla publikovať. Rozhodli sme sa ju vydať, pretože článok Lopate otvorenejšie a priamejšie ako iné texty vyjadruje nielen základné predpoklady ľavice, ale aj jej špecifický vzťah k medzinárodnému feministickému hnutiu v súčasnosti. Treba dodať, že uverejnením nasledujúcich dvoch článkov neotvárame sterilnú debatu s ľavicou, ale naopak, jednu takú debatu uzatvárame.

Od Marxových čias bolo zrejmé, že kapitál vládne a rozvíja sa prostredníctvom mzdy, t. j. že základom kapitalistickej spoločnosti je námezdný robotník alebo robotníčka a jeho či jej priame vykorisťovanie. Čo nebolo zrejmé, a ani sa v organizáciách hnutia robotníckej triedy nebralo do úvahy, bolo to, že práve prostredníctvom mzdy sa organizuje aj vykorisťovanie nenámezdných pracujúcich. Toto vykorisťovanie bolo tým efektívnejšie, že absencia mzdy ho skrývala… Pokiaľ ide o ženy, ich práca sa javí ako osobná služba mimo kapitálu.²

Iste nie je náhoda, že v priebehu posledných pár mesiacov viaceré ľavicové časopisy uverejnili útoky na Wages for Housework (kampaň Mzdy za domácu prácu). Ide tu nielen o to, že vždy, keď ženské hnutie zaujalo autonómnu pozíciu, cítila sa ľavica ohrozená. Ide aj o to, že ľavica si uvedomuje, že dôsledky tejto perspektívy idú za hranicu „ženskej otázky“ a predstavujú jasný rozchod s ľavicovou politikou v minulosti i v súčasnosti, a to vo vzťahu k ženám i vo vzťahu k zvyšku robotníckej triedy. Sektárstvo, ktoré sa na ľavici tradične prejavovalo vo vzťahu k ženským bojom, je totiž priamym dôsledkom jej zúženého poňatia spôsobu, akým vládne kapitál a akým smerom sa musí uberať (a v súčasnosti sa uberá) triedny boj, ak chce zlomiť túto nadvládu.

Praxou na ľavici vždy bolo vybrať si v mene „triedneho boja“ a „jednotného záujmu triedy“ nejaké jednotlivé časti triedy ako revolučných aktérov a ostatné odsúdiť na čisto podpornú úlohu v bojoch, ktoré vybrané časti viedli. Ľavica tak vo svojich organizačných a strategických cieľoch reprodukuje presne tie isté rozdelenia vo vnútri triedy, ktoré charakterizujú kapitalistickú deľbu práce. V tomto ohľade je ľavica, aj napriek rozdielnosti taktických pozícií, strategicky jednotná: keď dôjde na výber revolučných subjektov, môžu si stalinisti, trockisti, anarcho-libertíni, stará i nová ľavica podať ruky, majúc rovnaké predpoklady a argumenty v prospech spoločnej veci.

Ponúkajú nám „rozvoj“

Keďže ľavica prijíma mzdu ako deliacu čiaru medzi prácou a neprácou, výrobou a príživníctvom, potenciálnou mocou a absolútnou bezmocou, jej analýze a stratégii úplne uniká ohromné množstvo nenámezdnej práce, ktorú pre kapitál vykonávajúú ženy v domácnosti. A tak sa od Lenina cez Gramsciho až po Margaret Benston a Juliet Mitchell celá ľavica zhoduje na „marginálnosti“ domácej práce v reprodukcii kapitálu a v dôsledku toho aj na marginálnosti úlohy ženy v domácnosti v revolučnom boji. Podľa ľavice ženy ako ženy v domácnosti netrpia kapitálom, ale jeho absenciou. Náš problém, zdá sa, spočíva v tom, že kapitál nedokázal vstúpiť do kuchýň či spální a zorganizovať ich, čo má dvojaký dôsledok: a) zrejme žijeme vo feudálnom alebo v každom prípade predkapitalistickom štádiu; b) nech v kuchyniach a spálniach robíme čokoľvek, je to pre akúkoľvek skutočnú sociálnu zmenu prinajlepšom irelevantné. Ak sú totiž naše kuchyne mimo kapitálu, náš boj za ich zničenie nikdy nemôže spôsobiť jeho pád.

Prečo by kapitál dovolil prežite toľkej neziskovej práce, toľkého neproduktívneho pracovného času, na to sa ľavica, ktorá si je naveky istá iracionálnosťou kapitálu, jeho neschopnosťou riadiť a neplánovitosťou, nikdy nepýtala. (Oni by určite boli lepšími manažérmi!) Ironické je, že ich hlboká nevedomosť o špecifickom vzťahu žien ku kapitálu sa premietla do teórie o politickej zaostalosti žien, ktorú môžeme prekonať len tým, že prejdeme bránami továrne. Logika analýzy, ktorá chápe útlak žien ako ich vylúčenosť z kapitalistických vzťahov, teda nevyhnutne vedie k stratégii, podľa ktorej by sme do týchto vzťahov mali vstúpiť, namiesto toho, aby sme ich zničili.

V tomto zmysle existuje bezprostredná súvislosť medzi ľavicovou stratégiou pre ženy a pre tretí svet. Tak ako chcú ženy priviesť do tovární, chcú do tretieho sveta priniesť továrne. V oboch prípadoch sa predpokladá, že to, čo je „nedostatočne rozvinuté“ – teda pracujúce či pracujúci, ktorí a ktoré za prácu buď nedostávajú mzdu, alebo pracujú na nižšej technologickej úrovni – je v porovnaní so „skutočnou robotníckou triedou“ zaostalé a svoju stratu môže dobehnúť len tak, že sa dostane k vyspelejšiemu kapitalistickému vykorisťovaniu, resp. na seba prevezme väčšiu časť továrenskej práce. Zápas, ktorý ľavica ponúka nenámezdným a „nedostatočne rozvinutým“, teda nie je revolučným bojom, bojom proti kapitálu, ale bojom za kapitál v jeho racionálnejšej, vyvinutejšej a produktívnejšej podobe. V našom prípade nám neponúkajú len „právo na prácu“ (to ponúkajú každému robotníkovi), ale právo pracovať viac, právo byť dlhšie vykorisťované.

Nový terén boja

Politickou základňou Wages for Housework je práve odmietnutie tejto kapitalistickej ideológie ľavice, ktorá stotožňuje nenámezdnosť a nízku mieru technického rozvoja s politickou zaostalosťou, s absolútnym nedostatkom moci a napokon s predstavou, že najprv musí kapitál zorganizovať nás, aby sme sa mohli samy zorganizovať. Ide o naše odmietnutie prijať tézu, že keďže za prácu nemáme mzdu alebo pracujeme na nižšej technickej úrovni (pričom tieto dve veci hlboko súvisia), musia aj naše potreby byť iné od zvyšku robotníckej triedy. Odmietame prijať, že kým mužský robotník v automobilke v Detroite môže bojovať proti montážnej linke, naším cieľom v kuchyniach v metropolách alebo v treťom svete má byť práve tá práca v továrni, ktorú pracujúci po celom svete v rastúcej miere odmietajú. Naše odmietnutie ľavičiarskej ideológie je jedno s naším odmietnutím kapitalistického rozvoja ako cesty k slobode či, konkrétnejšie, s naším odmietnutím kapitálu bez ohľadu na jeho formu. V tomto odmietnutí je už prítomná redefinícia toho, čo je kapitál a kto je robotnícka trieda, teda celkom nové hodnotenie triednych vzťahov a triednych potrieb.

Wages for Housework teda nie je len požiadavka, jedna z mnohých, ale politická perspektíva, ktorá otvára nový terén boja. Ten sa začína ženami, ale týka sa celej robotníckej triedy.³ To treba zdôrazniť, keďže redukcia Wages for Housework na požiadavku je spoločným prvkom všetkých útokov ľavice na nás a zároveň spôsobom, ako nás zdiskreditovať, vďaka čomu sa ľavica pohodlne vyhýba konfrontácii s politickými problémami, ktoré nastoľujeme. V tomto zmysle je článok Lopate, „Women & Pay for Housework“, síce len ďalším, ale najkrajnejším príkladom redukcie, prekrútenia a vyhýbania. „Plácou za domácu prácu“ sa dezinterpretuje celý problém, pretože sa tu vôbec neberie ohľad na to, že mzda nie je len peňažnou sumou, ale celkom základný výraz mocenského vzťahu medzi kapitálom a robotníckou triedou. Je úplne typické, že skôr ako sa pokúsi o akúkoľvek analýzu, vymyslí si Lopate nový slogan na označenie pozície, ktorá sa takto zo svojej podstaty označiť nedá. Možno je to dôsledok potreby mať „hmlisté“ vízie,⁴ ktorú pociťuje a ku ktorej sa vo svojom záverečnom odkaze ženám jasne hlási ako k ženskému údelu.

Subtílnejším spôsobom, ako diskreditovať Wages for Housework, je tvrdiť, že táto perspektíva je dovezená z Talianska a v kontexte USA nie je relevantná, pretože tu ženy „pracujú“.⁵ To je ďalší príklad totálnej dezinformácie. The Power of Women and the Subversion of the Community – jediný zdroj, na ktorý Lopate odkazuje – veľmi jasne opisuje medzinárodný rozmer zrodu tejto perspektívy. V súčasnej fáze medzinárodnej integrácie kapitálu je však stopovanie zemepisného pôvodu Wages for Housework v každom prípade bezpredmetné. Dôležitá je politická genéza iniciatívy, ktorou je odmietnutie vidieť prácu (a teda i moc zničiť túto prácu) iba tam, kde je mzda. V našom prípade to znamená koniec deľby na ženy, „ktoré pracujú“ a ženy, „ktoré nepracujú“ (lebo sú len „ženami v domácnosti“), ktorá Lopate privádza k záverom, že nenámezdná práca nie je práca, že domáca práca nie je práca a, čo je paradoxné, že len v USA väčšina žien pracuje a bojuje, pretože tu toľko žien má dve práce. Medzi touto predstavou o americkej výnimočnosti a anti-feminizmom existuje hlboká súvislosť. Nevidieť ženskú prácu v domácnosti znamená byť slepou voči práci a bojom drvivej väčšiny svetovej populácie, ktorá je nenámezdná. Znamená to ignorovať nielen to, že americký kapitál bol vybudovaný rovnako na otrockej, ako na námezdnej práci, ale aj to, že i dnes ťaží z nenámezdnej práce miliónov žien a mužov v poliach, kuchyniach a väzniciach v Spojených štátoch i vo svete.

Skrytá práca

Ak vyjdeme od príkladu nás ako žien, je nám je jasné, že pracovný deň strávený prácou pre kapitál neprodukuje automaticky výplatnú pásku a nezačína a nekončí sa pred bránami továrne. Ako prvé tiež nanovo objavujeme povahu a rozsah samej domácej práce. Hneď ako zdvihneme hlavu od ponožiek, ktoré štopkáme a jedál, ktoré varíme, a pozrieme sa na celok nášho pracovného dňa, jasne uvidíme, že hoci nevytvára mzdu pre nás, produkujeme ním ten najvzácnejší tovar, ktorý prichádza na kapitalistický trh: pracovnú silu. Domáca práca, to zďaleka nie je len upratovanie. Znamená telesnú, citovú a pohlavnú obsluhu poberateľa mzdy, jeho prípravu na každodennú prácu za mzdu. Znamená starať sa o deti – budúcich robotníkov –, pomáhať im so školou a dbať na to, aby aj ony podávali výkon, ktorý sa od nich v kapitalizme čaká. To znamená, že za každou továrňou, každou školou, za každou kanceláriou a baňou sa skrýva práca miliónov žien, ktoré spotrebúvajú svoj život, svoju pracovnú silu, pri výrobe pracovnej sily, ktorá pracuje v továrni, škole, kancelárii či bani.⁶

Preto sú domáca práca a rodina, okolo ktorej sa krúti, aj dnes piliermi kapitalistickej výroby, a to v „rozvinutých“ i „nedostatočne rozvinutých“ krajinách. Dostupnosť stabilnej a disciplinovanej pracovnej sily je totiž podstatnou podmienkou výroby v každej fáze kapitalistického rozvoja. Podmienky našej práce sa líšia od krajiny ku krajine. V niektorých krajinách nás nútia k intenzívnej výrobe detí, v iných nám zakazujú reprodukovať sa, najmä ak sme čierne, poberáme sociálnu podporu, alebo reprodukujeme „problémových“ ľudí. V niektorých krajinách produkujeme nekvalifikovanú prácu pre polia, v iných produkujeme kvalifikovaných robotníkov a technikov. Nenámezdné otroctvo a primárna funkcia, ktorú vykonávame pre kapitál, sú však v každej krajine rovnaké.

Získanie druhej práce nás nikdy neuvoľnilo z tej prvej. Dve práce pre ženy znamenajú len menej času a energie na boj mimo oboch prác. Navyše, žena, ktorá na plný úväzok pracuje v domácnosti alebo aj mimo nej, či je vydatá alebo slobodná, musí vynaložiť hodiny práce na reprodukciu svojej vlastnej pracovnej sily. Ženy pritom dobre poznajú osobitnú tyraniu tejto úlohy, keďže pekné šaty a účes sú podmienkami získania zamestnania, či už na trhu s manželstvom alebo trhu s námezdnou prácou.

Preto silno pochybujeme o tom, že v USA „školy, škôlky, opatrovateľstvo a televízia prevzali veľkú časť zodpovednosti žien za socializáciu detí“ a že „Pokles veľkosti domácností a rastúca mechanizácia domácej práce viedli k tomu, že žena v domácnosti má k dispozícii oveľa viac voľného času“.⁷

Okrem iného je jasné, že opatrovanie detí a škôlky nikdy nevytvorili nijaký čas pre nás, ale len čas pre prácu navyše. Pokiaľ ide o technológiu, práve v USA možno zmerať obrovskú priepasť medzi technológiou, ktorá je spoločensky k dispozícii, a technológiou, ktorá si nájde cestu do našich kuchýň. A aj v tomto prípade práve naša nenámezdnosť určuje kvantitu a kvalitu technológií, ku ktorým sa dostaneme. „Ak ťa neplatia od hodiny, potom v určitých medziach nikomu nezáleží na tom, ako dlho ti práca trvá.“⁸ Situácia v USA je prinajlepšom bezprostredným dôkazom faktu, že ani technológia, ani druhé zamestnanie nedokáže oslobodiť ženy od rodiny a domácej práce, a že

Vyrobiť technika nie je o nič menej zaťažujúca alternatíva voči výrobe nekvalifikovaného robotníka, ak medzi týmito dvoma osudmi nestojí odmietnutie žien pracovať zadarmo, bez ohľadu na to, aká je technologická úroveň ich práce; odmietnutie žien žiť, aby vyrábali, nech už je konkrétny typ dieťaťa, ktoré majú vyrobiť, akýkoľvek.⁹

Chcem ešte vysvetliť, že ak tvrdíme, že naša práca v domácnosti je kapitalistickou výrobou, vôbec to nie je výrazom nášho údajného želania legitimizovať sa ako súčasť „výrobných síl“, alebo, inými slovami, hľadaním útočiska v moralizme. Byť produktívnym je mravnou cnosťou, ba mravným imperatívom, len z kapitalistického hľadiska. Z hľadiska robotníckej triedy byť produktívnym znamená byť vykorisťovaným. „Byť produktívnym pracovníkom nie je teda nijaké šťastie, ale smola“ (Marx). Preto pre nás produktívnosť nie je zdrojom ktovieakej „sebaúcty“.¹⁰ Keď však hovoríme, že domáca práca – ešte stále čosi, čo nás ako ženy identifikuje – je momentom kapitalistickej výroby, objasňujeme tým našu špecifickú funkciu v kapitalistickej deľbe práce, a čo je najdôležitejšie, špecifické formy, ktoré na seba musí brať náš útok proti nej. Naša moc nevychádza z toho, že by ktokoľvek uznával naše miesto v kolobehu výroby, ale z našej schopnosti bojovať proti nej. Nie výroba osebe, ale boj proti nej a moc odmietnuť ju boli vždy rozhodujúcimi faktormi v rozdeľovaní spoločenského bohatstva. Keď napokon hovoríme, že vyrábame kapitál, hovoríme tým, že chceme a dokážeme ho zničiť, a nie zúčastňovať sa vopred prehratých bitiek o prechod od jednej formy a stupňa vykorisťovania k druhej.

Treba tiež objasniť, že nie je pravda, že si „požičiavame kategórie z marxistického sveta“.¹¹ Nie sme sociologičky, ktoré premieňajú Marxa na kategorizujúceho intelektuála. Marx sa možno nikdy nezaoberal domácou prácou. Priznávame však, že sme menej ochotné vzdať sa Marxa ako Lopate, pretože Marx nám poskytuje analýzu, ktorá je dodnes nenahraditeľná v chápaní toho, ako všetky a všetci fungujeme v prospech kapitalistickej spoločnosti. Domnievame sa tiež, že Marxova zjavná ľahostajnosť voči domácej práci môže mať pôvod v konkrétnych historických faktoroch. Nemyslíme tým len istú dávku mužského šovinizmu, ktorú Marx iste zdieľal s jeho súčasníkmi (a nielen s nimi). Je jasné, že nukleárna rodina a práca v domácnosti v čase, keď Marx písal, ešte neboli v masovom meradle vytvorené.¹² Marx mal pred očami proletársku ženu, ktorá bola spolu s manželom a deťmi na plný úväzok zamestnaná v továrni, a buržoáznu ženu, ktorá mala slúžku, takže bez ohľadu na to, či sama tiež pracovala, nevyrábala pracovnú silu ako tovar. Neprítomnosť nukleárnej rodiny neznamenala, že sa robotníci a robotníčky nestretávali a nesúložili. Znamenala však, že sa nedalo hovoriť o rodinných vzťahoch a domácej práci, keď každý z členov rodiny trávil pätnásť hodín denne v továrni, teda keď na „rodinný život“ nebol čas, ba ani fyzický priestor.

Až potom, čo otrasné epidémie a prepracovanosť zdecimovali robotnícku triedu, a čo je dôležitejšie, po vlnách proletárskych bojov v 30. a 40. rokoch devätnásteho storočia, ktoré Anglicko priviedli na pokraj revolúcie, viedla potreba kapitálu po stabilnejšej a disciplinovanejšej pracovnej sile k naplánovaniu nukleárnej rodiny. Celý rad fenoménov naznačuje, že rodina ako ju poznáme na západe zďaleka nie je predkapitalistickou štruktúrou, ale naopak, dielom kapitálu pre kapitál; inštitúciou, ktorá má zaručiť kvantitu i kvalitu pracovnej sily, ako aj jej kontrolu. Preto „tak ako odborový zväz, aj rodina chráni robotníka, ale zároveň zabezpečuje, že on ani ona nikdy nebudú ničím iným, než robotníkmi. A práve preto je boj ženy z robotníckej triedy proti rodine kľúčový.“¹³

Naša nenámezdnosť ako forma disciplíny

Rodina teda v podstate predstavuje inštitucionalizáciu našej nenámezdnej závislosti od mužov, a tak aj inštitucionalizáciu deľby moci, ktorá úspešne disciplinuje nás i mužov. Naša nenámezdnosť, naša závislosť v domácnosti, totiž úspešne udržala mužov pripútaných k svojim zamestnaniam. Kedykoľvek by chceli odmietnuť prácu, čelili by manželke a deťom, ktoré závisia od ich mzdy. V tom spočíva základ „železných zvykov – mužských i našich“, ktoré Lopate považuje za také ťažko prelomiteľné. Ak neveríme na liberálny mýtus „slobodnej vôle“, musí nám byť jasné, že nie je náhoda, že pre mužov je také ťažké „požiadať o individuálny pracovný rozvrh“, aby sa mohli „rovnomerne podieľať na starostlivosti o dieťa“.¹⁴ Nie bezvýznamný dôvod, prečo si muži nemôžu zariadiť čiastočný úväzok, spočíva v tom, že mzda muža je kľúčová pre prežitie rodiny, a to aj v prípade, že žena domov prináša druhý príjem. A ak my ženy „preferujeme a nachádzame si menej časovo náročné zamestnania, pri ktorých nám zostáva viac času na starostlivosť o domácnosť“¹⁵, je to preto, lebo sa bránime intenzívnejšiemu vykorisťovaniu, pri ktorom nás najprv spotrebúvajú v továrni a potom ešte rýchlejšie spotrebúvajú v domácnosti.

Naša nenámezdnosť v domácnosti navyše je a bola hlavnou príčinou našej slabosti na trhu s námezdnou prácou. Celkom iste nie je náhoda, že vždy dostávame najslabšie platené miesta, ani to, že vždy, keď do mužského sektora vstúpia ženy, mzdy klesajú. Vedia veľmi dobre, že sme zvyknuté pracovať za nič, a vedia ešte lepšie, že vlastné peniaze potrebujeme tak zúfalo, že nás dostanú za veľmi nízku cenu. Tak či onak, keďže sa žena stala synonymom ženy v domácnosti, túto identitu a „zručnosti gazdinky“, ktoré sme nadobúdali od narodenia, si so sebou nesieme všade. Preto má námezdná ženská práca často charakter predĺženia našej roly v domácnosti, v dôsledku čoho nás cesta k mzde často privádza k ďalšej starostlivosti o domácnosť. Fakt, že domáca práca je neplatená, dal totiž tejto spoločensky vnútenej role výraz prirodzenosti („ženskosti“), ktorá sa dotýka nás všetkých, kamkoľvek sa pohneme a čokoľvek robíme. Nemusí sa nám teda pripomínať, že „podstatnou vecou, na ktorú by sme nemali zabúdať, je to, že sme POHLAVIE“.¹⁶ Celé roky nám kapitál tvrdil, že sme dobré len na sex a robenie detí. To je práve sexuálna deľba práce, ktorú odmietame zvečňovať, k čomu však nevyhnutne dochádza, ak kladieme otázky typu: „Čo znamená byť ženou; aké, ak vôbec nejaké, špecifické kvality sa nevyhnutne a vždy spájajú s touto charakteristikou?“¹⁷ Klásť túto otázku znamená pýtať si sexistickú a rasistickú odpoveď. Kto má určiť, kým sme? Môžeme sa dozvedieť len to, kým nie sme, a to v tej miere, v akej prostredníctvom boja získavame moc zlomiť našu kapitalistickú identifikáciu. Prirodzenú a večnú ľudskú osobnosť vždy predpokladala vládnuca trieda alebo tí, ktorí na vládu ašpirujú – preto, aby zvečnili svoju moc nad nami.

Glorifikácia rodiny

Neprekvapí teda, že hľadanie podstaty ženskosti priviedlo Lopate k donebavolajúcej glorifikácii našej nenámezdnej práce v domácnosti a nenámezdnej práce vôbec:

Domácnosť a rodina tradične poskytujú jedinú baštu v kapitalistickom živote, v ktorej ľudia môžu uspokojovať potreby iných z lásky a preto, lebo im na druhých záleží, hoci často je to aj zo strachu a v dôsledku nadvlády. Rodičia sa o deti starajú aspoň čiastočne z lásky… Myslím si dokonca, že spomienka na to s nami zostáva, keď dospievame, takže si so sebou neustále nesieme akúsi utópiu, v ktorej práca a starostlivosť pochádzajú z lásky a nie sú založené na finančnej odmene.¹⁸

Literatúra ženského hnutia podáva dostatok dôkazov o ničivých účinkoch, ktorú táto láska, starostlivosť a služba má na ženy. Sú to okovy, ktoré nás pripútali k stavu blízkemu otroctvu. Rozhodne odmietame udržiavať a na utópiu budúcnosti povýšiť mizériu našich matiek, starých matiek a nás ako detí! Kým štát neplatí mzdu, musia svojimi životmi platiť tie, ktoré sú milované, o ktoré je postarané, ktoré sú nenámezdné a ktoré sú bezmocné.

Odmietame tiež domnienku Lopate, podľa ktorej požiadavka finančnej odmeny „ešte väčšmi zakryje možnosti slobodnej a neodcudzenej práce“.¹⁹ To by jednoducho znamenalo, že najrýchlejším spôsobom ako prekonať odcudzenie práce je robiť ju zdarma. Niet pochýb o tom, že aj prezident Ford by tento návrh ocenil. Dobrovoľná práca, na ktorej moderný štát v čoraz väčšej miere spočíva, sa zakladá práve na obetavom venovaní času, o ktorom hovorí Lopate. Zdá sa nám však, že ak by sa naše matky neboli uspokojili len s láskou a starostlivosťou, ale dostávali aj finančnú odmenu, boli by bývali menej nahnevané, menej závislé, menej vydierané, a menej by vydierali svoje deti, ktoré im boli neustálou pripomienkou ich obetí. Naše matky by boli mali viac času a moci na boj proti tejto práci a zanechali by nám rozvinutejšie štádium svojho boja.

Glorifikácia rodiny ako „súkromného sveta“, ako posledného útočiska, kde „žijú duše“ mužov i žien²⁰, je podstatou kapitalistickej ideológie. Nečudo, že táto ideológia zažíva novú popularitu u kapitalistických plánovačov v súčasnej dobe „krízy“, „úsporných opatrení“ a „útrap“. Ako v New York Times nedávno napísal Russell Baker („Love and Potatoes“, 25. novembra 1974), počas Veľkej hospodárskej krízy nás hriala láska, ktorú by sme si mali pribaliť aj na dnešný výlet do ťažkých čias. Sir Keith Joseph napísal v Británii to isté, no vo väčšmi moralistickej podobe – trochu ako Lopate. New York Times vedeli, že je to dôležité a uverejnili jeho článok aj v USA. Táto ideológia, ktorá stavia rodinu (či komunitu) proti továrni, osobné proti spoločenskému, súkromné proti verejnému, produktívnu proti neproduktívnej práci, je celkom zásadná pre naše zotročenie v domácnosti. To sa, pokiaľ je nenámezdné, vždy javí ako akt lásky. Táto ideológia je teda pevne zakotvená v kapitalistickej deľbe práce, ktorá jeden zo svojich najjasnejších výrazov nachádza v organizácii nukleárnej rodiny. No spôsob, akým námezdný vzťah mystifikuje spoločenskú funkciu rodiny, je predĺžením spôsobu, akým kapitál mystifikuje námezdnú prácu a podriadenie všetkých spoločenských vzťahov „peňažnej súvislosti“.

Marx už dávno ukázal, že mzda zakrýva všetku nezaplatenú prácu, ktorá tvorí zisk. No meranie práce mzdou tiež zakrýva rozsah, v akom sú všetky naše spoločenské vzťahy podriadené vzťahom výroby, teda rozsah, v akom každý moment našich životov funguje v prospech výroby a reprodukcie kapitálu. Mzda (a aj jej absencia) umožnila kapitálu zakryť skutočnú dĺžku nášho pracovného dňa. Práca sa javí ako jedna z oblastí života, ktorá patrí len na určité miesta. Čas, ktorý trávime v spoločenskej továrni prípravou do práce či cestou do práce, obnovou našich „svalov, nervov, kostí a mozgu“²¹ pomocou rýchleho občerstvenia, rýchleho sexu, filmov atď. – to všetko sa javí ako voľno, voľný čas, osobná voľba.

Rozličné trhy práce

Kapitalistické použitie mzdy tiež zakrýva, kto tvorí robotnícku triedu. Úspešne tak plní potrebu kapitálu rozdeľovať, aby mohol vládnuť. Prostredníctvom námezdného vzťahu kapitál nielen zorganizoval rozličné trhy práce (trh práce pre čiernych, mládež, ženy a bielych mužov), ale tiež postavil „robotnícku triedu“ do protikladu k „nepracujúcemu“ proletariátu, ktorý parazituje na práci robotníckej triedy. Ako poberateľkám sociálnej podpory nám hovoria, že žijeme z daní „robotníckej triedy“; ako ženy v domácnosti nás neustále zobrazujú ako bezodné jamy, v ktorých končia výplaty našich manželov.

Sociálna slabosť nenámezdných však v konečnom dôsledku bola a je slabosťou celej robotníckej triedy vo vzťahu ku kapitálu. Ako neustále ukazujú dejiny presunov výroby, rezerva nenámezdnej práce v „nedostatočne rozvinutých“ krajinách i v metropolách umožnila kapitálu presúvať sa preč z oblastí, v ktorých sa práca stala príliš drahou, a tak podkopať moc, ktorú tu pracujúci dosiahli. Vždy, keď kapitál nemohol ujsť do tretieho sveta, otvoril brány tovární ženám, čiernym a mládeži z metropoly alebo migrantom z tretieho sveta. Nie je teda náhoda, že hoci sa kapitál zakladá na námezdnej práci, vyše polovica svetovej populácie je stále nenámezdná. Nenámezdnosť a nedostatočný rozvoj, to sú v skutočnosti podstatné prvky kapitalistického plánovania na národnej i medzinárodnej úrovni. Sú to totiž mocné prostriedky, ako prinútiť pracujúcich, aby medzi sebou súťažili na národnom i medzinárodnom pracovnom trhu, a ako nás napokon prinútiť uveriť, že naše záujmy sú rozdielne a protirečivé.

Tu sú tiež základy ideológií sexizmu, rasizmu a „welfarizmu“ (pohŕdania tými pracujúcimi, ktorým sa podarilo získať nejaké peniaze od štátu), ktoré sú bezprostrednými výrazmi rozličných trhov práce a teda rozličných spôsobov regulácie a rozdeľovania robotníckej triedy. Ak toto používanie kapitalistickej ideológie a jej korene v námezdnom vzťahu budeme ignorovať, potom nielenže skončíme pri chápaní rasizmu, sexizmu a „welfarizmu“ ako púhych mravných neduhov, ako produktov „zlého vzdelania“, ako foriem „falošného vedomia“, ale sa tiež obmedzíme na stratégiu „vzdelávania“, pri ktorej sú „na našej strane“ len „mravné imperatívy“.²²

S Lopate napokon nachádzame bod, v ktorom sa zhodneme, keď hovorí, že v našej stratégii sa pri dosahovaní oslobodenia nemusíme spoliehať na to, že „muži sú »dobrí« ľudia“.²³ Ako jasne ukázali boje čiernych v 60. rokoch, ich potreby boli „pochopené“ nie vďaka vrúcnym slovám, ale organizácii ich moci. V našom prípade pokusy vzdelávať mužov vždy znamenali, že náš boj bol zase sprivatizovaný a vedený v samote našich kuchýň a spální. Tam sme nemohli nájsť moc na útok proti kapitálu, ktorý proti nám vystupoval priamo či prostredníctvom mužov. Moc vzdeláva. Najprv sa muži budú báť, ale potom pochopia, lebo sa bude báť kapitál. My totiž nebojujeme za rovnejšie rozdelenie tej istej práce. My bojujeme za skoncovanie s touto prácou. Prvým krokom je nalepiť na ňu cenovku.

Mzdové požiadavky

Naša moc ako žien sa začína sociálnym zápasom za mzdu; nie preto, aby sme boli uvedené do námezdného vzťahu (pretože hoci sme dnes bez mzdy, nikdy nie sme mimo nej), ale aby sme sa z neho dostali – aby sa z neho dostal každý sektor robotníckej triedy. Na tomto mieste treba objasniť povahu mzdových bojov. Keď ľavica tvrdí, že mzdové požiadavky sú „ekonomistické“ či „odborárske“, ignoruje pri tom, že mzda (ako aj jej absencia) je priamym meradlom nášho vykorisťovania a teda i bezprostredným výrazom mocenského vzťahu jednak medzi kapitálom a robotníckou triedou, jednak vo vnútri robotníckej triedy. Tiež, zdá sa, ignoruje, že mzdové boje nadobúdajú rôzne podoby a neobmedzujú sa na zvyšovanie miezd. Skrátenie pracovného času, viac lepších sociálnych služieb, ako aj peňazí – to všetko sú mzdové výdobytky, ktoré bezprostredne určujú, koľko našej práce sa nám berie a teda aj koľko moci máme nad našimi životmi. Preto je mzda tradičným terénom boja medzi kapitálom a robotníckou triedou. A preto má mzda ako vyjadrenie triedneho vzťahu vždy dve strany: stranu kapitálu, ktorý mzdu používa na ovládanie robotníckej triedy, snažiac sa, aby každé zvýšenie mzdy sprevádzalo pomerné zvýšenie produktivity; a stranu robotníckej triedy, ktorá bojuje za stále viac peňazí, viac moci a menej práce.

Ako ukazujú dejiny súčasnej kapitalistickej krízy, čoraz menej robotníkov je ochotných obetovať svoj život v službe kapitalistickej výrobe. Menej a menej robotníkov poslúcha výzvy k zvýšeniu produktivity.²⁴ No keď je takto „spravodlivá výmena“ vyššej mzdy za vyššiu produktivitu otrasená, boj za mzdy sa stáva priamym útokom na zisk kapitálu a jeho schopnosť žmýkať z nás nadprácu. Boj za mzdu je teda zároveň bojom proti mzde; bojom o moc, ktorú mzda vyjadruje, a bojom proti kapitalistickému vzťahu, ktorý stelesňuje. V prípade nenámezdných pracujúcich ako sme my je boj za mzdu ešte jasnejším útokom na kapitál. Wages for Housework, mzdy za domácu prácu, predovšetkým znamenajú, že kapitál bude musieť platiť za ohromné množstvo sociálnych služieb, na ktorých zatiaľ vďaka našim chrbtom šetrí. Čo je najdôležitejšie, žiadať mzdy za domácu prácu samo osebe znamená odmietnuť prijať túto prácu ako biologický osud, a to je nevyhnutnou podmienkou boja proti tejto práci. Nič nebolo také významné pre inštitucionalizáciu našej práce, rodiny a závislosti od mužov ako fakt, že za túto prácu sa neplatí mzdou, ale „láskou“. Pre nás, tak ako pre námezdného robotníka, nie je mzda cenou dohody o produktivite. Výmenou za mzdu nebudeme pracovať tak ako predtým, ani viac ako predtým; budeme pracovať menej. Chceme mzdu, aby sme mohli voľne zaobchádzať s vlastným časom a energiou, bojovať, nebyť odkázané na druhé zamestnanie v dôsledku našej potreby finančnej nezávislosti.

NAVYŠE, NÁŠ BOJ ZA MZDU OTVÁRA PRE NÁMEZDNÝCH I NENÁMEZDNÝCH OTÁZKU SKUTOČNEJ DĹŽKY PRACOVNÉHO DŇA. AŽ DOTERAZ PRACOVNÝ DEŇ ROBOTNÍCKEJ TRIEDY – MUŽSKEJ I ŽENSKEJ – URČOVAL KAPITÁL: OD PRVÉHO PO POSLEDNÝ ÚDER DOCHÁDZKOVÝCH HODÍN. PO TENTO VYMEDZENÝ ČAS SME PATRILI KAPITÁLU, POTOM SME PATRILI SEBE. LENŽE SEBE SME NEPATRILI NIKDY. KAŽDÝ MOMENT NAŠICH ŽIVOTOV SME PATRILI KAPITÁLU. PRIŠIEL ČAS, ABY SME KAPITÁL PRINÚTILI PLATIŤ ZA KAŽDÚ CHVÍĽU. Z triedneho hľadiska to znamená žiadať mzdu za každý moment, v ktorom žijeme v službách kapitálu.

Nech platí kapitál

Taký je nový terén boja pre každý sektor robotníckej triedy. Táto triedna perspektíva sa v skutočnosti už prejavila na uliciach v bojoch šesťdesiatych rokov, a to v USA i po celom svete. V Spojených štátoch boli boje čiernych a matiek na sociálnej podpore – tohto tretieho sveta metropol – vzburou nenámezdných proti spôsobu, akým ich používa kapitál, a zároveň odmietnutím jedinej alternatívy, ktorú kapitál ponúka: viac práce. Tieto boje, ktorých mocenské centrum spočívalo v komunite, neboli za rozvoj, ale za opätovné prisvojenie spoločenského bohatstva, ktoré kapitál naakumuloval od nenámezdných i námezdných. V tomto zmysle zásadným spôsobom spochybnili kapitalistickú organizáciu spoločnosti, ktorá nám vnucuje prácu ako jediný stav, v ktorom je nám dovolené žiť. Spochybnili tiež ľavičiarsku dogmu, že len v továrňach môže pracujúca trieda organizovať svoju moc.

Nikdy sme od ľavice neočakávali, že by mohla svoju analýzu zakladať na bojoch robotníckej triedy. Z podstaty ľavice vyplýva, aby vnucovala ciele, ktoré sú „pre pracujúcich ťažko predstaviteľné“,²⁵ a potom prišla k záveru, že robotnícka trieda je zaostalá a nevie, čo skutočne potrebuje. Ak by Lopate nemala plné ruky práce s „konceptualizovaním“ a „komunikovaním“ toho, ako by mali vyzerať potreby robotníkov (mimochodom, dúfali sme, že ženské hnutie pomohlo odstrániť tento druh elitárstva, no avantgardizmus má očividne tuhý korienok, ako to ukazuje jeho nová podoba, libertínstvo), uvedomila by si, že na to, aby bol človek súčasťou organizácie robotníckej triedy, nemusí vstúpiť do továrne. Keď hovorí, že „ideologickými predpokladmi existencie solidarity robotníckej triedy sú siete a spojenia, ktoré vyrastajú zo spoločnej práce na pracovisku“ a „tieto predpoklady nemôžu vzniknúť u izolovaných žien, ktoré pracujú v separovaných domácnostiach“,²⁶ bez okolkov ignoruje boje, ktoré tieto „izolované“ ženy viedli v šesťdesiatych rokoch (štrajky nájomníkov, boje o sociálnu podporu atď.). Predpokladá, že sa samy nemôžeme organizovať, ak nás najprv nezorganizuje kapitál; a keďže popiera, že kapitál nás už zorganizoval, popiera aj existenciu nášho boja. Tak či onak, zamieňať si organizáciu našej práce (či už v kuchyni, alebo v továrni) s organizáciou nášho boja proti nej, je najrýchlejšou a najistejšou cestou k porážke. Po prvé, bojovať za prácu je samo porážkou; a každú novú úroveň organizácie našej práce proti nám aj tak obrátia, aby nás vykorisťovali a izolovali ešte viac. Predstava, že kapitál nás nerozdeľuje, keď pracujeme v izolácii, je iluzórna.

V protiklade k týmto rozdeleniam, ktoré vyjadrujú spôsob, akým nás zorganizovali oni, musíme sa organizovať na základe vzťahov potrieb, ktoré máme my. V tomto zmysle sú Wages for Housework rovnako odmietnutím zospoločenštenia továrne ako odmietnutím kapitalistickej racionalizácie a zospoločenštenia domácnosti.

Nemyslíme si totiž, že revolúciu možno redukovať na kombináciu spotrebiteľského prieskumu a tayloristických štúdií pohybov a času, ako sa to deje v návrhu Lopate:

…musíme sa vážne pozrieť na to, ktoré činnosti sú „nutné“ na udržanie domácnosti v chode… Musíme preskúmať čas a prácu šetriace zariadenia a rozhodnúť sa, ktoré sú užitočné, a ktoré vedú len k ďalšej degradácii domácej práce.²⁷

Nás však nedegraduje sama technológia, ale spôsob, akým ju využíva kapitál na udržanie našich sociálnych vzťahov v rodine a zvyšku spoločnosti. Navyše, „samospráva“ a „robotnícka kontrola“ v domácnosti vždy existovali. Vždy sme si mohli vybrať, či operieme v pondelok alebo v sobotu, alebo či si kúpime umývačku riadu alebo vysávač – za predpokladu, že sme si jedno alebo druhé mohli dovoliť. Nežiadame teda od kapitálu, aby zmenil povahu našej práce. Bojujeme za to, aby sme mohli odmietnuť prácu na reprodukcii seba samých a ostatných. Tá sa stáva prácou práve preto, lebo reprodukujeme seba a ostatných ako robotníkov, ako pracovnú silu, ako tovary – ako veci. Nevyhnutným predpokladom toho, aby sme sa pohli k tomuto cieľu, je uznanie tejto práce ako práce prostredníctvom mzdy. Samozrejme, kým existujú mzdy, existuje aj kapitál. V tomto zmysle teda nehovoríme, že dosiahnuť mzdy za domácu prácu znamená revolúciu. Hovoríme však, že ide o revolučnú stratégiu, pretože podkopáva rolu, ktorá sa nám priraďuje v kapitalistickej deľbe práce, a v dôsledku toho aj mení mocenské vzťahy vnútri robotníckej triedy v náš prospech a zároveň v prospech jednoty celej triedy.

Pokiaľ ide o finančné aspekty Wages for Housework, tie sú „veľmi problematick铲⁸ len v prípade, že sa na vec pozeráme zo stanoviska kapitálu – zo stanoviska ministerstva financií – ktorý sa vždy tvári ako chudobný, keď má reagovať na požiadavky robotníckej triedy. Keďže my nie sme ministerstvo financií a ani sa ním nechceme stať, nehľadíme na vec ich očami, a vôbec nerozmýšľame nad tým, že by sme namiesto nich plánovali systémy platby, mzdové diferenciály a dohody o produktivite. Nie je našou úlohou obmedzovať vlastnú moc, nie je našou úlohou merať vlastnú hodnotu. Našou úlohou je organizovať boj s cieľom získať všetko, čo chceme, pre nás všetkých a podľa našich podmienok. Naším cieľom je byť neoceniteľnými, vytlačiť sa zvyšovaním svojej ceny z trhu, urobiť domácu prácu a továrenskú prácu a kancelársku prácu „neekonomickými“.

V podobnom duchu úplne odmietame argument, podľa ktorého by za naše prípadné zisky zaplatil nejaký iný sektor robotníckej triedy. Podľa tejto logiky by sme mohli naopak povedať, že námezdní pracujúci sú teraz platení peniazmi, ktoré kapitál nedáva nám. Lenže to je práve spôsob, akým argumentuje štát – za Nixona i po ňom. Povedať, že požiadavky čiernych po programoch sociálnej podpory v šesťdesiatych rokoch mali „ničivý účinok na akúkoľvek ďalekosiahlu stratégiu… vzťahov čiernych a bielych“, lebo „pracujúci vedeli, že oni, a nie korporácie, za tieto programy zaplatia“²⁹ je číry rasizmus. Ak predpokladáme, že každý zápas sa nevyhnutne skončí prerozdelením biedy, a nie útokom na zisk kapitálu, a priori tým predpokladáme porážku pracujúcej triedy. Článok Lopate je vskutku napísaný v znamení defetizmu, ktorý sa rovná akceptácii kapitalistických inštitúcií ako nevyhnutných. Lopate si nedokáže predstaviť, že ak sa kapitál pokúsi znížiť mzdu iných pracujúcich, aby mohol poskytnúť mzdu nám, aj títo pracujúci môžu bojovať na obranu svojho záujmu, ako aj nášho. Predpokladá tiež, že „muži by, samozrejme, dostávali najvyššiu mzdu za svoju prácu v domácnosti“³⁰ – inými slovami, že nikdy nevyhráme. Vidí ženy v domácnosti ako úbohé obete neschopné boja, a preto si nedokáže predstaviť, že by sme sa dokázali kolektívne organizovať a zabuchnúť dvere pred akýmkoľvek dozorcom, ktorý by chcel kontrolovať našu prácu.

Ako nenámezdné ženy v domácnosti nás donútili osvojiť si pravidlá kapitálu tak dobre, že sme nijakého dozorcu nepotrebovali, pretože automaticky vykonávame to, čo sa od nás očakáva. Nenávideli sme sa, pretože sme boli prinútené „milovať a starať sa“ „zo strachu a v dôsledku nadvlády.“³¹ Mzda za túto prácu by nám dala moc nasmerovať našu nenávisť preč od samých seba a smerom k zničeniu kapitálu.

New York, november 1974

Poznámky