Nasledujúci text sme pôvodne vydali v nultom čísle nášho bulletinu Třídní kniha. Jeho autorom je Cornelius Castoriadis (1922 – 1997), ktorý bol jednou z hlavných osobností francúzskej skupiny Socialisme ou Barbarie („Socializmus, alebo barbarstvo“, 1949 – 1966). Tá sa svojím pôsobením postavila do protikladu voči oficiálnemu robotníckemu hnutiu a zásadne ovplyvnila libertínskych komunistov po celom svete. K niekdajším členom skupiny patrili aj Guy Debord (nestor situacionistov), Claude Lefort (politický filozof), Jean-François Lyotard (filozof) alebo Henri Simon (dnes v skupine Echanges et Mouvement).
Čo je naozaj dôležité
V treťom čísle Pouvoir Ouvrier (novín, ktoré vydávala skupina Socialisme ou Barbarie, pozn. prekl.) položil jeden učiteľ nasledujúcu otázku: Prečo pracujúci nepíšu? Presvedčivo ukázal, že ide o dôsledok ich celkovej pozície v spoločnosti a tiež charakteru takzvaného vzdelania, ktoré poskytujú školy v kapitalistickej spoločnosti. Spomenul tiež, že pracujúci si často myslia, že ich skúsenosti „nie sú zaujímavé“.
Tento posledný bod sa mi zdá byť celkom zásadný, a rád by som sa podelil o moje skúsenosti s ním – skúsenosti militanta, nie robotníka.
Keď pracujúci žiadajú intelektuála, aby im hovoril o problémoch kapitalizmu a socializmu, ťažko chápu, že postavenie robotníka v továrni a na mieste výroby je pre nás kľúčové. Často som mal príležitosť predstaviť pracujúcim niektoré z mojich myšlienok, vyjadrené asi takto:
- Spôsob, akým je kapitalistická továreň zorganizovaná, vytvára ustavičný konflikt medzi pracujúcimi a manažmentom, týkajúci sa samotného problému, ako uskutočňovať výrobu.
- Robotníci neustále nachádzajú nové spôsoby, ako sa brániť.
- Tento boj má často väčší vplyv na výšku reálnych miezd, než vyjednávanie či dokonca štrajky.
- Výsledné plytvanie je ohromné a oveľa väčšie ako plytvanie, ktoré prinášajú ekonomické krízy.
- Odbory nikdy nemajú kontakt s týmto druhom boja pracujúcej triedy a zväčša sú voči nemu dokonca nepriateľské.
- Militanti, ktorí sú zároveň pracujúcimi, by mali rozširovať povedomie o všetkých prípadoch tohto boja, ktoré sa dajú použiť mimo konkrétnej firmy, v ktorej boli pôvodne vytvorené.
- Táto situácia by sa ani v najmenšom nezmenila púhym „znárodnením“ tovární a použitím „plánovania“ v ekonomike.
- V dôsledku toho je socializmus nepredstaviteľný bez úplnej zmeny toho, ako je výroba zorganizovaná v továrňach, a bez potlačenia súčasného manažmentu a nastolenia robotníckej samosprávy.
Tieto tvrdenia boli konkrétne a teoretické zároveň. V každom prípade poskytovali skutočné a presné príklady. Zároveň však boli tieto tvrdenia pokusom vyvodiť všeobecné závery; nejde teda len o opis faktov. Sú to veci, s ktorými pracujúci zjavne mali najpriamejšiu a najúplnejšiu skúsenosť. No na druhej strane mali hlboký a všeobecný význam.
Bez ohľadu na to sme však zistili, že naši poslucháči k tomu nemali čo povedať a zdalo sa, že sú dosť sklamaní. Prišli hovoriť alebo počúvať iných ako hovoria o veciach, čo sú naozaj dôležité, a bolo pre nich ťažké uveriť tomu, že veci, ktoré každodenne robia, sú naozaj dôležité. Mysleli si, že niekto im bude prednášať o absolútnej či relatívnej nadhodnote, o klesajúcej miere zisku, o nadvýrobe a podspotrebe. Zdalo sa im neuveriteľné, že vývoj modernej spoločnosti oveľa viac určujú denné pohyby a gestá miliónov robotníkov v továrňach po celom svete, než akési veľké a záhadné skryté zákony ekonomiky, ktoré objavili teoretici. Hádali sa o tom, či takýto permanentný boj medzi pracujúcimi a manažmentom existuje a či sa pracujúci skutočne bránia. No keď sa diskusia poriadne rozbehla, vlastnými slovami dokázali, že sami tento boj vedú od chvíle, keď do továrne vstúpia, až kým z nej zase nevyjdú.
Predstava pracujúcich, že to, ako žijú, čo robia a čo si myslia, „nie je dôležité“, nie je len čímsi, čo im bráni vo vyjadrení sa. Je to najhlbší prejav ideologického otroctva, ktoré vytvára kapitalizmus. Lebo ten môže prežiť iba vtedy, ak sú ľudia presvedčení, že to, čo sami robia a vedia, je ich malá súkromná záležitosť, ktorá v skutočnosti nie je dôležitá, a že dôležité veci sú monopoly „veľkých rýb“ a špecialistov v rôznych oblastiach. Kapitalizmus sa túto myšlienku neustále snaží vtĺcť ľuďom do hláv.
Musíme však tiež zdôrazniť, že mu v tom veľmi pomáhajú organizácie robotníkov samých. Dosť dlho sa odbory a robotnícke strany snažili presvedčiť pracujúcich, že jediné dôležité otázky sa týkali miezd v konkrétnom podniku, alebo v celej ekonomike, alebo politiky či spoločnosti všeobecne. To samo o sebe je nesprávne. No je tu ešte čosi horšie. To, čo tieto organizácie považovali za „teóriu“, malo byť úzko prepojené so skúsenosťami pracujúcich na mieste výroby a v ich spoločenskom živote, no v skutočnosti sa to stalo údajne „vedeckou“ teóriou, ktorá je čoraz abstraktnejšia (a stále menej pravdivá). A samozrejme, iba špecialisti – teda intelektuáli a vodcovia – túto teóriu poznajú a vedia o nej hovoriť. Od robotníkov sa očakáva len to, že budú ticho a budú sa svedomite snažiť absorbovať a osvojiť si „pravdy“, ktoré na nich títo „experti“ chrlia.
Výsledok je teda dvojaký. Intenzívna túžba rozšíriť si vedomosti a vytvoriť si predstavu o spoločnosti ako celku, ktorú majú veľké časti robotníckej triedy a ktorá by im mohla pomôcť v ich boji, je od začiatku zničená. Takzvaná teória, ktorú im predkladajú, sa im prinajlepšom javí ako akási nepreniknuteľná vyššia algebra, alebo, ako je to dnes, reťazec nepochopiteľných slov, ktoré nič nevysvetľujú. Na druhej strane, pracujúci nemajú ako overiť obsah tejto „teórie“ alebo jej pravdivosť; dôkazy sa vraj nachádzajú vo vyše sto kapitolách Kapitálu a v obrovských, záhadných knihách, patriacich múdrejším súdruhom. A tak im jednoducho musia dôverovať.
Korene a dôsledky tejto situácie sú skutočne ďalekosiahle. Pri jej prameni nachádzame zakorenený buržoázny pohľad na veci: tak, ako existujú zákony fyziky, existujú údajne aj ekonomické a spoločenské zákony, a tieto zákony nemajú nič spoločné s bezprostrednou skúsenosťou ľudí. Existujú spoločenskí vedci a sociálni inžinieri, ktorí ich poznajú. Rovnako, ako iba inžinier vám môže vysvetliť, ako postaviť most, tak aj títo sociálni inžinieri – politickí a odborárski vodcovia – vám môžu vysvetliť, ako organizovať spoločnosť. Zmeniť spoločnosť znamená zmeniť celkový spôsob, akým je zorganizovaná, ale to nemá žiadny dôsledok pre to, čo sa deje vo fabrikách – pretože „to v skutočnosti nie je dôležité“.
Aby sme túto situáciu prekonali, nestačí len pracujúcim povedať: Hovorte! Je na vás, aby ste pomenovali problémy. Treba tiež zničiť tú obludnú myšlienku, že problémy, ako ich vidia pracujúci, v skutočnosti nie sú dôležité, že iné problémy sú oveľa dôležitejšie, a že len „teoretici“ a politici o nich môžu hovoriť. O továrni sa nedá pochopiť nič, ak človek nerozumie spoločnosti ako celku – no spoločnosti neporozumieme ani za mak, ak nepochopíme továreň. Je iba jeden spôsob, ako to dosiahnuť: pracujúci musia hovoriť.
Dokázať to by malo byť prvoradou a permanentnou úlohou Pouvoir Ouvrier.
(Pouvoir Ouvrier, č. 5, marec 1959)