Takmer presne po roku prinášame preklad ďalšieho článku D. Valeriana k aktuálnym udalostiam v Turecku (predchádzajúce pozri 1, 2). Ten dnešný je venovaný banskému nešťastiu v Some, ku ktorému došlo 13. mája 2014 a podľa oficiálnych správ pri ňom zahynulo 301 ľudí. Valerian ukazuje, že táto udalosť nebola žiadnou prírodnou, „prirodzenou“ katastrofou, ale ďalšou vraždou robotníkov, za ktorú nesie zodpovednosť kapitál…
Zatiaľ nie je celkom jasné, koľko robotníkov bolo zavraždených pri banskej nehode v Some na západe Turecka. V čase vzniku tohto článku zastal oficiálny počet obetí na čísle 340, no pracujúci v meste tvrdia, že údaj je lživý a v skutočnosti zahynulo viac ľudí. Tak či onak, je zrejmé, že nie je pravda, že „takéto nehody sú bežné“, ako naznačuje ministerský predseda Erdoğan. Z tejto hroznej udalosti sa mu podarilo urobiť veľkolepé predstavenie, v ktorom preukázal svoju znalosť dejín nešťastí v banskom priemysle, počnúc nehodou v britskom Northumberlande. Zvlášť zdôraznil tie, ku ktorým došlo v Spojených štátoch – teda, ako povedal, v krajine, ktorá má k dispozícii „všetky možné technológie“. Samozrejme, chce sa tým povedať, že takéto veci sa jednoducho dejú, dejú sa všade, a nemožno sa im vyhnúť.
To však nie je pravda. Nehody pri ťažbe uhlia sú také časté preto, lebo hnacím motívom je zisk. Turecký banský priemysel bol vždy smutne preslávený svojimi vysokými mierami nehodovosti a úmrtnosti, ktoré ešte stúpli po privatizácii v roku 1984. Alp Gürkan, predseda predstavenstva spoločnosti Soma Mining Inc., ktorá baňu vlastní, tento týždeň vyhlásil: „Naše príjmy sme investovali do zlepšenia pracovných podmienok, aby sme sa vyhli nehodám“. Nie je to však dávno, čo sa v médiách chválil, že predtým, než baňu v Some prevzala jeho firma, boli jednotkové výrobné náklady 130 – 140 dolárov, zatiaľ čo dnes sú na úrovni 23,80 dolárov. A to „vďaka metódam fungovania súkromného sektoru“, ku ktorým patria škrtanie bezpečnostných opatrení, veľmi nepopulárne zamestnávanie baníkov na dočasné zmluvy, ako aj nákup lacnejšieho vybavenia (napríklad transformátorov), ktoré sa predtým dovážalo, od miestnych dodávateľov. Podľa predbežných správ práve výbuch transformátora spustil reťazovú reakciu, ktorá viedla k zaplneniu štôlne dusivými plynmi.
Údaje o bezpečnosti tureckého banského priemyslu sú otrasné. Uholný priemysel má na svedomí viac ako 10 % všetkých pracovných úrazov. V minulom roku sa dotkli 13 000 baníkov. Od roku 2000 zomrelo pri ťažbe uhlia 1308 ľudí, nepočítajúc obete aktuálnych udalostí. To všetko robí Turecko krajinou s druhým najvyšším počtom banských nehôd, hneď po Číne. Toto číslo je však klamlivé. Keď sa pozrieme na podrobnosti, zistíme, že v Turecku pripadá 7,22 mŕtvych robotníkov na milión ton uhlia, zatiaľ čo v Číne je to 1,27 robotníka a v Spojených štátoch 0,02 robotníka. Inými slovami: pravdepodobnosť smrti na pracovisku je u tureckého robotníka šesťkrát vyššia ako u čínskeho a 361-krát vyššia ako u amerického.
Nie je preto prekvapujúce, že sa Erdoğanovo stanovisko, že „k takýmto výbuchom dochádza neustále, deje sa to aj inde vo svete“, stretlo s hnevom a odporom baníkov v Some. Erdoğan vyhlásil tri dni „štátneho smútku“, ale pre nich to znamenalo útoky vodnými delami a slzotvorným plynom. Vláda tomu všetkému dodala osobitý rozmer tým, že sa úradník kancelárie ministerského predsedu, Yusuf Yerkel, nechal médiami vyfotografovať, ako kope do príbuzného jedného z mŕtvych baníkov. Objavila sa aj informácia, že sám predseda Erdoğan kohosi udrel. Kancelárie vládnucej strany AKP v meste boli zničené.
Nielen pracujúci v Some však majú jasno v tom, kto je zodpovedný za nehodu. Demonštrácie sa rýchlo rozšírili po celej krajine a na všetkých sa objavili transparenty, hlásajúce, že nešlo o nešťastie, ale o vraždu, ktorú má na svedomí vláda. Protesty sa v celom Turecku konali takmer okamžite. V stredu večer sa na námestí Taksim, ktoré bolo centrom protestných hnutí minulého roka, stretlo množstvo ľudí s políciou vyzbrojenou vodnými delami a slzotvorným plynom. K podobný zrážkam došlo v Ankare, Izmire a ďalších veľkých mestách.
Vo štvrtok sa konal jednodňový generálny štrajk, ktorý zvolali ľavicové odbory DİSK, KESK, TMMOB, TTB and TDB. Hlavná odborová konfederácia Türk-İs vyzvala na trojminútový štrajk. Nahnevaní pracujúci a študenti v Ankare na to zareagovali útokom a obsadili kancelárie či školy. Zdá sa, že išlo o najväčší generálny štrajk v Turecku za posledné desaťročia. Generálne štrajky sa obvykle týkajú asi pol milióna pracujúcich z ľavicových odborov. Včerajší štrajk toto číslo ďaleko prekročil. Státisíce továrenských robotníkov z miest, kde DİSK nehrá významnú úlohu, sa pripojili k štrajku a protestom – a to nielen na tri minúty. Medzi štrajkujúcimi boli robotníci zo smutne známeho prístavu v Tuzle, kde za posledných tridsať rokov pri nehodách zomrelo viac ako 200 pracujúcich. Vláda sa nezdá byť naklonená kompromisom. Asi 10 000 štrajkujúcich robotníkov z uhoľných baní v čiernomorskej provincii Zonguldak prišlo o dvojdňovú výplatu, hoci štrajkovali len jeden deň. Podobné incidenty len ďalej provokujú pracujúcich. Časť protestov tak pokračovala aj po jednodňovom štrajku. Keďže sme dva týždne od výročia začiatku protestov v parku Gezi, možno očakávať ďalšie boje v reakcii na vraždu baníkov a štátnu brutalitu, ktorá ju sprevádzala.
D. Valerian
16. mája 2014