Keď som pracovala vo Foxconne

Hongkonská mimovládna organizácia SACOM (Students and Scholars Against Corporate Misbehavior) zverejnila v septembri 2012 na YouTube zaujímavý rozhovor s bývalou zamestnankyňou Foxconnu, ktorá päť rokov pracovala v lisovni. V spomienkach sa vracia najmä k zdraviu škodlivému prostrediu a ľahostajnosti nižšieho manažmentu, ktorý v záujme znižovania nákladov nebral ohľad na sťažnosti pracujúcich. K Medzinárodnému dňu žien prinášame odkaz na video a slovenský prepis titulkov.

Meno: Liu Xing (pseudonym)
Päť rokov pracovala v lisovni Foxconnu v Shenzhene.
V júli 2012 dala výpoveď.

Narodila som sa v roku 1989. Teraz mám 23 rokov.

Do Foxconnu som nastúpila 25. februára 2007. Na začiatku bol polmesačný tréning v továrni v Guanlane. Mzda bola 1 yuan denne (0,12 € alebo asi 3 Kč). Polmesačná výplata bola 15 yuanov (1,85 € alebo asi 47 Kč). Bola som chudera! V tom čase sa mi zdalo, že dostávať 5 juanov denne je veľký, veľký luxus. Supervízor ma poslal na výrobnú linku. Povedal, že je to forma tréningu. Tak ako v prípade mnohých študentov, ktorí vo Foxconne praxujú, pred začiatkom práce sme nepodpísali nijakú zmluvu. Po dvoch týždňoch nám dali 15 juanov.

„Hong Chao Zhun“ je známa lisovacia prevádzka Foxconnu. V celom procese lisovania a brúsenia sme narábali s rôznymi chemikáliami a vystavovali sa prachu, piesku, kamienkom, čiastočkám bavlny. To všetko bolo aj na podlahe. Tieto chemikálie a čiastočky sme často vdychovali cez nos a ústa. Výsledky lekárskych prehliadok často poukazovali na rôzne abnormality. Rozpúšťadlá, s ktorými sme pracovali, možu negatívne ovplyvniť ženskú plodnosť. Na fľašiach s chemikáliami síce boli označenia, ale bezpečnostné opatrenia vo fabrike boli veľmi slabé. Každý deň sme dostávali len chirurgické masky na jedno použitie, a tak sme išli za supervízorom, aby zariadil trochu lepšie masky. Aby nám zohnal masky s aktívnym uhlíkovým filtrom. Povedal však, „Áno, chystáme sa ich kúpiť. Silikózy sa nebojte, prach vám neublíži o nič viac ako ten, ktorý dýchate na ulici.“ Na moje prekvapenie prirovnal priemyselný prach k prachu, ktorý je na chodníku. Potom som mu ukázala leták o silikóze. Prečítal si ho a opýtal sa, odkiaľ ho mám. Dokonca mi prehľadal zásuvku.

Aj naše bezpečnostné topánky sa opotrebúvali. Boli vyrobené z gumy, ktorú postupne rozožrali chemické rozpúšťadlá, ale nikdy sme nedostali novú obuv. Supervízor nám často vyčítal, že topánky nenosíme správne. Nikdy si nepomyslel, „Aha, asi je čas vymeniť im ich.“ Myslím si, že to bolo preto, aby znížili náklady! Samozrejme, vždy nám povedal, „Žiadny strach, chystáme sa ich kúpiť.“ Ale v skutočnosti sa nikdy nič neurobilo.

Keď sme neskôr mali poradu, požiadala som o nové a lepšie masky. Supervízor mi len odvrkol: „Prečo sa do všetkého staráš?“ Odvetila som, že to je niečo, čo ohrozuje naše životy.

Keďže lisovacie formy môžu spôsobiť veľmi vážne zranenia, museli sme nosiť bezpečnostnú obuv s oceľovou špicou. Lenže takto sme mali poranené nohy aj napriek tomu, že sme mali obuv, ktorá nás mala chrániť. Pamätám si, že jedného kolegu zasiahla do nohy forma, ktorá spadla zo žeriavu. No napriek tomu, že išlo o pracovný úraz, mohol si zobrať len zdravotnú dovolenku. Bol to pracovný úraz, ale nedostal nijaké odškodné. A keďže bol na PN, dostával len 70 percent mzdy. Supervízor ho požiadal, aby napísal správu o tom, čo sa stalo. Nám prikázal, aby sme nijaké pracovné úrazy nehlásili, nech sa deje, čo sa deje. Jasne nám povedal, „Ak to nahlásite, poškodíte nám, supervízorom, a zníži sa výrobná prémia pre celé oddelenie.“ Vydieral nás celým oddelením, lebo vedel, že nechceme nikomu z kolegov uškodiť. Povedal to takto, ale nebola to ani pravda! Znížila by sa iba prémia manažmentu.

Supervízor dokonca prikázal obeti, aby svoje priznanie prečítala pred ostatnými:

„Milí kamaráti, dnes som mal nehodu. Ospravedlňujem sa za nepríjemnosti, ktoré som svojou nedbanlivosťou spôsobil nášmu oddeleniu.“

Nesmel povedať, že to bol pracovný úraz. Musel tvrdiť, že to bola jeho vina. To je také nespravodlivé! Nebola to jeho chyba! Napriek tomu musel niesť všetky následky. Je to ironické: žiadne odškodné, žiadna úľava, a ešte sa musí všetkým ospravedlniť!

Inokedy sa stalo, že robotníčka pracovala s nožom a porezala sa tak vážne, že jej bolo vidno kosť. Prst nebol odrezaný, takže pokračovala v práci. Nenahlásila to ako pracovný úraz, ani nešla na PN. Jednoducho pracovala ďalej.

Vždy, keď došlo k úrazu, nezodpovedal sa z toho supervízor, ani oddelenie, ani fabrika, ale jednotlivý pracovník.

Produkty Apple, ktoré sme vyrábali… Napríklad jeden iPhone 4S stojí vyše 4000, 5000 yuanov, ale náš podiel tvoril len jednu tisícinu z toho. Zvyšok nešiel nám. Myslím, že sme zo seba ako pracujúci vydali veľmi veľa. A napriek tomu sme stále sociálne stigmatizovaní: „To sú vidiečania, továrenskí chlapci, továrenské dievčatá…“ Nedostáva sa nám nijakej úcty, nikto neuznáva našu hodnotu.