» Gianni Sbrogiò: Spomienky operaistického militanta II.

V pokračovaní rozhovoru (prvá časť tu) sa militant talianskej operaistickej skupiny Potere Operaio Gianni Sbrogiò vracia k vzťahu „externistov“ (teda študentov a univerzitných intelektuálov) k činnosti a bojom skupín, ktoré pôsobili na pracoviskách. V závere rozhovoru sa vyjadruje k postupnému rozkladu talianskeho hnutia v 70. rokoch: od integrácie požiadaviek autonómnych organizácií prostredníctvom odborov, cez ekonomickú krízu a premenu materiálnych podmienok boja, až po degeneráciu hnutia do ozbrojených skupín a následnú rozsiahlu štátnu represiu.


Intelektuáli – robotníci, internisti – externisti

Ešte k pomeru intelektuáli – robotníci. Bol to plodný, ale aj konfliktný vzťah. Kto sa viac naučil? Ako konkrétne ste spolupracovali?

Potop vznikla, rovnako ako všetky mimoparlamentné skupiny z tohto obdobia, predovšetkým zo študentov a profesorov. Žiadne z nich, a platí to najmä o operaistických skupinách Potere OperaioLotta Continua, sa nedokázali uchytiť v továrni. V Potop boli aj robotníci, no bolo ich len málo. Najväčšia skupina bola v Marghera, potom boli nejakí v Miláne, vo Fiate v Turíne, vo Fatme v Ríme a v ďalších podnikoch. Robotníci rozhodne neboli najpočetnejšou sociálnou skupinou v Potop. No náš problém niekedy nebol ani tak vo vzťahu medzi robotníkmi a intelektuálmi, ako medzi ľuďmi v podniku a ľuďmi zvonku.

Jednou z najzaujímavejšch vecí v rozhovore s Augustom Finzim [druhý film na DVD Posledné ohne] je Váš pokus organizovať sa bez politickej vrstvy…

To bola vždy naša fixná idea. Idea, ktorú sme presadili v Autonómnom zhromaždení. Chceli sme, aby robotníci neprenášali zodpovednosť na iných, na odbory, na politickú stranu, na nejakú štruktúru, ktorá sa od nás líšila. To sme vždy hájili, a našou veľkou politickou strasťou v Potop i v Robotníckom výbore Porto Marghera i v Autonómnom zhromaždení Porto Marghera bolo, že iní robotníci nakoniec delegovali nás. To nás vždy priviedlo do krízy, pretože sme nechceli žiadnu zastupiteľskú politiku, ktorú nám však nakoniec robotníci navrhli. Chceli sme, aby títo robotníci, ktorí predsa boli v istej miere uzrozumení s diskusiami a požiadavkami, vzali svoje záležitosti do vlastných rúk, od A po Z, od boja až po kladenie politických požiadaviek.

Neboli ste však jediní. Germano Mariti v dokumente [Posledné ohne] veľmi pozitívne hovorí o dielenských delegátoch a továrneskej rade. Obe chápe ako výdobytky robotníkov. Naproti tomu Augusto Finzi vidí, že odbory prostredníctvom tohto mechanizmu opäť získali kontrolu nad bojmi.

Áno, v tomto zmysle sme mali akoby dve duše. Továrenské rady v Taliansku vznikli v roku 1969, na konci veľkého cyklu bojov, a politicky boli tiež inštitucionálnym pokusom odborov uzavrieť poklop nad bojmi, ktoré sa vyvinuli mimo odborov. Pre mnohých robotníkov, organizovaných v odboroch, boli možnosťou demokraticky diskutovať. Továrenské rady vznikli z potreby základne, no potom ich použilo vedenie, aby mohlo organizačne vplývať na boje robotníkov. V Marghera sa na túto tému odohrala veľká debata. Na jednej strane sme mali dojem, že továrenské rady vznikli, aby boje v továrni integrovali. Na druhej strane sme videli, že ich robotníci používajú, a preto sme – hoci sme sa do továrenskej rady ani náhodou nechceli dostať – tento orgán akceptovali ako spôsob, ktorým sa dá povedať to, čo chceme povedať. Inými slovami: keď nás zvolili do továrenskej rady (v Ammi zvolili Germana za dielenského delegáta a mňa za delegáta zamestnancov), vedeli sme, že ide o to, byť organizovaní mimo rady. Že takzvanú politickú líniu, naše vlastné ciele, tam musíme vniesť zvonku, aby ich rada prevzala. Naším politickým cieľom bolo organizovanie autonómie robotníckej triedy. Nakoniec sa továrenské rady, ktoré vznikli ako demokratická možnosť presadzovať základné potreby pracujúcich, stávali čoraz viac nástrojom odborového aparátu; zrazu museli čiastočne pozostávať z členov odborov. S paktom medzi troma odborovými zväzmi prišla ešte reštriktívnejšia fáza, ktorá továrenské rady ešte viac zbyrokratizovala. Predsedníctvo továrenskej rady, v ktorom sa nakoniec vynášali rozhodnutia, si len zriedka stanovilo ciele, ktoré sa odkláňali od línie odborov.

Kríza a hranice robotníckeho boja

V roku 1973 narazili všetky boje pracujúcich na svoje hranice, vnútorné hranice bojov, ale aj teoretické hranice. Potom sa začal teoretický úpadok so „spoločenským pracujúcim“, „nemateriálnou prácou“, „koncom zákona hodnoty“ atď., s politicko-vojenskými pokusmi o predĺženie napätia bojov, so všetkými týmito skratkami k revolúcii. Represia po 7. apríli potom mohla len pozbierať zvyšky…

Myslím, že v období rokov 1968 až 1973 sme mali istú moc na úrovni politickej a na úrovni požiadaviek. Darilo sa nám organizovať autonómne boje, ktoré sa krútili predovšetkým okolo mzdy a pracovného času, a všeobecne okolo materiálnych potrieb robotníckej triedy. Robotníci s nami spolupracovali a podieľali sa na bojoch. My sme pri tom mali predstavu, že treba presadzovať revolúciu; oni videli, že sa môžu organizovať a zlepšiť si životné podmienky. Túto fázu využili aj odbory, pretože im dala možnosť zmeniť sa. Predtým išlo o uzavretú štruktúru, ktorá bola zorganizovaná ako prevodový remeň komunistickej strany. Prostredníctvom nami postavených cieľov a požiadaviek sa odborom podarilo priblížiť sa potrebám robotníkov. Kapitalistický systém v Taliansku bol vo fáze boomu. Postavili sme požiadavky a zväčša dostali to, čo sme chceli. Nemyslím si, že príčinu krízy, ktorá nasledovala, treba hľadať v tom, že Potop prešla od fázy mzdových požiadaviek a odmietania práce k fáze spoločenského pracujúceho. V skutočnosti sme aj v Marghera diskutovali o spoločenskom pracujúcom, nevideli sme to ako niečo zlé, pretože sme predsa videli, že vykorisťovanie neprebieha len v továrni, ale aj v samom strede spoločnosti. Práve v tom čase sa začalo s prekérnymi pracovnými vzťahmi. A preto sme si mysleli, že keď sa len zavrieme do fabrík, ide o „fabrikizmus“, nie o operaizmus. Tento prechod od masového pracujúceho k spoločenskému pracujúcemu podľa mňa zodpovedal reálnemu spoločenskému vývoju. Dôvod, prečo sa nám už nedarilo pôsobiť na boje v továrni, spočíval v tom, že kapitál, štát a reformistické strany sledovali tie isté myšlienky a ciele. V predchádzajúcej fáze nás odbory a potom i strana znova a znova nasledovali, v dobrom i v zlom. A často sme boli tí, ktorí postavili určitú požiadavku, teda najprv sme my vyslovili požiadavku, ktorú si potom oni na podnikovej alebo lokálnej alebo národnej úrovni osvojili. Napríklad požiadvka skrátiť pracovný čas robotníkov v chemickom sektore na 36 hodín, ktorý vzišla z Porto Marghera. V nasledujúcej kapitalistickej kríze sa však v reformistických stranách a v odboroch presadili ľudia, ktorí úplne akceptovali kapitalistickú politiku ústupkov.

Začalo sa to krízou v r. 1973 alebo líniou EUR?

Začalo sa to s politikou EUR. V rokoch 1975 – 1976 začali rušiť automatické zvyšovanie mzdy. Namiesto toho, aby mzdy o pár percent znížili, úplne zrušili automatické navyšovanie mzdy, ktoré si dosiahol bez toho, aby si oň musel bojovať. Tento mechanizmus nám predtým umožňoval bojovať o iné požiadavky. Napríklad za nové rozdelenie zvyšovania produktivity. Počas reštrukturalizácie v Ammi sme viedli práve túto diskusiu. Znie to ako provokácia, no povedali sme: Ak sme predtým s 650 pracujúcimi vyrábali 40-tisíc ton zinku za rok, a teraz od nás chcete 60-tisíc ton, musí tu byť 1000 robotníkov, ktorí pracujú kratšie. Len tak mali pracujúci niečo z reštrukturalizácie, v opačnom prípade by znamenala len väčšie vykorisťovanie, a nielen pre nás, ale aj pre vedľajšiu fabriku a pre celý svet. Neskôr ľavica akceptovala logiku, podľa ktorej treba pre zachovanie konkurencieschopnosti niečo obetovať. Aby bol podnik konkurencieschopný, musia klesnúť ceny, a to ide len vtedy, keď klesnú náklady na prácu.

Toto automatické zvyšovanie mzdy sa však pôvodne zaviedlo preto, aby sa zabrzdili boje…

…ale potom sme vďaka tomuto automatizmu mohli organizovať boje, aby sme získali viac. To sú dve strany mince. V podniku sme o tom diskutovali takto: Chcú zrušiť automatické prispôsobovanie mzdy, aby nás prinútili bojovať za to, čo nám predtým dali automaticky. Nechceli, aby sme boj použili na rozšírenie našej moci. To bolo v rokoch 1975 – 1976. Historický kompromis nebol len pakt na inštitucionálnej úrovni na vtiahnutie PCI do vlády, ale práve aj kompromis v nákladoch na robotníkov. Nám sa vtedy podarilo boj v továrni prepojiť s bojom v sociálnom teréne: za autoriduzione, za lepšie a lacnejšie bývanie, za udržanie nízkych cien. Ale vo fabrike sme už nemohli organizovať také boje, ako predtým, pretože v podstate všetci stáli proti nám. Zrazu sa viedli diskusie, ktoré by predtým nikdy neprešli, napríklad, že prispôsobovanie miezd bolo dôvodom na zvýšenie cien, a nie naopak.

U nás tomu hovoríme „špirála miezd a cien“…

Po roku 1976 sme sa ocitli stlačení v kliešťach. Dôsledkom toho bolo, že sa už nemohla organizovať autonómia, autonómny boj robotníckej triedy. Nerozhodli sme sa nechať tak boj vo fabrikách a ísť do mestských štvrtí. Namiesto toho sme uvažovali o tom, že v tej situácii môžeme bojom v meste posilniť boj vo fabrike. Ten však všetci bojkotovali: odbory i reformistická strana, a nám sa tieto kliešte nepodarilo zlomiť.

V druhej polovici 60. rokov ste všetky tieto boje organizovali bez odborov. A teraz vravíš, že v rokoch ’75 – 76 vás odbory bojkotovali a už ste nemohli… Muselo sa predsa zmeniť niečo iné.

Podľa mňa sa zmenil kapitalistický cyklus. Vo fáze boomu stačilo na vedenie boja s radikálne ľavicovými požiadavkami málo sily a málo organizácie, mimo pravidiel hry a odborárskeho organizovania. Naše vlastné potreby boli naším cieľom. Odbory a strana nás nazývali korporativistami, pretože sme stavali do popredia materiálne potreby pracujcich a nechceli sme byť „všeobecnou triedou“, ktorú zachráni štát. No očividne sme vtedy boli vo fáze boomu a mohli sme si to dovoliť. Potom však štát použil krízu a medzinárodnú deľbu práce s jej neľútostnou konkurenciou, očividne s politickou pomocou a súhlasom odborov a strany.

Potom prišla represia 7. apríla 1979…

Autonómia robotníckej triedy sa nedokázala presadiť proti politike ústupkov. V tejto zablokovanej situácii si niektoré ľavicové organizácie mysleli, že ozbrojený útok na štát a inštitúcie by mohol túto medzeru vyplniť a poslúžiť ako most k zrasteniu sociálneho a robotníckeho hnutia. Výsledkom bolo, že sa uzavrel kruh represie. Na jednej strane boli zástupcovia ozbrojeného boja, na druhej strane odbory a strana, ktorí nam nechceli dovoliť bojovať za naše ciele. Takzvané „vyšetrovacie konanie 7. apríla“ spočívalo práve na tejto posratej logike. Stál za tým prokurátor, ktorý využil nenávisť a choré mozgy niektorých ľudí z odborov a strán, aby skonštruoval svinskú obžalobu, v ktorej sa všetko hodilo do jedného vreca: Negri ako šéf Červených brigád, my ako organizátori ich štruktúr, úplne šibnuté príbehy. Neuveriteľné bolo správanie Komunistickej strany, ktorá nedokázala priznať, že to všetko boli ľavičiari, kto kládol nesprávne či správne požiadavky a robil vojenské akcie. Namiesto toho všetkými možnými spôsobmi trvala na tom, že sú to provokatéri a fašisti, ktorí sa vymkli z rúk štátu, tajnej služby…

Keď sa začala represia 7. apríla, boli ste v hlbokej vnútornej kríze… Augusto Finzi už továreň opustil…

Správne. A vyšetrovanie nemalo nič spoločné s tým, čo sme práve robili, obvinenia proti nám z Marghera vychádzali z rokov 1973 – 1974. V továrni nás zostalo len málo. Teraz hovorím o Marghere. Bolo to všetko veľmi drsné. V Ammi sme vtedy bojovali proti poklesu výrobných prémií, ktoré sa mali zmeniť z automatických percent na fixnú sumu. Niekoľkými výpočtami sme vedeli ukázať, že behom dvoch, troch rokov stratíme toľko, že to nevyrovnáme ani požiadavkou v nasledujúcom roku, ani v celoštátnej zmluve o mzdových sadzbách. To bolo v roku 1978. Robili sme letáky a nástenné noviny, v ktorých sme tento mechanizmus odhaľovali. Továrenská rada a jej predsedníctvo sa za tieto požiadavky nemohli postaviť, pretože na najvyššej úrovni v EUR už boli uzavreté politické dohody, a tak sme našu požiadavku uplatnili podaním na pracovný súd – len z toho vidieť, že sme už nemali silu okamžite priviesť ľudí k štrajku. Proti vyslovenej línii odborov sa k tejto sťažnosti pripojili aj mnohí členovia odborov. Súd sme vyhrali a podnikateľ nám tie peniaze musel dodatočne zaplatiť. Rozsudok padol, keď som už bol v base – a súdruhovia mi peniaze doniesli tam. Nakoniec museli i odbory urobiť obchod, ktorý rovnaké peniaze priznal aj tým robotníkom, ktorí zamestnávateľa nežalovali. No potom sa výrobná prémia vyplácala ako pevná čiastka.