Srozumitelná historie posledních pětatřiceti let kapitalistického rozvoje a dělnického boje v Číně. Kromě toho se však text zabývá otázkou: Jak represi státu a diktátu kapitálu čelit – ale vyhnout se přitom levicovým iluzím o (demokratizovaných) odborech jako užitečném nástroji pracujících a překročit perspektivu nevládních organizací? Text naznačuje i možnou cestu: je třeba rozumět třídní kompozici a využívat metody dělnického inquiry.
Tento text, spolu s ďalším článkom z produkcie gongchao.org, ponúkame aj ako brožúru v PDF: Gongchao.org: Ľavicová slepá ulička vs. deštruktívna kritika – Proti fetišu reprezentácie.Oba texty pôvodne vyšli na blogu KPK: Ľavicová slepá ulička verzus deštruktívna kritika, Proti fetišu reprezentácie (Triedny boj v Číne…).
Na jar roku 2010 robotníci v závode Honda v priemyselnom meste Fošan (provincia Guangdong) vstúpili do štrajku.1 Prekonali hranicu medzi kmeňovými zamestnancami a učňami a zastavili celú výrobu Hondy v Číne. Nadnárodná spoločnosť bola nútená zvýšiť robotnícke mzdy o vyše tridsať percent. Tento konflikt spustil štrajkovú vlnu vo viacerých odvetviach a regiónoch, ktorá trvala asi dva mesiace. Na jeseň roku 2011 sa obyvatelia Wukanu (v provincii Guangdong) zmocnili kontroly nad svojím vidieckym mestom a vyhnali miestny stranícky a vládny personál. Skorumpovaní úradníci tu predávali pozemky bez patričného odškodnenia roľníkov. Miestni odrazili útok polície a počas niekoľkých týždňov organizovali veľké zhromaždenia v centre mesta. Vláda napokon súhlasila s vyšetrením predajov pôdy a voľbou novej miestnej správy.
Toto sú popredné príklady úspechu a zlyhania protipovstaleckej politiky čínskej vlády. Spoločenské nepokoje od polovice deväťdesiatych rokov rastú a zahŕňajú všetky tri nebezpečné triedy – roľníkov, mestských robotníkov a migrantských robotníkov. Spory o pôdu, štrajky a nepokoje na vidieku, ako aj v mestách, sú možno predzvesťou výbuchu bojov, ktoré by mohli vyhodiť do povetria existujúce spoločensko-ekonomické mocenské štruktúry. Protipovstalecká politika je však úspešná, pretože napriek napätiu a treniu k explózii zatiaľ nedošlo. Spoločenský nepokoj pôsobí na režim obrovským tlakom, no zovretie moci nepoľavuje. Nová vládnúca trieda zložená zo starých predstaviteľov Strany a ich kapitalistických potomkov2 či spojencov nielenže modernizuje a posilňuje protipovstalecký aparát, ale vytvára tiež celý rad inštitúcií na zmierňovanie, pacifikovanie a integrovanie spoločenských konfliktov.
Hoci explózia ešte nenastala, stále je možná. Prečo sa ani represii, ani integrácii, ba ani istému zlepšeniu životných podmienok nepodarilo uhasiť plameň revolty? Dôvody môžeme vidieť ako akýsi zoznam spoločenských hrôz: obrovské príjmové rozdiely, presídľovanie, nízke mzdy, dlhý pracovný čas, nedostatočná ochrana zdravia pri práci, ktorá má na svedomí milióny mŕtvych alebo zmrzačených robotníkov, chýbajúci efektívny systém sociálneho zabezpečenia, masové prepúšťanie, chudoba dôchodcov, všadeprítomná korupcia a podvody. Každý z týchto faktov je dôvodom, prečo boj pokračuje. Proletári, roľníci a všetci „indignad@s“ v Číne i inde musia v konečnom dôsledku zodpovedať dve otázky: keďže kapitalizmus tieto hrôzy reprodukuje, ako sa ho zbavíme, a čo príde po ňom?
„Žiadny komunizmus nikdy nebol“ alebo „Nikdy viac komunizmus“?
V roku 1978 sa režim Komunistickej strany Číny (KS) vydal na dlhý pochod z kapitalistického štátneho socializmu k štátnemu socialistickému kapitalizmu. Starý socialistický systém kombinoval modernistickú vieru v priemyselný rozvoj (taylorizmus, fordizmus) s pozemkovou reformou, sociálnym zabezpečením a zdravotnou starostlivosťou pre masy na jednej strane, a apartheidom medzi mestom a vidiekom, nacionalizmom, militarizmom, autoritárstvom a patriarchátom na druhej strane. Politické, ekonomické a sociálne krízy štátneho socializmu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prinútili režim k reformám systémom „pokus – omyl“; bez znalosti, kam povedú. Tento proces možno nazvať tromi dlhými dekádami reforiem a rozvoja.
Počas prvej dlhej dekády v rokoch 1978 – 1992 začali KS a štátne štruktúry spolupracovať s nadnárodným kapitálom na zmene podmienok akumulácie kapitálu a reprodukcie pracovnej sily. Zahraničnému kapitálu umožnili vtekať do krajiny. Čínsky štát vytvoril podmienky pre ziskovú industrializáciu napríklad tým, že uvoľnil prísnu migračnú politiku, čím otvoril prísun novej pracovnej sily do novozaložených „osobitných ekonomických zón“. V „socialistickej Železnej miske ryže“ – súbore sociálnych opatrení v prospech menšiny zväčša mestských robotníkov – sa začali objavovať prvé trhliny. Komunistická strana sa navyše začala vyhýbať niekdajšej rétorike triedneho boja, a začala ju nahrádzať reakčným slovníkom sociálnej stratifikácie.3 Popritom však zachovala iné prvky maoistického „spoločenského lepidla“, napr. čínsky nacionalizmus a represiu. Intenzívnejšia komodifikácia práce, ekonomické krízy a zvýšený pracovný tlak medzitým viedli k ľudovým nepokojom v mnohých častiach krajiny, čo vyvrcholilo hnutím na námestí Tchien-an-men v roku 1989. Napriek rozšírenej predstave však nešlo len o študentské a pro-demokratické hnutie, ale o masové ľudové povstanie proti sociálnym podmienkam a režimu. Potlačenie hnutia si vyžiadalo desaťtisíce obetí, tresty smrti a zatýkanie, čo oslabilo ľudovú opozíciu a vydláždilo cestu pre ešte tvrdšie útoky na robotnícku triedu.
Počas druhej dlhej dekády v rokoch 1992 až 2002 štát reštrukturalizoval ekonomiku privatizáciou alebo zatváraním malých a stredných štátnych podnikov, ako aj premenou väčších podnikov na štátne trusty sledujúce zisk. Milióny pracujúcich prišli o prácu. Mnohí z nich si nedokázali nájsť zamestnanie v novom súkromnom sektore a stali sa z nich noví mestskí nezamestnaní a pauperi. Toto zrušenie Železnej misky ryže v druhej polovici 90. rokov viedlo k masovým bojom mestskej robotníckej triedy. Nedokázali zastaviť reštrukturalizáciu, no spomalili ju a dokonca si vydobyli ekonomické ústupky. Tok nadnárodného kapitálu do východných provincií Číny medzitým doslova explodoval. Väčšia časť mladého vidieckeho obyvateľstva sa počas deväťdesiatych rokov presídlila do miest za prácou v továrňach, na stavbách a v mestských službách. Režim si uvedomil, že musí zmodernizovať formy represie a riešenia konfliktov. Vytvoril veľkú zásahovú policajnú silu a takisto zaviedol nový rámec pracovných zákonov a opatrení na mediáciu pracovných sporov.
Tretia dlhá dekáda začala okolo roku 2002. KS dovolila novej elite pridať sa k nej, čím sa zmenila na komunistickú stranu kapitalistov. Nové zloženie triedy, vrátane rastúceho počtu migrantských pracujúcich, sa začalo prejavovať v rastúcom počte bojov. Druhá generácia migrantských robotníkov, ktorá prišla do miest po roku 2000, sa poučila zo skúseností starších susedov z dedín či rodinných príslušníkov. Chcú zostať v mestách, chcú podiel na bohatstve, ktoré tvoria, a sú pripravení za to bojovať. Sú stále považovaní za „vidiecke obyvateľstvo“ a musia nachádzať spôsoby, ako obchádzať stále jestvujúci režim hukou. Ten im prideľuje neisté spoločenské postavenie, podobné „dočasným“ migrantom v západných krajinách. Navyše sa vidiek po roku 2000 stal dejiskom množstva roľníckych bojov proti vyvlastňovaniu pozemkov, krádežiam pôdy, priemyselnému znečisťovaniu a vládnej korupcii. Zvýšený počet bojov donútil režim uchýliť sa k „hasičským“ stratégiám. V prípadoch veľkého proletárskeho alebo roľníckeho boja nenasadzuje len zásahové jednotky, ale aj vládnych úradníkov s kufríkmi plnými peňazí. Stále sa prijímajú nové zákony a zakladajú sa nové vládne agentúry, ktoré majú slúžiť ako kanály na pokojné riešenie sociálnych krívd. Podporuje ich smiešna štátna konfuciovská propaganda o „harmonickej spoločnosti“, ktorá v skutočnosti znamená hrozbu všetkým, ktorí „porušia“ spoločenský mier a spochybnia vládu Komunistickej strany.4
Štvrtá dlhá dekáda alebo Začiatok konca?
O niekoľko rokov sa možno budeme na rok 2010 pozerať ako na začiatok štvrtej dlhej dekády reforiem. Globálna kríza a rastúce sociálne boje vo svete celkom zmenili kontext. Spoločenské krízy a konflikty v Číne môžu nastoliť nové príležitosti na zmenu. Štrajk v Honde a následná štrajková vlna spolu so sériou samovrážd u gigantického výrobcu elektroniky Foxconn mali veľký dopad na verejnú diskusiu o robotníckych nepokojoch a sociálnej spravodlivosti v Číne. Niektorí proletári môžu používať ako bojovú metódu štrajky (keďže pracujú v priemyselných komplexoch vedľa stoviek tisícov iných s podobnými záujmami), iní naďalej využívajú ľudové povstania a nepokoje ako prostriedky, ktorými vyjadrujú svoj hnev a formu „kolektívneho vyjednávania prostredníctvom nepokojov“. Rastúce množstvo autonómnych foriem organizovania medzi robotníkmi a roľníkmi vzkriesilo strašidlo revolty a mocenské štruktúry začali znova diskutovať o tom, ako zvládnuť spoločenský tlak zdola.
Popritom mnohé inštitúcie, ktoré podopierajú čínsku spoločnosť, prechádzajú od osemdesiatych rokov dramatickými zmenami, ktoré súvisia s čoraz intenzívnejším triednym konfliktom. To spôsobuje krízu spoločenskej reprodukcie a rodových vzťahov, a vedie k (ženským) bojom o organizáciu reprodukcie a za slobodu v spoločnosti. Migrácia, politika jedného dieťaťa a skrytý rozpad biologickej rodiny vedú k zmenám v postavení žien v rodine a v spoločnosti, ako aj k hlbokej „kríze starostlivosti“.
Kapitál ako zvyčajne využíva túžby utláčaných po zlepšení životných podmienok na to, aby zaviedol nové formy kontroly a vykorisťovania. Mnoho žien využíva šance, ktoré im ponúka migrácia, na to, aby unikli patriarchálnej kontrole a útlaku v dedinách. Skončia však len v priemyselnom svete nového vykorisťovania, pod iným patriarchálnym režimom. Spolu s komodifikáciou práce v domácnosti, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, ako rastúcimi nákladmi na ne, to vytvára obrovskú spoločenskú biedu a prehlbuje existenčnú úzkosť. Čínski robotníci sú nútení zlepšovať si osobné suži (spoločenskú kvalitu, ľudský kapitál), aby obstáli na trhu práce a splnili požiadavky reprodukcie,5 zatiaľčo dlhý pracovný čas a migrácia do vzdialených miest vedú k dramatickej „kríze času“ v každodenných životoch robotníkov.6 Ďalšie spoločenské pnutia vyrastajú z nezamestnanosti, „prekérnosti“ a neistoty, vykorisťovania, pokračujúcej rasistickej diskriminácie migrantov a takzvaných menšín, ako aj priemyselnej politiky, ktorá diskriminuje starších ľudí a preferuje mladé pracovné sily.
Štát vie, že tieto napätia musí naďalej organizovať. Musí tiež vynachádzať a využívať sociálne technológie na oslabenie spoločenských revolt. Mechanizmy regulovania konfliktov sa pokúša prispôsobiť novým pracovným vzťahom. To zahŕňa pokračujúcu modernizáciu migračného režimu hukou, nové pracovno-právne úpravy a strnulé odvádzanie konfliktov cez štátne agentúry a štátne odbory. Režim však v prvom rade využíva svoju novú ekonomickú moc a imperiálnu rolu na to, aby sa pokúsil zabezpečiť hospodársky rast, bez ohľadu na katastrofické dôsledky pre prírodu a obyvateľstvo. Musí zabezpečiť dosahovanie osempercentnej miery rastu HDP, ktorú si stanovil na to, aby mohol vytvárať dostatok pracovných miest pre starých i nových proletárov, a predchádzal tak ďalšiemu chaosu v spoločnosti. Tento rast je tiež potrebný na to, aby udržal zástavu kapitalistického sna o neustálom materiálnom pokroku a prísľub lepšieho osobného života pre podriadenú triedu, ktorú treba držať v práci, v reťaziach a v dobrom naladení.
V tejto hypotetickej, štvrtej fáze reforiem sa samozvaný trhovo-socialistický štát stále sústreďuje na kapitalistický rast a modernizáciu a zároveň uvažuje o „privatizácii“ pôdy na vidieku a o definitívnom spriemyselnení poľnohospodárstva. Táto posledná veľká reforma by mohla dokončiť proletarizáciu vidieckeho obyvateľstva tým, že by im odňala ich (obmedzené) prostriedky obživy. Štát teraz mieša stratégie kapitalistického vykorisťovania a pracovného režimu s iným registrom spoločenských techník represívnej tolerancie, než s akým sa musia vysporiadať proletári v „západných“ štátoch. Ak sa na to pozrieme z hľadiska sociálnej revolúcie a oslobodenia, represívne časti čínskej protipovstaleckej politiky a kapitalistické korektívy (formy reštrukturalizácie s cieľom oslabiť robotníkov, ako napr. premiestňovanie kapitálu, automatizácia, rodové rozdelenie pracujúcich, atď.),7 sú zjavné terče boja. Ostatné terče sú zahmlené protichodnými záujmami a ideológiami ľavicových aktérov.
Ľavicová slepá ulička verzus deštruktívna kritika
Rozšírenie boja v Číne by mohlo otvoriť nové spoločenské perspektívy zmeny. Pred desiatimi rokmi sa mnohé boje zakladali na príbuzenských formách organizácie a obmedzovali sa na mikromobilizácie v jednej firme alebo susedstve. Behom desiatich rokov sa objavila nová vrstva robotníckych aktivistov, ako aj takzvaných občianskych právnikov a novinárov. Rovesnícke a záujmové skupiny nahradili príbuzenské siete.8 Hoci hukou stále ľudí rozdeľuje na vidieckych a ne-vidieckych pracujúcich, a v štrajkových výboroch či samo-organizovaných iniciatívach sa ešte stále odrážajú pracovné a komunitné hierarchie, je zrejmé, že nová zmena zloženia triedy vytvára obdivuhodnú spoločenskú dynamiku: štrajkové vlny, odpor zdola šíriaci sa kopírovaním a domino-efektom, diskusie o podmienkach, bojoch, stratégiách organizovania, a zmeny v digitálnom mračne chatovacích fór a webov, ako aj pozdĺž materiálnych ciest migrácie a vnútri proletárskych komunít. Účinkuje to na vidiecku, migrantskú i mestskú robotnícku triedu, vrátane takzvaných mravcov (yizu) – vrstvy vzdelaných, no prekérne zamestnaných bielych golierov, ktorí snívali o kariére a skončili v nízko kvalifikovanej práci. Čínsky režim sa obáva, že táto nová „underclass“ by mohla ukuť koalície s proletármi v modrých a ružových golieroch a podkopať súčasný poriadok – ako sa to stalo počas arabských vzbúr.
To, čo by sme mohli zoširoka nazvať „ľavica“, je v Číne malé a rozštiepené. Veľká časť je pod vplyvom rôznych interpretácií maoizmu. Podporujú robotnícke boje, no držia sa konceptov strany a nacionalizmu. Aktivistické mimovládky, z ktorých mnohé majú podporu od nadácií, odborov a cirkví z Hong Kongu a zo Západu, oscilujú od sociálnej práce a reformizmu orientovaného na štát po aktivizmus zdola a posilňovanie (empowerment) robotníkov. Sľubný náznak medzi mladšími akademikmi predstavuje šírenie neo-marxistických a feministických myšlienok, ako aj záujmu o robotnícke boje a túžby zapojiť sa. Avšak táto malá „ľavica“ sa musí neustále boriť s cenzúrou, represiou a hrozbami od represívnych zložiek na jednej strane, ako aj so silným tlakom od štátu a straníckeho aparátu, ktorých vedie k tomu, aby sa podriadili línii „spoločenskej harmónie“ a pomohli transformovať triednu moc na tupý nástroj sociálneho partnerstva.9
Príkladom ľavicových ilúzií a politiky lobingu je diskusia o odboroch. Odbory sú jedným z možných nástrojov na kontrolu a pacifikáciu robotníckych bojov. Môžu zastupovať robotnícke materiálne záujmy proti záujmu kapitálu a štátu, no jedine v daných hraniciach systému a v súlade s kapitalistickými mechanizmami – inak by museli vystúpiť zo svojej odborovej roly. Odbory sú v Číne stále masovou organizáciou pod kontrolou KS a priamo závisia od štátnej finančnej podpory a vládnych direktív. Sú proti všetkým štrajkom a útočia na nezávislé formy robotníckeho organizovania. Napriek tomu však ľavicoví obhajcovia militantného či reformistického odborárstva – maoisti či iní – požadujú „reformu“ štátnych odborov tak, aby mohli napĺňať funkciu ozajstných odborov proti kapitálu a štátu. Iní ľavičiari uprednostňujú zakladanie nezávislých odborov západného typu. Spoliehajú sa na to, že budú konať v prospech robotníckych záujmov, pričom celkom ignorujú dlhú históriu odborových kompromisov a oslabovanie robotníckych bojov takýmito odbormi všade vo svete.
Ľavica by nemala poskytovať pravici „ľavicové“ náradie na opravu rozpadajúcej sa kapitalistickej spoločenskej štruktúry, ktoré by umožnilo naolejovať kolieska arbitráže a pacifikácie spoločenských bojov. A už vôbec by nemala obnovovať mýtus „robotníckeho štátu“. Namiesto toho by sa mala hlbšie angažovať a podporovať procesy, ktoré vytvárajú triedu – prostredníctvom prelamovania štátnej cenzúry a šírenia informácií o bojoch v Číne a mimo nej. Mala by prestať hrať konštruktívnu rolu v mantineloch kapitalizmu a namiesto toho ukovať nástroje deštruktívnej kritiky. Táto forma kritiky musí byť schopná vidieť skrz štátnu propagandu a hmlu okolo kapitalistického vykorisťovania a osvetliť boje, ktoré majú potenciál otvoriť perspektívy za hranicami kapitalizmu. Konkrétne metódy by mali obsahovať minimálne dva prvky, ktorých stopy nachádzame počas celej histórie revolučnej politiky v Číne. Prvým je analýza procesov zmien v zložení triedy z pohľadu proletárov a iných utláčaných ľudí. Druhým prvkom sú variácie conricerca (spolu-výskumu). Ide o pokus prelomiť delenia medzi proletármi, aktivistami a takzvanými intelektuálmi prostredníctvom „výskumu pre boj“ (a to jednak v Číne, ale aj vo vzťahu k proletárom a aktivistom inde) ako súčasť nového organizovania sa zdola.
Globalizovaná perspektíva
Samozrejme, nie je to výzva len pre ľavicu v Číne, ale aj inde vo svete. Je prekvapujúce, že po desaťročiach neúspešných projektov ľavicových strán, národno-oslobodzovacích hnutí, štátneho socializmu a sociálnej demokracie sa veľká časť ľavice stále drží starých ľavičiarskych argumentov v prospech budovania štátu, parlamentarizmu založeného na strane, paternalizmu a mocenskej politiky. A to dokonca aj v čase globálnej krízy a biedy, ktorá vedie k bezprecedentnému spoločenskému hnevu a rebélii.
Je čas zaútočiť na model lacnej pracovnej sily, myšlienku sociálneho partnerstva a kompromisy sociálneho štátu. Ľavica musí opustiť koncepty spotrebiteľských bojkotov, firemnej zodpovednosti a ľavicového lobingu a zapojiť sa do nepaternalistickej solidarity naprieč fyzickými a virtuálnymi hranicami. Zastaraný inter-nacionalizmus treba nahradiť perspektívou globálnej robotníckej triedy. Táto trieda je stále rozštiepená na Sever a Juh, podľa národných trhov práce (ako aj rodovo a rasovo rozdelená vnútri týchto trhov), a pozdĺž globálnych migračných reťazcov. Globálna vlna bojov však otvára možnosti zaútočiť a zrušiť tieto hranice zdola.
Globálny kapitál prišiel do Číny a vytvoril koalíciu so straníckym štátom, ktorý sa snažil prežiť a obhájiť svoje panstvo. Nasledoval konflikt, ktorý sa začal v „osobitných ekonomických zónach“ na východnom pobreží Číny, a teraz je v pätách kapitálu, ktorý sa premiestňuje do strednej a západnej Číny. Ak sa tlak zdola zvýši a donúti režim k novým ústupkom – ako sa to stalo v priebehu posledných rokov – a ak sa globálna kríza zintenzívni a začne vyčíňať v Číne, môžu sa sociálne boje vrátiť na globálnu úroveň, zlúčiť sa so spoločenskými revoltami inde a zamiešať karty kapitalistickému projektu krízového manažmentu. Sociálne boje často nemajú žiadne politické požiadavky – tak v Číne, ako aj inde – no ak sformujú masové hnutie, môžu spôsobiť prepätie síl kapitalistického vykorisťovania a represie, a otvoriť tak cestu k svetu za hranicami kapitalistických vzťahov. Možnože sa tento proces už začal. Isté je, že boje v Číne budú kľúčové z hľadiska jeho smeru a výsledku.
Pridajme sa.
Priatelia gongchao.org
(KPK ďakujú L. za preklad do slovenčiny.)
Poznámky
1 O štrajkovej vlne roku 2010 sme spolu s Mouvement Communiste vydali brožúrku Dělnická autonomie útočí v Číně (pozn. KPK).
2 Mnohí predstavitelia čínskej kapitalistickej triedy sú (bývalí) stranícki alebo vládni činitelia alebo ich deti.
3 O tom, ako KS v osemdesiatych rokoch opustila – v rámci globálneho trendu dávania „zbohom robotníckej triede“ – maoistický slovník triedneho boja a nahradila ho weberovskými pojmami sociálnej stratifikácie, pozri: Pun Ngai a Chris King-Chi Chan, „The Subsumption of Class Discourse in China“, boundary 2, roč. 35, č. 2 (leto 2008): s. 75 – 91.
4 KS zaviedla pojem (socialistickej) „harmonickej spoločnosti“ krátko po roku 2000, čím verejne zdôraznila svoju novú orientáciu nielen na hospodársky rast, ale aj na sociálnu spravodlivosť. Koncept prevzala z autoritárskeho rámca konfuciánstva, ktorý KS v predchádzajúcich desaťročiach kritizovala ako „feudálny“.
5 O suži ako neoliberálnom koncepte – podobnom „celoživotnému vzdelávaniu“ či „osobnému manažmentu“ – pozri Yan Hairong, „Rurality and Labour Process Autonomy – The Question of Subsumption in the Waged Labour of Domestic Service“, Cultural Dynamics, roč. 18, č. 1 (marec 2006): s. 5 – 31.
6 O nedostatku kontroly nad časom a následných „časových kríz“ z feministickej perspektívy pozri: Liu Jieyu, Gender and Work in Urban China. Women Workers of the Unlucky Generation. London/New York (2007).
7 O korektívoch (angl. fixes) pozri Beverly Silver, Forces of Labor – Workers´Movements and Globalization Since 1870. Cambridge (2003).
8 Pozri Pun Ngai a Chris King-Chi Chan, „The making of a new working class: a study of collective actions of migrant workers in South China“, The China Quarterly, č. 198 (2009): s. 287 – 303.
9 Podrobnejší výklad dejín čínskej „ľavice“ presahuje rámec tohto článku. Na tému maoistického dedičstva a liberálnej, tzv. Novej ľavice v Číne pozri Lance Carter, „A Chinese Alternative? Interpreting the Chinese New Left Politically“, Insurgent Notes, č. 1 (jún 2010).