» Proti fetišu reprezentácie (Triedny boj v Číne…)

Najnovší článok kolektívu gongchao.org má podtitul „Triedny boj v Číne za hranicami ľavicového »veľkého rozprávania«“. V niekoľkých bodoch sumarizuje dejiny triednych bojov v Číne a opisuje charakter súčasných zápasov a ich aktérov. Jeho skutočným ťažiskom je však kritika rozšírenej predstavy, podľa ktorej to, čo bojom v Číne (i inde) chýba, je inštitucionalizovaná forma, akú im môžu poskytnúť napríklad („nezávislé“) odbory. Článok presvedčivo ukazuje, že uvedená predstava, hoci môže byť dobre mienená, skrýva nebezpečenstvo integrácie a pacifikácie triedneho konfliktu. Zároveň načrtáva alternatívu: autonómiu pracujúcich a rozvoj robotníckej moci na pracovisku. Dodajme, že text ukážkovým a veľmi prístupným spôsobom pracuje s pojmom triednej (re)kompozície.

Tento text, spolu s ďalším článkom z produkcie gongchao.org, ponúkame aj ako brožúru v PDF: Gongchao.org: Ľavicová slepá ulička vs. deštruktívna kritika – Proti fetišu reprezentácie.

Oba texty pôvodne vyšli na blogu KPK: Ľavicová slepá ulička verzus deštruktívna kritika, Proti fetišu reprezentácie (Triedny boj v Číne…).

1 Úvod

Čína v posledných rokoch zažíva nárast sociálnych zápasov na pracoviskách i inde. Keďže čelia štátnej a kapitalistickej represii, k týmto bojom došlo bez účinného zastúpenia čiže reprezentácie odbormi. Zoči-voči strašidlu krízy a sociálnych nepokojov sa kapitál a štát rozhodli reorganizovať svoje represívne kontra-stratégie. Zaviedli formy sprostredkovania alebo mediácie, ktoré im majú umožniť znovu získať kontrolu nad procesom rekompozície.1

Aktivisti za práva pracujúcich a ľavicoví akademici, ktorí podporujú robotnícke boje v Číne, medzitým vyvíjajú nátlak za zavedenie „nezávislých“ odborov. Držia sa pritom ľavicového „veľkého rozprávania“, podľa ktorého k rastu moci pracujúcich dochádza prostredníctvom ich reprezentácie v štruktúrach kapitalistického štátu. Títo aktivisti a akademici pritom riskujú, že svojím úsilím prispejú k obnove legitimity (reformovaných) kapitalistických štruktúr.

Aby sme pochopili potenciál sociálnych bojov a strategické rozhodnutia aktérov, musíme sa pozrieť na historickú dynamiku sociálnej zmeny – najmä na úlohu (odborovej) reprezentácie, ako aj integračných a pacifikujúcich síl kapitalizmu. V tomto článku tvrdíme, že autonómne formy organizovania pracujúcich v Číne by mohli využiť svoj potenciál na presadenie zásadnej sociálnej zmeny a pritom sa vyhnúť chybám, ktoré podobné hnutia urobili inde.

2 Globálny kontext

V dôsledku globálnych bojov v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch a ekonomickej krízy kapitál globálne zmenil svoju keynesovskú stratégiu a započal protiútok – napríklad prostredníctvom úsporných opatrení, znižovania miezd a presunu priemyselných odvetví. V niektorých častiach sveta, najmä vo východnej Ázii, viedol tento presun k novej industrializácii, rozsiahlej migrácii medzi vidiekom a mestami, a k proletarizácii.

V starých štátoch kapitalistického „jadra“, v bývalých socialistických štátoch vo východnej Európe, ako aj v niektorých rozvojových krajinách, došlo k útoku na staré sektory robotníckej triedy, ktoré sa vyznačovali relatívne spoľahlivými pracovnými zmluvami.2 Vznikli nové sektory s relatívne „prekérnymi“ pracovnými podmienkami. Ani útok na starú kompozíciu triedy, ani vznik nových priemyselných odvetví a globálnych výrobných reťazcov však nemohli celkom vyriešiť problémy kapitálu. V tomto zmysle je kríza, ktorá vypukla koncom uplynulého desaťročia, pokračovaním krízy v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Len dva roky po prepuknutí globálnej krízy v roku 2008 sme sa stali svedkami vlny povstaní, štrajkov a iných foriem odporu po celom svete. Celkový počet incidentov presiahol počty z konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia, ktoré predstavovali doteraz poslednú fázu globálnych sociálnych nepokojov.3 V mnohých týchto zápasoch sa pomocou aktivity zdola, seba-organizácie a hnevu presadzovala potreba participatívnejších, rovnostárskejších sociálnych procesov – napríklad počas arabských povstaní v roku 2011, v španielskom hnutí M-15, pri nepokojoch v Grécku či v hnutí Occupy.

Inštitucionalizovaná „ľavica“ – často len hľadajúc vlastnú funkciu a rolu v štátnom aparáte – pritom naďalej preukazuje svoj záujem obnoviť legitimitu reformovaného štátu a reorganizovaných kapitalistických štruktúr, ako aj svoj potenciál v tomto smere. Tento etatistický reflex oslabuje boje po organizačnej i štrukturálnej stránke a obmedzuje priestor na budovanie budúcnosti v rámci súčasnosti: na sociálnu revolúciu.

3 Rekompozícia v Číne

Kríza „socialistického“ systému v Číne vyvrcholila v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Globálna vlna bojov a následný globálny kapitalistický útok v tom istom období viedli k vzniku predtým nepravdepodobnej koalície Komunistickej strany Číny (KS) a globálneho súkromného i štátneho kapitálu. Reformy, s ktorými sa začalo koncom 70. rokov, premenili Čínu do konca 90. rokov na „továreň sveta“. Stará čínska robotnícka trieda bola rozložená prostredníctvom reštrukturalizácie a zmenšovania štátnych podnikov, ako aj deštrukcie „železnej misky ryže“ – súboru sociálnych záruk pre časti metskej pracovnej sily. Industrializácia a migrácia z vidieka do miest medzitým viedli k vzniku segmentovaného trhu práce a k sformovaniu obrovskej migrantskej pracovnej sily, ktorá pozostáva z 200 až 300 miliónov ľudí. Vykorisťuje ju zahraničný i čínsky kapitál; kontroluje a potláča ju čínsky štát prostredníctvom prísnych politických a sociálnych opatrení.

Až doteraz je proces proletarizácie migrantov akoby nedokončený, pretože zákony o registrácii domácností (hukou) im neumožňuje usadiť sa v mestách. „Ohradzovanie“, prostredníctvom ktorého roľníci po celom svete prišli o pôdu a boli prinútení migrovať a predávať svoju pracovnú silu na nových kapitalistických pracoviskách, sa v Číne neopakovalo rovnakým spôsobom. Návratu migrantských pracujúcich v Číne späť do dedín, k „svojim“ políčkam, tu bránia nízke príjmy na vidieku, neperspektívnosť návratu, ale tiež subjektívne preferencie k „modernému“ životu v meste.4

4 Nové zápasy

Industrializácia, migrácia a proletarizácia zmenili tvár sociálnej krajiny v Číne. Ako inde, migrácia je aj tu procesom násilnej mobility v súlade s kapitalistickými cieľmi (vedie k vykonávaniu námezdnej alebo neplatenej práce tam, kde ju kapitál práve potrebuje), ale zároveň zahŕňa prvky autonómnej proletárskej mobility ako úniku pred mizériou, vykorisťovaním či patriarchátom v pôvodnom bydlisku. V Číne tento proces spustil dosiaľ prebiehajúce boje na teréne vzťahov medzi rodmi (gendermi), generáciami a triedami, ktoré bojujú za viac spoločenskej slobody a kontroly nad vlastnými životmi.5 Väčšina sociálnych bojov, ku ktorým v Číne došlo za posledné dve desaťročia, sa krútila okolo záležitostí práce, korupcie, vyvlastňovania pôdy alebo životného prostredia. Viedli ich mestskí či migrantskí pracujúci, roľníci, ba aj „stredná trieda“. Koncom deväťdesiatych rokov a po roku 2000 zvádzala stará robotnícka trieda rozsiahle boje proti prepúšťaniu a zhoršovaniu podmienok. Mohla však len spomaliť prebiehajúci proces, nie zastaviť ho. V tom istom období bojovali roľníci proti skorumpovaným štátnym a straníckym úradníkom, krádežiam pôdy a vysokým daniam, čím štát síce donútili k zníženiu daní, no mnohé iné problémy vidieka pretrvali.

Boje nových migrantských pracujúcich, ktorí žiadajú zlepšenie svojej situácie, pribúdali od roku 2000 a kulminovali v roku 2010.6 Niekedy ich charakterizujú ako „triedny boj bez triednej organizácie“,7 pretože sú založené na triednej príslušnosti, ale organizované autonómne, teda bez akýchkoľvek inštitucionalizovaných organizácií. K tomuto odporu patria jeho nelegálne formy, ako sú štrajky priemyselných robotníkov v stredne veľkých a veľkých podnikoch či rozsiahle nepokoje, na ktorých sa zúčastňujú (námedzní i neplatení) migrantskí proletári, demonštrácie, okupácie a blokády ciest, ale tiež rozličné každodenné formy odporu na pracoviskách, ako je spomaľovanie práce, absentérstvo či sabotáže.8 Väčšie boje sa v poslednom čase sústreďujú jednak v hlavných nových priemyselných centrách na východnom pobreží Číny (delta Perlovej rieky, delta Jang-c’-ťiang a Peking/Tianjin), ale zároveň kopírujú cesty presunu výroby do nových vnútrozemských zón, ako sú Chongqing, Zhengzhou a Chengdu.

5 Meniace sa vzorce

S rastom počtu bojov sa zmenili ich obsahy, vzorce a organizačné formy. V prvej polovici desaťročia po roku 2000 sa väčšina bojov týkala obrany základných štandardov alebo práv. Tieto zápasy boli založené na formách organizácie vyrastajúcich z príbuzenských vzťahov. Obvykle sa obmedzovali na jednu firmu (dedinu, štvrť); pre túto limitáciu sa charakterizujú ako „bunkový aktivizmus“.9 V druhej polovici desaťročia sa viac bojov týkalo ofenzívnych požiadaviek za zlepšenie. Používali tiež formy organizácie, ktoré prekonávajú hranice príbuzenstva. Ukázali sa ako veľmi nákazlivé: došlo k napodobňovaniu akcií, k „dominovým“ štrajkom, k rastu participácie, objavili sa formy demokracie zdola a koordinácie čoraz väčšieho počtu skúsených bojovných pracujúcich a aktivistických sietí.10

Pracoviská a ubytovne, ako aj dediny migrantských pracujúcich pri továrenských zónach a staveniskách, sa stali miestami organizovania týchto bojov. Kvalifikovaní pracujúci či majstri hrajú v mnohých zápasoch významnú úlohu, pretože svoje schopnosti a postavenie dokážu využiť pri organizácii protestov. V niektorých prípadoch takzvaní „občianski“ právnici a novinári – často (bývalí) migranti – nadobudli pri podpore pracujúcich v boji proti firmám právne a iné zručnosti, a pomáhajú šíriť informácie a skúsenosti.11

6 Nové generácie

Robotníci sú dnes odhodlanejší, sebavedomejší a kompetentnejší na to, aby organizovali protesty a štrajky. Tento fakt súvisí s postupnosťou rozličných sociálnych generácií migrantských pracujúcich. Prvá generácia migrovala do mestských zón v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, nemala nijaké skúsenosti s prácou v priemysle či životom v meste a plánovala sa vrátiť späť na vidiek. Organizovala len ojedinelé prípady nepokojov pracujúcich. Druhá generácia, ktorá migrovala koncom 90. rokov a po roku 2000, už poznala skúsenosti iných so životom v meste. Nenaučila sa poľnohospodárstvu, chce zostať v mestách a dokáže využívať internet či mobilné telefóny na organizovanie sa. Tak ako v iných prípadoch industrializácie a migrácie po celom svete, bola to práve táto druhá generácia, kto začal organizovať protesty a štrajky.12

Dnes sledujeme tretiu generáciu, ktorá nechce pracovať v priemysle, pretože túži po práci „bielych golierov“. Títo pracujúci snívajú o tom, že raz budú vlastniť obchod, že si budú môcť kúpiť auto a najnovšie elektronické „hračky“, že budú mať čas na rodinu a zábavu. Máloktorým sa to podarí. Väčšine zostáva slabo platená práca v továrňach, na staveniskách, v obchodoch či reštauráciách, v domácnostiach v úlohe platených pomocníkov či v bezpečnostných službách. Táto skúsenosť vedie k sklamaniu, nespokojnosti a hnevu. Mnohí migrantskí pracujúci druhej a tretej generácie dnes chápu sociálne mobilizácie – vrátane štrajkov – ako legitímne formy odporu. Znalosti o tom, ako organizovať protesty, obiehajú ich proletárskym prostredím, kde ich šíria nové skupiny robotníckych militantov a aktivistov. To, samozrejme, neznamená, že všetci dokážu prekonať sociálnu izoláciu a zapojiť sa do kolektívnych bojov – ale takých, čo to robia, je dnes viac ako predtým.

7 Stratégie štátu a kapitálu

Nové boje predstavujú hrozbu pre režim KS i pre globálnu deľbu práce. Model lacnej práce ako motoru čínskeho rozkvetu a zároveň chrbtice globálnej výroby poskytol iným oblastiam sveta lacné spotrebné produkty a umožnil rozvinutým krajinám presadzovať úsporné programy a mzdové škrty. To sa teraz môže skončiť.

Hlavnou stratégiou štátu a kapitálu proti prízraku robotníckych bojov bol „priestorový korektív“ [spatial fix] a útek pred bojmi, teda presun tovární do čínskeho vnútrozemia (alebo krajín ako Vietnam). Táto stratégia má len čiastočný úspech, keďže v posledných rokoch rastie aj počet bojov v týchto nových priemyselných centrách.

Štát sa tiež vydal do mnohostranného útoku na pracujúcich, ktorého cieľom je oslabiť ich pozíciu prostredníctvom (1) posilňovania vnútorných rozdelení pracujúcich migračnou legislatívou a rodovou (genderovou) deľbou trhu práce, a (2) represiou zo strany štátnych agentúr, vrátane zatýkania vodcov tzv. sprisahaní a policajných útokov na protestujúcich. Štát sa zároveň snaží stlmiť sociálne napätie (3) priamymi intervenciami v potenciálne destabilizujúcich konfliktoch, kde zasahuje prostredníctvom rôznych štátnych agentúr, menovite miestnej vlády a jej úradov práce, pričom používa taktiky od zastrašovania a zatýkania až po sľuby a platby v hotovosti, a tiež (4) regulovaním sporov pracujúcich prostredníctvom pracovnej legislatívy a mediácie na pracoviskách, t. j. pomocou ritualizovaných ciest pre sťažnosti a požiadavky pracujúcich, ktoré vedú k individualizácii konfliktov a oslabujú ich účastníkov.

8 Všeobecná funkcia odborov

Všetky tieto formy hrajú určitú úlohu pri pacifikovaní bojov pracujúcich, no nezabránili nedávnym povstaniam, akým bola štrajková vlna v autopriemysle v roku 2010. Čeliac ďalším protestom chce štát vybudovať nové bezpečnostné ventily, ktoré by umožnili uvoľňovať sociálny tlak. Preto sa zaujíma aj o odbory ako prostredníka (v kolektívnom vyjednávaní i mimo neho), ktorý môže pomôcť firemným manažmentom a štátu kontrolovať nespokojnosť pracujúcich.

Odbory nemožno chápať výlučne ako stratégiu „zhora“, ani len ako organizáciu „zdola“. Historicky sú odbory založené na nespokojnosti pracujúcich a ich ochote vyjadriť ju. Odbory sa pokúšajú zastupovať moc pracujúcich (ich schopnosť zastaviť výrobu alebo odmietať prácu) pri vyjednávaní a snahe získať ústupky: vyššie mzdy, istotu zamestnania atď. Fungujú ako mediačné telesá medzi kapitálom a pracujúcimi – a to výlučne v kapitalistickom rámci, nikdy nie mimo neho – a preto si od oboch strán vyžadujú ochotu riadiť sa dosiahnutými dohodami. Aby si udržali akceptáciu zo strany kapitálu, musia preukázať svoju schopnosť zvládnuť každú nežiadúcu, nezávislú aktivitu pracujúcich. Aby si udržali dôveru robotníkov, musia ukázať svoju otvorenosť voči ich problémom a dosiahnuť nejaké úspechy v procese kolektívneho vyjednávania.

Kým sú pracujúci slabí, môže si kapitál myslieť, že reprezentácia a odbory sú nepotrebné a príliš drahé. No keď sú silní a ich boje komplikujú výrobu a ohrozujú sociálny zmier, manažmenty často požiadajú nejakú formu robotníckej reprezentácie na pracovisku alebo oficiálne uznané odbory.13

9 Nefunkčné odbory otvárajú priestor

Nezávislé robotnícke organizácie čelia v Číne represii. Oficiálna Všečínska federácia odborových zväzov (angl. ACFTU) je zase úzko prepojená s vládnucou KS a stavia sa proti bojovným pracujúcim. V dôsledku kolaborácie členských zväzov ACFTU so štátom a kapitálom ich pracujúci neakceptujú ako reprezentatívne orgány. Oficiálne odbory teda nedokážu účinne intervenovať a mediovať počas bojov. Pracujúci preto majú určitý priestor na autonómne organizovanie a boj. Tieto boje viedli k ústupkom ako sú lepšie pracovné podmienky či vyššie mzdy a zároveň rozšírili priestor na sociálnu aktivitu proti represívnemu štátu do tej miery, že ju KS považuje za „hrozbu pre sociálnu stabilitu“ (t. j. vládu komunistickej strany).

Aby mohla podkopať autonómne formy organizovania pracujúcich, potrebuje KS efektívne, štátom kontrolované odborové štruktúry. Preto pristúpila na mierne reformy ACFTU, ako sú experimenty s kolektívnym vyjednávaním a zvýšenou participáciou pracujúcich na úrovni firmy. Stalo sa tak v oboch prominentných prípadoch bojov za posledné roky: v roku 2010 po štrajku vo fabrike Hondy vo Foshane a v roku 2013 po sérii bojov v rôznych továrňach Foxconnu.

Štát však čelí dileme. Existuje totiž možnosť, že tolerantnejší postoj k akémukoľvek druhu organizovania pracujúcich povzbudí ďalšie kolektívne protesty a povedie k väčšej miere koordinácie a k ďalším požiadavkám za politickú zmenu, pričom pre vládu môže byť ťažké zastaviť takýto proces. Zatiaľ je preto otázne, či štát prikročí až k legalizácii (odbormi vedených) štrajkov.

10 Ľavicové „veľké rozprávanie“

Stratégie proti bojom pracujúcich síce vytvárajú štátne agentúry a kapitál, no keď ide o integráciu a riešenie bojov, často sa spoliehajú aj na spoluprácu „ľavicových“ síl vnútri robotníckej triedy i mimo nej.

Niektorí čínski aktivisti za práva pracujúcich, predstavitelia mimovládnych organizácií či akademici presadzujú (1) vznik „nezávislých“ odborov alebo (2) reformu ACFTU smerujúcu k tomu, aby federácia mohla plniť funkciu zastupiteľského orgánu pracujúcich.14 Ironické je, že medzi presadzovateľmi oboch návrhov sú predstavitelia síl, ktoré sú si inak nepriateľské: jednak skupiny, ktoré chcú pacifikovať boje, pričom niektoré to dokonca robia v mene „harmonickej spoločnosti“, o ktorej hovorí KS, a zároveň skupiny, ktoré chcú boje vystupňovať – ale mylne chápu odbory ako organizácie posilňujúce moc pracujúcich.

Prečo druhá skupina robí túto chybu? Za posledných 150 rokov sa kapitál ako sociálny vzťah ukázal byť veľmi flexibilným pri adaptácii na sociálne konflikty a integrácii týchto konfliktov, ktorá vedie k stabilizácii systému a bráni zásadnej zmene. Kapitálu sa často podarilo integrovať ľavicové sily, ktoré spájali mobilizáciu robotníckej triedy s buržoáznymi formami vládnutia a kapitalistickou ideológiou pokroku a modernity. Tieto sily sa často riadia ľavicovým „veľkým rozprávaním“, podľa ktorého: proletárskej revolúcii nevyhnutne predchádza buržoázna revolúcia; treba zakladať „triedne organizácie“ ako sú odbory (na „ekonomický boj“) a robotnícke strany (na „politický boj“); cieľom je prevziať štátnu moc a v prechodnom období vybudovať „robotnícky štát“.

Toto rozprávanie sa zakladá na špecifickej triednej kompozícii, ktorá prevládala najmä v Nemecku na konci 19. a začiatkom 20. storočia. Tvarovalo obe hlavné ľavicové doktríny, sociálnu demokraciu i marxizmus-leninizmus, nech už sú z iných hľadísk akokoľvek odlišné. V podstate poslúžilo ako ideológia kapitalistického rozvoja založeného na (tayloristickej) industrializácii, proletarizácii a viac či menej „demokratickej“ alebo totalitnej vláde.15 Ako politický rámec pre sociálnu zmenu sa dnes, po páde socializmu 20. storočia, založeného na byrokratickom systéme tried a politickej represii, a po krachu sociálno-demokratickej participácie na kapitalistickom vládnutí v západných demokraciách, môžu obe ideológie zdať prekonané. Sú však veľmi živé ako politické stratégie dnešných ľavičiarov a ich záujmových skupín.

V Číne presadzuje ľavicové „veľké rozprávanie“ a jeho variácie nielen „ľavá“ menšina v KS, ktorá sa usiluje o revitalizáciu maoistického robotníckeho štátu, ale tiež časti opozičnej „ľavice“, ktorá podporuje mobilizácie pracujúcich a štrajky – napr. rôzne mimovládne organizácie, (neo-)maoistické skupiny, ľavicoví akademici atď.

11 Praktická kritika v boji

Mnohé vzbury a hnutia od 60. rokov 20. storočia boli vyjadrením praktickej kritiky ľavicového „veľkého rozprávania“, teda „reálne existujúceho socializmu“ a sociálnej demokracie. Proti pacifikácii odbormi alebo straníckymi funkcionármi presadzovali rôzne formy kolektívnosti organizované zdola a seba-posilňovanie. Podporovali rovnostárske iniciatívy proti deleniu pracujúcich na základe rodu (genderu), „rasy“ alebo kvalifikácie. Odmietli tiež fixáciu na štátnu moc, ako aj „ľavičiarsky“ nacionalizmus, a preferovali globálnejšie chápanie sociálnej zmeny.

Ide o živé prvky mnohých bojov, ktoré sa naposledy objavili v hnutiach zhromaždení na námestiach v Španielsku a Grécku, ako aj v hnutí Occupy. Ani tieto prvky však nezabránili rekuperácii bojov a stabilizácii vykorisťovateľského systému. Napriek rozsiahlym mobilizáciám pracujúcich sa napríklad hnutie v Grécku podarilo opakovane nasmerovať do kanála formálnych organizácií a „demokratických“ volieb.

V týchto zlyhaniach zohrali istú úlohu aj aktivisti – tým, že presadzovali reformistické taktiky a pridŕžali sa fetišizmu veľkých formálnych zastupiteľských organizácií. Robili tak aj napriek faktu, že neexistujú nijaké historické dôkazy, ktoré by mohli podoprieť myšlienku, že formálne organizácie pracujúcich sú podmienkou efektívneho odporu. Odbory alebo robotnícke strany obvykle vznikali až po obdobiach bojov. Stelesňujú reguláciu konfliktov v organizačných kanáloch, ktorá často vedie k strate praktickej solidarity, a nie k jej posilneniu. Konflikty sa v nich oddeľujú od ľudí, ktorých sa priamo dotýkajú a ktorí sú do nich zapojení; boje sa v nich odoberajú pracoviskám a uliciam a namiesto toho sa „riešia“ pri vyjednávacích stoloch a vo volebných miestnostiach.16

Kritika represie alebo regulovania bojov prostredníctvom kapitalistických „korektívov“, resp. kritika oslabovania týchto bojov prostredníctvom ľavicových stratégií, však nestačí. Ak by aj nebolo „ľavičiarskej“ intervencie, boje by neviedli nevyhnutne k revolúcii. Štátna represia a štátne stratégie na fragmentáciu a regulovanie bojov majú nezanedbateľné účinky. Dôležitú rolu iste hrajú aj vnútorné slabosti hnutí, menovite protirečenie stelesnené problémom „v rámci verzus za hranicami rámca“: boj za zlepšenie sociálnych podmienok v rámci kapitalizmu, t. j. prostredníctvom odborov, kolektívneho vyjednávania alebo obdobných foriem vyjednávania s triednym nepriateľom vs. boj za odstránenie kapitalizmu, ktorý neustále mení a reprodukuje podmienky vykorisťovania a útlaku. Kým kapitalizmus pretrváva, budú prvky oboch prístupov zohrávať úlohu v bojoch. Či tieto boje povedú k revolučnej situácii, to do značnej miery závisí od moci búriacich sa subjektov a ich chápania tejto moci.

Akákoľvek vhodná forma organizovania pracujúcich preto stojí a padá na ich schopnosti organizovať sa takým spôsobom, ktorý umožňuje zväčšovať ich moc zoči-voči kapitálu, rozvíjať perspektívy presahujúce hranice kapitalistického vykorisťovania a klásť odpor formám sprostredkovania či reintegrácie do kapitalistického rozvoja.

12 Moc pracujúcich

Keď analyzujeme šance na fundamentálnu spoločenskú zmenu v Číne, potrebujeme vedieť, akou mocou na pracovisku a organizačnou mocou17 disponujú rozličné skupiny proletárov, a skúmať sklony [dispositions] a konanie [actions] v pracujúcich v konkrétnych bojoch, ktoré tvoria základ pre re-kompozíciu hnutia robotníckej triedy. Tieto aspekty tu možno len načrtnúť:

Moc na pracovisku (schopnosť bojovať za svoje záujmy na pracovisku pomocou zastavenia práce atď.) častí robotníckej triedy v Číne sa zväčšila s rozvojom priemyselných zväzkov, s integráciou čínskych pracovísk do globálneho výrobného reťazca a s reorganizáciou práce a výroby just-in-time. Štrajková vlna v roku 2010 sa koncentrovala prevažne v podnikoch s týmito špecifickými podmienkami. Iné sektory pracujúcich majú podstatne menej moci na pracoviskách v dôsledku individualizácie, represie a kontroly – ako napr. v prípade pracujúcich, ktorí vykonávajú platenú prácu v domácnosti. Tento fakt odráža fragmentovanú technickú kompozíciu čínskej robotníckej triedy a rozmanitosť existujúcich režimov výroby, ktoré pracujúcich rozdeľujú. V súčasnosti je to významná prekážka, ktorá bráni zovšeobecneniu bojov robotníckej triedy. Organizačná moc sa zväčšila v tom zmysle, že sa mnohí pracujúci naučili ako organizovať odpor a boje (viď vyššie), no stále ju obmedzuje vládna represia a oslabujú ju vládne taktiky mediácie.

13 Výskum pre zmenu

Výskumy sklonov a konania pracujúcich v konkrétnych bojoch môžu odhaliť politickú re-kompozíciu hnutia robotníckej triedy. Musia však prekročiť hranicu púhej analýzy politického, ekonomického a ideologického boja, ktorý štát a kapitál vedú proti pracujúcim, resp. reakcií pracujúcich na tento boj.

Najmä boje migrantských pracujúcich v Číne majú ešte stále „dočasný“ charakter v dôsledku flexibility ich zamestnania a mobility samých pracujúcich. Je tiež málo takých bojov, ktoré by zjednocovali mestských pracujúcich, migrantov, roľníkov a študentov. Rastúci počet protestov podkopal legitimitu štátu Komunistickej strany, no mnohí robotníci ešte stále chápu centrálny štát ako jedinú inštitúciu, ktorá môže prakticky vynútiť zlepšené životné alebo pracovné podmienky vtedy, keď kapitalisti porušujú zákon a hrubo zaobchádzajú s pracujúcimi. Sociálnym hnutiam sa nepodarilo ani spojiť dostatok proletárskych subjektov na to, aby úspešne a nenávratne podkopali vykorisťovateľské a utláčateľské štruktúry, ani vyprodukovať otvorený diskurz o robotníckej moci a perspektívach za hranicami kapitalizmu.

Na druhej strane však v Číne vidno posilňovanie moci pracujúcich prostredníctvom bojov, ako aj rozvoj záujmov, túžob a akcií založených na triednej príslušnosti. Tento rozvoj má istý smer (bojov, koordinácie a moci pribúda), no budúcnosť je, samozrejme, neistá. Boje by mohli (1) naznačovať dočasnú zmenu rovnováhy síl v triednom boji, ktorá sa v časoch krízy a obnovenej represie obráti, alebo (2) byť znamením rastúcej moci robotníckej triedy v zachovanom kapitalistickom rámci a tiež pokračujúcej reformistickej adaptácie politických štruktúr, alebo (3) byť predzvesťou sociálnej revolúcie, ktorá sa už možno odohráva a raz zmetie vykorisťovateľské kapitalistické štruktúry v Číne (i inde).

14 Záverečné otázky

Pokiaľ ide o krízy kapitalizmu a možnosti spoločenskej zmeny v globálnom meradle, aké impulzy prídu z Číny? Po dlhodobom ekonomickom boome, rozsiahlych sociálnych zmenách, „oneskorenej“ ekonomickej kríze a pri pokračujúcej autoritárskej vláde KS a jej „harmonickej spoločnosti“ by sa Čína mohla stať novým jadrom kapitalizmu a hegemónnou mocnosťou. Boje novej robotníckej triedy narúšajú akumuláciu kapitálu a premenili Čínu na epicentrum globálnych nepokojov pracujúcich, no kapitálu i štátu sa zatiaľ darí zvládať tlak a pokračujú vo svojich politikách fragmentácie, represie a regulácie. Ekonomický a politický systém ešte stále funguje, vládnuce mocnosti sú stále na svojich trónoch.

Kapitál a štát úspešne izolovali a zničili starú robotnícku triedu. Otázka znie, či bude nová migrantská trieda pracujúcich schopná ďalej rozšíriť priestor na boj a presadiť nielen ekonomickú, ale aj politickú zmenu. Migrácia a boje viedli k rastu miezd a zlepšeniu životných podmienok, no celkový vývoj priniesol prehĺbenie príjmových rozdielov, zväčšenie napätia medzi mestom a vidiekom, pokračujúcu diskrimináciu migrantov, biedu a procesy komodifikácie (napr. vzdelávania a zdravotníctva), ktoré vedú k ďalšiemu utrpeniu a strastiam.

Ako prepojené procesy môžu kapitalistická kríza a proletárske boje viesť k strate legitimity krízami zmietaného kapitalistického poriadku, ako aj štátu, a destabilizovať súčasný kapitalistický systém – v Číne i po celom svete. Dopady krízy a bojov môžu viesť ľudí k tomu, aby spochybňovali kapitalistické, rasistické a rodové (genderové) mocenské vzťahy a hľadali nové formy spoločenskosti. Či môžu Čína a jej robotnícke boje slúžiť ako laboratórium takejto sociálnej zmeny, ktorá by sa vyhla pasci sociálneho partnerstva, to závisí (1) od priestorov na sociálnu mobilizáciu, ktoré vzniknú v zrážkach medzi štátom/kapitálom a robotníckou triedou, (2) od úspechu ľavicových politických frakcií, ktoré sa snažia presadzovať reprezentáciu a inštitucionalizáciu sociálnych bojov a (3) od dynamiky kapitalistickej krízy a sociálnych bojov inde vo svete.

Potrebujeme viesť diskusiu o slabostiach sprostredkovateľských triednych organizácií a ich úlohe pri stabilizovaní kapitalistických vzťahov vykorisťovania. Limity „triedneho boja bez triednej organizácie“ (t. j. súčasných sociálnych zápasov v Číne a ich organizačných foriem) sú zrejmé, ale neprítomnosť (resp. nefunkčnosť) „ľavicových“ inštitucionálnych reprezentácií má aj svoje výhody: poskytuje väčší priestor na spoločenské pokusy budovať vlastnú moc, ktoré v podobných historických kontextoch vždy udusili práve ľavicoví sprostredkovatelia. Inými slovami, konsolidácia moci pracujúcich, vrátane obrany a rozširovania už obsadeného terénu je, samozrejme, možná len pomocou účinných foriem organizácie pracujúcich. No vyhnutie sa slepej uličke ľavicového „veľkého rozprávania“ otvára cestu pre podporu rozvoja robotníckej moci pomocou takých foriem organizovania, ktoré prekračujú fetiš reprezentácie.

Poznámky

1 O pojmoch triednej kompozície a rekompozície pozri článok skupiny Kolinko, ktorý sme publikovali na blogu KPK (pozn. prekl.).

2 Samozrejme, vo všetkých týchto štátoch boli aj časti starej robotníckej triedy, ktoré nemali spoľahlivé pracovné zmluvy – skladali sa najmä zo žien a migrantov.

3 Podľa Alaina Berthoa v dokumentárnom filme „Les Raisoins de la Colère“ (Arte, Francúzsko, 2010) bolo v roku 2009 viac povstaní a zrážok (540) ako v roku 1968. V roku 2010 napočítal 1250 incidentov (zdroj).

4 Detailnejšie pozri v Pun Ngai, Lu Huilin (2010): Unfinished Proletarianization: Self, Anger, and Class Action among the Second Generation of Peasant-Workers in Present-Day China [Nedokončená proletarizácia: Ja, hnev a triedna akcia v druhej generácii roľníckych pracujúcich v súčasnej Číne]. Modern China, September 2010 36: 493-519.

5 Patria k nim aj boje o ideologické základy čínskej spoločnosti, napr. o konfuciovský patriarchálny režim.

6 Nedávne príklady pozri v Au Loongyu/Bai Ruixue (2012): New Signs of Hope. Resistance in China Today [Nové známky nádeje: Odpor v súčasnej Číne], China Labour Net. Pozri tiež: Butollo, Florian/Tobias ten Brink (2012): Challenging the Atomization of Discontent [Proti atomizácii nesúhlasu], Critical Asian Studies, 44:3, 419-440 a China Labour Bulletin (2012): A Decade of Change. The Workers’ Movement in China 2000-2010 [Desaťročie zmien. Robotnícke hnutie v Číne, 2000 – 2010].

7 Chan, Chris King-Chi (2010): The Challenge of Labour in China. Strikes and the changing labour regime in global factories [Výzva čínskeho robotníckeho hnutia. Štrajky a meniaci sa režim práce v globálnych továrňach]. London/New York.

8 O paralelnom výskyte štrajkov a nepokojov, ktoré viedli rozličné robotnícke subjekty počas celých dejín kapitalizmu, pozri Mason, Paul (2007). Live Working or Die Fighting: How the Working Class Went Global [Žiť prácou alebo zomrieť v boji: Ako sa robotnícka trieda stala globálnou], London. O rozsiahlych nepokojoch v roku 2011 v Číne pozri opisy udalostí v Guxiang (Chaozhou) a Zengcheng (Guangzhou) v článku Butolla a ten Brinka z poznámky č. 5.

9 Pozri Lee, Ching Kwan (2007): Against the Law. Labor Protests in China’s Rustbelt and Sunbelt [Proti zákonu. Protesty pracujúcich v čínskom hrdzavom páse a slnečnom páse]. Berkeley.

10 Niektoré z uvedených prvkov si možno všimnúť na štrajkovej vlne v čínskom autopriemysle v lete 2010 a na rôznych štrajkových akciách taxikárov po roku 2008. Ide však len o opis tendencie a netýka sa to všetkých bojov vo všetkých regiónoch. Podobné hodnotenie formuluje Friedman, Eli (2012): China in Revolt [Búriaca sa Čína]. Jacobin, Double Issue 7/8, ako aj článok Buttola a ten Brinka z poznámky č. 5.

11 Pozri napríklad Wang Kan (2011): Collective Awakening and Action of Chinese Workers: The 2010 Auto Workers’ Strike and its Effects [Kolektívne prebúdzanie a konanie čínskych pracujúcich: Štrajk robotníkov v autopriemysle v roku 2010 a jeho dôsledky]. Sozial.Geschichte Online 6, S. 9–27.

12 Pozri Silver, Beverly (2003): Forces of Labor. Workers’ Movements and Globalization since 1870 [Sily práce. Robotnícke hnutia a globalizácia od roku 1870]. Cambridge.

13 Tento vzorec často vídame v Číne, kde manažmenty „žiadajú“ od štrajkujúcich robotníkov, aby si zvolili zástupcov, ktorí za nich budú vyjednávať. Pritom tiež dúfajú, že sa títo zástupcovia budú dať podplatiť, zastrašiť a po vyriešení konfliktu prepustiť.

14 Významným zástancom (2) je China Labour Bulletin, inak tiež zdroj informácií o podmienkach vykorisťovania a bojoch pracujúcich.

15 Podrobná kritika ľavicového „veľkého rozprávania“ musí zahŕňať dôslednú analýzu umelých dichotómií, ktoré táto ideológia využíva (spoločnosť/štát, ekonomický boj/politický boj, odbory/strany) a jej pokusov napraviť kapitalistické omyly a iracionálnosti prostredníctvom plánovanej ekonomiky založenej na akumulácii kapitálu. Kritike treba podrobiť aj pokrivenú predstavu, podľa ktorej mocná kapitalistická trieda vykorisťuje robotníkov a štát/strany/odbory hrajú úlohu nevyhnutných inštitúcií na obranu „práv“ pracujúcich – pričom sa zanedbáva alebo ignoruje jednak podstata robotníckej triedy ako súčasti kapitálového vzťahu, ale tiež jej schopnosť zničiť tento vzťah.

16 Pozri Piven, Francis F./Richard Cloward (1977): Poor People’s Movements – Why They Succeed, How They Fail [Hnutia chudobných: Prečo majú úspech a ako zlyhávajú]. New York

17 Pozri knižku Beverly Silver z poznámky č. 12. Tretia forma moci, o ktorej Silver píše, moc na trhu (schopnosť predávať svoju pracovnú silu za dobrú cenu), hrá v rozvoji moci ako triednej moci menšiu úlohu. V Číne sa moc pracujúcich na trhu zvýšila v dôsledku nedostatku pracovných síl v priemyselných zónach a vzniku nových pracovných miest po presune podnikov do vnútrozemských oblastí, no je stále pomerne nízka v slabo rozvinutých oblastiach a u nekvalifikovaných robotníkov, ktorí za nízku mzdu vyrábajú spotrebné produkty. Rozdelenie trhu práce pomocou legislatívy a diskriminácie na základe systému hukou ešte stále podkopáva moc na trhu, ktorou disponujú mnohí pracujúci.